znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 363/06-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   15. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. M., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, ako aj podľa   čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 128/05 z 18. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2005   doručená   sťažnosť   (z   18.   augusta   2005)   Ing.   T.   M.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, ako aj porušenia jeho základného práva na rovnaké zaobchádzanie vyplývajúceho zo zákazu diskriminácie z dôvodov podľa čl. 12 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 128/05 z 18. mája 2005.

Sťažovateľ uviedol, že 25. júna 2002 podal Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len   „okresný   súd“)   žalobu   o   náhradu   škody   vo   výške   50 000 000 Sk   proti   Slovenskej republike   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „žalovaný“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, konkrétne krajského súdu (ďalej aj „konkurzný súd“), v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 25-24 K 92/98, týkajúcom sa majetku úpadcu - obchodnej spoločnosti H., s. r. o., Ž. (ďalej len „úpadca“).

V označenom konkurznom konaní prejavil sťažovateľ na základe inzerátu správcu konkurznej   podstaty   úpadcu   záujem o kúpu   nehnuteľností   tvoriacich   areál prevádzkarne úpadcu   (na   spracovanie,   výrobu   a   skladovanie   kyslej   kapusty)   v   obci   S.   a   v   súlade s podmienkami   predaja   zverejnenými   v inzeráte   zaslal   správcovi   konkurznej   podstaty 22. februára 2000 cenovú ponuku. V ten istý deň uhradil na účet úpadcu zálohu kúpnej ceny vo výške 1 000 000 Sk.

Sťažovateľ   sa   1. marca 2000   zúčastnil   otvárania   obálok   s ponukami   záujemcov o odkúpenie uvedeného majetku úpadcu. Sťažovateľ ponúkol za odkúpenie 5 000 000 Sk a ďalší záujemca 3 800 000 Sk.

Správca konkurznej podstaty úpadcu oznámil sťažovateľovi listom z 3. marca 2000, že   jeho   ponuku   prijal   a vyzval   sťažovateľa,   aby   hodnoverným   spôsobom   preukázal „zabezpečenie zostávajúcej časti kúpnej ceny“ v termíne do 10. marca 2000. Sťažovateľ vinkuloval v prospech správcu konkurznej podstaty doplatok kúpnej ceny (4 000 000 Sk) v T., a. s., a doklad o tom predložil správcovi konkurznej podstaty 9. marca 2000.

Listom z 10. marca 2000 oznámil správca konkurznej podstaty úpadcu konkurznému súdu splnenie podmienok na predaj majetku zo strany sťažovateľa žiadajúc jeho súhlas s týmto predajom, no zároveň upozornil na príbuzenský pomer sťažovateľa ku konateľovi úpadcu.

Pod   vplyvom   oznámenia   správcu   konkurznej   podstaty   z   10. marca 2000   zvolal konkurzný   súd   na   27. apríl 2000   schôdzu   konkurzných   veriteľov   s   programom „... odsúhlasenie   predaja   podniku   úpadcu   ako   celku   a   ďalšieho   postupu   v   konkurznom konaní...“. Schôdza   konkurzných   veriteľov   neodsúhlasila   predaj   predmetného   majetku, patriaceho do konkurznej podstaty, sťažovateľovi.

Na základe uvedených skutočností konkurzný súd súhlas na predaj majetku správcovi konkurznej podstaty úpadcu neudelil. V dôsledku toho správca konkurznej podstaty úpadcu listom   z   28. apríla 2000   odstúpil   od   prijatia   ponuky   z   3. marca 2000   a   zároveň   vyzval sťažovateľa na oznámenie čísla účtu kvôli vráteniu zálohy a na osobné prevzatie si dokladu o vinkulácii peňažných prostriedkov predstavujúcich doplatok kúpnej ceny.

Správca   konkurznej   podstaty   požiadal   31. mája 2000   konkurzný   súd   o   udelenie súhlasu   s   predajom   majetku   druhému   záujemcovi.   Konkurzný   súd   opatrením   sp.   zn. 25-24 K 92/98   z   1. júna 2000   súhlas udelil,   pričom   v odôvodnení   okrem   iného   uviedol: „... pretože bolo zistené, že Ing. M. je bratom konateľa úpadcu, súd považoval za potrebné a vhodné zvolať schôdzu veriteľov na odsúhlasenie predaja tomuto záujemcovi...“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   v   konaní   o   náhradu   škody na okresnom súde namietal: „Takýmto postupom súdu sa cítim byť ukrátený na svojich ústavných   právach   zúčastňovať   sa   na   území   SR   podnikania   a   nadobúdať   majetok rovnocenne   s   ostatnými   občanmi   SR.   Postupom   súdu   mi   bola   podľa   môjho   názoru spôsobená   škoda   spočívajúca   v   tom,   že   som   nemohol   pokračovať   v   podnikateľských aktivitách na ktoré uvedený areál bol jednoznačne určený - t. j. na výrobu a predaj kyslej kapusty.

Súd svojím nelogickým a pre mňa nevysvetliteľným spôsobom spôsobil škodu nielen mojej osobe, ale aj veriteľom v konkurze. Som toho názoru, že z mojej strany je prirodzená požiadavka   na   postup   súdu   v súlade   so   zákonom,   pričom   vyššie   popísaný   postup   súdu v konkurznom   konaní   úpadcu   nemôže   za   žiadnych   okolností   požívať   zákonnú   ochranu. Konanie súdu považujem za nesprávny úradný postup v rozpore so zmyslom a účelom zákona o konkurze a vyrovnaní.“

Nesprávny   úradný   postup   konkurzného   súdu   spočíval   podľa   sťažovateľa   v tom, že „... súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   –   dohľadu   nielen   nad   procesom konkurzného konania ale aj nad jeho zákonnosťou

a) samotný   dal   podnet   na   preskúmanie   dôveryhodnosti   záujemcu   z dôvodu rodinnej príslušnosti a sám neakceptoval najvýhodnejšiu ponuku

b) rešpektoval výkon práva, ktorý nielenže bez právneho dôvodu zasahoval do práva   inej   osoby   ale   túto   osobu   výslovne   diskriminoval   z   dôvodu príbuzenstva

c) rozhodol o predaji majetku subjektu, ktorého ponuka nebola najvýhodnejšia a tým ukrátil veriteľov vo výške 1,2 milióna Sk ako aj diskriminovaného záujemcu vo výške tak ako je uplatnená v tomto konaní“.

Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   7 C 104/02-86   zo   17. februára 2005   žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal náhrady škody (ušlého zisku), zamietol, dôvodiac: «... Súd vykonal   dokazovanie   vypočutím   žalobcu,   žalovaného,   oboznámením   sa   s   ponukou na odkúpenie   stavieb   od   úpadcu,   poštovou   poukážkou,   pozvánkou   na   otvorenie   obálok, zápisnicou   z   komisionálneho   otvárania   obálok,   prijatím   ponuky   od   správcu   konkurznej podstaty,   oznámením   o   vinkulácii.   Odpoveďou   konkurzného   sudcu,   oznámením   správcu konkurznej   podstaty   o   odstúpení   od   prijatia   ponuky,   listom   vlastníctva   (...),   Odborným vyjadrením 01 - 06/2003 o výške ušlého zisku, konkurzným spisom 25-24 K 92/98 Krajského súdu   Banská   Bystrica   na   úpadcu   H.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   v Ž.   a   z   neho   odpoveďou konkurzného   sudcu   správcovi   konkurznej   podstaty,   zvolaním   schôdze   veriteľov   dlžníka, prezenčnou listinou zo schôdze, zápisnicou zo schôdze veriteľov, opatrením konkurzného sudcu z 1. 6. 2000 a predkladacou správou konkurzného súdu pre odvolací súd a zistil nasledovný skutkový stav:

Návrhom, ktorý došiel Krajskému súdu v Banskej Bystrici 31. 3. 1998, žiadal H. s. r. o., Ž., (...), aby súd vyhlásil na majetok tejto firmy konkurz. Súd uznesením 25-24 K 92/98-29 zo dňa 13. 10. 1998 vyhlásil na majetok firmy konkurz a za správcu konkurznej podstaty stanovil JUDr. J. B., Ž. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. 11. 1998. Žalobca listom 22. 2. 2000 ponúka na odkúpenie časti majetku úpadcu cenovú ponuku 5.000.000,- Sk s tým, že skladá zálohu vo výške 1.000.000,- Sk. O tejto skutočnosti predložil fotokópiu poštovej poukážky. Dňa 1. 3. 2000 sa za prítomnosti správcu konkurznej podstaty zúčastnil komisionálneho   otvárania   obálok,   kde   zistil,   že   okrem   neho   vystupuje   aj   záujemca Ing. P. R., ktorý navrhol kúpnu cenu 3,8 mil. Sk. Správca konkurznej podstaty listom 3. 3. 2000   oznamuje   žalobcovi,   že   od   neho   prijíma   navrhovanú   cenu   5   mil.   Sk.   T.   a. s.   B. oznamuje   úpadcovi   z   konkurzu   a   správcovi   konkurznej   podstaty   9. 3. 2000   oznámením o vinkulácii č. 15/019, že vinkuluje sumu 4 mil. Sk na účte úpadcu. Konkurzný sudca listom 8. 3. 2000   usmerňuje   správcu   konkurznej   podstaty   na   opakovanú   inzerciu   na   odpredaj majetku   patriaceho   do   podstaty   úpadcu.   Vyzýva   cez   správcu   záujemcov   o   kúpu na predloženie finančného krytia. Písomnosťou zo dňa 14. 4. 2000 konkurzný sudca zvoláva schôdzu veriteľov dlžníka na deň 27. 4. 2000. Písomne vyhotovená zápisnica zo schôdze veriteľov a prezenčná listina svedčí o tom, že táto sa uskutočnila. Zo záveru zápisnice a prítomností správcu konkurznej podstaty vyplýva, že súd súhlasil s tým, aby finančné prostriedky boli vrátené záujemcovi - žalobcovi, pretože na základe stanoviska veriteľov prítomných   na   schôdzi   veriteľov   nebude   tomuto   záujemcovi   objekt   odpredaný.   Správca konkurznej   podstaty   listom   28. 4. 2000   oznamuje   žalobcovi   vrátenie   prijatej   ponuky 1 mil. Sk   s   odkazom   na   schôdzu   veriteľov,   ktorí   jednomyseľne   nesúhlasili   s predajom nehnuteľnosti nachádzajúcej v Obci S. pre záujemcu - žalobcu. Z listu vlastníctva č. (...) pre k. ú. S. Správy katastra v Ž. je preukázané, že stavba pod názvom „K.“ na parcele KN 120/3, evidovaná na LV 815, je vo vlastníctve M. R. v celosti titulom kúpnej zmluvy pod V 2800/2000. Ďalej titulom dohody o vyporiadaní BSM (...).

Konkurzný sudca opatrením 25-25 K 92/98-247 zo dňa 1. 6. 2000 udeľuje správcovi konkurznej   podstaty   súhlas   na   predaj   nehnuteľného   majetku   na   vyššie   uvedenom LV záujemcovi Ing. P. R. Opatrenie nadobudlo právoplatnosť 14. 6. 2000. Zo zákona nie je proti nemu prípustný riadny opravný prostriedok.

Žalobca z konkurzného spisu poukázal na predkladaciu správu konkurzného súdu odvolaciemu súdu - Najvyššiemu súdu SR Bratislava zo dňa 1. 8. 2000 v spise na čl. 392, v ktorej   konkurzný   sudca odôvodňuje zvolanie   schôdze   veriteľov   preto,   lebo   záujemcom o kúpu   nehnuteľnosti   bol   brat   konateľa   úpadcu.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky uznesením 3 Obdo 20/2000-405 zo dňa 31. 10. 2000 odmietol dovolanie žalobcu z tohto konania proti opatreniu konkurzného sudcu z 1. 6. 2000 na udelenie súhlasu pre správcu konkurznej podstaty na predaj časti konkurznej podstaty záujemcovi Ing. R.

Platný zákon 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý je účinný od 1. 7. 2004, upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci [§ 1 písm. a)]. Z § 28   citovaného   zákona   vyplýva,   že   ním   je   zrušený   zákon   58/69 Zb.   o   zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Z   prechodného   ustanovenia   § 27   ods. 2   vyplýva,   že   zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú rozhodnutiami   vydanými   pred   nadobudnutím   účinnosti   zákona   (514/03)   a   za   škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, sa spravujú doterajšími predpismi.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca sa domáha náhrady ušlého zisku podľa zákona 58/69 Zb. Citovaný zákon v prvej časti upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným   rozhodnutím   a   v   druhej   časti   od   § 18   zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú nesprávnym úradným postupom a uvádza, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedený v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa § 25 ods. 2) v právnych vzťahoch upravených v tomto zákone vystupuje v mene štátu ústredný orgán. Podľa § 26 o nárokoch podľa tohto zákona rozhodujú súdy.

Žalobca tvrdí, že nesprávny úradný postup konkurzného sudcu pri vydaní opatrenia zo dňa 1. 6. 2000 bol vtom, že udelil súhlas správcovi konkurznej podstaty na predaj časti konkurznej podstaty nehnuteľného majetku K. S. záujemcovi Ing. P. R., hoci on - žalobca dal   na   kúpu   predmetného   majetku   vyššiu   ponuku   s   tým,   že sudca   si   osvojil   stanovisko konkurzných veriteľov, ktorí nesúhlasili s predajom majetku žalobcovi, porušil zákonnosť a ústavnosť, lebo stanovisko veriteľov je diskriminačné. Stanovisko nedovoľuje žalobcovi nadobudnúť majetok len preto, lebo je bratom konateľa úpadcu. Z opatrenia konkurzného sudcu vyplýva, že sa jednalo o súhlas na predaj nehnuteľností mimo dražbu pod odhadnú cenu alebo cenu stanovenú cenovými predpismi. Predaj má uskutočniť správca konkurznej podstaty   so   súhlasom   súdu   a   za   podmienok   ním   určených.   Z   odôvodnenia   vyplýva, že žalobca ponúkol vyššiu kúpnu cenu a preukázal aj finančné krytie, ale schôdza veriteľov nesúhlasila s predajom tomuto záujemcovi. Súd v súlade so závermi schôdze veriteľov preto súhlasil s predajom nehnuteľnosti inému záujemcovi.

Pri   konkurze   postupuje   konkurzný   sudca   podľa   zákona   328/91 Zb.   o   konkurze a vyrovnaní a jeho noviel, pričom podľa znenia zákona účinného do 31. 7. 2000 podľa § 1 je účelom citovaného zákona usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku. Podľa § 2 ods. 2) cieľom konkurzu alebo vyrovnania je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov   z   dlžníkovho   majetku.   V   § 10   je   upravený   postup   pri   schôdzi   konkurzných veriteľov, v ods. 1 sa cituje, že súd zvoláva schôdzu konkurzných veriteľov, ak je to potrebné na zistenie ich stanovísk potrebných pre ďalšie vedenie konkurzu, a riadi jej rokovanie; na návrh správcu ju zvoláva vždy. § 12 uvádza čo je dohľadom súdu. Podľa citácie súd je oprávnený   vyžiadať   si   od   správcu   správu   a   vysvetlenie,   nahliadať   do   jeho   účtov a vykonávať potrebné zisťovania. Správcovi môže uložiť, aby si vyžiadal na určité otázky názor veriteľského výboru, alebo správcovi môže dať pokyny sám.

Pokiaľ sa týka procesného postupu konkurzného sudcu, z vykonaného dokazovania je preukázané,   že   zvolal   schôdzu   konkurzných   veriteľov,   čo   mu   umožňuje   § 10   ods. 1 citovaného zákona („súd zvoláva schôdzu, ak...“). Citované ustanovenie teda dáva súdu možnosť zvolať   schôdzu   konkurzných   veriteľov   a   ak   ju   konkurzný   sudca   v   konkrétnom prípade využil, neporušil tým procesný postup zákona. § 12 naviac dovoľuje súdu vyžiadať si   na   určité   otázky   názor   veriteľského   výboru.   Konkurzný   sudca   podľa   citovaných zákonných   ustanovení   využil   procesný   postup,   pričom   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku   v   rámci   možností   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   nebol procesný postup súdu zmenený alebo zrušený. V rámci týchto opravných prostriedkov ani nebol prehodnotený právny záver konkurzného sudcu.

Žalobca   sa   už   v   inom   súdnom   konaní   domáhal   svojho   práva   na   nadobudnutie vlastníctva   k   predmetnej   nehnuteľnosti,   keďže   ako   záujemcovi   z   konkurzného   konania mu nebolo vyhovené. Žalobou o uzavretie kúpnej zmluvy podanou proti úpadcovi a proti správcovi konkurznej podstaty. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom 25 Cbi 76/00-48 zo dňa 27. 11. 2001 a odvolací - Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom 2 Obo 31/02, 2 Obo 32/02 zo dňa 12. 6. 2002 jeho žalobu zamietli.

Žalobca sa v tomto konaní domáha náhrady ušlého zisku (aj keď žalobu označuje ako   náhradu   škody)   z   dôvodu   nesprávneho   úradného   postupu.   Procesný   súd   z   vyššie uvedených dôvodov urobil záver, že konkurzný sudca neporušil procesný postup, ktorý mu dovoľoval   zákon   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   platnom   znení   a   akékoľvek   nové   právne vyhodnotenie nepatrí do právomoci procesnému súdu v tomto konaní. Naopak, bolo by to zásahom do nezávislosti súdu pri rozhodovaní. Právne prehodnotenie jedného súdu iným súdom   je možné   vykonávať   v   rámci   procesného   postupu   riadnych   a   mimoriadnych opravných prostriedkov ako ich upravuje Občiansky súdny poriadok. V tomto konaní sa nejedná o takýto postup. Keďže procesný súd v tomto konaní nezistil nesprávny úradný postup, žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamieta.»

Sťažovateľ napadol uvedené rozhodnutie okresného súdu odvolaním. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 128/05 z 18. mája 2005 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil tým, že „... Zákon č. 58/1969 Zb. platný a účinný v čase žalobcom tvrdeného nesprávneho úradného postupu neobsahuje bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného   postupu.   Judikatúra   súdov   (napr.   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR sp. zn. 4 Cdo 60/2003) obsah tohto pojmu vykladá tak, že môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú   s   výkonom   právomocí   určitého   štátneho   orgánu,   ak   pri   tomto   výkone   alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto   činnosti.   Pretože   úradný   postup   spravidla   nemožno   v   právnom   predpise   upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

Z   takto   vymedzeného   pojmu   nesprávneho   úradného   postupu   vyplýva,   že   súd pri rozhodovaní   o   uplatnenom   nároku   na   náhradu   škody   sa   musí   zamerať   na   zistenie, či v činnosti namietaného orgánu došlo k porušeniu pravidiel, poriadku, postupu, nielen predpísaného právnymi normami, ale určeného aj povahou a funkciou postupu.

Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd postupoval správne, keď sa v tomto konaní   zameral   len   na   posudzovanie   procesného   postupu   súdu   v   konkurznom   konaní; skúmal, či išlo o postup v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 328/1991 Zb. v znení platnom a účinnom v rozhodnom období. Správne okresný súd poukázal na to, čo je cieľom konkurzu a vyrovnania podľa § 2 ods. 2 uvedeného zákona. Prvostupňový súd správne   vychádzal   z   ustanovenia   § 10   ods. 1   uvedeného   zákona   umožňujúceho   zvolať schôdzu konkurzných veriteľov a zo záveru, že ak v predmetnom prípade konkurzný sudca zvolal na deň 27. 04. 2000 schôdzu konkurzných veriteľov, neporušil tým procesný predpis. (...)   Ak   súd   v   konkurznom   konaní   sp.   zn.   25-24 K 92/98   zvolal   schôdzu   konkurzných veriteľov   za   účelom   zistenia   ich   stanoviska   k   otázke,   s   ktorým   záujemcom   má   byť uzatvorená   kúpna   zmluva,   neporušil   tým   zákonom   predpísaný   postup.   V   tejto   spojitosti treba poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14. 11. 2001 sp. zn. 2 Obo 92/2001, uverejnený   v Zbierke   stanovísk Najvyššieho   súdu SR   a   rozhodnutí   súdov SR,   č. 3/2003, podľa   ktorého   neúspešný   uchádzač   o   kúpu   majetku   tvoriaceho   konkurznú   podstatu predávaného mimo dražby sa nemôže úspešne domáhať určenia neplatnosti zmluvy, ktorou bol majetok predaný inému uchádzačovi, ani určenia, že jeho ponuka bola výhodnejšia, pretože   na   takého   určenie   nie   je   aktívne   legitimovaný.   Najvyšší   súd   SR   v uvedenom rozsudku ďalej uviedol, že hodnotenie výhodnosti ponúk na odkúpenie majetku z podstaty úpadcu   sa   robí   v   rámci   konkurzného   konania   a   iný   súd   nie   je   oprávnený   posudzovať správnosť výberu.

(...) Žalobca   ako   jeden   z   uchádzačov   o   kúpu   majetku   z   konkurznej   podstaty   mal primeranú   možnosť   prezentovať   svoju   ponuku   na   odkúpenie   majetku   pred   správcom konkurznej   podstaty,   súdom   i   veriteľmi.   V   inzercii   publikovanej   v   tlačil   si   správca konkurznej podstaty vyhradil právo jednostranne neurčiť najúspešnejší návrh na odkúpenie nehnuteľností. Ak sa súd v konkurznej veci rozhodol zistiť stanovisko konkurzných veriteľov k otázke, s ktorým zo záujemcov o kúpu majetku má byť uzavretá kúpna zmluva, podľa názoru krajského súdu tým nedošlo k diskriminácii žalobcu na základe jeho príbuzenského vzťahu   ku   konateľovi   úpadcu.   Nedošlo   tu   zo   strany   súdu   k   odlišnému   zaobchádzaniu vo vzťahu   k   žalobcovi,   ale   bolo   umožnené   veriteľom   vyjadriť   sa   k   otázke   kupujúceho majetku, z predaja ktorého mali byť uspokojené ich pohľadávky. (...)“

Podľa sťažovateľa rozhodol okresný súd, ako aj krajský súd v rozpore s judikatúrou ústavného súdu,   z ktorej   vyplýva právo účastníka   konania, aby sa   v jeho veci   vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, majúcej základ v právnom poriadku Slovenskej   republiky   vrátane   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika viazaná a ktoré sú súčasťou jej právneho poriadku (IV. ÚS 77/02). Ústavne súladný výklad relevantnej   právnej   úpravy   vyžadoval,   aby   okresný   súd   a krajský   súd   ako   primárni ochrancovia základných práv a slobôd (I. ÚS 9/00) prihliadali pri výklade aplikovaných právnych noriem k požiadavkám vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 a z čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   čo   prvostupňový   súd nerealizoval „... vôbec...“ a   odvolací   súd   iba „... v   obmedzenej   miere   (v   nesúlade so zisteným   skutkovým   stavom)...“. Sťažovateľ   tvrdí,   že   v   podaní   z   22. októbra 2004 podrobne odôvodnil základ uplatneného nároku. Odvolací súd však v odôvodnení svojho rozsudku   podľa   sťažovateľa: „... protichodne   s obsahom   zisteného   skutkového   stavu, paradoxne tou istou (čiastkovou) právnou argumentáciou ktorou ja odôvodňujem žalobný návrh, dospieva k odlišnému právnemu záveru.“ Podľa sťažovateľa: „Práve v tejto situácii treba vidieť extrémny nesúlad medzi zisteným skutkovým stavom a uskutočnenou aplikáciou práva.“

Práve „... extrémny nesúlad...“ skutkových zistení a právnych záverov predovšetkým krajského súdu je podľa sťažovateľa v danom prípade dôvodom pre zásah ústavného súdu do   rozhodovacej   právomoci   všeobecných   súdov,   do   ktorej   ústavný   súd   vstupuje   iba v prípadoch nezlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákona všeobecnými súdmi s ústavou alebo   medzinárodnou   zmluvou,   majúcej   základ   v   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti ich rozhodnutí.

Sťažovateľ   sa   domnieva: «... protichodne   s   úvahami   naznačenými   v   odôvodnení odvolacieho   rozsudku,   že   pre   činnosť   súdu   v   konkurznom   konaní   neexistuje   žiadne objektívne a odôvodnené ospravedlnenie, ktorým by vedel v medziach rozumnej, skutkovej a právnej   argumentácie   odôvodniť   „legitímnosť   cieľa“   sledovaného   svojím   postupom, ktorým zvolával schôdzu veriteľov. Pokiaľ odvolací súd poukazuje na posudzovanie len procesného postupu konkurzného súdu je potrebné jeho závery hodnotiť ako nekonformné vo   vzťahu   k Ústavou   a Dohovorom   proklamovanému   prístupu   každého   na   spravodlivé súdne   konanie,   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   a nebyť diskriminovaný z dôvodu rodových príbuzenských väzieb.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom KS v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 128/05 zo dňa 18. 5. 2005 bolo porušené   základné   právo   Ing.   T.   M.,   (...)   na   zákaz   diskriminácie   podľa   čl.   12   ods.   2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok KS v Banskej Bystrici 15 Co 128/05 zo dňa 18. 5. 2005 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ing. T. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.309,40 Sk.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je teda vo vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   uviedol   sťažovateľ,   že   proti   napádanému rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   15 Co 128/05   z   18. mája 2005   podal   18. júla 2005 dovolanie v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa   § 236   ods. 1   OSP   možno   dovolaním   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho   súdu,   pokiaľ   to   zákon   pripúšťa.   Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   (...)   účastníkovi   konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (...).

Podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť chybný   procesný   postup   alebo   nezákonné   rozhodnutie   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov (napr. rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Cdo 182/2005).

V rámci   predbežného   prerokovania sťažnosti   ústavný súd konštatoval, že   dôvody pre ktoré sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 128/05 z 18. mája 2005 pred ústavným súdom, sa netýkajú odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP, a preto podanie dovolania v uvedenej veci (za   situácie,   keď   napádaný rozsudok   odvolacieho   súdu   nevykazuje ani znaky rozsudku podľa § 238 OSP) nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy, ktorého existencia by   vylučovala   právomoc   ústavného   súdu   konať   vo   veci.   Túto   skutočnosť   potvrdzuje napokon aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 166/2005 z 9. decembra 2005, ktorým sťažovateľovo dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 128/05 z 18. mája 2005   odmietol   podľa   § 243b   ods. 4   OSP   v   spojení   s   § 218   ods. 1   písm. c)   OSP   ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, konštatujúc okrem iného aj to, že nezistil ani inú vadu zakladajúcu zmätočnosť konania podľa § 237 OSP, ktorá by bola akceptovateľným dovolacím dôvodom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (obdobne   napr.   IV. ÚS 1/02,   II. ÚS 174/04).   Z   tohto   vyplýva   (ako   správne   uvádza sťažovateľ) právo účastníka konania, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej   právnej   normy,   majúcej   základ   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky, vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré sú súčasťou jej právneho poriadku (IV. ÚS 77/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pritom taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 271/05).

Na strane druhej právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä   právnej   istoty   a   riadneho   výkonu   spravodlivosti   podlieha   obmedzeniam, resp. podmienkam,   vyplývajúcim   z   príslušných   zákonných   noriem   (obdobne napr. III. ÚS 331/04, III. ÚS 294/05).

Z citovaných   ustanovení   ústavy   okrem   iného   vyplýva,   že   ochrany   svojich   práv na nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba zákonom ustanoveným postupom (čl. 46 ods. 1 ústavy) a v medziach zákonov, ktoré vykonávajú   ustanovenia   ústavy   týkajúce   sa   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Sťažovateľ sa   v predmetnom   sporovom   konaní domáhal náhrady škody   z dôvodu nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu v konkurznom konaní, v ktorom malo dôjsť   k jeho   diskriminácii.   Tak   okresný   súd,   ktorý   rozhodoval   v   prvom   stupni, ako aj krajský súd rozhodujúci v odvolacom konaní sa podľa sťažovateľa nevysporiadali ústavne konformným spôsobom   s jeho argumentáciou, ktorou   odôvodnil   opodstatnenosť žalobou uplatneného práva, pričom dôvody uvedené v ich rozhodnutiach sú pre extrémny nesúlad so zisteným skutkovým stavom z ústavného hľadiska neakceptovateľné. Tým došlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj k porušeniu jeho základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a základného   práva   na   rovnaké   zaobchádzanie   vyplývajúceho   zo   zákazu   diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, ktorým mala byť v označenom súdnom konaní súdna ochrana poskytnutá.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Vychádzajúc   z   uvedených   kritérií   posudzoval   ústavný   súd,   prihliadajúc k argumentácii   sťažovateľa,   napádaný   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   15 Co 128/05 z 18. mája 2005. Po oboznámení sa s jeho obsahom dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil.   Z jeho   záverov,   týkajúcich   sa   rozhodujúcich právnych   otázok,   nevyplýva   extrémny   nesúlad   so   zisteným   skutkovým   stavom, jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Sťažovateľ   uplatnil   v konaní,   ktorého   výsledok   napáda   sťažnosťou   na   ústavnom súde,   žalobu   o náhradu   škody   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom   orgánu   štátu, ku ktorému malo dôjsť v čase, na ktorý sa vzťahuje právny režim zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu a jeho nesprávnym úradným postupom (platného a účinného do 1. júla 2004, ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).Podľa   § 1   ods. 1   zákona   č.   58/1969   Zb.   štát   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán   štátnej   organizácie   (ďalej   len   „štátny   orgán“).   Štát   zodpovedá   taktiež   za   škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Z obsahu   argumentácie   obsiahnutej   v sťažovateľovej   žalobe   podanej   okresnému súdu, ako aj zo skutkového stavu zisteného v priebehu konania je zrejmé, že nesprávny úradný postup konkurzného súdu v konkurznom konaní sp. zn. 25-24 K 92/98 mal spočívať v zvolaní schôdze konkurzných veriteľov („... súd... samotný dal podnet na preskúmanie dôveryhodnosti záujemcu...“) a v opatrení, ktorým dal správcovi konkurznej podstaty súhlas na predaj majetku druhému záujemcovi [„... súd... (rešpektujúc stanovisko konkurzných veriteľov)  ...   rozhodol   o predaji   majetku   subjektu,   ktorého   ponuka   nebola najvýhodnejšia...“].

Podľa   § 66b   zákona   č. 328/1991 Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   platnom a účinnom   do   31.   júla   2000   (teda   v čase   vydania   opatrenia   konkurzného   súdu   sp.   zn. 25-24 K 92/98 z 1. júna 2000) súd rozhoduje opatrením, ak ukladá správcovi povinnosť, pri dohliadacej   činnosti,   ak   rozhoduje   o   ustanovení   opatrovníka,   odmene   opatrovníka, predbežnej   odmene   správcu,   zbavení   správcu   mlčanlivosti,   odmene   likvidátora,   alebo ak dáva súhlas podľa tohto zákona (ods. 1).

V písomnom vyhotovení opatrenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, označenie úpadcu, správcu,   osôb,   ktorým   vzniklo   právo,   výrok,   odôvodnenie,   poučenie   o   odvolaní,   deň a miesto vydania (ods. 2).

Proti opatreniam v dohliadacej činnosti súdu a opatreniam, ktorými súd dáva súhlas s výnimkou súhlasu podľa § 28, nie je prípustný opravný prostriedok (ods. 3).

Opatrenie sa doručuje správcovi a osobám, ktorých sa priamo týka (ods. 4).

Je   evidentné,   že   sporný   procesný   postup   konkurzného   súdu   bol   zavŕšený rozhodnutím (opatrením sp. zn. 25-24 K 92/98 z 1. júna 2000), aj keď išlo o rozhodnutie procesnej   povahy.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   označeným   opatrením   došlo   k zásahu do jeho   základných   práv   a slobôd   (sťažovateľ   v uvedených   súvislostiach   poukazoval na čl. 12   ods. 2   ústavy,   resp.   čl. 14   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru).   Po   nadobudnutí právoplatnosti uvedeného rozhodnutia (14. júna 2000) sa vzhľadom na § 66b ods. 3 zákona č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov   (neprípustnosť riadnych   opravných   prostriedkov)   domáhal   ochrany   svojich   práv   incidenčnou   žalobou o uzavretie kúpnej zmluvy podanou krajskému súdu proti správcovi konkurznej podstaty. Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   25 Cbi 76/00   z   27. novembra 2001   žalobu   zamietol. Najvyšší súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 2 Obo 31/02, 2 Obo 32/02 z 12. júna 2002 označené prvostupňové rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ uplatnil svoje základné právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) vo vzťahu   k   základnému   právu   na   rovnaké   zaobchádzanie   vyplývajúcemu   zo   zákazu diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy a následne k základnému právu na náhradu škody (čl. 46 ods. 3 ústavy) podľa zákona č. 58/1969 Zb. bez toho, aby dosiahol zrušenie opatrenia konkurzného súdu z 1. júna 2000 alebo vyslovenie jeho protiústavnosti zo strany ústavného súdu (pokiaľ sa sťažovateľ domnieval, že označeným opatrením došlo k zásahu do jeho základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, resp. čl. 14 a čl. 6 ods. 1 dohovoru,   mohol   sa   po   nadobudnutí   právoplatnosti   uvedeného   rozhodnutia   obrátiť na ústavný súd podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, čo nevyužil) a nebol úspešný ani v incidenčnom konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   25 Cbi 76/00.   Uplatniac   v   uvedených súvislostiach   nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej   rozhodnutím   orgánu   štátu   a   jeho nesprávnym   úradným   postupom,   namietajúc   len   nesprávny   úradný   postup   konkurzného súdu,   musel   počítať   s tým,   že   súdna   ochrana   mu   bude   poskytnutá   iba   v rozsahu a za podmienok, ktoré pre uplatnenie tohto právneho prostriedku (žaloby na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu a jeho nesprávnym úradným postupom) stanovuje zákon č. 58/1969 Zb.

Pokiaľ   okresný   súd   a krajský   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   (v   konaní   o žalobe sťažovateľa podanej 25. júna 2002) uviedli, že nemajú oprávnenie preskúmavať zákonnosť právoplatného   rozhodnutia   konkurzného   súdu   vydaného   v konkurznom   konaní,   ktoré nebolo   zákonom   ustanoveným   spôsobom   zrušené   ani   spochybnené   z hľadiska   jeho ústavnosti a zamerali sa výslovne len na posúdenie procesného postupu konkurzného súdu spočívajúceho v zvolaní schôdze konkurzných veriteľov, na ktorej zisťoval ich stanovisko k predaju   označeného   majetku   úpadcu   mimo   dražby,   nemožno   tento   ich   právny   záver vzhľadom   na existujúcu   právnu   úpravu   a spôsob,   ktorý   si   sťažovateľ   zvolil   v súvislosti s domáhaním sa ochrany svojich práv, považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Ako   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny   nemožno   hodnotiť   ani   právny   záver okresného   súdu   a krajského   súdu,   že   zvolanie   schôdze   konkurzných   veriteľov   k otázke predaja   majetku   úpadcu   mimo   dražby   niektorému   z   konkrétnych   záujemcov   možno považovať   za   zákonný   a správny   úradný   postup   konkurzného   súdu,   vzhľadom   na   § 10 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (podľa ktorého   súd   zvoláva   schôdzu   konkurzných   veriteľov,   ak je   to   potrebné   na   zistenie   ich stanovísk   potrebných   na   ďalšie   vedenie   konkurzu)   s prihliadnutím   k oprávneniam konkurzného súdu vyplývajúcim z § 12 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   v spojení   s   §   2   ods.   2   uvedeného   zákona   (podľa   ktorého cieľom   konkurzu   alebo   vyrovnania   je   dosiahnuť   pomerné   uspokojenie   veriteľov z dlžníkovho majetku) z ktorého vyplýva, že účelom konkurzného konania je predovšetkým ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   veriteľov   úpadcu.   Súhrn   konkrétnych   okolností uvedeného   prípadu   totiž   neumožňoval   posudzovať   skutočnosť,   že   sťažovateľ   je   bratom konateľa   úpadcu,   izolovane. Túto informáciu   musel   konkurzný súd hodnotiť v kontexte ďalších okolností týkajúcich sa konkurzného konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 25-24 K 92/98. S prihliadnutím na okolnosť, že toto konkurzné konanie začalo na základe návrhu na vyhlásenie konkurzu podaného samotným úpadcom a k predaju majetku malo dôjsť mimo dražby pod odhadnú cenu, resp. cenu stanovenú cenovými predpismi, možno zvolanie   schôdze   konkurzných   veriteľov   k otázke   predaja   predmetného   majetku konkrétnemu   záujemcovi,   na   základe   informácie,   že   jedným   zo   záujemcov   je   blízky príbuzný   konateľa   úpadcu,   rozumne   odôvodniť   legitímnym   záujmom   na   zachovaní transparentnosti   konkurzného   konania,   najmä   pokiaľ   ide   o postup   konkurzného   súdu vo vzťahu k ochrane práv a právom chránených záujmov konkurzných veriteľov.

Označené   dôvody   uvedené   v rozhodnutí   krajského   súdu,   v spojení   s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého stupňa, možno preto považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, rešpektujúce požiadavku takej interpretácie a aplikácie zákona, ktorá je súladná s ústavnou úpravou základného práva na súdnu ochranu s prihliadnutím k právnej úprave na základe ktorej sťažovateľ svoje práva v sporovom konaní uplatnil.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   závery krajského   súdu   v predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy (čl. 46 ods. 1 a 3, ako aj čl. 12 ods. 2).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2006