znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 362/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť K. H., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základných   práv „na riadne a spravodlivé prejednanie veci“ a „na   primerané   hmotné   zabezpečenie   v núdzi“ podľa   Ústavy   Slovenskej   republiky „rozhodnutiami   správnych   orgánov“,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 7 Sd   32/2006-9   z 11.   decembra   2006   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 7 So 5/2007 zo 7. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2008 doručená sťažnosť K. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv „na   riadne   a spravodlivé prejednanie veci“ a „na primerané hmotné zabezpečenie v núdzi“ podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) „rozhodnutiami správnych orgánov“, rozsudkom Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 7 Sd   32/2006-9   z 11. decembra   2006 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 7 So 5/2007 zo 7. februára 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: „Sťažovateľka touto svojou sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd vyplývajúcich ako ústavná garancia zo znenia Ústavy SR.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...

Sťažovateľka sa v dôsledku dlhotrvajúcej poruchy zdravia obrátila na správny orgán s   návrhom   na   priznanie   invalidného   dôchodku.   Zdravotný   stav   bol   riadne   zistený príslušnými   zdravotníckymi   orgánmi   a   zdravotný   stav   nevykazoval   tendenciu   zlepšenia. Príslušným zdravotníckym zariadením bola riadne uznaná za práceneschopnú a tento stav trvá aj ku dňu podávania tejto sťažnosti.

Sociálna poisťovňa podanie zamietla... Sťažovateľka   podala   následne   odvolanie   v   rámci   správneho   konania   proti uvedenému zamietavému rozhodnutiu...

Odvolanie druhostupňový správny orgán zamietol. Sťažovateľka   využila   svoje   právo   a   podala   žalobu   na   preskúmanie   rozhodnutia správneho orgánu, konkrétne Sociálnej poisťovni, ústredie. Bratislava...

Krajský súd v Bratislave rozsudkom   č.   k.:   7 Sd   32/2006-9 zo   dňa 11.   12.   2006 rozhodol, že potvrdil rozhodnutie správneho orgánu...

Sťažovateľka   proti   cit.   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   podala   odvolanie a Najvyšší súd Slovenskej republiky prvostupňový rozsudok potvrdil...

Sťažovateľka namieta porušenie týchto svojich základných práv a slobôd:

1. správny orgán, ktorý rozhodoval v správnom konaní riadne nezistil skutkový stav, najmä vôbec neskúmal zdravotný stav, ktorý vykazoval a vykazuje trvalé porušenie zdravia, ktoré sťažovateľke nedovoľuje nájsť si prácu,

2.   správny   orgán   sám   nevyhodnotil   svojím   postupom   všetky   dôkazy   jednak predložené sťažovateľkou a ani svoje dôkazy, ktoré má povinnosť nazhromaždiť tak, aby bol daný objektívny základ pre vydanie rozhodnutia netrpiaceho žiadnymi právnymi vadami,

3. v správnej úvahe správneho orgánu nie je prezentovaný postup správneho orgánu, ktorým by bolo preukázané, že správny orgán vo svojom konaní dodržal všetky základné zásady správneho konania,

4.   správny   orgán   sa   ani   nepokúsil   o   vykonanie   znaleckého   dokazovania   napr. aj prostredníctvom kontrolného znaleckého dokazovania, keď sťažovateľka poukázala na to, že zistenie zdravotného stavu zo strany správneho orgánu je neobjektívne a lekárske správy vytrvalo poukazujú na to, že zdravotný stav vykazuje trvalé poškodenie zdravia.

5.   súdy   podľa   názoru   sťažovateľky   nepostupovali   nestranne,   nakoľko   riadne neprejednali   podanú   žalobu   proti   rozhodnutiam   správnych   orgánov   a   s   dôkazmi sťažovateľky, keď poukázala na konkrétne pochybenia postupu správnych orgánov, ktoré viedli k vydaniu nezákonného rozhodnutia,

6.   sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   rozhodnutia   správnych   orgánov   a   tiež aj rozhodnutia oboch súdov neboli vydané a rozhodnutia vydané v primeranej lehote,

7. sťažovateľka poukazuje na to, že ani na jednom správnom orgáne, ktoré vo veci konali a rozhodovali a ani na oboch súdoch nebolo uskutočnené konanie tak, aby bola dodržaná základná právna zásada -právo na spravodlivý proces a spravodlivé rozhodnutie tak,   ako   to   poukazuje   sťažovateľka   v   predchádzajúcich   častiach   tejto   sťažnosti, keď poukazuje na to, že cit. dohovor poskytuje širší rozsah základných práv a slobôd, ktorý má   prednosť   pre   rozhodovaciu   činnosť   správnych   orgánov   a   súdov   a   v   uvedených rozhodnutiach sa to vôbec neprejavilo. Tvrdíme, že táto právna zásada v rozhodnutiach v celom rozsahu chýba v celom rozsahu.,

8. namieta sa tiež porušenie práva na primerané hmotné zabezpečenie. Sťažovateľka si nezavinila zhoršenie svojho zdravotného stavu. Rada by pracovala, ale zdravotný stav jej to   nedovoľuje.   Dôkazom   je   trvajúca   práceneschopnosť,   ktorá   trvá   od   04.   10.   2005. Prehliadnutie   tejto   rozhodnej   skutočnosti   zo   strany   správnych   orgánov   i   súdov má za následok konkretizované preukázanie porušenia základných práv a slobôd ako boli vyššie uvedené v tejto sťažnosti...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

1.   rozhodnutiami   správnych   orgánov,   rozsudkami   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 7   Sd   32/2006-9   zo   dňa   11.   12.   2006,   najvyššieho   súdu   slovenskej   republiky č.   k.   7   Sop/5/2007-18   zo   dňa   07.   02.   2008   boli   porušenú   ústavné   práva   a   slobody garantované Ústavou slovenskej republiky právo na riadne a spravodlivé prejednanie veci a rozhodnutiami uvedených orgánov bola sťažovateľka ukrátená na svojich právach, právo na   primerané   hmotné   zabezpečenie   v   núdzi,   keď   jej   zdravotný   stav   bol   nenáležitým spôsobom, postupom správnych orgánov posúdený,

2. podľa čl. 127a ods. 2 druhá veta Ústavy SR sa zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Sd 32/2006-9 zo dňa 11. 12. 2006 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 So/5/2007-18 zo dňa 07. 02. 2008 a im predchádzajúce rozhodnutia správnych orgánov,

3.   sťažovateľke   sa   priznáva   peňažná   náhrada   podľa   úvahy   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich práv „rozhodnutiami správnych orgánov“ a rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Sd 32/2006-9 z 11. decembra 2006, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a to tým   spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 596 031 6464 z 22.   júna 2006 bolo na základe   podnetu   sťažovateľky   v súlade   s   §   250l   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku preskúmané krajským súdom, ktorý ho rozsudkom č. k. 7 Sd 32/2006-9 z 11. decembra 2006 potvrdil.

Je nepochybné, že proti rozsudku krajského súdu mala sťažovateľka právo podať odvolanie.   Podľa   zistení   ústavného   súdu   sťažovateľka toto   právo   využila   a   proti prvostupňovému rozhodnutiu podala odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 So 5/2007 zo 7. februára 2008 tak, že ho ako vecne správne potvrdil.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne bol v prvom rade povolaný krajský súd a následne až na preskúmanie tohto rozhodnutia najvyšší súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol   pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

Subsidiarita   ústavného   súdu   vyplýva   z poslednej   vety   čl.   127   ods.   1   ústavy, podľa ktorej ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

2.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   základných   práv „na riadne a spravodlivé prejednanie veci“ a „na primerané hmotné zabezpečenie v núdzi“ podľa ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 5/2007 zo 7. februára 2008.

Aj   keď   sťažovateľka   v odôvodnení   sťažnosti   uviedla   väčší   rozsah   práv, ako vyplynulo z petitu sťažnosti, v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde bol práve petit sťažnosti východiskom rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

V tejto časti sťažnosti sťažovateľka v podstate prejavila nespokojnosť s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu, na základe ktorého bolo zároveň potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne o zamietnutí jej žiadosti   o invalidný dôchodok.   Sťažovateľka namietala, že v danom prípade nebol správne zistený skutkový stav, že dôkazy neboli správne vyhodnotené, že neboli vykonané ďalšie dôkazy, že vo veci nebolo rozhodnuté v primeranej lehote a podobne. Sťažovateľka sa v podstate domnievala, že jej zdravotný stav odôvodňoval priznanie invalidného dôchodku, ale aj napriek jej názoru najvyšší súd nerozhodol v súlade s jej očakávaniami.

Z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   So   5/2007 zo 7. februára 2008 okrem iného vyplýva:

„Ako to uviedol aj krajský súd, nárok na invalidný dôchodok podľa § 70 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení by u navrhovateľky prichádzal do úvahy len vtedy, ak sa stala invalidnou, pričom za invalidnú sa podľa § 71 ods. 1 zákona považuje osoba,   ktorá pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú   činnosť   o viac   ako   40   %   v porovnaní   so   zdravou   fyzickou   osobou.   Takýto zdravotný stav však u navrhovateľky nebol objektívne zistený. Posúdením jej zdravotného stavu neboli zistené medicínske podmienky pre priznanie invalidity, pretože miera poklesu schopnosti   na   vykonávanie   zárobkovej   schopnosti   bola   posudkovým   lekárom   stanovená na 40 %.

Zdravotný stav navrhovateľky opakovane posudzovali na základe zákona ustanovení posudkoví   lekári.   S   obsahom   posudkov   sa   krajský   súd   náležite   a   podrobne   vo   svojom rozhodnutí zaoberal a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by medicínske závery posudkových lekárov spochybnila. Posudky po vyšetrení navrhovateľky ako aj na základe jej zdravotnej dokumentácie   sú   jednoznačné   so   zhodným   konštatovaním,   že   navrhovateľka   nie   je invalidná. Posudkoví lekári zhodnotili zdravotný stav navrhovateľky v súlade s postupom, ktorý   zákon   predpisuje,   ich   posudky   sú   úplné   a   presvedčivé.   Na   základe   posudkov posudkových lekárov dospel súd k záveru, že skutkové okolnosti týkajúce sa zdravotného stavu   navrhovateľky   sa   dostatočne   ozrejmili.   Jednoznačne   z   ich   vyplynulo, že u navrhovateľky poškodenie zdravia invaliditu nepodmieňuje. Navrhovateľa teda nespĺňa medicínsku (zdravotnú) podmienku pre priznanie požadovaného dôchodku.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   krajského   súdu v odôvodnení rozsudku, ktoré považuje za úplné a vecne správne. Na uvedenom závere nič nezmenil ani obsah podaného odvolania navrhovateľky a námietka, že súd nesprávne postupoval, keď nenariadil znalecké dokazovanie. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa obsahu   lekárskej   správy   z   30.   5.   2006,   ktorú   navrhovateľka   podpísala   s   tým,   že   bola oboznámená   s   jej   obsahom,   je   uvedený   dôvod   stanovenia   strednej   hodnoty   rozpätia percentuálnej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Z lekárskej správy - zápisnice,   nevyplývajú žiadne   konkrétne výhrady   navrhovateľky   ku   skutkovým   zisteniam posudkového lekára, na základe ktorého posudku bola žiadosť zamietnutá. Navrhovateľka okrem vyjadrenia všeobecného nesúhlasu s posudkovými závermi aj ďalších posudkových lekárov, a vyjadrenia nesúhlasu aj pred súdom, neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti a ani   dôkazy,   na   základe   ktorých   by   súd   mohol   mať   dôvod   na   pochybnosti   o   obsahu posudkov.   Odvolací   súd   pritom   poznamenáva,   že   predmetom   konania   je   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne a na základe dôvodov (skutkových a právnych), ktoré je povinná predložiť navrhovateľka. Nie je úlohou súdu vyhľadávať dôvody pre zrušenie rozhodnutia a vykonávať dokazovanie, ktoré je nad rámec tohto účelu konania...“

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia stručne uviedol obsah napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   argumenty   sťažovateľky   obsiahnuté   v odvolaní. V uvedenom   rozsudku   najvyšší   súd   zreteľne   konštatoval,   ktoré   závery   krajského   súdu ho presvedčili   o potrebe   potvrdiť   napadnuté   rozhodnutie.   V tejto   súvislosti   poukázal na zistený   zdravotný   stav   sťažovateľky,   pričom   citujúc   príslušné   ustanovenia   zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov odôvodnil, prečo nebolo možné   sťažovateľku   uznať   za   invalidnú.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že najvyšší   súd uvedením konkrétnych argumentov ozrejmil, na základe čoho sa plne stotožnil so závermi krajského   súdu   a rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne   o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľky o priznanie invalidného dôchodku.

V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd za potrebné pripomenúť, že nemá pozíciu   opravnej   inštancie   voči   rozhodnutiam   všeobecných   súdov   a ani   nenapráva ich skutkové   alebo   právne   výstupy,   ak   sa   zakladajú   na konkrétnych   faktoch a sú aj dostatočne   odôvodnené.   Vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry,   ako   aj   zo   záverov najvyššieho súdu v namietanej veci ústavný súd nemal pochybnosti o ústavnej konformnosti namietaného   rozsudku   z hľadiska   dodržania   zásad   spravodlivého   procesu,   pretože napadnuté   rozhodnutie   sa javí   dostatočne   odôvodnené,   nevykazujúce   znaky   svojvôle a pridržiavajúce sa príslušných ustanovení na vec sa vzťahujúcich všeobecne záväzných právnych predpisov.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v súdnom   konaní   nie   je   možné   považovať   za porušenie   základného   práva. Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 293/08).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že v jej veci nebolo rozhodnuté v primeranej lehote,   čím   došlo   k porušeniu   zásad   spravodlivého   procesu,   ústavný   súd   poznamenáva, že podľa   jeho   ustálenej   judikatúry   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01,   III. ÚS 218/06, III. ÚS 143/08)   sa   ochrana   základnému   právu   vrátane   základného   práva   zaručujúceho konanie bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   označenými   orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím vo veci.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ako   aj   zo   zistenia,   že   porušenie   označených   práv sťažovateľka uplatnila na ústavnom   súde sťažnosťou   doručenou   19. mája 2008, pričom rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 5/2007 zo 7. februára 2008, proti ktorému nebolo možné podať opravný prostriedok, bol sťažovateľke doručený 2. apríla 2008, ústavný súd vyhodnotil sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.  

V nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva „na primerané hmotné zabezpečenie v núdzi“ zakotveného v ústave rozsudkom najvyššieho súdu v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 116/05), vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných   práv   sťažovateľky   hmotnoprávneho   charakteru.   Ústavný   súd   totiž   v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 218/07) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   čl.   48   ústavy.   V opačnom   prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy   v spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov,   ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy (II. ÚS 71/07).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008