znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 363/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ doc. JUDr. B. F., PhD., vedené pod sp. zn. Rvp   5461/2012,   sp. zn. Rvp   5462/2012,   sp. zn. Rvp   5463/2012,   sp. zn. Rvp 5464/2012, sp. zn.   Rvp   5465/2012,   sp. zn.   Rvp   5466/2012,   sp. zn.   Rvp   5467/2012,   sp. zn. Rvp 5468/2012,   sp. zn.   Rvp   5469/2012,   sp. zn.   Rvp   5470/2012,   sp. zn.   Rvp 5471/2012, sp. zn.   Rvp   5472/2012,   sp. zn.   Rvp   5473/2012,   sp. zn.   Rvp   5474/2012,   sp. zn. Rvp 5475/2012,   sp. zn.   Rvp   5476/2012,   sp. zn.   Rvp   5477/2012,   sp. zn.   Rvp 5478/2012, sp. zn. Rvp 5479/2012, sp. zn. Rvp 5480/2012 a sp. zn. Rvp 5481/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods. 1   a   čl.   14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Kežmarok   sp.   zn.   3   Er   414/2003,   sp.   zn.   3   Er   9/2004,   sp.   zn.   3   Er   29/2004,   sp.   zn. 3 Er 10/2004, sp. zn. 3 Er 54/2004, sp. zn. 3 Er 115/2004, sp. zn. 3 Er 32/2004, sp. zn. 3 Er 110/2004, sp. zn. 3 Er 12/2004, sp. zn. 3 Er 812/2006, sp. zn. 3 Er 421/2004, sp. zn. 3 Er 7/2004, sp. zn. 3 Er 56/2004, sp. zn. 3 Er 141/2004, sp. zn. 3 Er 265/2004, sp. zn. 3 Er 8/2004, sp. zn. 3 Er 323/2004, sp. zn. 3 Er 178/2004, sp. zn. 3 Er 218/2004, sp. zn. 3 Er 111/2004 a sp. zn. 3 Er 69/2004 z 23. apríla 2012 a jeho postupom v týchto konaniach a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 5461/2012, sp. zn. Rvp 5462/2012, sp. zn.   Rvp   5463/2012,   sp. zn.   Rvp   5464/2012,   sp. zn.   Rvp   5465/2012,   sp. zn. Rvp 5466/2012,   sp. zn.   Rvp   5467/2012,   sp. zn.   Rvp   5468/2012,   sp. zn.   Rvp 5469/2012, sp. zn.   Rvp   5470/2012,   sp. zn.   Rvp   5471/2012,   sp. zn.   Rvp   5472/2012,   sp. zn. Rvp 5473/2012,   sp. zn.   Rvp   5474/2012,   sp. zn.   Rvp   5475/2012,   sp. zn.   Rvp 5476/2012, sp. zn.   Rvp   5477/2012,   sp. zn.   Rvp   5478/2012,   sp. zn.   Rvp   5479/2012,   sp. zn. Rvp 5480/2012 a sp. zn. Rvp 5481/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 363/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. mája 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn. Rvp 5461/2012, sp. zn.   Rvp   5462/2012,   sp. zn.   Rvp   5463/2012,   sp. zn.   Rvp   5464/2012,   sp. zn. Rvp 5465/2012,   sp. zn.   Rvp   5466/2012,   sp. zn.   Rvp   5467/2012,   sp. zn.   Rvp 5468/2012, sp. zn.   Rvp   5469/2012,   sp. zn.   Rvp   5470/2012,   sp. zn.   Rvp   5471/2012,   sp. zn. Rvp 5472/2012,   sp. zn.   Rvp   5473/2012,   sp. zn.   Rvp   5474/2012,   sp. zn.   Rvp 5475/2012, sp. zn.   Rvp   5476/2012,   sp. zn.   Rvp   5477/2012,   sp. zn.   Rvp   5478/2012,   sp. zn. Rvp 5479/2012,   sp. zn.   Rvp   5480/2012   a sp.   zn.   Rvp   5481/2012,   ktorými   namietal porušenie   čl. 12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Er 414/2003, sp. zn. 3 Er 9/2004, sp. zn. 3 Er 29/2004, sp. zn. 3 Er 10/2004, sp. zn. 3 Er 54/2004, sp. zn. 3 Er 115/2004, sp. zn. 3 Er 32/2004, sp. zn. 3 Er 110/2004, sp. zn. 3 Er 12/2004, sp. zn. 3 Er 812/2006, sp. zn. 3 Er 421/2004, sp. zn. 3 Er 7/2004, sp. zn. 3 Er 56/2004, sp. zn. 3 Er 141/2004, sp. zn. 3 Er 265/2004, sp. zn. 3 Er 8/2004, sp. zn. 3 Er 323/2004, sp. zn. 3 Er 178/2004, sp. zn. 3 Er 218/2004, sp. zn. 3 Er 111/2004   a   sp.   zn.   3   Er   69/2004   z   23.   apríla   2012   (spolu   ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutia“) a jeho postupom v týchto konaniach.

Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   aj   pre   obchodnú   spoločnosť   P.,   s. r. o.,   B., s ktorou   bol   v pracovnom   pomere   do   5.   júna   2007.   Okresný   súd   napadnutými rozhodnutiami rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím mal zasiahnuť do ním označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu a mal porušiť aj označený článok ústavy; sťažovateľ preto navrhol napadnuté rozhodnutia okresného súdu zrušiť,   vec   mu   vrátiť   na ďalšie   konanie a priznať   náhradu   trov   konania   pred   ústavným súdom. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdil, že k porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu a označeného článku ústavy došlo aj napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha   veci   to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 5461/2012,   sp. zn. Rvp   5462/2012,   sp. zn. Rvp   5463/2012,   sp. zn. Rvp   5464/2012, sp. zn.   Rvp   5465/2012,   sp. zn.   Rvp   5466/2012,   sp. zn.   Rvp   5467/2012,   sp. zn. Rvp 5468/2012,   sp. zn. Rvp   5469/2012,   sp. zn. Rvp   5470/2012,   sp. zn. Rvp   5471/2012, sp. zn.   Rvp   5472/2012,   sp. zn.   Rvp   5473/2012,   sp. zn.   Rvp   5474/2012,   sp. zn. Rvp 5475/2012,   sp. zn. Rvp   5476/2012,   sp. zn. Rvp   5477/2012,   sp. zn. Rvp   5478/2012, sp. zn. Rvp 5479/2012, sp. zn. Rvp 5480/2012 a sp. zn. Rvp 5481/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K veci samotnej

Ústavný súd sa najskôr pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal otázkou, či sú naplnené   predpoklady   meritórneho   prerokovania   ústavnej   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   3 zákona   o ústavnom   súde,   a   dospel   opätovne   k záveru,   že   ju   podala   osoba   zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality   a efektivity   konania   pred   ústavným   súdom   dáva   tomuto   súdu   kompetenciu posúdiť   „prijateľnosť“   návrhu   predtým,   ako   dospeje   k záveru,   že   o návrhu   rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá ešte nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

Súdny exekútor   má pri výkone exekučnej   činnosti   postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“); podľa § 2 ods.   1   Exekučného   poriadku   je   exekútor   štátom   určenou   a splnomocnenou   osobou na vykonávanie   núteného   výkonu   súdnych   a iných   rozhodnutí.   Podľa   ustanovenia   §   5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj exekučné konanie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam   len   právne-technicky   či   organizačne-inštitucionálny.   Z hľadiska   funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   súdny   exekútor   nemá   aktívnu   legitimáciu na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu,   ktorým   ho   súd   vylúčil   z vykonávania   exekúcie v daných   veciach   pre   jeho   pomer   k účastníkovi   konania   (oprávnenému)   v zmysle ustanovenia   §   30   Exekučného   poriadku.   V takomto   prípade   je   objektom   rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou bez toho, aby sa pritom bližšie zaoberal   jeho   obšírnou   právnou   argumentáciou,   obdobne   ako   to   bolo   v prípade   jeho sťažností vedených na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 478/2011, sp. zn. III. ÚS 151/2012 a sp. zn. III. ÚS 211/2012 (bod 2 výroku).

K tomu   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   nesúhlas   sťažovateľa   s viacerými rozhodnutiami ústavného súdu (s uznesením sp. zn. I. ÚS 478/2011 zo 7. decembra 2011 a uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   322/2010   z 13.   apríla   2011)   by   mohol   byť   dôvodom odmietnutia   sťažnosti   v časti   aj   pre   jej   neprípustnosť   podľa   § 24   písm.   c)   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012