znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 362/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. G., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 79/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, ako aj postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 Cdo 68/2010 a jeho uznesením zo 16. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. R. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011 doručená sťažnosť Mgr. R. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 79/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 68/2010 a jeho uznesením zo 16. decembra 2010.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedla, že žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sa v zmysle § 14 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových   priestorov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o vlastníctve bytov“)   domáhala,   aby   okresný   súd   rozhodol „o realizácii   nadstavby...   na   základe posúdenia technických aj ekonomických aspektov nadstavby“.

Dôvodom podanej žaloby bola skutočnosť, že „dňa 14.03.2007 došlo na schôdzi vlastníkov   bytov   k   schváleniu   realizácie   nadstavby   bytového   domu.   Nadstavba   bola niektorými vlastníkmi bytov presadzovaná s odôvodnením, že bytový dom je vo veľmi zlom technickom   stave   a   vyžaduje   finančne   veľmi   nákladné   opravy.   Sťažovateľka   s   týmito tvrdeniami nesúhlasila... ako prehlasovaná vlastnícka bytu využila svoje právo vyplývajúce z ust. § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.“. Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   19   C/66/2007-247   z   23.   apríla   2008   žalobu sťažovateľky zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd „skutkové   závery   urobil bez zodpovedajúceho dokazovania, iba na základe svojej voľnej úvahy a laických vyjadrení odporcov a svedka - stavebníka D. K.“. Okresný súd podľa názoru sťažovateľky pochybil, keď nevykonal sťažovateľkou navrhované dôkazy v potrebnom rozsahu.

Sťažovateľka   ďalej   poukázala   na   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu,   ktorý uviedol,   že   predmetný   bytový   dom „vykazuje   známky   stavebno-technického opotrebovania“, pričom   podľa   názoru   sťažovateľky „svoj   záver   o   stavebno-technickom opotrebovaní nijako nekonkretizoval ani nevysvetlil. Dom postavaný v roku 1942 nutne bude stavebno-technicky opotrebovaný, to však nemusí znamenať ani zanedbanú údržbu, ani vyvolávať potrebu akejsi komplexnej rekonštrukcie.“.

Ako   nesprávny   hodnotila   sťažovateľka   aj   záver   okresného   súdu,   ktorý „v odôvodnení   rozsudku   vysvetlil   odmietnutie   dôkazov   navrhnutých   sťažovateľkou   ich nadbytočnosťou, nakoľko súd nedisponuje právomocou, ktorá je daná stavebnému úradu, ktorý rozhodne o návrhu na vydanie územného a stavebného povolenia“.

Okresný súd vo vzťahu k právu sťažovateľky na súdnu ochranu konštatoval, že jej „ako   prehlasovanej   vlastnícke   vzniklo   právo   na   súdnu   ochranu   avšak   bola   povinná preukázať dôvodné obavy a reálny zásah do jej vlastníckeho práva prijatím rozhodnutia vlastníkov bytov na schôdzi konanej dňa 14.3.2007. Sťažovateľka sa však o to pokúsila a to navrhnutím dôkazov, ktoré však súd odmietol z dôvodu absencie kompetencií...“.Napokon   sťažovateľka   vo   vzťahu   k rozsudku   okresného   súdu   uviedla,   že   tento „po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že samotné rozhodnutie väčšiny vlastníkov bytov   o   nadstavbe   v   žiadnom   prípade   nemôže   ohrozovať   alebo   priamo   narúšať   výkon vlastníckeho práva sťažovateľky k jej bytu v bytovom dome. Takýto záver je nezmyselný a bez   opory   v   zákone.   Sťažovateľka   sa   ako   prehlasovaná   vlastnícka   bytu   môže   obrátiť na súd   vo   veci   akéhokoľvek   rozhodnutia   schôdze   vlastníkov,   nie   iba   takého,   ktoré   by narúšalo alebo ohrozovalo výkon jej vlastníckeho práva. Nesprávny je však aj skutkový záver súdu, že v prípade schôdze zo dňa 14.0.3.2007 o takéto rozhodnutie nešlo.“. Uvedené výhrady proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka uviedla aj vo svojom odvolaní, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 14 Co 79/2009-297 z 2. júna 2009 tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   v časti,   v ktorej   bol   návrh   sťažovateľky   zamietnutý potvrdil.

K rozhodnutiu krajského súd sťažovateľka uviedla, že svojou žalobou sa domáhala, „aby   súd   nahradil   svojím   rozsudkom   rozhodnutie   vlastníkov   bytov   vo   veci   nadstavby bytového   domu“. Podľa   názoru   sťažovateľky   v danom   prípade   ide   o „osobitný   druh konania, ktorého predmetom nie je určenie neplatnosti schôdze vlastníkov, či schvaľovanej zmluvy.   Naopak,   využitie   tohto   druhu   súdnej   ochrany   je   podmienené   tým,   že   schôdza vlastníkov, ako aj napadané rozhodnutie na nej prijaté sú platné a v súlade so zákonom. Práve   pre   takýto   prípad   dáva   zákonodarca   možnosť   prehlasovanému   spoluvlastníkovi chrániť sa pred svojvôľou väčšiny a obrátiť sa na súd.“.

Krajský súd vo svojom rozsudku ustanovenie § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov „vyložil   takým   spôsobom,   že   úplne   poprel   jeho   zmysel“, keďže   v odôvodnení   svojho rozhodnutia „zaujal postoj, že návrh sťažovateľky nemal byť prejednaný pre jeho absolútnu neprípustnosť,   čím   sťažovateľke   odoprel   súdnu   ochranu“. Podľa   názoru   sťažovateľky „pokiaľ by schôdza alebo rozhodnutia na nej prijaté boli postihnuté vadami, ktoré by ich robili neplatnými, prehlasovaný vlastník bytu by mohol podať určovací návrh podľa ust. § 80 písm. c) OSP. Pokiaľ by takýmito vadami netrpeli, vlastník by podľa názoru krajského súdu bol s návrhom podľa ust. § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. odsúdený na neúspech. Výklad ust. § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. ako ho urobil odvolací súd, robí ust. § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. obsolentným a zbytočným.“.

Sťažovateľka   poukázala   na   skutočnosť,   že   žalobou „sa   nedomáhala   určenia neplatnosti schôdze alebo Zmluvy, ale sa domáhala, aby súd svojím rozsudkom nahradil vôľu vlastníkov pri rozhodovaní o nadstavbe“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   nebola   otázka   prípustnosti   návrhu,   resp.   preukázanie naliehavého právneho záujmu predmetom konania na okresnom súde, preto krajský súd v súvislosti s konštatovaním nemožnosti okresného súdu žalobe vyhovieť „nenariadením pojednávania   odňal   sťažovateľke   možnosti   vyjadriť   sa   k   právnemu   názoru,   na   základe ktorého   návrh   zamietol,   a   zároveň   samotným   označením   návrhu   za   neprípustný   a potvrdením prvostupňového rozsudku odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom“.

Sťažovateľka   napadla   rozsudok   krajského   súdu   dovolaním   na   najvyššom   súde, v ktorom poukázala na to, že rozsudok krajského súdu „bol postihnutý zásadnými vadami, a to tak v postupe, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako aj v aplikácii právnych noriem. Krajský súd neposkytol sťažovateľke dostatočnú ochranu jej základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR najmä z toho dôvodu, že interpretoval ust. § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993   Zb.   natoľko   extrémne,   že   svojím   postupom   a   rozhodnutím   vybočil   z   medzí ústavnosti, a preto dovolaním napadnuté uznesenie svojimi účinkami porušilo označené základné práva sťažovateľky ako účastníčky konania. V konkrétnej situácii bol krajský súd povinný zohľadniť zmysel a účel súdneho konania podľa ust. § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.   z.   a   použiť   taký   výklad   zákona,   ktorý   by   neporušoval   základné   právo   sťažovateľky na súdnu ochranu. Krajský súd sa odchýlil nielen od zmyslu citovaného ustanovenia, ale aj od   jeho   výslovného   znenia   a   rozhodol   spôsobom,   ktorý   je   zjavným   vybočením   z medzí zákona. Rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne a neodôvodnené. Uvedené pochybenia KS BA mali v zmysle judikatúry za následok vadu v zmysle ust. § 237 písm. f) OSP, na ktorú je dovolací súd v zmysle ust. § 242 ods. 1 OSP povinný prihliadať ex offo.“.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   uznesením   sp.   zn.   6   Cdo   68/2010 zo 16. decembra 2010 odmietol. Podľa názoru sťažovateľky pokiaľ najvyšší súd „napriek uvedeným vadám... dovolanie sťažovateľky odmietol a vecou sa nezaoberal, odoprel jej právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla vo veci rozhodnúť týmto nálezom:„1. Krajský súd v Bratislave svojím postupom a rozsudkom zo dňa 02.06.2009, č. k. 14Co/79/2009-297 porušil základné práva Mgr. R. G. zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02.06.2009, č. k. 14Co/79/2009-297 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR svojim postupom a uznesením zo dňa 16.12.2010, sp. zn. 6Cdo 68/2010 porušil základné práva Mgr. R. G. zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.12.2010, sp. zn. 6 Cdo 68/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšši súd SR sú povinní zaplatiť náhradu trov konania Mgr. R. G. na účet jej právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Hoci   to   sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti   výslovne   neuviedla,   ústavný   súd z podstatného obsahu sťažnostných   námietok ustálil, že sťažovateľka   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti   krajským súdom   a porušenie práva   na prístup k súdu   zo   strany   najvyššieho súdu. Podstatou sťažnostných námietok proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   14   Co   79/2009   a jeho   rozsudku   z 2.   júna   2009   je   nesúhlas   sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu a jeho interpretáciou relevantných ustanovení zákona o vlastníctve bytov. V tejto súvislosti namieta tiež skutočnosť, že v potvrdzujúcom rozsudku krajského súdu sa objavila nová argumentácia zamietnutia jej žaloby, ku ktorej, vzhľadom na rozhodnutie krajského súdu bez nariadenia pojednávania, nemala možnosť sa vyjadriť, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 68/2010 a k jeho uzneseniu zo 16. decembra 2010 sťažovateľka namieta nesprávny právny záver najvyššieho súdu pri posúdení otázky prípustnosti dovolania a domnieva sa, že v danom prípade bol z dôvodu pochybení krajského súdu daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 68/2010 a jeho uznesením zo 16. decembra 2010

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, v zmysle ktorej otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia   prípustnosti   dovolania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľa (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).

Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť dovolací   prieskum   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   osobitne   posudzujúc podmienky podľa   § 238 OSP a existenciu   vád podľa   § 237 OSP a dospejúc k záveru o neprípustnosti   dovolacieho konania, na základe   čoho dovolanie   podané sťažovateľkou odmietol,   uvedeným   postupom   neporušil   označené   práva   sťažovateľky.   Podľa   názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí   zdôvodnený   dostatočne   a   presvedčivo   (s.   3   -   7)   a   nemožno   ho   považovať za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   Ústavný   súd   tiež   nezistil   žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   dovolacieho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktoré   sú   jasné,   zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené (obdobne napr. I. ÚS 4/2011, III. ÚS 164/2011).

Najvyšší   súd   sa   jednoznačným,   vyčerpávajúcim   a ústavne   akceptovateľným spôsobom vysporiadal so zásadnými dovolacími námietkami sťažovateľky.

Vo   vzťahu   k jej   námietke   smerujúcej   proti   arbitrárnosti   odôvodnenia   rozsudku krajského   súdu   najvyšší   súd   citujúc   stabilizovanú   judikatúru   ústavného   súdu   poukázal na nutný rozsah odôvodnenia rozhodnutia všeobecných súdov, osobitne v opravnom konaní, pričom   podľa   jeho   názoru „odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol rozhodujúci   skutkový   stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté   právne   závery   primerane   vysvetlil.   Z   odôvodnenia   jeho   rozsudku   nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne. záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Dostatočne vysvetlil, prečo mal za to, že nie je možné vyhovieť návrhu na určenie, že vlastníci bytov v bytovom dome na B. ulici v B. neschvaľujú zmluvu o nadstavbe a vstavbe bytov medzi vlastníkmi bytov a stavebníkom   D.   K.   Naostatok,   potvrdením   toho,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súde   je adekvátne odôvodnené, je i to, že proti v ňom uvedeným záverom navrhovateľka odporuje v svojom mimoriadnom opravnom prostriedku...“.

K námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   právneho   posúdenia   veci   samej   krajským súdom a ním uskutočneného výkladu relevantných ustanovení zákona o vlastníctve bytov najvyšší súd „mimo rámec dovolacieho konania“ poukázal tiež na „rozsudok Najvyššieho Slovenskej republiky z 20. februára 1997 sp. zn. 1 Cdo 119/96, podľa ktorého spoluvlastník, ktorý   nesúhlasí   s   takým   hospodárením   so   spoločnou   vecou,   ktoré   určilo   rozhodnutie spoluvlastníkov   väčšinou   počítanou   podľa   veľkosti   podielov   (tzv.   majoritný   princíp), nemôže sa úspešne domáhať na súde rozhodnutia o inom hospodárení s touto vecou (toto právo má len vtedy, ak sa nedosiahne väčšina alebo dohoda spoluvlastníkov). Prehlasovaný spoluvlastník sa musí rozhodnutiu väčšiny podriadiť.“.

Napokon sa najvyšší súd vyjadril aj k dovolacej námietke sťažovateľky vo vzťahu k tvrdenému   odňatiu   možnosti   konať   pred   odvolacím   súdom,   zakladajúcemu   dovolací dôvod   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   kde   uviedol,   že «pokiaľ   navrhovateľka   v   dovolaní namieta,   že   proti   právnemu   názoru   odvolacieho   súdu   prezentovanému   v   napadnutom rozhodnutí,   odlišnému   od   záveru   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   nepovažoval   jej   návrh za formálne   vadný   a   neprípustný,   nemala   možnosť   argumentovať,   keďže   odvolací   súd na prejednanie veci nenariadil pojednávanie, dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd v predmetnej právnej veci nebol povinný na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie. Podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Citované ustanovenia v zmysle prechodného ustanovenia § 372p   ods.   1   O.s.p.   k   úpravám   účinným   od   15.   októbra   2008   vykonaným   zákonom   č. 384/2008 Z.z. sa použijú aj na odvolacie konanie, ktoré začalo podaním odvolania pred 15. októbrom 2008 (pozri stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2010 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. októbra 2009   sp. zn.   IV.   ÚS   362/09).   Keďže   v   preskúmavanej   veci   nešlo   o   prípady   uvedené v ustanoveniach   § 214   ods.   1   písm.   a/   až   c/ O.s.p.,   odvolací súd mohol   prejednať vec v odvolacom konaní aj   bez   nariadenia   pojednávania.   V   danej veci   nejde   ani o   prípad, v ktorom by mal odvolací súd pripadne zachovať postup podľa ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 („Ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu,   ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu   tohto ustanovenia   vyjadrili“).   Nešlo tu   totiž o   aplikáciu   ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri rozhodovaní súdu prvého stupňa nebolo použité, ale o iný výklad toho istého ustanovenia, ustanovenia § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov.».

Ústavný súd po preskúmaní obsahu hodnotí namietané uznesenie najvyššieho súdu ako jasné, vyčerpávajúce a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu   ochranu   zakotveného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Najvyšší   súd   sa   podľa   názoru ústavného   súdu   pri   výklade   relevantných   zákonných   ustanovení   neodchýlil   od   zmyslu a účelu   zákona, pričom   svoje   závery   argumentoval aj stabilizovanou   judikatúrou. Tento záver   viedol   ústavný   súd   k posúdeniu   sťažnosti   sťažovateľky   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenej.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 79/2009 a jeho uznesením z 2. júna 2009

Ústavný súd s poukazom na konštantnú judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 358/09, III. ÚS   114/2010)   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský, Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť   č.   46129/99   a   jeho   body   51,   53,   54)   preskúmal   aj   sťažnosťou   napadnuté rozhodnutie   a postup   krajského   súdu,   pretože   najvyšší   súd   o   mimoriadnom   opravnom prostriedku   rozhodol   z   procesných   dôvodov.   Aj   v tomto   prípade   ústavný   súd   dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Z obsahu   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   je   zrejmé,   že   krajský   súd   sa v dostatočnej miere zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľky a na tie v odôvodnení svojho rozhodnutia aj reagoval.

Krajský   súd   nad   rámec   odôvodnenia   prvostupňového   rozsudku   v súvislosti s namietanou nedostatočnosťou dokazovania zo strany okresného súdu uviedol:

„Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nebolo   možné   vyhovieť   návrhu   navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že vlastníci bytov neschvaľujú Zmluvu o nadstavbe a vstavbe bytového domu na B. ulici v B. zo dňa 15.3.2007, nakoľko ust. § 14 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z. (ani žiadne iné) neumožňuje nahradiť vôľu vlastníkov bytov, ktorú vyjadrili schválením predmetnej zmluvy. Pokiaľ navrhovateľka chcela zvrátiť rozhodnutie vlastníkov bytov, mala sa   v   prípade   existencie   zákonných   dôvodov   domáhať   určenia   neplatnosti   uznesenia prijatého na členskej schôdzi vlastníkov bytov dňa 14.3.2007. Navrhovateľka však v návrhu a ani v ďalších podaniach, resp. na pojednávaní netvrdila, že by schôdza vlastníkov bytov konaná dňa 14.3.2007 vykazovala právne vady, naopak sama uviedla, že schôdza bola riadne zvolaná a uskutočnená. Až za predpokladu správne podanej určovacej žaloby by bolo namieste, aby sa súd zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré by mali význam pre rozhodnutie   veci.   Okresný   súd   vzhľadom   na   uvedené   mohol   vo   veci   rozhodnúť   aj   bez vykonania ďalších dôkazov, ktorých sa navrhovateľka domáhala.“

Uvedenú interpretáciu zákonných ustanovení sťažovateľka považuje za arbitrárnu, svojvoľnú a „popierajúcu účel, podstatu a zmysel zákona“.

Ústavný   súd   sa   s názorom   sťažovateľky   nestotožňuje.   Výsledok   interpretácie relevantného   ustanovenia   zákona   o vlastníctve   bytov   krajským   súdom   je   podľa   názoru ústavného súdu v tomto prípade logický a dostatočný, majúci základ v aplikovanej právnej úprave, pričom v konečnom dôsledku nemôže vyústiť do spochybnenia právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sú iba odlišné od právnych argumentov sťažovateľky. S uvedeným výkladom sporných ustanovení zákona o vlastníctve bytov sa v danom prípade vo svojom rozhodnutí o dovolaní stotožnil aj najvyšší súd, argumentujúc tiež stabilizovanou judikatúrou.   Za   danej   situácie   ústavný   súd   nevidí   dôvod   závery   všeobecných   súdov pri výklade práva spochybňovať, keďže tieto nevykazujú známky svojvôle a arbitrárnosti (m. m. I. ÚS 115/02, III. ÚS 14/04).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína aj   konštantne   judikovaný   názor,   podľa   ktorého   v   zásade   nie   je   oprávnený   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   usmerňovať   vývoj   judikatúry   všeobecných   súdov   z   hľadiska   správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

K námietke   sťažovateľky,   podľa   ktorej   sa   v   dôsledku   nenariadenia   pojednávania krajským súdom nemohla vyjadriť k namietanej argumentácii krajského súdu, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ústavný súd poukazuje na závery najvyššieho súdu, ktoré   boli   už   v tomto   rozhodnutí   citované.   Tieto   považuje   ústavný   súd   za   správne, dostatočne zrozumiteľné a ústavne konformné, a preto nepovažuje za potrebné ich v tejto súvislosti rekapitulovať, a to aj s poukazom na to, že základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti   účastníka   konania   zakotvené   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   na   úrovni   zákona vyjadrené a chránené práve v § 237 ods. f) OSP.

Nad   rámec   právnych   záverov   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na skutočnosť, že v danom prípade krajský súd vo svojom rozhodnutí pri potvrdení vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku nenahradil závery okresného súdu vlastnými, od prvostupňového   súdu   odlišnými   skutkovými   zisteniami   a právnymi   závermi,   iba poukázal   na   ďalšie   okolnosti,   z ktorých   podľa   jeho   názoru   vyplýva   nemožnosť   žalobe sťažovateľky vyhovieť bez ohľadu na rozsah dokazovania vykonaného okresným súdom. V danom prípade by teda nebolo možné očakávať iný výsledok konania ani v prípade, ak by zmienenú argumentáciu použil už prvostupňový súd, a ani v prípade, ak by krajský súd nariadil   o odvolaní   pojednávanie.   Uvedené   s ohľadom   na   materiálne   hľadisko   ochrany sťažovateľkou   označených   práv   nevytvára   predpoklady   pre   možnosť   konštatovania   ich porušenia zo strany konajúcich všeobecných súdov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011