znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 363/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Z. Z., B., toho času v Ústave na výkon väzby B., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie čl. 17 ods. 3, ods. 4   a ods. 5, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 2 T/9/2010 z 20. januára 2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 13/2011 zo 16. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2011 doručená sťažnosť Z. Z., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 17 ods. 3, ods. 4 a ods. 5, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) „postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp.zn. 2T/9/2010 v spojitosti   s   postupom   Krajského   súdu   Bratislava   v konaní   vedenom   pod   č.k.   1   Tos 13/2011“.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   väzobne   stíhaná pre pokračujúci zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) zákona č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   a iné   Okresným   súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 T/9/2010, na základe obžaloby prijatej 13. júla 2010.

V prípravnom   konaní   bola   sťažovateľka   prvýkrát   vzatá   do   väzby   na   základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 1613/2008 z 24. februára 2008, a to z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 38/08 z 26. mája 2008 však bola z väzby prepustená,   a   to   z dôvodu   oneskoreného   predloženia   spisového   materiálu   nadriadenému súdu. Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla: „V   ten   istý   deň   (26.   mája   2008)   som   bola zadržaná   a predvedená   a umiestnená do cely predbežného   zadržania KR   PZ   Bratislava a dňa 28.05.2008 predložila Okresná prokuratúra Bratislava V, návrh na vzatie do väzby 1 Pv 821/2006“. Ďalej sťažovateľka uviedla: „Z väzby som bola prepustená dňa 29.05.2008, takže do doby väzby sa započítava doba v trvaní 3 dní. V tej istej veci, som bola uznesením Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   08.01.2010   sp.zn.   Tp   831/2010   vzatá   opätovne do väzby z dôvodu § 71 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. s tým, že väzba začala plynúť dňom 07.01.2010 o 10,00 hod. Mám za to, že v tej istej veci som bola vzatá do väzby 3x, pričom zákon ustanovuje iba o jednom opätovnom vzatí do väzby v tej istej veci.“

Sťažovateľka   ďalej   poukázala   na   to,   že   13.   januára   2011   podala   žiadosť o prepustenie na slobodu podľa ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku, ako aj žiadosť o nahradenie   väzby   poskytnutým   písomným   sľubom   podľa   ustanovení   §   80   Trestného poriadku, o ktorých okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 T/9/2010 z 20. januára 2011 tak, že žiadosť o prepustenie na slobodu zamietol   a poskytnutý písomný sľub neprijal. O sťažnosti   podanej   proti   predmetnému   uzneseniu   rozhodol   krajský   súd   svojím uznesením   sp.   zn.   1   Tos   13/2011   zo 16.   februára   2011,   ktorým   podanú   sťažnosť   ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie predložila tento chronologický   prehľad podaní, ktoré uplatnila po vzatí do väzby:

„1. sťažnosť zo dňa 22.01.2010 po doručení uznesenia Okresného súdu Bratislava II zo   dňa   08.   01.   2010   sp.   zn.   Tp   831/2010   vzatá   opätovne   do   väzby   (doručené   dňa 20.01.2010)   za   porušenie   §   73   Tr.   por.   ods. 4) Orgán,   ktorý   obvineného   na   podklade príkazu   zatkol,   je   povinný   ho   bez   meškania,   najneskôr   však   do 24 hodín,   dodať   súdu, ktorého sudca príkaz vydal. Ak sa tak nestane, musí byť obvinený prepustený na slobodu, z dôvodu, že nebola dodržaná 24 hod. lehota od zatknutia do dodania súdu (zatknutá som bola   dňa   07.01.201   o   10,00   h   a   dodaná   pred   sudcu   dňa   08.01.2010   o   15,10.   V   tejto sťažnosti som však aj poukázala, že na prejednávaní o mojej väzbe sa zúčastnil obhajca JUDr. R. K., ktorý tvrdil, že bol podľa § 37 ods. 1, písm. a) a e) Tr. por. ustanovený súdom, i keď na tomto pojednávaní sa týmto uznesením nepreukázal a nazretím do spisu som takýto doklad   v   spise   nenašla.   V   tejto   sťažnosti   som   ďalej   žiadala   vypočuť   osoby   -   svedkov na ktorých sa v uznesení odvolával Okresný súd Bratislava II (pp. M. S., Ing. J. H., Ľ. Z., JUDr. M. G., V. K.) ako i policajtov a vyšetrovateľov. O sťažnosti rozhodol Krajský súd v Bratislave, ktorý moju sťažnosť zamietol pričom v uznesení nie je nič uvedené o dôvodoch mojej sťažnosti. K zápisnici zo dňa 08. 01. 2010 ďalej uvádzam skutočnosť, že v obsahu zápisnice   absentuje   akákolvek   zmienka   o   tom   na   základe   akých   uznesení   o   vznesení trestného stíhania som prejednávaná do vzatia do väzby čo absentuje aj v uznesení súdu. Dôkaz: zápisnice Okresného súdu Bratislava II, Č.k.: Tp 831/209 zo dňa 08.01.2010

2. žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 15.03.2010 ako dôvod bol uvedený § 79 ods. 2 Tr. por. o ktorej Okresný súd Bratislava II, nerozhodoval.

3. žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 01.04.2011 z dôvodu porušenia § 567c Tr. por. Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. februára 2009, ods. 2) Ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009, pretože k tomuto dátumu som bola vo väzbe   6   mesiacov   a   jeden   deň.   Okresný   súd   Bratislava   II   túto   žiadosť   nikdy neprejednával,   naopak   na   základe   tejto   žiadosti   som   dňa   06.04.2010   obdržala   návrh prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   II   Dr.   C.   návrh   zo   dňa   03.03.2010 na predĺženie   základnej   sedemmesačnej   lehoty   väzby   do   02.08.2010.   Dňa   13.   04.2010 sudca   pre   prípravné   konanie   JUDr.   R.   F.,   Okresného   súdu   Bratislava   II,   rozhodoval o žiadosti na prepustenie z väzby ktorú podal dňa 10.03.201 o JUDr. R. K., ktorý nebol mnou zvolený obhajca nebol ani súdom ustanovený, pretože ako vyplýva z l.č. 6658 zv. č. 27 JUDr.   R.   K.   dňa   20.01.2010   vypovedal   plnomocenstvo   pričom   súd   toto   plnomocenstvo založil do spisu až dňa 21.06.2010. O mojich žiadostiach zo dňa 15.03.2010 a 01.04.2010 sa na tomto (13.04.2010) pojednávaní nerozhodovalo. Toto porušenie práva uvádzam vo všetkých mojich žiadostiach o prepustenie z väzby ale nikdy sa o týchto mojich dôvodoch nerozhodovalo. Pritom je tam jeden dôležitý moment: na str. 2 v ods. 2 v tretej alinei je uvedené: Sudca je toho názoru, že ustanovenie § 73 ods 4 Tr. por. nemá na mysli fyzické dodanie obvineného pred sudcu, ktorý tento vydal, ale postačuje aj oznámenie, že obvinený bol zadržaný a kde sa nachádza, aby bol k dispozícií sudcovi. Máme za to, že tento jeho názor nie je správny, pretože ako vyplýva z právnej literatúry sudca je povinný v každom prípade   zadržanú   osobu   vypočuť   do   48   h.   Svoj   názor   opierame   tak   o čl. 17   Ústavy Slovenskej republiky ods. 3 a 4, ako i čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 Dohovor o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   ako   i   o   Rozsudky   Európsky   súd   pre   ľudské   práva v prípadoch Gál proti SR, Šutek a Štetiar proti SR, Kaščák proti SR. Dôkaz: uznesenie Okresného súdu Bratislava II, č.k: Tp 1003/2010 zo dňa 13.04.2008

4.   sťažnosť   zo   dňa   07.   04.   2010   na   Krajskú   prokuratúru   Bratislava   vo   veci preverenia   postupu   dozorujúceho   prokurátora.   Krajská   prokuratúra   odpovedala   až   dňa 14. 07.2010 teda po 3 mesiacoch a 13 dňoch.

5. sťažnosť zo dňa 19. 04. 2010 proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava II 0 návrhu na predĺženie mojej väzby o ktorej sa nerozhodovalo ale dňa 21. 04.2010 bola táto sťažnosť Krajským súdom zamietnutá.

6. žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 25.05.2010 (súdu doručená dňa 28. 05.2010) z dôvodu porušenia § 567c Tr. por. O žiadosti sa rozhodovalo na neverejnom pojednávaní dňa 23.06.2010, napriek tomu, že dňa a to chcem zdôrazniť ako nezákonné konanie a možno i podvod zo strany Okresného súdu Bratislava II, 17. 06. 2010 sa v tom istom čase o 9,30 h konalo   verejné   i   neverejné   zasadnutie   za   prítomnosti   toho   istého   senátu,   toho   istého prokurátora na neverejnom mňa a môjho obhajcu JUDr. R. K. a na verejnom bez jeho prítomnosti.   Na   toto   všetko   som   upozornila   príslušné   orgány   a   žiadam   o vysvetlenie i Okresný   súd   Bratislava   II   na   každom   pojednávaní   až   doteraz   a   odpovede   som   sa nedočkala. Okresný súd Bratislava II na neverejnom pojednávaní dňa 23.06.2010 prvýkrát uviedol dôvody mojej väzby, ktoré sa však v niektorých bodoch nezhodujú s obžalobou prokurátora (napr. poškodený v na str. 3 zápisnice je Ing. J. C. a v obžalobe Ing. V. K. a pod). Dôkaz:   zápisnica o neverejnom zasadnutí Okresného súdu Bratislava II, č.k.: 2T/9/20I0 zo   dňa   23.06.2010   zápisnica   z   verejného   i   neverejného   zasadnutia   Okresného   súdu Bratislava II, Č.k.: 2T/9/20I0 zo dňa 17.06.2010

7. žiadosť o   prepustenie   z väzby zo dňa   01.07.2010 súdu doručenej 22.07.2010, doplnenej dňa 19.08.2010 o ktorej sa rozhodovalo dňa 09.09.2010.

8. žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 07. 10. 2010 súdu doručenej 11.10.2010, o ktorej   sa   predseda   senátu   na   hlavnom   pojednávaní   dňa   27.10.2010   vyjadril,   že: neobsahuje nové dôvody a preto na túto žiadosť súd nebude prihliadať. Dôkaz: zápisnica o hlavnom pojednávam Okresného súdu Bratislava II č.k.: 2T/9/2010 zo dňa 27.10.2010 Dňa 28. 10. 2010 som si zvolila za obhajcu JUDr. J. B.,

9.   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   obhajcu   zo   dňa   14.   11.   2010   a   mojej   zo   dňa 15.11.2010 súdu doručenej na hlavnom pojednávaní 15.11.2010. Žiadosť bola oznámením súdu zo dňa 20.11.2010 odmietnutá z dôvodu nedodržania lehota na jej podanie.

10. žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 11. 01. 201 a doplnenej obhajcom zo dňa 14.01.2011, ktorá bola prejednávaná na hlavnom pojednávaní 20.01.2010 a voči ktorej smeruje táto sťažnosť. Opätovne zdôrazňujem, že v žiadostiach boli zopakované predošlé dôvody na prepustenie z väzby a v podaní obhajcu i zdôvodnené dôvody pominutia väzby.“

Sťažovateľka formulovala námietku porušenia čl. 17 ústavy, ktorú podporila touto argumentáciou:

„Podľa čl. 17 Ústavy SR: ods.   3)   Obvineného   alebo   podozrivého   z   trestného   činu   možno   zadržať   len v prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď   oboznámená s dôvodmi   zadržania,   vypočutá   a   najneskôr   do   48   hodín   prepustená   na   slobodu   alebo odovzdaná   súdu.   Sudca   musí   zadržanú   osobu   do   48   hodín   a   pri   obzvlášť   závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o   väzbe   alebo   o   jej prepustení na slobodu.

ods.   4)   Obvineného   možno   zatknúť   iba   na   odôvodnený   písomný   príkaz   sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 48 hodín   a   pri   obzvlášť   závažných   trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

ods.   5)   Do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas   ustanovený   zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Moja   sťažnosť   je   podľa   môjho   názoru   smerovaná   proti   tomu,   že   Okresný   súd Bratislava pri prejednávaní mojej väzby porušil uvedené ustanovenia tohto článku Ústavy SR nasledovne:

ods.   3)   tým,   že   pri   prejednávaní   mojej   väzby   dňa   08.01.2010,   mi   nebol   sudcom pre prípravné   konanie   prednesené   obvinenia,   čo   je   zrejmé   zo   zápisnice   z   tohto pojednávania,

ods.   4)   tým,   že   nebola   dodržaná   lehota   do   24   hodín   od   môjho   zadržania po odovzdanie   súdu   a   preto   som   v   tejto   lehote   nebola   sudcom   pre   prípravné   konanie vypočutá.

ods. 5) tým, že som bola vzatá do väzby v tej istej veci tretí krát čím boli porušené ustanovenia § 71 Trestného poriadku o opätovnom vzatí do väzby. Taktiež mám za to, že ak do   „väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas   ustanovený   zákonom   a   na   základe rozhodnutia   súdu",   potom   dĺžka   mojej   väzby   mala   byť   posudzovaná   podľa   Trestného poriadku účinného do 31. 1. 2009 podľa ktorého rozhodnutie súdu v prípravnom konaní o uvalení mojej väzby, resp. o predĺžení trvania lehoty väzby, mohlo mať účinky maximálne šesť mesiacov a súdy tak Okresný ako aj Krajský sa mali nimi riadiť pri prerokovaní mojej žiadosti   prepustení   z   väzby   ako   zo   dňa   28.05.2010,   ako   i   žiadosti   o   predĺžení   väzby okresného prokurátora Bratislava II zo dňa zo dňa 03.03.2010.“

Ďalej sťažovateľka predložila námietku porušenia čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ktorú odôvodnila takto:

«Sťažnosť podávam proti napadaným uzneseniam Okresného súdu Bratislava II ako i Krajského súdu Bratislava pre porušenie čl. 47 Ústavy SR

ods. 2) Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za   podmienok ustanovených zákonom v spojitosti s čl. 50 Ústavy SR

ods.   3)   Obvinený má právo,   aby   mu bol   poskytnutý čas   a   možnosť   na   prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu, pretože

a) sa nedostatočne vysporiadali s dôvodmi naplnenia väzobného dôvodu uvedeného § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. v ktorom iba konštatuje, že súd vidí tieto dôvody predovšetkým v tom, že obvinená v rámci prípravného konania uviedla, že po prepustení z väzby v máji 2008   odišla   v   januári   2009,   najprv   do   Čiech,   kde   bola   niekoľko   týždňov,   následne do Nemecka, kde prespávala rôzne v penziónoch, hoteloch alebo na súkromí, potom išla do Rakúska, kde sa zdržiavala v meste A. u jednej rodiny, kde im pomáhala v domácnosti za ubytovanie a stravu a niekedy dostala nejaký tringelt. O mieste jej pobytu nevedel nikto, nenahlásila ho ani v Rakúsku, rodina, u ktorej bývala to chcela urobiť, ale obvinená ich žiadala, aby s tým počkali. Avšak neobjasnil si že dôvody na môj útek ktorý som v žiadosti uvádzala   ako   „konanie   ktorým   bol   neprimeraný   nátlak   na   moju   osobu   zo strany vyšetrujúcich   orgánov   a   odopieranie   lekárskej   starostlivosti“,   čo   však   súd   nepovažuje za preukázané a súd považuje za pravdepodobné, že po prepustení na slobodu zopakuje útek z územia slovenskej republiky“ a, že dňom podania obžaloby už pominula obava o moju   osobnú   bezpečnosť,   ktorá   som   pociťovala   v   štádiu   vyšetrovania.   Ak   by   súd podrobnejšie preštudoval spis tak v spise zv. č. 17 až 20 list. 3275 by si prečítal, že som podala dňa 22.01.2009 trestné oznámenia na Sekciu kontroly a inšpekčnej služby MV SR, generálnu prokuratúru SR a Krajskú prokuratúru o vyvíjaní nátlaku a vyhrážok na moju osobu. Keďže som do 30 dní nedostala žiadnu odpoveď, z obavy o svoju bezpečnosť som opustila územie SR. Súd sa tiež nevysporiadal so žiadosťou môjho obhajcu že v tomto prípade môže použiť a uložiť mi primerané povinnosti a obmedzenia uvedené v § 82 ods. 1 a ods. 3 Tr. por.

b) si napriek mojej žiadosti neoveril tvrdenie prokurátora, že budem ovplyvňovať svedkov M. S., Ing. J. H., Ľ. Z., JUDr. M. G. a V. K. Nestačí iba konštatácia: „Súd na žiadosť   obžalovanej   prečítal   prepisy   záznamu   telekomunikačnej   prevádzky,   ktorými telefonicky komunikovala“ a nepredvolal a nevypočul ich v súvislosti s mojimi žiadosťami. Tým porušil ustanovenie § 79 ods. 2 Tr. por. prvá alinea policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili, a podľa mňa mi nezákonne predlžuje väzbu.»

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   sťažovateľka   v   závere   navrhla,   aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo (sloboda) Z. Z. upravené v čl. 17, 47 a 50 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 2T/9/2010 v spojitosti s postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod č.k. 1Tos 13/2011 bolo porušené.

2.   Rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2T/9/2010 zo dňa 20.01.2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   za   tri   právne   úkony   za   konanie   pred Ústavným   súdom   (1   PU   =   123,50   €)   spolu   370,50   a   cestovné   náklady,   ktorá   budú predložené   na   prerokovaní   sťažnosti,   ktoré   je   Okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet advokáta JUDr. J. B. do dvoch mesiacov od vydania nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že podľa   §   20 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný   súd   chce   v prvom   rade   poukázať   na   nedostatky   sťažnosti,   ktorými   sa vyznačuje, a to i napriek skutočnosti kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľky advokátom.

Ide   o   nedostatok   sťažnosti   spočívajúci   v nejednoznačnej   špecifikácii   náležitosti predpísanej   ustanovením   §   50   ods.   1   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   (označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody) a tiež nedostatok pri vymedzení náležitosti podľa ustanovenia § 50 ods. 1 písm. a) citovaného zákona (označenie základných práv alebo slobôd, ktoré mali byť podľa tvrdenia sťažovateľky porušené v petite sťažnosti).

Ústavný súd preklenul označené nedostatky sťažnosti vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti a zohľadniac obsah petitu sťažnosti, ktorým je v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný.

V prvom bode petitu sťažnosti sťažovateľka vymedzila náležitosť podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde spisovou značkou súdneho konania, pod ktorou je jej trestná vec prerokúvaná pred okresným súdom, teda spisovou značkou 2 T/9/2010. Takisto formulovala námietku porušenia označených článkov ústavy vo vzťahu k postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 13/2011, ktorá zodpovedá uzneseniu krajského súdu   zo 16.   februára   2011,   ktorým   tento   zamietol   sťažnosť   sťažovateľky   podanú   proti uzneseniu   okresného   súdu   z 20.   januára   2010   sp.   zn.   2   T/9/2010   o zamietnutí   žiadosti o prepustenie na slobodu a neprijatí jej písomného sľubu. V druhom bode petitu sťažnosti sťažovateľka navrhla zrušenie predmetného prvostupňového uznesenia z 20. januára 2010. Obsah petitu sťažnosti teda konkretizuje dve rozhodnutia: uznesenie okresného súdu sp. zn. 2   T/9/2010   z 20. januára   2010   a uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.   1   Tos   13/2011 zo 16. februára 2011. Sťažovateľka na s. 5 svojej sťažnosti uviedla, že jej sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu okresného súdu o jej žiadosti o prepustenie na slobodu z 11. januára 2011 prijatému na hlavnom pojednávaní konanom 20. januára 2011 (pisárskou chybou je uvedená zrejmá nesprávnosť, a to dátum „20.01.2010“ ).

Sťažovateľka   označenie   článkov   ústavy,   ktorých   porušenie   namietala,   nezahrnula do petitu sťažnosti a formulovala ich iba v rámci odôvodnenia sťažnosti.  

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd ustálil predmet konania tak, ako   je   formulovaný   v   záhlaví   tohto   uznesenia,   a   preskúmal   tie   námietky   predostreté v sťažnosti, ktoré sa týkajú obsahu vymedzených rozhodnutí.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o   väzbe   alebo   o   jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 4 ústavy obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

1. K námietke porušenia čl. 17 ods. 3, ods. 4 a ods. 5, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T/9/2010 z 20. januára 2011

Systém   ochrany   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej medzinárodnej   zmluvy   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany   základným   právam   a slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   námietkam   týkajúcim   sa označeného uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie námietok   týkajúcich   sa   pochybení   konajúceho   súdu   potenciálne predstavujúcich   zásahy do základných   práv   a slobôd   väzobne   stíhanej   osoby.   Rozhodovanie   o tomto   opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľka   disponovala   možnosťou   uplatniť   svoje   námietky   o prípadnom pochybení   prvostupňového   súdu   prostredníctvom   podanej   sťažnosti,   ktorú   aj   využila. Ochranu jej základným právam a slobodám zaručeným ústavou bol oprávnený a zároveň povinný   poskytnúť   krajský   súd.   Táto   skutočnosť   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu preskúmať   námietky   sťažovateľky   uplatnené   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   o jej žiadosti   o prepustenie   na   slobodu   a nahradenie   väzby   poskytnutým   písomným   sľubom. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia čl. 17 ods. 3, ods. 4 a ods. 5, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 13/2011 zo 16. februára 2011

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh   a na   základe   súčinnosti   poskytnutej príslušnou prokuratúrou zistil, že sťažovateľka bola v trestnej veci prerokúvanej okresným súdom pod sp. zn. 2 T/9/2010 prvýkrát vzatá do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 1613/2008   z 24.   februára   2008   z dôvodov   podľa   ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   b) a písm. c)   Trestného   poriadku,   z ktorej   bola   vzápätí   prepustená   na   základe   uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 38/08 z 26. mája 2008. V rámci daného trestného konania bola sťažovateľka opätovne, teda druhýkrát vzatá do väzby na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 831/2010 z 8. januára 2010, a to z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku.

Vo   vzťahu   k tvrdeniu   sťažovateľky,   že bola   v predmetnej   trestnej   veci   druhýkrát vzatá do väzby po jej zadržaní dňa 26. mája 2008 na základe následného návrhu Okresnej prokuratúry Bratislava V podaného 28. mája 2008, ústavný súd zistil, že v danom prípade síce   došlo   k obmedzeniu   osobnej   slobody   sťažovateľky   (do   29.   mája   2008),   avšak   len na základe   zadržania   v zmysle   ustanovenia   §   86   Trestného   poriadku,   keď   okresný   súd po späťvzatí   návrhu   Okresnou   prokuratúrou   Bratislava   V vydal   29.   mája   2008   príkaz na prepustenie   sťažovateľky   na   slobodu.   Tvrdenie   sťažovateľky   sa   teda   nezakladá na pravde.

Sťažovateľka   13.   januára   2011   podala   žiadosť   o   prepustenie   na   slobodu   podľa ustanovenia   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku,   ako   aj   žiadosť   o nahradenie   väzby poskytnutým písomným sľubom podľa ustanovenia § 80 Trestného poriadku. Sťažovateľka v nich uviedla, že dôvodom opustenia územia Slovenskej republiky v januári 2009 bola jej obava o život z dôvodu neprimeraného nátlaku zo strany príslušníkov polície. Sťažovateľka tiež namietala nedostatok dôvodov na väzbu v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku   a v tejto   súvislosti   uviedla,   že   svedkov   nijakým   spôsobom neovplyvňovala.   Poukazovala   súčasne   na   to,   že   sa   dosiaľ   nerozhodlo   o jej   žiadosti o prepustenie na slobodu podanej 27. októbra 2010.

Okresný súd uznesením sp. zn. 2 T/9/2010 z 20. januára 2011 žiadosť sťažovateľky o prepustenie   na   slobodu   zamietol   a poskytnutý   písomný   sľub   neprijal.   V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd argumentoval, že po prečítaní záznamov telekomunikačnej prevádzky   obsahujúcich   hovory   sťažovateľky   s   osobami   svedkov   dospel   k záveru,   že tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého predmetných svedkov nekontaktovala ako prvá ona, neobstojí. Okresný súd poukázal na hovor s jedným zo svedkov, ktorého kontaktovala práve sťažovateľka, v ktorom   mu   oznámila,   že   je   v predmetnej   trestnej   veci   predvolaný   ako svedok, pričom sa s ním dohodla, že sa o tom nasledujúci deň porozprávajú. Ďalej okresný súd   vyvrátil   tvrdenia   sťažovateľky,   že   v ani   v jednom   zo   získaných   záznamoch telefonických   hovorov „sa   nespomína   meno   niektorého   z poškodených   v danej   trestnej veci“, poukazujúc na jeden z hovorov, v ktorom sa spolu so svedkom venujú okolnostiam výsluchu týkajúceho sa   veci   jednej   z poškodených,   a túto v hovore aj viackrát menujú. Okresný súd neuznal ani argumentáciu sťažovateľky, že ani v jednom z týchto hovorov nenavádzala svedkov, ako majú vypovedať, pričom poukázal na konkrétny hovor, v ktorom sťažovateľka inštruovala svedka ako vypovedať a súčasne si s ním na tento účel dohodla stretnutie.

K tvrdeniu sťažovateľky o útoku na jej osobu zo strany príslušníkov polície okresný súd uviedol, že v spisovom materiáli nenašiel žiadnu sťažnosť adresovanú v tejto súvislosti príslušnej zložke polície.

Okresný   súd   vo   vzťahu   k opodstatnenosti   obavy   zakladajúcej   dôvod   na   útekovú väzbu   sťažovateľky   formuloval   túto   argumentáciu: „po   prepustení   z väzby   v máji   2008 odišla v januári 2009, najprv do Čiech, kde bola niekoľko týždňov, následne do Nemecka, kde prespávala rôzne v penziónoch, hoteloch alebo na súkromí, potom išla do Rakúska, kde sa   zdržiavala   v meste   A.   u jednej   rodiny,   kde   im   pomáhala   v domácnosti   za ubytovanie a stravu a niekedy dostala nejaký tringelt. O mieste jej pobytu nevedel nikto, nenahlásila ho ani v Rakúsku, rodina u ktorej bývala to chcela urobiť, ale obvinená ich žiadala, aby s tým počkali.   Podľa   posledného   vyhlásenia   obžalovanej   dôvodom   na   takéto   konanie   bol neprimeraný nátlak na jej osobu zo strany vyšetrujúcich orgánov a odopieranie lekárskej starostlivosti, čo však súd nepovažuje za preukázané a súd považuje za pravdepodobné, že po prepustení na slobodu zopakuje útek z územia Slovenskej republiky.“

Za naplnenie väzobného dôvodu v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, teda dôvodu kolúznej väzby, považoval okresný súd skutočnosť preukázaných kontaktov so svedkami na účely ovplyvňovania ich svedeckých výpovedí, a to aj s ohľadom na okolnosť, že neboli v prebiehajúcom konaní ešte vypočutí.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o jej žiadosti o prepustenie na slobodu podanej 27. októbra 2010, okresný súd uviedol, že opakovane konštatuje, že táto žiadosť neobsahovala nové skutočnosti. Takisto k námietkam týkajúcim sa okolností vzatia sťažovateľky do väzby dňa 8. januára 2010 zdôraznil, že tieto boli už niekoľkokrát prerokované a predseda senátu sa k nim vyjadril už na hlavnom pojednávaní konanom 27. októbra 2010.

Sťažovateľka podala proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sťažnosť, v ktorej uviedla, že okresný súd neprerokoval celú jej žiadosť o prepustenie na slobodu, pretože sa zaoberal len časťou v nej prezentovaných námietok, ďalej že pri rozhodovaní o jej žiadosti o prepustenie   na   slobodu   z 13.   januára   2011   okresný   súd   neprečítal   jej   predchádzajúce žiadosti z 10. marca a 21. apríla 2010 a že jej žiadosti z 15. marca 2010 a 1. apríla 2010 neboli   vôbec   prerokované.   Sťažovateľka   tiež   argumentovala,   že   v prípravnom   konaní od 15. januára 2010, keď bolo zrušené konanie proti ušlému, do 23. júna 2010 „sa všetky pojednávania ohľadne jej žiadosti a návrhov ako aj podania obžaloby a tiež konanie pred súdom“ konali bez prítomnosti „oprávnenej osoby, bez advokáta, ktorý by mal oprávnenie zastupovať   ju   a to   buď   ako   zvolený   obhajca,   alebo   obhajca   ňou   splnomocnený“. Sťažovateľka napokon namietala, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o jej žiadosti o prepustenie na slobodu podanej 27. októbra 2010 a že sa jej bývalý obhajca po vypovedaní plnej moci 20.   januára   2010   napriek   uvedenej   skutočnosti   zúčastnil   následných   úkonov   trestného konania. Obhajca sťažovateľky v písomnom odôvodnení podanej sťažnosti predostrel svoj názor o nedostatku dôvodov na kolúznu väzbu. Poukázal pritom na to, že jeden zo svedkov bol   vypočutý   už   trikrát.   U   ďalšieho   zo svedkov   obhajca   poukázal   na   okolnosť,   že iniciátorom   telefónnych   hovorov   medzi   sťažovateľkou   a týmto   svedkom   vo   väčšine prípadov nebola sťažovateľka a že pokiaľ tento svedok volal sťažovateľke, pričom jeho výsluch sa nekonal v totožný alebo bezprostredne nasledujúci deň po telefónnom hovore, nemožno   v jeho   prípade   jednoznačne   vyvodiť   možnosť   jeho   ovplyvňovania   zo   strany sťažovateľky.   Obhajca   uviedol,   že   tento   záver   platí   aj   u ďalšieho   svedka,   pretože „zo zápisnice   o výsluchu   uvedeného   svedka   z 26.11.2008,   8.12.2008   a 24.3.2009   chýba nadväznosť na výsledky výpovede a daných inštrukcií“.

O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí za prítomnosti sťažovateľky   a jej   obhajcu   tak,   že   ju   svojím   rozhodnutím   sp.   zn.   1   Tos   13/2011 zo 16. februára 2011 ako nedôvodnú zamietol.

Krajský   súd   hneď   v úvode   uviedol,   že   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu považuje za   zákonné,   vecne   správne   a dostatočne   odôvodnené   a ako   také   si   ho   sám   aj osvojuje.

V prvom   rade   krajský   súd   skonštatoval,   že   aj   v danom   štádiu   trestného   konania existuje dôvodné   podozrenie   z trestnej   činnosti,   pre   ktorú   bola na sťažovateľku   podaná obžaloba.

Záver o danosti   dôvodov   útekovej   väzby krajský   súd podporil   konštatovaním, že tieto stále pretrvávajú a opierajú sa o konkrétne skutočnosti. Krajský súd na tomto mieste poukázal na konanie sťažovateľky, ktorá sa po prepustení z väzby na základe rozhodnutia krajského   súdu   z   26.   mája   2008   nezdržiavala   na   adrese   pobytu   poskytnutej   orgánom činným v trestnom konaní, čo bolo dôvodom vyhlásenia pátrania po jej osobe, následného vydania príkazu na zatknutie 18. februára 2009 a napokon dôvodom na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu 14. mája 2009, po zrealizovaní ktorého bola sťažovateľka 7. januára 2010 opätovne vzatá do väzby.

Krajský   súd   prezentoval   svoje   stanovisko   aj   k dôvodnosti   obavy   z   marenia objasňovania skutočností relevantných pre trestné konanie ovplyvňovaním svedkov, teda k dôvodom väzby kolúznej. Poukázal v ňom, že pre naplnenie dôvodov kolúznej väzby nie je nevyhnutné preukázať, že k ovplyvňovaniu svedkov zo strany sťažovateľky aj došlo, ale postačuje preukázať, že správanie sťažovateľky dostatočne naznačuje možnosť pôsobenia na svedkov v prípade jej prepustenia na slobodu, pretože účelom dotknutého ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku je práve zabrániť takémuto konaniu. Krajský súd dodal,   že   podľa dikcie   dotknutého   ustanovenia   konkrétne   skutkové   okolnosti   pre   daný dôvod   väzby   možno   navyše   vyvodiť   aj   zo   spôsobu   spáchania   trestného   činu,   z osoby páchateľa, ako aj z iných relevantných poznatkov, ktorými sú v danom konkrétnom prípade sťažovateľky závažnosť, dĺžka obdobia a najmä spôsob páchania trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľka stíhaná, a takisto aj štádium predmetného trestného konania.

Krajský   súd   vo   svojom   stanovisku   zároveň   konštatoval,   že   od   posledného rozhodovania   o väzbe   sťažovateľky,   teda   od   21.   októbra   2010,   nedošlo   k žiadnym skutkovým zmenám, ktoré by mohli mať vplyv na dôvodnosť trvania jej väzby. Uviedol, že písomné   vyhotovenie   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   zodpovedá   požiadavkám ustanovení § 168 ods. 1 a § 180 Trestného poriadku, a stotožnil sa s názorom okresného súdu, podľa ktorého u sťažovateľky podmienky na prijatie písomného sľubu splnené neboli, pretože trestné stíhanie sťažovateľky sa vedie pre obzvlášť závažný zločin, a neboli zistené žiadne   výnimočné   okolnosti   umožňujúce   v takomto   prípade   prijatie   záruky   v podobe písomného sľubu.

Krajský súd preskúmal aj zákonné lehoty trvania väzby sťažovateľky, pričom dospel k záveru,   že   v priebehu   vedeného   trestného   konania   k ich   porušeniu,   resp.   prekročeniu nedošlo.   Zároveň   poukázal na svoje   uznesenie   sp.   zn.   1   Tos   58/2010   z 30.   júna 2010, ktorým boli lehoty trvania väzby podrobne preskúmané.

Vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   okolností   zastupovania   jej bývalým obhajcom citoval krajský súd ustanovenie § 43 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého   zvolený   alebo   ustanovený   obhajca   je   povinný   plniť   si   svoje   povinnosti   až do momentu reálneho prevzatia obhajoby novým obhajcom. Poukázal zároveň na zápisnicu z neverejného   zasadnutia,   podľa   ktorej   sťažovateľka   súhlasila   so   zastupovaním   tohto obhajcu napriek tomu, že tento jej 19. júna 2008 plnú moc vypovedal.

Krajský súd sa vysporiadal aj s tvrdením sťažovateľky, že nebolo dosiaľ rozhodnuté o jej žiadostiach o prepustenie na slobodu podaných v marci a v apríli 2010, a uviedol, že sa s týmto tvrdením predostretým už v jej predchádzajúcej žiadosti v plnej miere vysporiadal okresný súd v rozhodnutí sp. zn. 2 T 9/2010 z 23. júna 2010. Rovnako vyvrátil námietku sťažovateľky,   v ktorej   tvrdila,   že   dosiaľ   nebolo   rozhodnuté   ani   o jej   žiadosti podanej 27. októbra   2010.   Tu   krajský   súd   poukázal   na   skutočnosť,   že   bola   zo   strany predsedu senátu náležite poučená o zákonom ustanovenej časovej limitácii podania novej žiadosti o prepustenie na slobodu uplynutím lehoty 30 dní odo dňa rozhodnutia o poslednej žiadosti (21. októbra 2010), pretože jej nová žiadosť z 27. októbra 2010 neobsahovala nové skutočnosti.

Napokon   krajský   súd   preskúmal   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní z hľadiska   ustanovenia   §   2   ods.   6   Trestného   poriadku   ustanovujúceho   požiadavku urýchleného   rozhodovania   väzobných   trestných   vecí   a vyslovil,   že   doterajší   postup v trestnej veci sťažovateľky s prihliadnutím na jej náročnosť tejto požiadavke zodpovedá.  

Z kontextu celého obsahu sťažnosti vyplýva, že zásadnou námietkou sťažovateľky (okrem   iných)   je   tvrdenie,   podľa   ktorého   konajúce   súdy   dôvodnosť   trvania   jej   väzby preskúmali   nedostatočne.   V   takomto   postupe   vidí   sťažovateľka   nezákonnosť   ďalšieho trvania väzby.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecného súdu, ku ktorým dospel na základe interpretácie a aplikácie relevantnej právnej úpravy a ktoré sa stali základom pre jeho rozhodnutie.

Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   so   záväznými   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach   a základných   slobodách.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré rozhodnutiu predchádzalo,   resp.   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu sa tak môžu stať predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   majúce za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Požiadavky práva na preskúmanie zákonnosti väzby (vrátane rozhodovania o žiadosti obvineného   o prepustenie   na   slobodu   a rozhodovania   o nahradení   väzby poskytnutou zárukou)   garantovaného   čl.   17   ods.   5   ústavy   sú   definované   v   stabilnej   judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorou sa pri svojej rozhodovacej činnosti v oblasti garancií poskytovaných čl. 17 ods. 5 ústavy konštantne riadi aj ústavný súd.

Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať   niektoré   fundamentálne   požiadavky   spravodlivého   konania   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ako   aj   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Jednou   z nich   je   aj   právo   na   náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.   Princíp   spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a   relevantné   dôvody   (pozri   napr.   III.   ÚS   135/04, III. ÚS 198/05).

V   uznesení   sp.   zn.   1   Tos   13/2011   zo 16.   februára   2011   krajský   súd   preskúmal splnenie formálnych podmienok väzby. Na tomto mieste krajský súd skonštatoval dodržanie všetkých   zákonných   lehôt   vyplývajúcich   z   ustanovení   Trestného   poriadku,   a to   aj poukázaním na odôvodnenie svojho predchádzajúceho uznesenia týkajúceho sa uvedenej otázky   a   tiež   súladnosť   postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní   s požiadavkou urýchleného vybavovania väzobných vecí zakotvenou v ustanovení § 2 ods. 6 Trestného poriadku.

Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu o dôvodnosti trvania väzby sťažovateľky   aj   z   hľadiska   splnenia   materiálnych   podmienok   väzby,   pričom   vychádzal zo skutkového a právneho stavu prezentovaného v uznesení okresného súdu, ktorého závery krajský súd akceptoval. V prvom rade uznal existenciu dôvodného podozrenia z trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľka trestne stíhaná. Vo vzťahu k dôvodnosti väzby útekovej poukázal krajský súd na konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z úteku sťažovateľky do cudziny v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu, a to vzhľadom na jej prechádzajúce konanie (útek mimo územie Slovenskej republiky), ktoré bolo dôvodom na prijatie opatrení smerujúcich k jej zatknutiu.

Krajský súd sa stotožnil aj s dôvodmi kolúznej väzby sťažovateľky prezentovanými okresným súdom v podobe obavy z marenia dokazovania ovplyvňovaním svedkov, pričom ich opodstatnenosť argumentačne doplnil interpretáciou dotknutého ustanovenia Trestného poriadku, v ktorej vysvetlil splnenie hmotnoprávnych predpokladov kolúznej väzby. Vo   vzťahu   k námietkam   týkajúcim   sa   predchádzajúcich   žiadostí   sťažovateľky o prepustenie na slobodu krajský súd poukázal na konkrétne rozhodnutia okresného súdu, ktorých predmetom boli práve tieto žiadosti,   a tiež interpretoval relevantné ustanovenie § 79   ods.   3   Trestného   poriadku   upravujúce   podmienky   časovej   limitácie   žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu.

Rovnako   sa   krajský   súd   vyjadril   aj   k otázke   poskytnutého   písomného   sľubu sťažovateľky   a stotožnil   sa   so   stanoviskom   okresného   súdu   o nedostatku   výnimočných okolností   predvídaných   ustanovením   §   80   ods.   2   Trestného   poriadku   umožňujúcich nahradenie väzby sťažovateľky stíhanej pre obzvlášť závažný zločin písomným sľubom. Krajský súd kvalifikoval uznesenie okresného súdu ako zodpovedajúce požiadavkám ustanovenia § 180 s odkazom na ustanovenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku upravujúcim náležitosti odôvodnenia rozhodnutia. Prostredníctvom interpretácie ustanovenia § 43 ods. 3 Trestného poriadku potvrdil krajský súd aj zákonnosť postupu konajúcich súdov v rámci väzobných konaní, a to z hľadiska garancií poskytovaných základným právom na obhajobu.

Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu zistil, že krajský súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   v   ústavne   akceptovateľnej   miere,   keď   sa   zameral na okolnosti   majúce   podstatný   vplyv   na   rozhodovanie   o   dôvodnosti   trvania   väzby sťažovateľky,   a to   tak   väzby   kolúznej,   ako   aj   väzby   útekovej,   a zodpovedal   všetky relevantné otázky tvoriace argumentačné východiska predostreté sťažovateľkou v sťažnosti podanej proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Na základe všetkých uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že účinky uplatnenej   právomoci   vo   veci   rozhodujúceho   krajského   súdu   sú   zlučiteľné   s   obsahom sťažovateľkou označeného čl. 17 ods. 5 ústavy, preto sťažnosť v časti námietok smerujúcich proti   označenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Tento   záver   súčasne   vylučuje   možnosť sťažovateľkou   namietaného   sekundárneho   zásahu   do   základného   práva   na   obhajobu garantovaného čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. aj porušenie čl. 47 ods. 2 ústavy garantujúceho vo všeobecnosti právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi a ostatnými orgánmi verejnej moci.Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 17 ods. 3 a ods. 4 ústavy obsahujúcich garancie súvisiace   s obmedzením   osobnej   slobody   obvineného,   resp.   podozrivého,   ústavný   súd konštatuje   ich   zjavnú neopodstatnenosť,   a to   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi obsahom   dotknutých   článkov   ústavy   a obsahom   námietok   prednesených   v kontexte obsahu uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že sťažovateľka námietku porušenia   čl. 17 ods. 4 ústavy upravujúceho lehotu na dodanie zatknutého obvineného sudcovi uplatnila už v rámci rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby, keď okresný súd v uznesení sp. zn. Tp   1003/2010   z 13.   apríla   2010   jej   argumentáciu   v danom   smere   neakceptoval   a jeho stanovisko potvrdilo aj druhostupňové rozhodnutie krajského súdu z 21. apríla 2010.Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   nad   rámec   dodáva,   že   argumenty   predostreté sťažovateľkou v rámci obsahu sťažnosti týkajúce sa tvrdenia o porušení čl. 17 ods. 4 ústavy upravujúceho   lehotu   na   dodanie   zatknutého   obvineného   sudcovi,   ktoré   však   neboli subsumované   do   predmetu   konania   vymedzeného   ústavným   súdom,   pokiaľ   by   ich   aj sťažovateľka   kvalifikovane   sformulovala   v rámci   petitu   sťažnosti,   a to   námietkou smerujúcou proti uzneseniu krajského súdu z 21. apríla 2010, táto by bola ústavným súdom posúdená   ako   oneskorená   vzhľadom   na   zjavné   uplynutie   lehoty   dvoch   mesiacov predpísanej ustanovením § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na uplatnenie sťažnosti podľa ustanovení § 49 a nasledujúcich citovaného zákona (Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde   sťažnosť   možno   podať   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.).

Rovnako nad rámec vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky týkajúcej sa tvrdenia o porušení čl. 17 ods.   3 ústavy, ktoré videla v skutočnosti,   že pri rozhodovaní o väzbe 8. januára 2010 jej neboli sudcom   pre prípravné konanie „prednesené obvinenia,   čo je zrejmé zo zápisnice z tohto pojednávania“, ústavný súd poznamenáva, že takáto námietka, ak by ju aj sťažovateľka formulovala v kvalifikovanej podobe, by bola ústavným súdom posúdená ako oneskorená vychádzajúc z už citovaného ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Predovšetkým však ako zjavne neopodstatnená, pretože v uvedený deň mala   sťažovateľka   postavenie   zatknutého   obvineného   v zmysle   čl.   17   ods.   4   ústavy (nie postavenie   zadržaného   obvineného),   u   ktorého   výslovná   povinnosť   sudcu rozhodujúceho   o väzbe   formálne   oboznámiť   zatknutého   obvineného   so   vzneseným obvinením z dotknutého článku nijako nevyplýva, a navyše takúto povinnosť nestanovuje ústava ani v čl. 17 ods. 3 ústavy.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011