znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 362/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou JUDr. M. J., N., vo veci namietaného porušenia jeho práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   19   C 49/2007   a jeho rozsudkom   z 18.   novembra 2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 127/2009 a jeho rozsudkom zo 4. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2010 (po doplnení 9. septembra 2010) doručená sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. J., N., vo veci namietaného porušenia jeho práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   práva   na   prezumpciu   neviny   podľa   čl.   6   ods.   2   dohovoru,   práva   na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   49/2007   a   jeho   rozsudkom   z 18. novembra   2008   a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 127/2009 a jeho rozsudkom zo 4. mája 2010.

Sťažovateľ uviedol, že v dôsledku odvysielania informácií o jeho osobe na televíznej stanici T. (ďalej len „T.“) v dňoch 17. januára 2007 a 18. januára 2007 podal na okresnom súde   žalobu   o   ochranu   osobnosti   a   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   sume   5 miliónov slovenských korún. Podstatou žaloby bolo, že T. v uvedenom čase odvysielala informácie o tom, že Krajský súd v Nitre ho odsúdil za 3 vraždy, ale že proti prvostupňovému rozsudku má ešte právo podať odvolanie. Sťažovateľ tvrdil, že okrem odvysielania týchto informácií bola zverejnená aj jeho podobizeň a bolo uvedené jeho meno.

Sťažovateľ namietal porušenie práv spojených s ochranou osobnosti, a to z dôvodu, že   T.   odvysielala   informácie   v   čase,   keď   za   uvedené   skutky   ešte   nebol   právoplatne odsúdený,   čím   podľa   jeho názoru   došlo   k prelomeniu   prezumpcie   neviny. Okrem   toho sťažovateľ tvrdil, že T. zachytila jeho osobu počas súdneho procesu v ponižujúcej situácii, keď ho „dozorcovia spútaného sčasti vliekli a sčasti niesli vo vzduchu do pojednávacej miestnosti“, a okrem toho bolo v televízii vidieť celú jeho podobizeň a zároveň došlo aj k uvedeniu jeho celého mena. Tým podľa sťažovateľa nastala situácia, že v očiach verejnosti bol vnímaný ako vrah bez toho, aby bola dosiaľ právoplatným odsudzujúcim rozsudkom dokázaná jeho vina. Podľa názoru sťažovateľa došlo k značnému zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti vo vzťahu k rodinným príslušníkom, dozorcom a spoluväzňom, pretože v čase odvysielania reportáže si už odpykával trest odňatia slobody, ktorý mu bol právoplatne uložený za iný trestný čin. Sťažovateľ súčasne vyslovil názor, že odporca ho ponížil na „úroveň   atrakcie   –   teda   veci,   zvieraťa   v   ZOO   alebo   cirkuse,   ktorá   má   odporcovi vyprodukovať zisk“.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd jeho žalobnému návrhu sčasti vyhovel, keď konštatoval, že zo strany odporcu došlo k zásahom do jeho práv spojených s ochranou osobnosti,   ale čo   sa   týka   priznanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy,   prisúdil   mu   len   sumu 100 000 Sk, a vo zvyšku jeho návrh zamietol.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku okresného súdu sa odvolal, na základe čoho krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 127/2009-480 zo 4. mája 2010 rozhodol tak, že ho „odmietol   s   tým,   že odporca neporušil žiadne   moje práva a aj   keby   nemám právo na odškodné, lebo nedošlo k zníženiu mojej ľudskej dôstojnosti, a pod.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   argumentoval   takto: «Konečný   súdny   orgán   ďalej uviedol, že priznanie peňažného zadosťučinenia je možné len vtedy, ak dôjde k zníženiu ľudskej dôstojnosti, vážnosti, a pod., že v mojom prípade nedošlo k zníženiu mojej ľudskej dôstojnosti – teda k vyvolaniu následku. A že som nežiadal iné odškodné, len peňažné. Ust. § 13 O. Z. nestanovuje dôvody na priznanie peňažného zadosťučinenia taxatívne, ale len príkladmo, čo vyplýva zo samotného výrazu „najmä“! Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie a záver odvolacieho súdu je nielen nepravdivý, ale aj v rozpore so zákonom....

V mojom prípade mi síce odporca musí zaplatiť 3 000 €, ale len preto, lebo nepodal odvolanie.   Stanovisko   konečného   súdneho   orgánu   však   je   také,   že   nemám   právo   na odškodné,   lebo   moje   práva   neboli   porušené   a   nedošlo   k   zníženiu   ľudskej   dôstojnosti, vážnosti a pod. A svojou ústavnou sťažnosťou napádam práve tieto závery odvolacieho súdu....

Čo   sa   týka   tvrdenia   súdu,   že   som   nežiadal   ospravedlnenie,   ale   len   peniaze,   je pravdivý,   ale   právne   irelevantný.   Ospravedlnenie,   ktoré   by   musel   odporca   vykonať,   by nebolo učinené dobrovoľne, ale na príkaz súdu, avšak takéto ospravedlnenie pre mňa nemá žiadnu výpovednú hodnotu, a preto som ho ani nepožadoval....

Ani   zákon   v   ust.   §   13   O.   Z.   nehovorí,   že   poškodený   má   právo   na   peňažné zadosťučinenie   len   vtedy,   ak   žiada   aj   ospravedlnenie.   Používa   výraz   „má   tiež   právo“, a stačí si v tomto prípade pozrieť aj výklad zákona, kde je uvedené, že súbeh oboch dôvodov je možný, nie je však podmienkou....

Práve preto som v návrhu žiadal odškodné vo výške 5 000 000 Sk, aby takúto sumu odporca nielen pocítil ako trest, ale aby ho to odradilo od ďalších podobných skutkov. Z čoho   vyplýva,   že   som   sa   žalobou   domáhal   aj   upustenia   od   neoprávnených   zásahov zo strany odporcu, len inou formou ako uviedol súd....

Záver   konečného   súdneho   orgánu   v   mojom   prípade   však   žiadnu   rovnováhu neudržiava = novinári o mne môžu tvrdiť že som vraždil, hoci ešte vec nebola právoplatne uzavretá. Môžu zverejňovať moje meno, osobné údaje, podobizne mojej osoby, a pod., hoci napr.   Dohovor   mi   zaručuje   právo   na   ochranu   pred   publicitou.   Môžu   zo   mňa   spraviť atrakciu, aby upútali potencionálneho diváka a vytvorili si tým čo najväčší zisk, atď., atď.... Ale   ja   môžem   iba   toto   všetko   strpieť   a   byť   ticho.   Aj   z   uvedeného   je   zrejmé,   že rozhodnutie súdu je v rozpore s rozsudkami ESĽP a Dohovorom ako takým, lebo so mnou ako   obeťou   sa   zaobchádza   podstatne   horšie   ako   s   tým,   ktorý   porušil   moje   práva. Z uvedeného dôvodu došlo aj k porušeniu môjho práva zaručeného v čl. 14 Dohovoru.... Záverom namietam účelové konštrukcie pri hodnotení výpovedí zo strany súdu.... Súd   ďalej   tvrdí,   že   svedkovia   vypovedali   „naučené   výpovede“.   Odhliadnuc   od   vyššie uvedených skutočností, ak súd vysloví záver, tak musí vysvetliť ako k tomuto záveru dospel a odôvodniť ho. Pokiaľ to súd nespraví – ako tomu je aj v mojom prípade, nejde o bezpečne preukázaný fakt, ale len o svojvôľu súdu pri hodnotení dôkazov, ktorá je však zásadne neprípustná.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné práva P. L. zaručované v čl. 3, 8, 14 a v čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18. 11. 2008 č. 19 C 49/2007 a uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 4. 5. 2010 č. 14 Co 127/2009 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.“

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 C 49/2007 z 18. novembra 2008, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k   postupu   a   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa sťažovateľ   využil   možnosť,   ktorú   mu   ponúka   zákon,   teda   Občiansky   súdny   poriadok, a obrátil sa na krajský súd, ktorý na základe odvolania vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať na základe podaného odvolania postup a rozsudok okresného súdu a poskytnúť tak ochranu sťažovateľovým právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8 a čl. 14 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 127/2009 zo 4. mája 2010.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa odseku 2 tohto článku štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania   nepokojom   a   zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Sťažovateľ v podstate namietal, že nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu o tom, že odvysielaním príspevku na T. o jeho odsúdení súdom prvého stupňa nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv. Práve naopak, sťažovateľ tvrdil, že k takémuto   zásahu   došlo.   Okrem   toho   namietal   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu v otázkach   priznania   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   pričom   v   tomto   smere vyjadril odlišný názor a poukázal na nesprávny výklad ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany osobnosti zo strany krajského súdu. Sťažovateľ vyslovil názor, že rozsudok krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnený aj vo vzťahu k tvrdeniu o nepreukázaní okolností súvisiacich so znížením jeho dôstojnosti a vážnosti v prostredí, v ktorom sa pohybuje.

Ústavný súd zistil, že krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 127/2009-480 zo 4. mája 2010 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 49/2007-392 z 18. novembra 2008 v časti, v ktorej okresný súd priznal právnym zástupcom sťažovateľa trovy právneho zastúpenia, ako aj v časti, v ktorej okresný súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania, a v tomto rozsahu vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo zvyšku rozsudok v napadnutej časti potvrdil a odvolanie sťažovateľa v časti, ktorou okresný súd priznal jeho právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia, odmietol.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol   podstatu   napadnutého rozhodnutia okresného súdu, obsah odvolaní oboch účastníkov konania, ich vyjadrenia a po oboznámení sa s výsledkami dokazovania na súde prvého stupňa, ako aj s jeho skutkovými a právnymi závermi dospel k názoru, že rozsudok okresného súdu čo sa týka merita veci, je potrebné   potvrdiť.   Z podstatnej   časti   dôvodov   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že „Podmienkou   úspešne   uplatneného   práva   na   ochranu   osobnosti   v   zmysle   citovaných zákonných   ustanovení   je,   že   došlo   k neoprávneného   zásahu,   a   tiež,   že   tento   zásah   bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 OZ. Obe tieto podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany, a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú sankciu   znášať.   Pre   priznanie   finančnej   náhrady   sa   okrem   uvedeného   vyžaduje   vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby, predstavujúcej zníženie dôstojnosti alebo vážnosti   v   značnej   miere   a   príčinná   súvislosť   -   kauzálny   nexus   medzi   neoprávneným zásahom a vznikom takejto nemajetkovej ujmy, kedy nepostačuje vzhľadom na intenzitu zásahu a ním spôsobenú nemajetkovú ujmu na osobnosti iba priznanie morálnej satisfakcie, ktorá forma zadosťučinenia má podľa zákona prednosť....

Predmetom tohto konania bola žaloba navrhovateľa na ochranu osobnosti, do práva ktorého sa malo zasiahnuť odvysielaním spravodajských príspevkov odporcu, pričom treba zdôrazniť,   že   navrhovateľ   sa   vôbec   nedomáhal   žalobou   na   ochranu   osobnosti,   aby   sa upustilo   od   neoprávnených   zásahov   do   jeho   práva   na   ochranu   osobnosti,   resp.   sa nedomáhal odstránenia následkov neoprávnených zásahov (morálnej satisfakcie), ale len poskytnutia finančnej satisfakcie.“

Krajský súd ďalej konštatoval, že potom, ako sa oboznámil so všetkými dôkazmi, dospel k záveru, že odporca odvysielaním príspevkov na T. neprekročil mantinely, v rámci ktorých má novinár právo informovať verejnosť o trestnom konaní konkrétnych osôb, avšak za predpokladu, že sa poskytujú pravdivé a skutočnosti zodpovedajúce informácie, k čomu podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade došlo. Krajský súd poukázal na to, že redaktori informovali o sťažovateľovom odsúdení v intenciách rozsudku Krajského súdu v Nitre   vyhláseného   na   pojednávaní   17.   januára   2007,   ktorým   bol   sťažovateľ   uznaný   za vinného zo spáchania konkrétnych trestných činov, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody   na   doživotie.   Okrem   toho   krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   dal   do pozornosti začiatočnú fázu odvysielaného príspevku, ktorý sa začínal slovami: „Krajský súd v Nitre odsúdil dnes...“, čím poukázal na to, z akého zdroja čerpali novinári, a že tým reprodukovali pravdivé informácie. Krajský súd súčasne dodal, že v rámci odvysielaného príspevku odzneli aj slová o tom, že sťažovateľ sa má právo proti odsudzujúcemu rozsudku vyhlásenému súdom prvého stupňa odvolať. V tejto súvislosti krajský súd vyslovil názor: „Skutočnosti   uvedené   v   reportáži   boli   teda   pravdivé,   boli   založené   na   už   existujúcom rozhodnutí   o   vine,   pričom   neboli   podané   dehonestujúcimi   údajmi   alebo   pravdu skresľujúcim spôsobom.“

Krajský súd teda dospel k záveru, že odvysielaním príspevku na T. nedošlo k zásahu do práv sťažovateľa spojených s ochranou osobnosti, ale keďže odporca nenapadol tú časť rozsudku okresného súdu, ktorým bola sťažovateľovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 100 000 Sk (3 319,40 €), bol touto časťou rozsudku viazaný.

Odvolací súd sa zaoberal aj posúdením primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy, a to v rozsahu, v akom si ju uplatňoval sťažovateľ (najskôr 2 000 000 Sk, neskôr 5 000 000 Sk). Krajský súd v tejto súvislosti uviedol:

„Uplatnenú náhradu považuje odvolací súd za absolútne neprimeranú, už aj z toho hľadiska, že navrhovateľ sa ani nepokúšal uplatniť si v tomto konaní morálnu satisfakciu, ktorá   jediná   podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   a   to   vo   všetkých   prípadoch,   pokiaľ   má dotknutá osoba pocit, že neoprávneným zásahom niekoho bolo porušené právo na ochranu osobnosti,   môže   viesť   k   reparácii   následkov   neoprávneného   zásahu.   Až   po   morálnej satisfakcii, keď ten, kto neoprávnený zásah spôsobil, aj verejne deklaruje, že ho spôsobil, resp. upustí od ďalšieho neoprávneného zásahu, môže dotknutá osoba žiadať aj finančnú satisfakciu. Jej priznanie by však bolo na mieste iba v prípade, že by poskytnutie morálnej satisfakcie   nebolo   dostatočné   a   bolo   by   preukázané,   že   bola   v   značnej   miere   znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. V tomto prípade však tomu tak nebolo,   keďže   v   konaní   nebolo   preukázané,   že   práve   z   dôvodu   uverejnenia   týchto spravodajských   príspevkov   na   televíznej   stanici   T.   došlo   reálne   k   zníženiu   dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti, a to nie v bežnej, ale v značnej miere, a že jeho osobná ujma (ako ju on pociťoval) bola spojená so zvlášť citeľným znížením a sťažením jeho postavenia v prostredí, kde sa pohybuje a jej zmiernenie a vyváženie nemožno napraviť inak. Podľa názoru odvolacieho súdu však len finančná satisfakcia, ktorú si navrhovateľ v konaní uplatňoval, by sama o sebe nijakým spôsobom údajný neoprávnený zásah odporcu ani nemohla napraviť.“

Krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí vyjadril aj k dôkazom, ktoré podľa udania sťažovateľa mali svedčať o tom, že bolo preukázané, že odvysielaním uvedenej reportáže došlo   k   zníženiu   jeho   dôstojnosti   v   značnej   miere,   či   zníženiu   vážnosti   vo   vzťahu k dozorcom a spoluväzňom v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody a vo vzťahu k rodine.   V tejto   súvislosti   krajský   súd uviedol: „Svedkovia,   ktorí   boli vypočutí   súdom prvého stupňa, boli: rodinný príbuzný - otec navrhovateľa a jeho známy - spoluväzeň, a títo vypovedali naučené skutočnosti, resp. rozporne, a preto ich výpovede nemožno brať za vieryhodné, lebo podobné informácie o odsúdení navrhovateľa priniesli aj ostatné médiá, z ktorých sa okolie navrhovateľa mohlo tieto skutočnosti dozvedieť. O údajných následkoch vyvolaných   odvysielanými   príspevkami   nepredložil   navrhovateľ   žiaden   konkrétny   dôkaz, teda jeho objektívne poškodenie vo vzťahu k okoliu - spoluväzňom, dozorcom a rodine nebolo preukázané.“

Odvolací   súd   reagoval   aj   na   argumenty   sťažovateľa   týkajúce   sa   predloženia rozhodnutí   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktoré   podľa   názoru   sťažovateľa   riešili obdobné prípady ako ten jeho. Krajský súd však uviedol, že tieto rozhodnutia vzhľadom na odlišnosť právnych a skutkových zistení nemožno na daný prípad aplikovať.

Krajský   súd   ďalej   judikoval: „Tvrdenie   navrhovateľa   o   nedostatočnej   výške finančnej   satisfakcie,   ktorá   mu   nebola   priznaná   s   poukazom   na   porušenie   prezumpcie neviny, práva na ochranu mena a osobných údajov, práva na nezverejňovanie podobizní, na ovplyvňovanie výsledku trestného konania, na zasahovanie do obhajobných práv, práva na ochranu pred publicitou, a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, neobstojí nielen z už vyššie uvedených dôvodov, ale aj preto, že v spravodajskom príspevku bola zverejnená len silueta, a nie priamo tvár predvádzanej osoby v putách do súdnej siene, ktorej príchod do pojednávacej miestnosti nebol nijakým spôsobom komentovaný. Aj v prípade, ak by bol navrhovateľ priamo identifikovateľný, a teda jeho podobizeň by bola zobrazená, bol by takýto „zásah“ odporcu možný vzhľadom na spravodajskú licenciu v zmysle ust. § 12 ods. 3 OZ.   Tvrdenie   o   spojitosti   medzi   údajným   porušením   obhajobných   práv   navrhovateľa a konaním odporcu, príp. že vysielaním odporcu bolo zasiahnuté do práva navrhovateľa na nestrannosť a nezávislosť súdu, nebolo ničím preukázané. Čo sa týka zverejnenia mena a priezviska navrhovateľa, v čase odvysielania príspevkov išlo o aktuálnu trestnú kauzu, o prejednávaní ktorej na súde sa mohol dozvedieť ktokoľvek zo zoznamu trestných vecí vyveseného pred pojednávacou miestnosťou, teda na verejne prístupnom mieste.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil, aby sa krajský súd svojím   právnym   názorom   a   prezentovanými   úvahami   v   konaní   o   ochrane   osobnosti a náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   odchýlil   od   relevantných   ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a nasl.). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd celkom zreteľne   predstavil   svoj   názor   o   tom,   z   akého   dôvodu   nepovažoval   postup   odporcu   za konanie, ktoré by znamenalo zásah do sťažovateľových osobnostných práv. Tieto úvahy krajského súdu pritom nevyznievajú svojvoľne, pretože odvolací súd poukázal hlavne na pravdivosť informácií odvysielaných na T., ako aj na to, že odvysielaním príspevku nebol sťažovateľ prezentovaný ako vrah, ale ako osoba, ktorá bola v prvostupňovom konaní za skutky   uvedené   v   obžalobnom   návrhu   odsúdená,   ale   s   možnosťou   daný   stav   zvrátiť podaním   opravného   prostriedku   proti   prvostupňovému   rozsudku.   Krajský   súd   dal   do pozornosti aj právo novinárov, ktorí pri dodržaní novinárskej etiky majú právo pravdivo informovať verejnosť v oblasti verejného záujmu, vo veciach dôležitých pre spoločnosť, ako   aj   vo   veciach   postupov   a   rozhodnutí   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   majú   význam z hľadiska ochrany spoločnosti a jej bezpečnosti.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   neakceptovateľného   výkladu ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka zo strany krajského súdu, ústavný súd uvádza, že v naznačených súvislostiach názor sťažovateľa neobstojí. Ústavný súd zistil, že krajský súd formuloval svoj názor zhodne s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, keď uviedol,   že   priznanie   zadosťučinenia   v   peniazoch   prichádza   do   úvahy   v   prípade,   ak zadosťučinenie   podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   (aby   sa   upustilo   od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby bolo dané primerané zadosťučinenie) nepostačuje, najmä vtedy, ak došlo k značnému zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby, ktorá sa ochrany domáha. Odvolací súd poukázal hlavne na význam morálnej satisfakcie, ktorá podľa jeho názoru ako jediná môže viesť k reparácii vzniknutých následkov, pričom na tomto mieste poukázal na to, že sťažovateľ sa satisfakcie tohto druhu ani nedomáhal. Krajský súd odvolávajúc sa na relevantné dôkazy (výpovede svedkov, odvysielanie obdobných informácií nielen T., ale i viacerými   médiami)   konštatoval,   že   nebolo   preukázané,   aby   konaním   odporcu   došlo k nepriaznivým následkom na osobnostných právach sťažovateľa. Krajský súd teda vyslovil názor, že nebol preukázaný príčinný vzťah medzi odvysielaním príspevku a neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti (zníženie dôstojnosti a vážnosti v značnej miere), a preto sa sťažovateľ nemohol úspešne domáhať náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vzhľadom na to, že odporca nenapadol výrok rozsudku okresného súdu, čo sa týka výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, krajský súd ním bol viazaný aj napriek vyslovenému právnemu názoru, že v prípade sťažovateľa nedošlo k zásahu do jeho práv spojených s ochranou osobnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   aj v ďalších   častiach   (vyjadril   sa   aj   k   zverejneniu   podobizne   a   mena   sťažovateľa)   jasne a zrozumiteľne   podáva   výklad   použitého   právneho   predpisu   (Občianskeho   zákonníka) a obsahuje dostatočnú argumentáciu. Ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil také nedostatky, ktoré by ho mohli viesť k záveru o jeho ústavnej nekonformnosti a ktoré by si z hľadiska ústavnoprávnej ochrany vyžadovali korekciu. Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle, a taktiež ho nemožno označiť za arbitrárny, pretože v odôvodnení dáva zrozumiteľným spôsobom najavo všetky svoje skutkové a právne zistenia. Z tohto dôvodu ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu za zlučiteľný s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (obdobne napr. III. ÚS 209/04, I. ÚS 183/09) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru, pretože absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   orgánu   verejnej   moci   za   porušenie   práv   sťažovateľa   hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07, II. ÚS 54/09).Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru rozsudkom krajského   súdu,   ústavný   súd   dáva   do   pozornosti,   že   v   danom   prípade   krajský   súd rozhodoval   v   civilnom   konaní   o   odvolaní   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   pričom predmetom rozhodovania neboli otázky týkajúce sa viny sťažovateľa za spáchaný trestný čin, ktorá je štandardne predmetom trestného konania, ale predmetom konania krajského súdu bolo rozhodovanie o možnom porušení práv spojených s ochranou osobnosti.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplývajú žiadne výroky, ktoré by boli odrazom   jeho   názoru   o   vine   sťažovateľa   v   trestnom   konaní.   Tým,   že   krajský   súd konštatoval, že odvysielaním príspevku televíznou stanicou T. o prvostupňovom odsúdení sťažovateľa   za   protiprávne   konanie   nedošlo   k   zásahu   do   jeho   osobnostných   práv,   ešte neznamená,   že   došlo   k   prelomeniu   zásady   prezumpcie   neviny.   Navyše,   krajský   súd rozhodujúci v civilnom spore poukázal na obsah odvysielanej reportáže, ktorá pravdivo informovala verejnosť o sťažovateľovom odsúdení súdom prvého stupňa s dodatkom, že proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ ešte môže odvolať, a zvrátiť tak preňho nepriaznivý stav. Z tohto dôvodu sa sťažnosť aj v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   súčasne   nezistil,   že   by   rozsudkom   krajského   súdu   mohlo   dôjsť k porušeniu čl. 14 dohovoru, a teda k porušeniu zákazu diskriminácie len preto, že krajský súd   nedal   zadosť   tvrdeniam   sťažovateľa   o   porušení   jeho   práv   spojených   s   ochranou osobnosti a že odvysielanie reportáže na T. považoval za korektný prejav novinára, ktorého obsahom boli pravdivé skutočnosti.

Z   argumentácie   uvádzanej   sťažovateľom   nevyplýva,   že   by   sa   s   ním   z   dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupoval krajský súd. Subjektívny   názor   sťažovateľa   o   diskriminácii   jeho   osoby   nie   je   dôvodom   na   prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie (obdobne II. ÚS 216/06).

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010