znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 362/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. M. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. C., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Prešove č. k. 2 Co/134/2011-203 z 20. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. M. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2013 doručená sťažnosť RNDr. M. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co/134/2011-203 z 20. decembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „... Okresný súd Poprad (ďalej len prvostupňový súd) doručil svoj rozsudok zo dňa 7. 9.   2011   č.   k.   17   C/161/2008-159   (ďalej   len   prvostupňový   rozsudok),   ktorým   zrušil a vyporiadal   podielové   spoluvlastníctvo   sťažovateľa   a   ostatných   účastníkov   konania k nehnuteľnostiam, právnemu zástupcovi sťažovateľa prostredníctvom pracovníčky firmy, ktorá   sídli   v   tej   istej   administratívnej   budove   ako   jeho   právny   zástupca.   Uvedená pracovníčka prevzala od poštového doručovateľa prvostupňový rozsudok dňa 5. 10. 2011 bez akéhokoľvek splnomocnenia a odovzdala ho právnemu zástupcovi sťažovateľa až dňa 12. 10. 2011.

Keďže   sa   jednalo   o   prvostupňový   rozsudok   vo   veci   samej,   ktorý   sa   doručuje do vlastných rúk účastníka konania (jeho právneho zástupcu) v súlade s §§ 158 ods. 2, 47 ods. 1, 2 a 48 ods. 5 O. s. p., sťažovateľ svojim listom zo dňa 17. 10. 2011 (fotokópia listu v prílohe ako príloha č. 1) zaslal prvostupňovému súdu námietky proti nezákonnému a neúčinne doručenému rozsudku prvostupňového súdu a žiadal o jeho opätovné doručenie v súlade so zákonom. Takýmto spôsobom doručenia prvostupňového rozsudku totiž prišiel o 7 dní z 15-dňovej lehoty na odvolanie.

Keďže 15 dňová lehota na odvolanie počítaná od 5. 10. 2011 mala uplynúť dňa 20. 10.   2011   sťažovateľ   podal   uvedeného   dňa   voči   tomuto   prvostupňovému   rozsudku z opatrnosti formálne odvolanie.

Prvostupňový súd na námietky sťažovateľa zo dňa 17.   10.   2011 reagoval listom zo dňa 2. 11. 2011 (fotokópia listu v prílohe ako príloha č. 2), v ktorom oznámil, že súd doručoval rozsudok v predmetnom konaní v súlade s ustanovením § 48 ods. 5, § 49 ods. 1 O. s. p. a preto nie je dôvod na opätovné doručenie rozsudku. Dokonca zaujal stanovisko, v zmysle ktorého za deň doručenia prvostupňového rozsudku považuje deň 12. 10. 2011, t. j. deň,   v   ktorý   pracovníčka   cudzej   firmy   odovzdala   prvostupňový   rozsudok   právnemu zástupcovi sťažovateľa...

Prvostupňový súd spis následne predložil Krajskému súdu v Prešove (ďalej aj ako porušovateľ práva) ako vecne a miestne príslušnému odvolaciemu súdu...

Porušovateľ práva ani na tieto námietky nereagoval a dňa 28. 01. 2013 doručil sťažovateľovi   svoj   rozsudok   zo   dňa   20.   12.   2012,   č.   k.:   2   Co   134/2011-203,   ktorým prvostupňový rozsudok potvrdil. Sťažovateľ sa márne domnieval, že aspoň v odôvodnení tomto   rozsudku   porušovateľ   práva   zaujme   stanovisku   k   základným   a   opakovaným námietkam sťažovateľa, v zmysle ktorého porušovateľ práva odvolacie konanie uskutočňuje v rozpore so zákonom, pretože nie sú splnené podmienky na začatie odvolacieho konania, t. j. riadne a zákonným spôsobom doručený rozsudok prvostupňového súdu. Žiaľ nestalo sa tak   a   v   odôvodnení   predmetného   rozsudku   o   tejto   námietke   sťažovateľa   nie   je   ani   len zmienka...“

Sťažovateľ   vo   veci   samej   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo RNDr. M. P. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove č. k. 2 Co 134/2011-203 z 20. 12. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 134/2011-203 z 20. 12. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť RNDr. M. P. trovy konania v sume 331,16   Eur   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a   šestnásť   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. T. C. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co/134/2011-203 z 20. decembra 2012. Krajský súd označeným rozhodnutím   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 17 C/161/2008-159 zo 7. septembra 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co/134/2011-203 z 20. decembra 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 17 C/161/2008-159 zo 7. septembra 2011, sťažovateľ namieta, že mu prvostupňový rozsudok nebol doručený do vlastných rúk a z tohto dôvodu ani nemalo prebehnúť odvolacie konanie na krajskom súde.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co/134/2011-203 z 20. decembra 2012 vyplýva, že krajský   súd   sa   štandardným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal   s   otázkou doručenia   napadnutého   rozsudku   sťažovateľovi.   Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa,   že rozsudok súdu prvého stupňa nebol jeho právnemu zástupcovi doručený do vlastných rúk, ale len ako doporučená zásielka, ktorú prevzala právna zástupkyňa inej firmy sídliacej na danej   adrese   a   až   následne   ho   odovzdala   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   túto   vadu odstránil krajský súd tým, že prípisom zo 7. novembra 2012 doručil rozsudok súdu prvého stupňa právnemu zástupcovi sťažovateľa ako zásielku do vlastných rúk. Právny zástupca sťažovateľa   prevzal   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   20. novembra   2012.   Z uvedeného vyplýva, že k doručeniu predmetného rozsudku došlo. Sťažovateľ mohol svoje odvolanie po doručení   rozhodnutia   kedykoľvek   doplniť.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   v súdnom konaní   pred   všeobecným   súdom   dôjde   k formálnej   chybe,   ktorá   ale   nemá   relevantné dôsledky   na   právne   postavenie   účastníka   konania,   v zmysle   zásady   materiálnej   (nie formálnej) ochrany ústavnosti nemožno vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky   arbitrárnosti,   je   ústavne   akceptovateľné,   pričom   nezistil   existenciu   skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,   keďže   krajský   súd   zrozumiteľne   vysvetlil   právne   závery,   ku   ktorým   dospel. Uvedené   platí   aj   v   prípade,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým   sťažovateľ   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu č. k. 2 Co/134/2011-203   z   20.   decembra   2012   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   považujúc   ju   za   zjavne   neopodstatnenú.   Vzhľadom   na   odmietnutie sťažnosti   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľa   (zrušenie   rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co/134/2011-203 z 20. decembra 2012 a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013