znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 362/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp 18/2009 z 2. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2009   doručená   sťažnosť   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžp 18/2009 z 2. júna 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka konania vo veci   žiadosti   P.   V. „o povolenie výnimky   z podmienok ochrany   chráneného živočícha - medveďa hnedého“. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“), vydalo 22. apríla 2008 rozhodnutie sp. zn. 3456/2008-2.1/KD, ktorým sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka   konania   vo   veci.   O opravnom   prostriedku   sťažovateľa   rozhodoval   minister životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím sp. zn. 36/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil napadnuté rozhodnutie a rozklad sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podľa Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP) podal   na   Krajskom   súde   v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   a postupu správneho orgánu. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 S 163/2008 z 13. januára 2009 jeho žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžp   18/2009   z 2. júna   2009   tak,   že   potvrdil   rozsudok krajského súdu. Najvyšší súd podľa sťažovateľa postupoval v tejto veci zásadne odlišne ako v inej   druhovo   identickej   veci,   pretože   vo   veci,   ktorá   je   podľa   neho   druhovo   totožná s právnou vecou sp. zn. 5 Sžp 15/2009, uznesením sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009 prerušil   konanie   o odvolaní   sťažovateľa   a predložil   Súdnemu   dvoru   Európskych spoločenstiev   predbežné   otázky   na   rozhodnutie.   Takýmto   odlišným   postupom   a rozhodnutím došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   uznesením   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru - rozsudkom Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   5   Sžp   18/2009   zo   dňa   2.   6.   2009   a   konaním,   ktoré   mu predchádzalo bolo porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Sžp 18/2009 zo dňa 2. 6. 2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím najvyššieho súdu   v skutkovo   a právne   obdobných   veciach   došlo   k   porušeniu   zásady   právnej   istoty, a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   z podania   a jeho   príloh   zistil,   že   sťažovateľ   sa   podľa   §   14   zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Správny   poriadok“)   domáhal   postavenia   účastníka   v konaní   o povolenie   výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy v zmysle Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej len „Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené podmienky   na priznanie postavenia   účastníka   konania podľa   §   14 Správneho poriadku, a zároveň konštatovalo, že v zmysle § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) môže mať sťažovateľ v tomto konaní len postavenie zúčastnenej osoby. O rozklade sťažovateľa rozhodoval   minister   životného   prostredia   Slovenskej   republiky,   ktorý   rozhodnutím č. 36/2008-rozkl.   z 26.   júna   2008   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   keď   konštatoval, že postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny.

Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 36/2008-rozkl. preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 3 S 163/2008 z 13. januára 2009 žalobu zamietol, pretože usúdil, že nie je   dôvodná.   V odôvodnení   rozhodnutia   tiež   uviedol,   že „Čl.   9   Dohovoru   (na   ktorý   sa žalobca   odvoláva),   je aplikovateľný   až   prostredníctvom   úprav   vnútroštátneho   práva,   to znamená, že nie je priamo aplikovateľný.

Podľa   názoru   súdu,   ani   logickým,   ani   gramatickým   výkladom   článku   9   ods.   2 Dohovoru nemožno dôjsť k záveru, že by žalobcovi priamo Dohovorom mohlo vzniknúť právo   zúčastňovať   sa   správneho   a   súdneho   konania   v   postavení   účastníka   konania. Uvedené   ustanovenie   zmluvy   zakladá   povinnosť   strany   (štátu)   prijať   vo   svojom vnútroštátnom práve také úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup k procesu preskúmavania rozhodnutí buď pred súdom, alebo iným nestranným orgánom v prípadoch činností uvedených v článku 6 Dohovoru. Dohovor teda ukladá stranám (štátom) prijať zákonnú   úpravu,   na   základe   ktorej   umožní   zainteresovanej   verejnosti   zúčastňovať   sa preskúmania rozhodnutí o činnostiach podľa čl. 6 pred súdom alebo iným orgánom, napr. prokuratúrou. Za účelom postupného zosúlaďovania vnútroštátnych predpisov s článkami Dohovoru, priebežného hodnotenia jeho vykonávania, sa podľa čl. 10 strany Dohovoru schádzajú na pravidelných stretnutiach. Časový horizont, v ktorom má byť vnútroštátne právo   upravené   podľa   požiadaviek   Dohovoru,   určený   nie   je.   V   danom   prípade   nebola splnená podmienka podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru na to, aby sa žalobca stal účastníkom v správnom   konaní,   pretože   nebol   splnený   predpoklad   podľa   vnútroštátneho   práva (§ 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody), nejedná sa o rozhodnutie o činnostiach podľa čl. 6 Dohovoru, ani o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.“.

Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 18/2009 z 2. júna 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 163/2008 potvrdil. V rozhodnutí najvyšší súd konštatoval, že „Od začiatku roku 2008 bol žalobca upovedomovaný o začatí viacerých správnych konaní (v počte prevyšujúcom jednosto) vyvolaných na podnet rôznych p. alebo iných subjektov, ktoré sa týkali alebo povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov   -   medveďa   hnedého,   alebo   vstupu   do chránených   území   alebo   použitia chemických prípravkov v týchto lokalitách.

Žalobca   nielen   v   tomto   konkrétnom   (konanie   o   žiadosti   na   povolenie   výnimky z ochrany chránených živočíchov) ale aj vo zvyšných konaniach oznámil žalovanému svoju účasť   a   následne   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka   konania   odvolávajúc   sa na § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) ako aj na článok 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k   spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia,   ktorý   bol   publikovaný   v   Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod por. č. 43/2006...

Nakoľko   všetky   odvolania   podané   na   Najvyšší   súd...   pod   sp.   zn.   5 Sžp   6/2009 až 5 Sžp 94/2009 sa týkali rovnakých účastníkov, obdobného skutkového stavu (primárny skutkový stav vychádzal z povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov, rastlín   alebo   chránenej   častí   krajiny)   a   totožného   právneho   problému   vo   vzťahu   k neuznaniu   postavenia   žalobcu   ako   účastníka   správneho   konania,   potom   Najvyšší   súd Slovenskej republiky s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti obsiahnutú v § 6 O. s. p. (navrhnutý procesný spôsob oboznámenia účastníkov s výsledkami súdneho konania nebol zvolený na úkor rýchlej a účinnej ochrany ich práv) a na tu skutočnosť, že dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolania, podrobne objasnil v rozsudku sp. zn. 5 Sžp 6/2009, zvolil takú   procesnú   ekonómiu,   že   v   podrobnostiach   odôvodnenia   tohto   rozsudku   odkazuje účastníkov na svoje hore uvedené rozhodnutie, ktoré účastníci majú k dispozícii...“.

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania   je   aj   ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť   rozhodnutím   vo   svojich   právach,   právom chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   priamo   dotknutý,   a   to   až   do   času,   kým   sa preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť upovedomená   o   začatí   konania   a   o   iných   podaniach   účastníkov   konania,   zúčastniť   sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Podľa   §   82   ods.   3   zákona   o   ochrane   prírody   a   krajiny   je   účastníkom   konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento   zákon   neustanovuje inak.   Účastníkom   konania o   vydanie   súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada   umiestnená.   Združenie   s   právnou   subjektivitou,   ktorého   predmetom   činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa   čl.   9   ods.   2.   Aarhuského   dohovoru   každá   zmluvná   strana   v   rámci   svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti

a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,

b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu   alebo   opomenutia   podliehajúcemu   článku   6   a   v   prípadoch   ustanovených vnútroštátnym   právom   a   bez   toho,   aby   boli   dotknuté   ustanovenia   odseku   3,   iným relevantným ustanoveniam tohto   dohovoru.   O   tom,   čo predstavuje   dostatočný   záujem   a porušovanie   práva,   bude   rozhodnuté   v   súlade   s požiadavkami   vnútroštátneho   práva   a   v súlade   s   cieľom   dať   zainteresovanej   verejnosti   široký   prístup   k   spravodlivosti   v   rámci rozsahu   pôsobnosti   tohto   dohovoru.   Na   tento   účel   sa záujem   akejkoľvek   mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

Ústavný   súd   najprv   preskúmal   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   v spojení s rozsudkom krajského súdu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil, že by závery najvyššieho súdu o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu boli zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne.   V rozhodnutí   krajského   súdu   sú   uvedené   skutkové   okolnosti   veci   a odôvodnené   závery   týkajúce   sa   právneho   posúdenia   veci.   Odôvodnenie   rozhodnutia najvyššieho   súdu,   ktorý   zvolil   takú   procesnú   ekonómiu,   že   odkázal   na   svoje   staršie rozhodnutie sp. zn. 5 Sžp 6/2009, ktoré má sťažovateľ k dispozícii a v ktorom podrobne objasnil   dôvody,   ktoré   ho   viedli   k odmietnutiu   dovolania   je   akceptovateľné   a ústavne konformné.

Ústavný   súd   sa   zaoberal   otázkou,   či   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu nevykazuje   znaky   arbitrárneho   rozhodnutia   z dôvodu   jeho   rozporu   s konštantnou rozhodovacou   praxou.   Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   vyslovil, že k imanentným   znakom   právneho   štátu   patrí   neodmysliteľne   aj   princíp   právnej   istoty (napr.   PL.   ÚS   36/95),   ktorého   súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne relevantnú   otázku   pri   opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, II. ÚS 80/99, PL. ÚS 16/95).

Diametrálne   odlišná   rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o tej   istej   právnej otázke za rovnakej   alebo analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ ju   nemožno objektívne a rozumne   odôvodniť,   je   ústavne   neudržateľná   (mutatis   mutandis   PL.   ÚS   21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   skonštatoval,   že   v danom   prípade   vyslovenie právneho   záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   nie   je   opodstatnené.   V posudzovanom   prípade   ústavný   súd   poukazuje na skutočnosti   uvedené   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorých   vo   viacerých podaniach obdobného skutkového stavu a totožného právneho problému rozhodol najvyšší súd identicky.

Pokiaľ sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým v obdobnej   právnej   veci   rozhodol   tento   odlišným   spôsobom   ako   vo   veci   sp.   zn. 5 Sžp 18/2009 z 2. júna 2009, ústavný súd zistil, že sťažovateľ napáda rozhodnutie, ktoré bolo identické s viacerými rozhodnutiami najvyššieho súdu obdobného skutkového stavu a totožného právneho problému. Napadnuté rozhodnutie časovo predchádzalo odlišnému rozhodnutiu sp. zn. 5 Sžp 41/2009, ktoré v čase rozhodovania najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 5 Sžp 18/2009 ešte nebolo vydané. Sťažovateľ pritom nenapáda toto odlišné a neskôr vydané   rozhodnutie,   ale   rozhodnutie,   ktoré   mu   časovo   predchádzalo.   Preto   vyznieva absurdne   tvrdenie   sťažovateľa   o nepredvídateľnom   postupe   v rozhodovaní,   ktoré predchádzalo odlišnému postupu a ktoré zároveň bolo obdobné s viacerými rozhodnutiami najvyššieho súdu v skutkovo a právne podobnej veci. Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím, ale rozhodnutím o prerušení konania a predložení predbežných   otázok   na   rozhodnutie   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev, sťažovateľ teda   porovnáva   obsah   rozhodnutí   vydaných   v   odlišnej   forme   a odlišnej   fáze konania.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach;   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej inštancie rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov. V zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných   súdov   z   hľadiska   správnosti   výkladu   a   uplatňovania   zákonov (za podmienky rešpektovania   jeho   ústavnej   konformity)   alebo   zjednocovať   judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   dospel k záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   jeho   sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009