znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 363/2010-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti M. M. a J. M., obaja bytom R., zastúpených advokátkou JUDr. P. Š., B., pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 376/2009 z 19. mája 2010 takto

r o z h o d o l :

Základné právo M. M. a J. M. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 376/2009 z 19. mája 2010   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   363/2010-13 z 5. októbra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. M. a J. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžo 376/2009 z 19. mája 2010.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:«Ing. J. M., ako výlučný vlastník pozemkov zapísaných v pzkn. vl. č. 1210, parc. č. 1892, 1893 a 1894 v k. ú. R. v celkovej výmere 25 980 m2, tieto kúpnou zmluvou zo dňa 03. 05. 1988 previedol do vlastníctva Čsl. štátu – S. K. Pozemky boli predané za kúpnu cenu 0,40,- Kčs/1 m2, celkom za 10.392,- Kčs.

Predmetnú   kúpnu   zmluvu   uzavrel   Ing.   J.   M...   neslobodne   a nedobrovoľne   pod nátlakom zo strany vtedajších predstaviteľov štátnej moci a pod hrozbou z následkov, ktoré by sa mu dostali v opačnom prípade od vtedajšieho režimu...

Obdobného prípadu sa mu dostalo v roku 1972, keď odmietol uzavrieť kúpnu zmluvu, ktorou by previedol svoje pozemky na štát, a tak mu ich štát (Mestský národný výbor v R. - odbor výstavby) rozhodnutím č. Výst. - 3308/1972 zo dňa 13. 11. 1972 vyvlastnil. Išlo o priľahlé pozemky k tým, ktoré boli predmetom prevodu podľa kúpnej zmluvy z 03. 05. 1988 (pzkn. vl. č. 1210, parc. č. 1894 v k. ú. R.)...

Oprávnená osoba (Ing. J. M...) zastúpený JUDr. M. B. listom zo dňa 11. 02. 2004 si na   Obvodnom   pozemkovom   úrade   v R.   uplatnili   právo   na   navrátenie   vlastníctva   k pozemkom zapísaných v pzkn. vl. č. 1210, parc. č. 1892, 1893 a 1894 v k. ú. R. v celkovej výmere 25 980 m2 (stav v KN: LV č. 3001, parc. č. 1684/1 a 5107/1) podľa § 3 ods. 1 písm. j) zákona č. 503/2003 Z. z...

V začatom konaní sa riadne pokračovalo, správny orgán postupoval v súčinnosti s účastníkom konania. Účastník konania bol vyzvaný dodať identifikáciu parciel, ďalej sa ustanovil   znalec   na   vykonanie   znaleckého   posudku   na   zistenie,   či   kúpna   cena   bola adekvátna hodnote prevedených pozemkov. PZ účastníka konania predložil viacero podaní, o. i. i to, ktorým oznámil, že oprávnená osoba zomrela...

Obvodný   pozemkový   úrad   v R.   rozhodnutím   č.   spisu:   2008/00240-MIH,   evid. č. 2008/000192 zo dňa 25. 02. 2008 rozhodol, že navrhovatelia nespĺňajú podmienky podľa § 3 ods. 1 písm. j) zákona č. 503/2003 Z. z. a z toho dôvodu im nemožno navrátiť vlastníctvo k   pozemkom   tam   uvedených   a   takisto   sa   za   tieto   pozemky   neprevedú   do   vlastníctva navrhovateľov iné pozemky vo vlastníctve štátu ani sa neposkytne finančná náhrada. Obvodný pozemkový úrad v R.   rozhodol o návrhu navrhovateľov ako je uvedené vyššie   z   dôvodu,   že   mal   za   to,   že   kúpna   zmluva   zo   dňa   03.   05.   1988   uzavretá   medzi oprávnenou osobou, právnym predchodcom navrhovateľa, Ing. J. M. a Čsl. štátom zast. S. K. nebola uzatvorená v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, resp. že sa dané skutočnosti nepreukázali.

Cenu 0,40 Kčs za 1m2 odpredaných pozemkov odporca nevyhodnotil ako nápadne nevýhodné podmienky z dôvodu, že tú treba posudzovať iba vo vzťahu k predpisom platným v   čase   uzavretia   zmluvy.   Kúpna   cena   bola   stanovená   podľa   vtedy   platných   cenových predpisov (vyhláška Slovenského cenového úradu č. 129/1984 Zb.)...

Krajský   súd   v   Košiciach   rozhodujúci   podľa   250l   a   nasl.   O.   s.   p.   o   opravnom prostriedku zo dňa 13. 03. 2008 doplneným podaním zo dňa 25. 03. 2008, proti rozhodnutiu odporcu rozsudkom č. 5Sp/8/2008-34 zo dňa 02. 06. 2009 potvrdil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu R...

Najvyšší   súd   SR   rozhodujúci   o   odvolaní   proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu v Košiciach toto napadnutým rozhodnutím potvrdil, pričom odchylne od názoru Obvodného pozemkového úradu v R. a krajského súdu vyhodnotil otázku tiesne na strane oprávneného pri uzavieraní predmetnej kúpnej zmluvy, a to tak, že ju uznal. Podľa NS SR: „... v súvislosti s určitým politickým nátlakom existujúcim v rokoch 1948 až 1989, ktorým štát a štátne orgány pôsobili na fyzickú osobu ako vlastníka do takej miery, že tento urobil vo vzťahu k svojmu majetku taký právny úkon, ktorý by v právnom štáte inak neurobil.“

V časti nápadne nevýhodných podmienok pri uzavieraní zmluvy sa však aj Najvyšší súd   SR   stotožnil   s   názorom   Obvodného   pozemkového   úradu   v R.   a   krajského   súdu a rovnako len stroho odkázal na cenový predpis platný v tom čase a nijako sa nevyjadril k prekvalifikovaniu   prevádzaných   pozemkov   na   stavebné   pozemky   a   iné   skutočnosti uvádzané sťažovateľmi.

Podstatou sporu je posúdenie   právnej otázky,   či   pri   posúdení   reštitučného   titulu podľa   §   3   ods.   1   písm.   j)   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   boli   splnené   obidve   kumulatívne podmienky uvedeného reštitučného titulu, teda či kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok...

Súdy bez dostatočného skúmania hospodárskeho a sociálneho stavu predávajúceho v čase   uzavretia   kúpnej   zmluvy   (03.   05.   1988)   vyslovili   záver,   že   táto   zmluva   nebola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok. Neskúmali ekvivalentnosť plnení na oboch stranách i ostatné podmienky, za ktorých bola predmetná kúpna zmluva uzavretá a túto otázku   ani   dôsledne   nevyhodnotili.   Ich   postup   za   tohto   stavu   nemožno   považovať   za správny.

Oba súdy sa podrobne nezaoberali jednotlivými skutkovými tvrdeniami oprávnených osôb. Pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných podmienok nehodnotili, či ide o nevýhodnosť   takej   intenzity,   že   ju   možno   kvalifikovať   ako   nápadnú   voči   stavu,   ktorý existoval v dobe uzavretia kúpnej zmluvy vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým. Už   len   zo   samotnej   zmluvy   (bod   5.)   vyplýva,   že   „kupujúci   potrebuje   kúpené nehnuteľnosti pre stavbu OS Družba v R.“.

Taktiež na listinách dole v pečiatke je značka „pol. vz.“, je to skratka pre položku výkazov zmien teda pod akou položkou v katastri nehnuteľnosti bola vykonaná zmena. Na kúpnej zmluve je to číslo 8/89.

Zmena druhu pozemku bola teda vykonaná spolu so zápisom zmluvy na základe geometrického plánu č. 243-3603-066-87, kde vznikla nová C KN parc. č. 1684/1 aj z parc. č. 1892, 1893, 1894, ktorá ale už bola vedená ako stavebný pozemok (príloha č. 17). Zmena ktorá bola vykonaná pod číslom 8/89 je uvedená aj v liste vlastníctva č. 771, ktorý je súčasťou Hospodárskej zmluvy č. 7/1991 zo dňa 29. 12. 1990, kde S. K., ktorá v tom čase zastupovala štát, bezodplatne previedla predmetné pozemky na mesto R. Pri parc. č. 1684/1 je už uvedený druh pozemku stavebná plocha (príloha č. 18).

Aj   identifikácie   parciel   č.   813-I-363-5203/90   zo   dňa   04.   12.   1990,   č.   1120/92 z 22. 10.   1992,   č.   1408/2004   preukazujú,   že   zo   strany   štátu   došlo   k   evidentnému administratívnemu podvodu, keď predmetné pozemky už v geometrickom pláne č. 243-3603- 066-87 zo dňa 12. 1. 1988, t. j. dávno pred podpisom kúpnej zmluvy zo dňa 03. 05. 1988 boli   zmenené   na   pozemky   stavebné,   čím   predávajúci   podpísal   zmluvu   za   nápadne nevýhodných podmienok, pretože kúpna cena takéhoto pozemku mala byť podľa § 14 ods. 1 vyhlášky SCÚ č. 129/1984 Zb. (v tom čase platného cenového predpisu) 10,- Kčs/1 m2, čo je 25 násobok skutočne vyplatenej kúpnej ceny).»

Sťažovatelia v sťažnosti žiadali, aby ústavný súd v náleze rozhodol, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 376/2009 z 19. mája 2010 bolo porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedený rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne sa domáhali priznania náhrady trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   vyjadril   najvyšší   súd   podaním z 24. novembra 2010, v ktorom v podstate zopakoval odôvodnenie napádaného rozhodnutia a „dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, že žalovaný správny orgán si v danej veci pre svoje rozhodnutie zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil skutočný stav   a   vo   veci   správne   rozhodol,   keďže   na   základe   vykonaného   dokazovania v preskúmavanej veci bolo preukázané, že právny predchodca navrhovateľov si síce uplatnil reštitučný nárok na navrátenie vlastníctva, resp. priznanie finančnej náhrady k pozemkom v zákonnej lehote podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, avšak pre priznanie vlastníctva, resp. náhrady k žiadaným pozemkom neboli splnené zákonné podmienky citovanej právnej normy a to prechod žiadanej nehnuteľnosti na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku taxatívne uvedenom v § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona, pretože v konaní nebolo preukázané, že žiadané nehnuteľnosti boli vykúpené na základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok...

Vzhľadom na uvedené vyššie nebolo možné prihliadnuť na námietky navrhovateľov. Pokiaľ   sťažovatelia   v   sťažnosti   namietajú,   že   súdy   bez   dostatočného   skúmania hospodárskeho a sociálneho stavu predávajúceho v čase uzavretia kúpnej zmluvy (3. 5. 1988) vyslovili záver, že táto zmluva nebola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok, ako aj,   že neskúmali ekvivalentnosť   plnení   na   oboch stranách i ostatné   podmienky,   za ktorých bola predmetná kúpna zmluva uzavretá a túto otázku ani dôsledne nevyhodnotili, Najvyšší súd... nesúhlasí s ich tvrdením, pretože súdy oboch stupňov práve pri posudzovaní splnenia   zákonnej   podmienky   nápadne   nevýhodných   podmienok   vychádzali   z hospodárskych a sociálnych podmienok existujúcich v mieste a v čase uzavretia predmetnej kúpnej   zmluvy,   na   ktorú   skutočnosť   v   odôvodneniach   napadnutých   rozhodnutiach   aj poukázali.“.

Najvyšší   súd   na   výzvu   ústavného   súdu,   aby   oznámil,   či   súhlasí   s upustením   od ústneho   pojednávania,   nereagoval.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   v podaní z 30. decembra 2010 uviedla, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. Ústavný súd v danej   veci   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k názoru,   že   od   tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že pri posudzovaní ich reštitučného nároku   podľa   §   3   ods.   1   písm.   j)   zákona   č. 503/2003   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) „súdy neskúmali ekvivalentnosť plnení na oboch stranách i ostatné podmienky, za ktorých bola predmetná kúpna zmluva uzavretá a túto otázku ani dôsledne nevyhodnotili“.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení,   medzi   ktoré   patrí   aj   právo   vec   užívať   (ius   utendi),   s   vecou   nakladať   (ius disponendi),   teda   oprávnenie   vlastníka   určovať   ďalší   právny   osud   veci.   Z   formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.

Podstata práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré vykonávajú procesnú úpravu postupu všeobecného súdu. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je   dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní   a   rozhodovaní   vecí patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a   z   vlastnej   interpretácie   zákonov.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony.   Ak   tento   výklad   nie   je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať (II. ÚS 172/05). Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské   práva   vždy   posudzovaná   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (napr.   Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Z uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj predmetnú sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 376/2009 z 19. mája 2010.

Sťažovatelia v sťažnosti poukázali na to, že 3. mája 1988 ich právny predchodca predal Československému štátu na účely (bod 5 kúpnej zmluvy) stavby „OS Družba v R.“ pod hrozbou vyvlastnenia pozemkov charakterizovaných ako lúka a role, ktorých cena bola určená   v tom   čase   platnou   vyhláškou   Slovenského   cenového   úradu   č. 129/1984   Zb.   o cenách   stavieb,   pozemkov,   porastov,   úhradách   za   zriadenie   práva   osobného   užívania pozemkov a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov (ďalej len „vyhláška“) na 0,40 Kčs za 1 m2, hoci predmetné pozemky boli zmenené na stavebné už v geometrickom pláne č. 243-3603-066-87 z 12. januára 1988.

Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že obidve podmienky na navrátenie vlastníctva do ich vlastníctva (t. j. že kúpna zmluva, ktorú podpísal ich právny predchodca 3. mája 1988, bola uzavretá v tiesni a tiež za nápadne nevýhodných podmienok) boli splnené, a nesúhlasia v tomto   smere   v časti   s konečným   právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   ktorým   sa „nestotožnil s názorom správneho orgánu ako aj súdu prvého stupňa pokiaľ posudzovali tieseň, avšak plne sa stotožnil s ich názorom ohľadne nápadne nevýhodných podmienok“.

Najvyšší   súd   k tomu   v napadnutom   rozhodnutí   zaujal   toto   stanovisko: „Pokiaľ sťažovatelia navrhovatelia, resp. ich právny predchodca v správnom konaní tvrdili, ako aj tvrdili v   opravnom prostriedku   proti rozhodnutiu   správneho orgánu a   v odvolaní   proti rozsudku súdu prvého   stupňa,   že pôvodný   vlastník   Ing.   J.   M.   podpísal zmluvu   v tiesni, pretože bol štátom obmedzený v slobode rozhodovania a postupom štátom bol prinútený podpísať   zmluvu,   odvolací   súd   na   ich   tvrdenia   prihliadol   napriek   tomu,   že   tieseň charakterizovali všeobecne bez konkrétnych údajov a dôkazov a to vzhľadom k tomu, že v súvislosti s určitým politickým nátlakom existujúcim v rokoch 1948 až 1989, ktorým štát a štátne orgány pôsobili na fyzickú osobu ako vlastníka do takej miery, že tento urobil vo vzťahu k svojmu majetku taký právny úkon, ktorý by v právnom štáte inak neurobil. Pokiaľ ide o ďalšiu zákonnú podmienku podľa   § 3 ods.   1,   písm.   j)   reštitučného zákona,   a   to,   že   kúpna   zmluva   bola   podpísaná   za   nápadne   nevýhodných   podmienok, odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   pri   skúmaní   naplnenia   znakov   nápadne   nevýhodných podmienok treba vždy starostlivo skúmať, či ide o nevýhodnosť takej intenzity, že ju možno kvalifikovať   ako   nápadnú   voči   stavu,   ktorý   existoval   v   dobe   uzavretia   kúpnej   zmluvy vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým. Ani podľa názoru odvolacieho súdu zo skutkových okolností   v   danej   veci   nevyplýva,   že   by   kúpna   zmluva   bola   uzavretá   za   nápadne nevýhodných podmienok,   pretože   kúpna   cena   za   odpredávané   pozemky   bola určená   na základe cenového predpisu platného v čase uzavretia zmluvy a to vyhlášky č. 129/1984 Zb. spôsobom a vzhľadom k podmienkam obvyklým v čase uzavretia kúpnej zmluvy, dôkazom o čom bol aj znalecký posudok č. 7/2008 zo dňa zo dňa 8. 2. 2008 vyhotovený znalcom Ing. Š. B. Nebolo možné považovať za nápadné nevýhodné podmienky ani to, že predmetné nehnuteľnosti boli štátom vykupované za účelom výstavby a hodnota za ne bola stanovená 0,40.-- Kčs, pretože predmetnou kúpnou zmluvou boli odpredávané nehnuteľnosti, ktoré mali v čase uzatvárania tejto zmluvy charakter roľa a lúka.

Vzhľadom na uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci teda neboli kumulatívne   splnené   obidve   zákonné   podmienky   ustanovené   v   §   3   ods.   1,   písm.   j) reštitučného zákona, a to, že právny predchodca navrhovateľov kúpnu zmluvu uzatvoril v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok...

...   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   pokiaľ   Krajský   súd   v   Košiciach   napadnutým rozsudkom   rozhodnutie   správneho   orgánu   potvrdil,   rozhodol   vo   veci   skutkovo   správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1 potvrdil.“

Ústavný súd konštatuje, že z rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť a jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné. V okolnostiach daného prípadu sa najvyšší súd primerane a jasne vysporiadal s otázkou, že kúpna zmluva právnych predchodcov sťažovateľov nebola uzavretá za „nápadne nevýhodných podmienok“ a určená cena   nehnuteľností   vychádzala   aj   zo   znaleckého   posudku   podľa   vtedy   platnej   právnej normy,   pričom   práve   tieto   skutočnosti   sú   podstatné   a   rozhodujúce   pre   rozhodnutie najvyššieho súdu v tejto veci.

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   zaoberajúcou   sa   požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods.1 dohovoru navyše vyplýva, že tento článok   dohovoru   zaväzuje   síce   súd   odôvodniť   svoje   rozhodnutie,   to   však   neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku,   pripomienku   alebo   návrh,   ak   ide   o takú   otázku,   ktorá   nie   je   relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie (obdobne napr. II. ÚS 193/06).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   nemá   a ani   nevidí   žiadny   dôvod   toto   rozhodnutie prehodnocovať, revidovať alebo vysloviť prípadne iný právny názor na danú vec, ako to vyslovil najvyšší súd. Samotná skutočnosť, že si najvyšší súd v rámci odvolacieho konania v predmetnej   veci   neosvojil   právne   posúdenie   výsledkov   dokazovania   z pohľadu sťažovateľov, nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľmi označených práv zaručených v ústave a dohovore.

Ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že   procesný   postup   najvyššieho   súdu   bol   v súlade s procesným kódexom a aj s ústavnými princípmi zakotvenými v ústave a jeho konečné závery k interpretácii zákonov vzťahujúcich sa na danú vec nevykazujú znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti.

Vychádzajúc z týchto zistení preto ústavný súd napokon rozhodol, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 376/2009 z 19. mája 2010 nebolo porušené základné právo sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na toto rozhodnutie ústavný súd už o ďalších otázkach a požiadavkách sťažovateľov nerozhodoval.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2011