znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 363/04-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ivana Matušíka, bytom L., a spoločnosti HEROLD TELE MEDIA, s. r. o., so sídlom B., zastúpených advokátom JUDr. L. A., B., vo veci porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v ich   prítomnosti a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   zákazu   zneužitia   práv   podľa   čl.   17   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. Obdo V 64/2002, ako aj vo veci porušenia čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a vládou Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ivana Matušíka a HEROLD TELE MEDIA, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2004   doručená   sťažnosť   z 27.   júla   2004   Ing.   Ivana   Matušíka,   bytom   L.,   a   spoločnosti HEROLD TELE MEDIA, s. r. o., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľ 2“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. L. A., B.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“), porušenie základného práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti a základného práva vyjadriť sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   porušenie   práva na spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   porušenie   práva   na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru   a   zákazu   zneužitia   práv   podľa   čl.   17   dohovoru   konaním   a   rozhodnutím Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   vo veci   vedenej pod sp. zn.   Obdo   V 64/2002   o dovolaní   sťažovateľov   proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu o odvolaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   1   Obo   109/02   v súvislosti   s predchádzajúcim konaním a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vo   veci vedenej pod sp. zn. 5 K 179/99.

Sťažovatelia namietajú taktiež porušenie čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   a   vládou Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „vláda   SR“)   v súvislosti   s konaním   a rozhodnutím označených súdov v uvedenej veci.

1.2. Sťažovatelia uviedli, že sa návrhom na vyhlásenie konkurzu podaným krajskému súdu 21. júna 1999 (s viacerými dodatkami) domáhali usporiadania svojich majetkových pomerov voči dlžníkovi Slovenským telekomunikáciám, a. s., so sídlom v B. (ďalej len „Slovenské telekomunikácie, a. s.“). Tento návrh bol krajským súdom zaevidovaný pod sp. zn. 5 K 179/99. Uznesením č. k. 5 K 179/99–620 z 29. januára 2002 krajský súd návrh sťažovateľov   spolu   s návrhmi   ďalších   navrhovateľov   pripojenými   následne   k   návrhu sťažovateľov   na   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   Slovenských   telekomunikácií,   a.   s., zamietol. Proti uvedenému rozhodnutiu podali sťažovatelia v zákonom stanovenej lehote odvolanie,   ktoré   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   uznesením   sp.   zn.   1   Obo   109/02 z 13. augusta 2002 zamietol a napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 5 K 179/99–620 z 29. januára 2002 potvrdil. Sťažovatelia napadli toto rozhodnutie, ako uvádzajú „z dôvodu právnej istoty“, dovolaniami doručenými krajskému súdu 24. októbra 2002 a 6. decembra 2002 a taktiež spoločnou ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. decembra 2002.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   31/03–16   z 26.   februára   2003   sťažnosť v uvedenej časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci (čl. 127 ods. 1 ústavy) s tým, že sťažovatelia majú možnosť (so zreteľom na dôvody uvedené v ústavnej sťažnosti) domáhať sa ochrany svojich práv využitím mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 241 ods. 2 písm. a) a b) Občianskeho súdneho poriadku - ďalej aj „OSP“] pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že podľa jeho právneho názoru § 66f zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) vylučuje použitie ustanovení § 221 písm. a) a § 228 až 243d OSP na konkurz a vyrovnanie vzhľadom na zmysel a účel mimoriadnych opravných prostriedkov [so zreteľom na inštitút zrušenia   konkurzu   podľa   § 44   ods.   1   písm.   a)   ZKV]   len   v prípade,   že   konkurz   bol vyhlásený, a nie aj v prípade, že návrh na vyhlásenie konkurzu bol podľa § 13 ods. 1 ZKV zamietnutý z vecných dôvodov (ako tomu bolo aj v prípade návrhu sťažovateľov).

Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že uznesením sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca 2004 najvyšší   súd   zamietol   ich   dovolanie   v predmetnej   veci   dôvodiac,   že   nezistil   žiadnu skutočnosť, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania.

Sťažovatelia namietajú, že neústavnými rozhodnutiami všeobecných súdov, in fine uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca 2004, ako aj nezákonnými zásahmi   ministerstva   spravodlivosti   a   vlády   SR   do   súdneho   konania   boli   porušené   ich základné práva a slobody.

1.3. Porušenie označených práv podľa dohovoru a ústavy vidia sťažovatelia okrem iného   v tom,   že   najvyšší   súd   rozhodol   o dovolaní   bez toho,   aby   nariadil   pojednávanie, pričom   «... namietané   konania   prebehli   bez   nariadenia   čo   i   len   jedného   verejného pojednávania - teda prebehli v neprítomnosti sťažovateľov a to napriek tomu, odhliadnuc od   ústavnej   povinnosti,   že   zákon   č.   328/91   Zb.   nariadenie   pojednávania   v konkurznom konaní   umožňuje   v prvom   stupni.   Najmä   však   odvolacie   konanie   pred   NS   SR   prebehlo utajeným spôsobom (sťažovateľom bol utajený termín rozhodovania súdu, zloženie senátu a pod.), čím boli sťažovatelia, ako aj ďalší účastníci konania, zbavení možnosti uplatnenia zákonných procesných prostriedkov.

Uvedené porušenie práva sťažovateľov zaručeného právnymi normami – aby sa ich vec „prerokovala verejne“, „bez zbytočných prieťahov“ a „ v prítomnosti strán“ a aby sa „mohli   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom“,   malo   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci v neprospech sťažovateľov ako na prvom, tak aj na druhom stupni súdneho konania, ako aj v dovolacom konaní a diskvalifikáciu rozhodovania ako takého.»

1.4. Konania neboli spravodlivé a v uvedených konaniach nekonali nezávislé súdy, resp. konali súdy, ktoré boli konfrontované s hrubým nezákonným nátlakom orgánov štátnej správy a moci, predovšetkým ministerstva spravodlivosti a vlády SR.

Podľa sťažovateľov v tejto súvislosti neobstojí tvrdenie najvyššieho súdu obsiahnuté v jeho   uznesení   sp.   zn.   Obdo   V 64/2002   z 24.   marca   2004,   podľa   ktorého „...   žiaden z orgánov   však   nemá   oprávnenie,   ani   prostriedky   na   ovplyvňovanie   súdov,   keďže   súdy vykonávajú   svoju   funkciu   oddelene   od   iných   štátnych   orgánov...“. Podľa   sťažovateľov „sťažnostný   spis   Odporcu   2 (ministerstva   spravodlivosti,   pozn.):   7373/01...   ktorý   mal prešetrovať   tzv.   prieťahy   v konaní   bol   nelegálne   založený   spis   slúžiaci   výlučne   na intervencie do konaní (...)“.

1.5. Sťažovatelia poukazujú aj na to, že „V konaní pred NS SR 1 Obo 109/02 – o odvolaní proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave 5 K 179/99 rozhodoval vylúčený sudca/senát   –   predsedníčka   senátu   JUDr.   M.   F.   (resp.   celý   senát   NS   SR,   ktorému predsedala).

Predovšetkým je potrebné uviesť, že odvolací súd neoznámil sťažovateľom zloženie senátu   a znemožnil   im   tak   využiť   zákonné   právo   vyjadrenia   sa   k zaujatosti   sudcov konajúcich vo veci. (...)“ Sťažovatelia tvrdia, že po zistení zloženia senátu, čo im bolo dlhodobo odmietané sprístupniť, podal sťažovateľ 2 ihneď (13. augusta 2002) námietku zaujatosti predsedníčky senátu vo veci sp. zn. 1 Obo 109/02 JUDr. M. F., resp. námietku zaujatosti   členov „jej   senátu,   ktorí   vo   veci   rozhodovali“. Námietku   zaujatosti   vzniesol sťažovateľ   2   z dôvodu,   že podľa   jeho názoru   už v konaní o odvolaní   proti   rozhodnutiu bývalého   Mestského   súdu   v Bratislave   v obdobnej   veci   (návrhu   právneho   predchodcu sťažovateľov   na   usporiadanie   majetkových   pomerov   právneho   predchodcu   Slovenských telekomunikácií, a. s., v konaní podľa ZKV) vedenej pod sp. zn. 38 K 10/96 „... konala JUDr. M. F. a jej senát nezákonne a neústavne, lebo v opačnom prípade by nemohli ako vecne správne potvrdiť rozhodnutie súdu, ktoré sa v meritórnej otázke odvolávalo na síce zákonné – no protiústavné ustanovenie ZKV,   o ktorého ústavnosti prebiehalo v čase jej rozhodovania konanie pred Ústavným súdom SR. (...) Keďže odvolací súd neoboznámil účastníkov konania so zložením senátu neobstojí ani tvrdenie dovolacieho súdu, že odvolací senát rozhodoval skutočne pred tým ako bola námietka zaujatosti vznesená. Keďže súd nedal možnosť na vznesenie námietky jeho konanie bolo automaticky nelegitímne a teda dôvodom na vyhovenie dovolaniu“.

1.6. Sťažovatelia taktiež namietajú, že štátne orgány Slovenskej republiky, najmä ministerstvo   spravodlivosti   a vláda   SR   prekročili   svoje   ústavou   vymedzené   právomoci a vykonali úkony, ktoré im zo žiadneho právneho predpisu nevyplývali. Sťažovatelia v tejto súvislosti poukazujú na korešpondenciu predstaviteľov Slovenských telekomunikácií, a. s., s ústrednými   orgánmi   štátnej   správy   (najmä   s   Ministerstvom   dopravy,   pôšt a telekomunikácií   Slovenskej   republiky)   týkajúcu   sa   právneho   postavenia   Slovenských telekomunikácií, a. s., vzhľadom na prebiehajúce konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu na   majetok   Slovenských   telekomunikácií,   a.   s.,   so   zreteľom   na prebiehajúci   proces privatizácie   Slovenských   telekomunikácií,   a.   s.,   ako   aj   na   list   bývalého   veľvyslanca Spolkovej   republiky   Nemecko   v Slovenskej   republike   z 10.   augusta   2001   adresovaný predsedovi vlády SR, týkajúci sa otázok právnej istoty pre potenciálneho investora Deutsche Telekom AG ohľadne právneho postavenia Slovenských telekomunikácií, a. s. Sťažovatelia sú   toho   názoru,   že   ministerstvo   spravodlivosti   v uvedenom   kontexte   účelovo   založilo sťažnostný spis 7373/01 „... a v rámci neho vykonávalo cielené zásahy do súdnych konaní“.

1.7. Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom „potvrdil namietané porušenie základných práv a slobôd v konaní vedenom pred Najvyšším súdom SR (a Krajským súdom v Bratislave) č. j.: Obdo V 64/2002 (resp. pod sp. zn. 1 Obo 109/02, resp. 5 K 179/99):

Odporca 1 (najvyšší súd, pozn.) porušil článok 1, článok 46, ods. 1, článok 48, ods. 2 Ústavy SR

Odporca 1 porušil článok 6.1, článok 13, článok 14, článok 17 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd

Odporca 2 porušil článok 1, článok 2, ods. 2 Ústavy SR Odporca 3 porušil článok 1, článok 2, ods. 2 Ústavy SR“.

Sťažovatelia   taktiež   navrhli,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia:

„Odporca   1,   odporca   2   a odporca   3   sú   povinní   spoločne   a nerozdielne   uhradiť navrhovateľovi 1 sumu 75.000.000.000,- Sk navrhovateľovi 2 sumu 5.000.000.000,- Sk ako aj náklady konania.

Všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.“

II.

2.1.   Ústavný   súd   je   podľa   článku   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04).

Sťažovatelia sa ochrany svojich práv vo vzťahu k postupu a rozhodnutiam krajského súdu a najvyššieho súdu v predmetnej veci, ktorými bol právoplatne zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu v podstate pre nedostatok ich vecnej legitimácie ako navrhovateľov konkurzu   (sporné   a nepreukázané   pohľadávky   navrhovateľov),   mohli   (so   zreteľom   na uvádzané   dôvody   ústavnej   sťažnosti)   účinne   domáhať   podľa   ustanovení   Občianskeho súdneho   poriadku   a aj   sa   domáhali   využitím   mimoriadneho   opravného   prostriedku   – dovolania na dovolacom súde, ktorým je najvyšší súd (pozri tiež nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 31/03–16 z 26. februára 2003). Najvyšší súd bol teda súdom, ktorý rozhodoval (v zmysle   čl.   127   ústavy)   o ochrane   práv   a slobôd   sťažovateľov,   porušenie   ktorých namietajú   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   vo   vzťahu   ku   konaniu   vedenému   na krajskom súde pod sp. zn. 5 K 179/99, ako aj vo vzťahu k následnému odvolaciemu konaniu v predmetnej   veci   vedenému   na   najvyššom   súde   (ako   súde   odvolacom)   pod   sp.   zn. 1 Obo 109/02.

V právomoci ústavného súdu zostalo preto následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s   jeho rozhodnutím   o dovolaní   sťažovateľov (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca 2004, proti ktorému nie je prípustný   ďalší   opravný   prostriedok)   sú   zlučiteľné   s označenými   článkami   ústavy a dohovoru.

2.2. Napadnutým   rozhodnutím   odmietol   najvyšší   súd   dovolania   sťažovateľov dôvodiac, že podľa jeho názoru v prejednávanej veci nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, a to ani podľa § 237 písm. f) a g) OSP, na ktorý sťažovatelia poukázali.

Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol: „Pod odňatím možnosti pred súdom konať [§ 237 písm. f) O. s. p.] treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi   znemožní   realizácia   jeho   procesných   práv,   priznaných   mu   v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania však môže byť len porušenie konkrétneho procesného ustanovenia, ak bezprostredne viedlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Ak procesný predpis súdu určitú povinnosť neukladá, nemôže byť postup súdu, ktorý je v súlade s ním, dôvodom prípustnosti dovolania. V konkurznom konaní súdy rozhodujú uznesením. Pojednávanie nariadia len v prípadoch stanovených zákonom, inak len, ak to súd považuje za   potrebné   (§   66a   ZKV).   Pre   vyhlásenie   konkurzu,   ani   pre   zamietnutie   návrhu   na vyhlásenie   konkurzu   zákon   nepredpisuje   nariadenie   pojednávania.   Rovnako   pre prejednanie   odvolania,   ktoré   smeruje   proti   uzneseniu,   Občiansky   súdny   poriadok nepredpisuje pre odvolací súd nariadenie pojednávania [§ 214 ods. 2 písm. c) O. s. p.]. Ak súd prvého stupňa rozhodol o návrhu na vyhlásenie konkurzu bez nariadenia pojednávania a odvolací súd jeho rozhodnutie, rovnako bez nariadenia pojednávania, potvrdil, ani jeden z konajúcich súdov v tomto smere neporušil žiadne ustanovenie procesného predpisu. Ich postup, ktorý bol v súlade s procesným predpisom, nemôže zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p.

Sudca   je   vylúčený   z prejednávania   a rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   jeho pomer   k veci,   k účastníkom   alebo   k ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o jeho nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O. s. p.). O tom, či je sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vylúčený,   rozhodne   iný   senát   tohto   súdu.   Ak   bolo   rozhodnuté,   že   sudca   je   vylúčený, predseda súdu určí namiesto neho iného sudcu, alebo prikáže vec inému senátu (§ 16 ods. 1, 2 O. s. p.). Je nepochybné, že rozhodnutie súdu o tom, že JUDr. F. je z prejednania veci vylúčená, by bolo prekážkou pre to, aby vo veci konala a rozhodovala. Ak by napriek tomu vo veci konala, zakladalo by to prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g) O. s. p. Takéto rozhodnutie však vydané nebolo a ani nebol dôvod pre konanie o tom, či je alebo nie je vylúčená.   Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   podanie   s námietkou   zaujatosti   JUDr.   F.   podal navrhovateľ 1) osobne (jeho konateľ) na súd 13. augusta 2002 o 14.10 hod. Ako vyplýva z vyjadrenia JUDr. F., o odvolaní vo veci rozhodoval a rozhodol senát bez pojednávania 13. augusta 2002 v dopoludňajších hodinách. Senát rozhodoval práve v tento deň preto, že od nasledujúceho dňa čerpala jedna z členiek senátu dovolenku až do 2. septembra 2002. Podanie navrhovateľa prevzala nasledujúci deň 14. augusta 2002.

Dovolací senát nemal dôvod pochybovať o pravdivosti tvrdenia predsedníčky senátu, tým viac, že i z vlastných skúseností je mu známe, že senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky veci bez nariadenia pojednávania prejednávajú obyčajne doobeda. O tom, či je JUDr. F. vylúčená, iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorému bola vec predložená (sp. zn. Ndob 546/02) nerozhodoval, pretože námietku považoval za irelevantnú, keďže namietaná sudkyňa už vo veci rozhodla.

Uvedená procesná situácia však nevylučuje, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Sudca je vylúčený z prejednania veci, ak sú pre to dané dôvody uvedené v § 14 O. s. p. V takom   prípade   je   sudca   vylúčený   zo   zákona   a nie   až   rozhodnutím   súdu.   Ak   teda dovolatelia   tvrdia,   že   vo   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca,   musel   pri   posudzovaní   takto namietanej vady riešiť otázku vylúčenia dovolací súd.

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer   k veci,   k účastníkom   alebo   k ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O. s. p.).

Ustanovenie § 14 ods.   1   O.   s.   p.,   z ktorého je treba vychádzať   pri   posudzovaní námietky zaujatosti, predpokladá taký vzťah osobného záujmu sudcu vo veci, alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, či ich zástupcom, ktorý by i pri všetkej snahe o nestrannosť mohol ovplyvniť objektívny postup sudcu v konaní a pri rozhodovaní. (...) JUDr. F. vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla, že sa necíti byť zaujatá, účastníkov nepozná   a nemá   k nim   žiaden   vzťah.   Navrhovateľ   1/   v námietke   a ostatní   dovolatelia v dovolaniach ani netvrdia, že JUDr. F. alebo členovia dovolacieho senátu (správne malo byť odvolacieho senátu, pozn.) k účastníkom, k ich zástupcom alebo k veci majú dajaký vzťah.   Dôvod   vylúčenia   JUDr.   F.   vidia   v tom,   že   už   rozhodovala   vo   veci   rovnakých účastníkov. Rozhodovanie sudcu v inej veci, i keď rovnakých účastníkov však nemôže byť dôvodom pre jeho vylúčenie. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by JUDr. F. bola vylúčená z prejednávania predmetnej veci a tým ani dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p.

Vzhľadom na zákonnú (§ 242 ods. 1 O. s. p.) povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie existencie vád dovolateľom priamo namietaných, ale zaoberal sa otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou inou vadou vymenovanou v § 237 písm. a) až g) O. s. p.

Dovolatelia 1/ a 2/ v dovolaniach uvádzajú, že odmietli, resp. odmietajú jurisdikciu súdov Slovenskej republiky podľa čl. 32 Ústavy Slovenskej republiky z dôvodu, že vedúci pracovníci   úpadcu   prostredníctvom   veľvyslanca   Nemecka,   predsedu   vlády,   ministra spravodlivosti a predsedníčky krajského súdu ovplyvňovali konanie sudkyne na súde prvého stupňa. I keď sa citovaný článok ústavy netýka súdov, dovolatelia zrejme z neho vyvodzujú, že dôsledkom takéhoto postupu je strata právomoci slovenských súdov vo veci konať. Podľa čl.   141   Ústavy   súdnictvo   v Slovenskej   republike   vykonávajú   nezávislé   a nestranné   súdy oddelene od iných štátnych orgánov. Je nepochybné, že sa tým myslia súdy Slovenskej republiky. Dovolateľmi citovaný článok, ale ani žiadne iné ustanovenie Ústavy neumožňuje odňatie právomoci slovenských súdov vykonávať súdnictvo na území Slovenskej republiky. Krajský súd v Bratislave i Najvyšší súd Slovenskej republiky v postavení odvolacieho súdu mali právomoc a boli príslušné na konanie vo veci. Nič by na tom nezmenilo, ani keby sa niekto   skutočne   pokúsil   rozhodovanie   súdu   v konkrétnej   veci   neprípustným   spôsobom ovplyvňovať. Nebol preto daný ani dovolací dôvod podľa § 237 písm. a). Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že nie je možné zabrániť, aby sa ktokoľvek obrátil   na   ktorýkoľvek   výkonný,   alebo   iný   štátny   orgán   so   žiadosťou   o pomoc   alebo intervenciu   v súdnom   konaní.   Žiadny   z orgánov   však   nemá   oprávnenie,   možnosť,   ani prostriedky na ovplyvňovanie rozhodovania súdov, keďže súdy svoju funkciu vykonávajú oddelene   od   iných   štátnych   orgánov.   Ani   z dokladov,   ktoré   navrhovatelia   v priebehu konania   na   nižšom   stupni   a v dovolacom   konaní   predložili,   nevyplýva,   že   by   niektorý zo štátnych orgánov (najmä Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) ovplyvnilo alebo ovplyvňovalo rozhodovanie súdu v predmetnej veci. Za protiprávne ovplyvňovanie súdneho konania nie je možné považovať konanie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   smerujúce   k prešetreniu   sťažnosti   na   postup   súdu   (prieťahy   v konaní)   podľa osobitného   predpisu   (zákon   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov,   štátnej   správe súdov, vybavovaní sťažností a voľbách prísediacich. (...)“

2.3.   Z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Obdo   V 64/2002   z 24.   marca   2004, s prihliadnutím na obsah súdneho spisu týkajúceho sa predmetnej veci, na obsah podaní sťažovateľa   a   ostatné   rozhodnutia   v predmetnej   veci,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu zjavné,   že   najvyšší   súd   sa   vecne   zaoberal   všetkými   námietkami   sťažovateľov.   Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľmi označenými článkami ústavy a dohovoru.

2.4.   Pokiaľ   sťažovatelia   namietajú   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o dovolaní   bez nariadenia pojednávania, je potrebné uviesť, že najvyšší súd postupoval v predmetnej veci v súlade s príslušným zákonom upravujúcim procesný postup v dovolacom konaní. Podľa § 243a   ods.   3   OSP   o dovolaní   proti   uzneseniu   sa   rozhoduje   vždy   bez   pojednávania. Rozhodovanie najvyššieho súdu pritom spočívalo v riešení právnych otázok, t. j. v právnom posúdení   námietok   sťažovateľov   s ohľadom   na   skutkový   stav   vyplývajúci   zo spisového materiálu   a listinných   dôkazov   predložených   sťažovateľmi.   Povaha   otázok,   ktoré   boli predmetom posúdenia najvyšším súdom v dovolacom konaní, preto podľa ústavného súdu nevyžadovala nariadenie pojednávania v predmetnej veci.

Najvyšší súd neakceptoval námietku sťažovateľov o tom, že konania pred krajským súdom   (sp.   zn.   5   K 179/99)   aj   najvyšším   súdom   (sp.   zn.   1   Obo   109/02)   prebehli   bez nariadenia pojednávania, s poukazom na skutočnosť, že postup oboch označených súdov bol v súlade so zákonom [§ 66a ods. 2 ZKV a § 214 ods. 2 písm. c) OSP]. Ústavný súd prihliadajúc na skutočnosť, že sťažovatelia poznajúc relevantnú procesnú právnu úpravu nariadenie pojednávania v žiadnej fáze konania nežiadali so zreteľom na to, že prioritným účelom   konkurzného   konania   nie   je   rozhodovanie   o spornej   pohľadávke   veriteľa   proti dlžníkovi   (ktoré   je   predmetom   sporového   konania   na   základe   príslušnej   žaloby),   ale usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku, ako aj na skutočnosť, že súdy   návrh   sťažovateľov   zamietli   dospejúc   k názoru,   že   existencia   pohľadávok sťažovateľov   voči   Slovenským   telekomunikáciám,   a.   s.,   je   sporná,   pričom   v čase   ich rozhodovania nebol ukončený spor o určenie existencie právneho vzťahu „zakladajúceho pohľadávku“ sťažovateľov, nepovažoval v danom prípade uvedený záver najvyššieho súdu za arbitrárny a ústavne neakceptovateľný.

Uvedené   platí   aj s ohľadom   na skutočnosť,   že   uznesenie   o zamietnutí   návrhu   na vyhlásenie konkurzu (§ 13 ods. 1 ZKV) nie je súdnym rozhodnutím, ktorým sa vytvára prekážka   veci   rozsúdenej.   Vyplýva   to   z toho,   že   uznesenie   o zamietnutí   návrhu   na vyhlásenie   konkurzu   nikdy   nenadobúda   materiálnu   právoplatnosť,   ale   len   formálnu právoplatnosť   buď   pre   nepodanie   riadneho   opravného   prostriedku,   alebo   v dôsledku právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní proti takému uzneseniu.

Toto   uznesenie sa   uplatní len pre procesnú   situáciu, v ktorej   došlo   k zamietnutiu návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu,   a v žiadnom   prípade   toto   uznesenie   nebráni   podaniu ďalšieho návrhu tým istým navrhovateľom proti tomu istému dlžníkovi.

Z toho   vyplýva,   že   sťažovatelia   majú   účinný   právny   prostriedok   umožňujúci   im domáhať sa vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka v prípade jeho úpadku, za ktorý treba považovať právnu   možnosť   podať nový   návrh   na vyhlásenie   konkurzu,   ktorý   príslušný konkurzný súd bude musieť prejednať a rozhodnúť o ňom podľa aktuálneho stavu veci bez toho,   aby   mal   možnosť   konanie   zastaviť   pre   prekážku   veci   rozsúdenej   (obdobne IV. ÚS 31/03, I. ÚS 154/04).

2.5. Ústavný súd nepovažoval za arbitrárne a ústavne neakceptovateľné ani závery najvyššieho súdu ohľadne namietanej zaujatosti odvolacieho senátu najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval v uvedenej veci, resp. o zaujatosti predsedníčky tohto senátu, keďže dôvodom na vylúčenie sudcu nemôžu byť iba okolnosti spočívajúce v jeho právnom názore, prípadne v procesnom postupe v inej ním prejednávanej veci. V tejto súvislosti nemožno akceptovať ani   námietku   sťažovateľov,   že   im   neboli   známe   zloženie   odvolacieho   senátu   a termín prerokovania odvolania najvyšším súdom, v dôsledku čoho mali byť sťažovatelia zbavení možnosti   uplatnenia   svojich   procesných   práv   vrátane práva   namietať zaujatosť   vo   veci konajúceho senátu (sudcu).

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) všetci sú si pred zákonom aj pred súdom rovní. Každý má právo na ochranu svojich práv, slobôd a právom chránených záujmov pred súdom,   pokiaľ   zákon   nezveruje   túto   ochranu   iným   orgánom.   Súdy   rozhodujú   samy a nezávisle, či vec, ktorá im bola predložená na rozhodnutie, patrí do ich právomoci.

Podľa § 7 ods. 2 citovaného zákona nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom   práce   na   konanie   a rozhodovanie   o prejednávanej   veci.   Ak   súd   rozhoduje v senáte,   zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   rozvrhom   práce   na   konanie a rozhodovanie v senáte.

Obsahové náležitosti,   postup tvorby   a zostavovania rozvrhu   práce,   ako aj spôsob prideľovania jednotlivých vecí sudcom a vyšším súdnym úradníkom upravujú ustanovenia § 26 a § 27 ods. 1, 2 a 3 citovaného zákona.

Podľa   §   27   ods.   4   zákona   o súdoch   a sudcoch   evidencia   rozdeľovania   vecí   na prejednanie musí zabezpečovať takú možnosť kontroly, aby si každá osoba, ktorá má na veci právny záujem, mohla nazretím do spisu a evidenčných pomôcok preveriť pridelenie vecí zákonnému sudcovi.

Podľa § 27 ods. 5 zákona o súdoch a sudcoch každý má právo nazrieť do rozvrhu práce a robiť si z neho výpisy a odpisy.

Sťažovatelia v dovolacom konaní ani v konaní pred ústavným súdom nepredložili žiaden relevantný dôkaz o tom, že využili svoje právo podľa § 27 ods. 4 zákona o súdoch a sudcoch, resp. že sa uplatnenia tohto práva počas odvolacieho konania pred najvyšším súdom domáhali a že by im toto právo bolo odopreté. Rovnako nepredložili sťažovatelia žiaden dôkaz o tom, že by žiadali najvyšší súd o oznámenie termínu prerokovania odvolania v predmetnej veci.

2.6. Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca 2004 vyrovnal aj s námietkou sťažovateľov, že konania neboli spravodlivé, nekonali v nich nezávislé súdy, resp. išlo o súdy konfrontované s hrubým nezákonným nátlakom orgánov štátnej správy a moci, predovšetkým ministerstva spravodlivosti a vlády SR.

Časť   argumentácie   v odôvodnení   uvedeného   rozhodnutia,   ktorú   sťažovatelia spochybňujú: „...   žiaden   z orgánov   však   nemá   oprávnenie,   ani   prostriedky   na ovplyvňovanie súdov,   keďže   súdy vykonávajú   svoju   funkciu   oddelene od   iných   štátnych orgánov...“,   nie   je   možné   vytrhávať   z kontextu   odôvodnenia,   v ktorom   najvyšší   súd citovaný výrok použil, keď okrem uvedeného konštatoval, že ani na základe dokladov, ktoré sťažovatelia   v priebehu   konania   na   nižšom   stupni   a v dovolacom   konaní   predložili (preukazujúcich korešpondenciu, resp. rokovania zástupcov Slovenských telekomunikácií, a. s., Deutsche Telekom AG s Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky ohľadne právneho postavenia Slovenských telekomunikácií, a. s., vzhľadom na prebiehajúci   proces   privatizácie,   prípadne   rokovania   iných   orgánov   k uvedenej   otázke), nemožno vyvodiť, že by niektorý zo štátnych orgánov vrátane ministerstva spravodlivosti ovplyvnil   alebo   ovplyvňoval   rozhodovanie   súdu   v predmetnej   veci.   Za   protiprávne ovplyvňovanie   súdneho   konania   nie   je   možné   považovať   konanie   ministerstva spravodlivosti   smerujúce   k prešetreniu   sťažnosti   na   postup   súdu   z hľadiska   prieťahov v konaní   podľa   osobitného   predpisu   [zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov].

2.7. Vzhľadom na uvedené dôvody dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľmi označenými právami podľa ústavy a dohovoru. Sťažnosť sťažovateľov preto v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.8. Pokiaľ sa sťažovatelia súčasne domáhali, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že ministerstvo   spravodlivosti   a vláda   SR porušili čl.   1 a čl. 2   ods.   2 ústavy,   ústavný   súd konštatuje, že samotná formulácia tejto časti petitu nezodpovedá zákonným požiadavkám, a to z dôvodu, že je neurčitá a nezrozumiteľná. Vzhľadom na to ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môžu právnické   osoby   alebo   fyzické   osoby   namietať   iba   porušenie   svojich   základných   práv a slobôd. Citovanou časťou petitu však sťažovatelia žiadajú vysloviť porušenie čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy vyjadrujúcich princíp resp. zásady právneho štátu bez spojitosti s vyslovením porušenia   svojich   práv,   čo   v   konaní   o sťažnosti   ústava   ani   zákon   o ústavnom   súde neumožňujú.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je navyše jej podanie   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je dvojmesačná   a začína   plynúť od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je teda časovo neobmedzený prostriedok ochrany   ústavnosti   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02,   III.   ÚS   55/02,   III.   ÚS   62/02). Vzhľadom na to, že podstatou tvrdení sťažovateľov o porušení ich označených základných práv   sú   skutočnosti,   o ktorých   sa   sťažovatelia   dozvedeli   zjavne pred   podaním   dovolaní koncom roka 2002 (čo vyplýva z ich obsahu, ako aj z pripojených príloh), a pretože v čase, keď   bola   ústavnému   súdu   doručená   ich   spoločná   sťažnosť,   t.   j.   3.   augusta   2004, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, dospel ústavný súd k záveru, že uvedená sťažnosť bola v tejto časti podaná aj oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2004