znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 362/04-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť K. H., bytom J., J. H., bytom J., A. Č., bytom H., V. H., bytom J., J. Č., bytom H., J. Č., bytom J., a V. D., bytom J., zastúpených advokátkou Mgr. V. D., Advokátska kancelária, K., namietajúcej porušenie ich práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1   a čl.   8   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny   postupom   Fakultnej   nemocnice   s poliklinikou   J.   A.   Reimana   v Prešove, rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   11 C 25/03-49   z 18.   júna   2003   a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co 380/03-78 zo 17. februára 2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť K. H., J. H., A. Č., V. H., J. Č., J. Č. a V. D. v časti namietajúcej porušenie ich práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka   v súvislosti   s aplikáciou   biológie   a medicíny   postupom   Fakultnej   nemocnice s poliklinikou   J.   A.   Reimana   v Prešove   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   č. k. 11 C 25/03-49 z 18. júna 2003   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   Sťažnosť   K.   H.,   J.   H.,   A.   Č.,   V.   H.,   J.   Č.,   J.   Č.   a V.   D.   vo   zvyšnej   časti o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2004 doručená sťažnosť K. H., bytom J., J. H., bytom J., A. Č., bytom H., V. H., bytom J., J. Č., bytom   H.,   J.   Č.,   bytom   J.,   a V.   D.,   bytom   J.   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   zastúpených advokátkou Mgr. V. D., Advokátska kancelária, K., ktorou namietajú porušenie ich práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   dohovor“)   a práva   podľa   čl.   10   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a dôstojnosti   človeka   v súvislosti   s aplikáciou   biológie   a medicíny,   ktorý nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku 1. decembra 1999 a bol uverejnený oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 40/2000 Z. z. (ďalej len „dohovor o ľudských právach a o biomedicíne“), postupom Fakultnej nemocnice s poliklinikou J. A. Reimana v Prešove (ďalej aj „fakultná nemocnica“ alebo „vedľajší účastník“), rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 25/03-49 z 18. júna 2003 (ďalej len „rozsudok z 18. júna 2003“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   č.   k.   3 Co 380/03-78   zo   17.   februára   2004 (ďalej   len „rozsudok   zo 17.   februára 2004“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky sú Rómky, bývalé pacientky fakultnej   nemocnice,   v   ktorej   boli   hospitalizované   v súvislosti   s ich   tehotenstvom a pôrodom.   V auguste   2002   sa   sťažovateľky   pokúsili   nahliadnuť   do   zdravotnej dokumentácie   vedenej   o ich   hospitalizácii   a zdravotnom   stave   prostredníctvom   ich splnomocnenej   právnej   zástupkyne   za   účelom   zistenia   okolností   zdravotných   zákrokov, ktoré boli na nich počas ich hospitalizácie vykonávané, a zistenia, či sa v dokumentácii nachádzajú materiály, ktoré by bolo možné použiť v občianskoprávnom konaní. Vo svojej sťažnosti ďalej uviedli: „Zdravotné dokumentácie nie sú vedené uniformovaným spôsobom a nie   sú   chránené   pred   zneužitím   zo   stany   zdravotného   personálu   formou   fotokópií a zaistených foriem: predstavujú zložky, do ktorých sú voľne zakladané listiny, jednotlivé listiny nie sú pevne zviazané, očíslované alebo fixne archivované, a tak je z nich možné listiny   voľne   vyberať   alebo   zakladať,   pričom   nie   je   dodatočne   možné   zistiť,   či   boli z dokumentácie   jednotlivé   listiny   vybraté   a odstránené.   Sťažovateľky   preto   chceli   nielen do dokumentácie nahliadnuť, ale i vyhotoviť jej kompletnú fotokópiu,   ktorá by následne mohla slúžiť ako dôkaz v občiansko–právnom konaní. Fotodokumentáciu by splnomocnená zástupkyňa   zabezpečila   pomocou   vlastného   prenosného   kopírovacieho   zariadenia. Zamestnanci   vedľajšieho   účastníka   ale   splnomocnenej   právnej   zástupkyni   sťažovateliek nahliadnuť   do   zdravotnej   dokumentácie   sťažovateliek   neumožnili   a neumožnili   jej   ani vyhotoviť spomínané fotokópie.

Keďže sa sťažovateľkám nepodarilo získať prístup k ich zdravotnej dokumentácii „administratívnou   cestou“, podali   13.   januára   2003   okresnému   súdu   návrh   na   začatie konania   –   žalobu   o   plnenie   povinnosti   vyplývajúcej   zo   zákona   a súčasne   aj   návrh   na vydanie   predbežného   opatrenia.   O ich   návrhu   na   začatie   konania   vo   veci   nahliadnutia do zdravotnej   dokumentácie   a možnosti   vyhotoviť   si   z nej   výpisy   i fotodokumentáciu rozhodol okresný súd rozsudkom z 18. júna 2003. Okresný súd uznal právo sťažovateliek a ich splnomocnenej právnej zástupkyne nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie na základe štandardného plnomocenstva. V časti týkajúcej sa možnosti vyhotoviť si fotokópie listín zo zdravotnej dokumentácie okresný súd žalobu zamietol. Proti výroku rozsudku z 18. júna 2003   v časti   týkajúcej   sa   možnosti   vyhotovenia   fotokópií   zo   zdravotnej   dokumentácie podali   sťažovateľky   odvolanie.   Krajský   súd   rozsudkom   zo   17.   februára   2004,   ktorý nadobudol   právoplatnosť   26. marca   2004   a je   posledným   rozhodnutím   vydaným v predmetnej veci, rozsudok okresného súdu z 18. júna 2003 potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateliek   došlo   rozsudkom   okresného   súdu   z 18.   júna   2003 a rozsudkom krajského súdu zo 17. februára 2004 k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa   čl.   46.   ods.   1   ústavy   i práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ktorý okrem iného zahŕňa aj rešpektovanie princípu rovnosti zbraní („equality of arms principle“).   V ďalšom   texte   svojej   sťažnosti   poukázali   sťažovateľky   na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej podľa nich „jednoznačne vyplýva, že každá strana sporu, vrátane potencionálnej strany sporu, či už žalobca alebo žalovaný, musia mať zaručený rovnaký prístup k rovnakým informáciám, teda aj možným dôkazom v súdnom spore. V prípade sťažovateliek je druhou stranou sporu štát, ktorého podriadené inštitúcie, vyhotovovali zdravotnú dokumentáciu a disponujú s ňou.

V prípade   sťažovateliek   došlo   preukázateľne   k porušeniu   tohto   princípu.   Vedľajší účastník má plný prístup k ich zdravotnej dokumentácii a plnú možnosť s ňou nakladať, zatiaľ   čo   sťažovateľky   nie.   Ak má   byť   princíp   rovnosti zbraní dodržaný,   musia mať   aj navrhovateľky možnosť túto dokumentáciu preskúmať a napadnúť a následne ju predložiť ako dôkaz v súdnom konaní. K preskúmaniu a zaisteniu dokumentácie je potrebné, aby ju mali k dispozícii v plnej forme, forme fotokópií, aby ju napr. mohli predložiť nezávislému odborníkovi alebo expertovi zo zahraničia a tiež aby zabránili jej prípadnému zničeniu“.

Sťažovateľkám je podľa ich názoru postupom fakultnej nemocnice „zabraňované iniciovať prípadný súdny spor o odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, ak by k nemu v zdravotnej dokumentácii existovali podklady, pretože v takomto spore by boli podstatným spôsobom znevýhodnené oproti protistrane“.

Zásah štátu do práva na spravodlivý proces sťažovateliek nemôže podľa nich obstáť „v teste   proporcionality“, pretože   právo   sťažovateliek   sa   v tomto   prípade   podľa   nich nedostalo do kolízie so žiadnym dôležitým verejným záujmom alebo právami iných osôb. Podľa nich neobstojí ani argumentácia okresného súdu v rozsudku z 18. júna 2003, podľa ktorej   by   takýmto   záujmom   mala   byť   ochrana   majetku   iného,   pretože: „Zhotovenie fotokópií samotným pacientom nie je zneužitím zdravotnej dokumentácie pacienta, keďže tá obsahuje len údaje o ňom samotnom. Ak právna úprava umožňuje robiť si z nej na mieste samom   výpisky,   nie   je   tu   právny   dôvod   odoprieť   zhotovovanie   fotokópií.   Je   zrejmé,   že pacient alebo je splnomocnenec by si mohli celú zdravotnú dokumentáciu na mieste opísať a ďalej   s ňou   nakladať   formou   ručného   opisu.   Vyhotovenie   písomných   výpiskov dokumentácie by bolo zrejme veľmi časovo a fyzicky náročné, hlavne ak je dokumentácia obsiahla alebo obsahuje rôzne grafy a odborné záznamy. Nie je reálne ani spravodlivé od pacienta alebo jeho splnomocnenca požadovať, aby tak konali.“

Rozsudkami   okresného   súdu   a krajského   súdu   podľa   sťažovateliek   došlo   aj k porušeniu   ich   práv   podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy,   čl.   8   dohovoru   a čl.   10   dohovoru o ľudských   právach   a biomedicíne.   V tejto   súvislosti   sťažovateľky   poukázali   tiež   na judikatúru ESĽP, podľa ktorej právo na ochranu súkromného života zahŕňa aj právo na prístup k informáciám, ktoré sú o jednotlivcovi vedené iným subjektom (prípad Gaskin proti Veľkej Británii z 9. júla 1989). K porušeniu práv sťažovateliek došlo podľa nich tým, že im bol   zamedzený „úplný   prístup“ k   zdravotnej   dokumentácii,   ktorá   obsahuje   informácie týkajúce sa súkromného a rodinného života „vo forme vykonania fotokópií“.

V sťažnosti   sťažovateľky   taktiež   uviedli,   že   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   žiadny právny   predpis   vyhotovenie   fotokópií   zo   zdravotnej   dokumentácie   nezakazuje   a takýto zákaz neobsahuje ani § 16 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“),   postupom   fakultnej   nemocnice,   ako   aj   rozsudkami   z 18.   júna   2003 a zo 17. februára 2004 došlo podľa nich k porušeniu ich práva zaručeného v čl. 2 ods. 3 ústavy.

K namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti uviedli: „Podľa   názoru   sťažovateliek   týmto   postupom,   by   dochádzalo   k ich znevýhodňovaniu, ako pacientiek, ktoré majú záujem zhromaždiť dôkazy na možné súdne konanie. Najmä v prípade ak ide o pacienta negramotného alebo menej zdatného, týmto by došlo   k jeho   znevýhodneniu   oproti   pacientovi   s medicínskym   vzdelaním.   V tomto   smere dochádza k jednoznačnému porušeniu povinnosti zaručiť rovnosť bez ohľadu na vzdelanie, tak ako to zaručuje článok 12 ods. 2 Ústavy SR.“

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľky   navrhli,   aby   ústavný   súd nálezom rozhodol, že:

„Okresný súd v Prešove rozsudkom spis. zn. 11 C 25/03–49 zo dňa 18. júna 2003 a Krajský súd v Prešove rozsudkom spis. zn. 3 Co 380/03-78 zo dňa 17. 02. 2004 a vedľajší účastník svojím postupom porušili základné ľudské práva a slobody sťažovateliek v rade 1 až 7 podľa článku 3 ods. 2 (správne čl. 2 ods. 3, pozn.) Ústavy SR, článku 12 ods. 2 Ústavy   SR,   článku   19   ods.   2   Ústavy   SR   a článku   46   ods.   1   Ústavy   SR   a právo   na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods.   1,   právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a na   získanie   informácií   o svojom   zdravotnom   stave   podľa   článku   10   Dohovoru o biomedicíne.

Rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 18. 6. 2003 spis. zn. 11 C 25/03-49 sa zrušuje.

Rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 17. 2. 2003 spis. zn. 3 Co 380/03-78 sa zrušuje.

Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Okresnému súdu v Prešove Okresný   súd,   Krajský   súd   a vedľajší   účastník   sú   povinní   spoločne   a nerozdielne vyplatiť sťažovateľkám finančné zadosťučinenie vo výške po 250 000 Sk (slovom dvesto päťdesiat   korún   slovenských)   každej   sťažovateľke   v lehote   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia a nahradiť im trovy konania a trovy právneho zastúpenia na ústavnom súde v lehote do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu, pričom   v rozsahu   splanenia   povinnosti   jedného   z porušovateľov   zaniká   povinnosť ostatných.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním sp. zn. Spr 1180/04 zo 16. júla 2004 k sťažnosti stažovateliek vyjadril aj krajský súd, ktorý prostredníctvom svojho predsedu. navrhol   sťažnosť   sťažovateliek   zamietnuť.   Podľa   názoru   predsedu   krajského   súdu sťažovateľky   nepreukázali „žiadny   súvis“ medzi   porušením   nimi   označených   práv a rozsudkom   krajského   súdu   zo   17.   februára   2004,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok okresného súdu   z 18. júna 2003. Vo svojom   vyjadrení ďalej uviedol: „Právna úprava, o ktorú   sa   súdy   (tak   prvostupňový,   ako   aj   odvolací)   opreli,   neumožňovali   nazeraniu do zdravotnej dokumentácie, ktorá bola navrhovateľkám sprístupnená. Takýmto spôsobom nedošlo k žiadnemu porušeniu ich ľudských alebo občianskych práv, a to ani v nadväznosti na medzinárodnoprávne normy.

Ďalej   navrhovateľky   nepreukázali   žiadnu   ujmu,   ktorá   im   v súvislosti   s procesom súvisiacim s ich zdravotnou dokumentáciou vznikla.

V ich prípade boli dodržané všetky právne normy vzťahujúce sa na daný štandardný postup.“

Predseda okresného súdu reagoval na výzvu ústavného súdu svojím podaním sp. zn. U 3009/04   zo   14.   júla   2004,   v ktorom   okrem   iného   uviedol: „Okresný   súd   v Prešove v rozsudku sp. zn. 11 C 25/03 zo dňa 18. 6. 2003 sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré namietali žalobkyne. Tento rozsudok považujem za vecne správny. O tom svedčí aj tá skutočnosť,   že   v odvolacom   konaní   bol   tento   rozsudok   Okresného   súdu   v Prešove potvrdený.“ V závere svojho vyjadrenia navrhol sťažnosť sťažovateliek odmietnuť. Fakultná nemocnica sa k sťažnosti sťažovateliek vyjadrila podaním z 21. júla 2004, v ktorom uviedla: „Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov v predmetnej veci   postupovala   v súlade   s ustanoveniami   zákona   č.   277/1994   Z.   z.   v znení   neskorších predpisov   a rozhodnutiami   súdov,   t.   j.   sťažovateľkám   a ich   právnej   zástupkyni   nebolo bránené nahliadnuť do zdravotníckej dokumentácie a robiť z nej výpisky. FNsP nevyhovela len vo veci vyhotovovania fotokópií zo zdravotníckej dokumentácie, čo bolo z našej strany oprávnené a v súlade so zákonom a potvrdili to vo svojich rozhodnutiach aj príslušné súdy. Z uvedených dôvodov považujeme sťažnosť voči FNsP za neopodstatnenú.“

II.

1. Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy môže každý konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   má   každý   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného   života,   obydlia   a   korešpondencie.   Podľa   ods.   2   tohto   článku   štátny   orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania   nepokojom   a   zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne každý má právo, aby sa rešpektoval jeho súkromný život v súvislosti s informáciami o jeho zdraví.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne má každý právo na všetky informácie týkajúce sa jeho zdravotného stavu. Prianie jednotlivca nebyť o ňom informovaný sa dodrží.

Podľa čl. 10 ods. 3 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne vo výnimočných prípadoch možno v záujme pacienta zákonom obmedziť práva pacienta uvedené v odseku 2.

2. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

3. Sťažovateľky namietali v konaní pred ústavným súdom porušenie svojich práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl.   8   dohovoru   a práva   podľa   čl.   10   dohovoru   o   ľudských   právach   a   biomedicíne postupom fakultnej nemocnice a rozsudkom okresného súdu z 18. júna 2003.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Keďže sťažovateľky mali na ochranu nimi označených práv proti postupu fakultnej nemocnice v predmetnej veci, ako aj proti rozsudku okresného súdu z 18. júna 2003 účinné prostriedky   nápravy   (právo   obrátiť   sa   na   súd,   resp.   súd   vyššej   inštancie),   v súlade s princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bolo potrebné ich sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a práva podľa čl. 10 dohovoru o ľudských právach   a biomedicíne   postupom   fakultnej   nemocnice   a   rozsudkom   okresného   súdu z 18. júna 2003 odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (bod 1 výroku uznesenia).

4. Sťažovateľky vo svojej sťažnosti namietali aj porušenie práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a práva podľa čl. 10 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne rozsudkom krajského súdu zo 17. februára 2004.

4. A.) Namietané porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto   základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“, ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pokiaľ   ide   o organizáciu,   zloženie   súdu   a vedenie   procesu.   Kvalita   procesu zahrnutá   v práve   na   spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Krajský súd rozsudkom zo 17. februára 2004 v predmetnej veci rozhodol o odvolaní sťažovateliek   proti   rozsudku   okresného   súdu   z 18.   júna   2003,   ktorým   bola   uložená povinnosť zdravotníckemu zariadeniu umožniť právnej zástupkyni sťažovateliek nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie a robiť z nej potrebné výpisky. Rozsudok krajského súdu zo 17. februára 2004 svedčí o tom, že sťažovateľky svoje práva pred súdom uplatnili podaním žaloby v predmetnej veci, o ktorej všeobecné súdy konali a aj rozhodli.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že v predmetnom konaní rozsudkom krajského súdu k porušeniu práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, ako ani k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo dôjsť.

Vo vzťahu k hypotetickému súdnemu konaniu - ktoré by mohlo byť sťažovateľkami iniciované za účelom uplatnenia nárokov na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia – ústavný súd nezistil existenciu dostatočne blízkej príčinnej súvislosti medzi rozsudkom   krajského   súdu   (ktorým   nebolo   sťažovateľkám   umožnené   vyhotovovať   si fotokópie listín zo zdravotnej dokumentácie) a porušením ich práv v tak vzdialene možnom súdnom konaní.

Krajský súd napokon v rozsudku zo 17. februára 2004 okrem iného uviedol: „(...) V kontexte týchto ustanovení podľa názoru odvolacieho súdu, nemožno priznať žalobkyniam právo pacientov alebo splnomocnencov na mieste (v nemocnici u žalovanej) vyhotovovať si fotokópie,   lebo   napokon   aj   výpisky   i keď   ich   vyhotovenie   je   časovo   náročné,   úplne postačujú na to, aby dokumentácia zo zdravotných záznamov bola dostatočná a nápomocná pri spravodlivom uplatnení práva každého, teda aj žalobkýň. (...)

Treba   uviesť,   že   nedôjde   k ohrozeniu   práva   na   spravodlivý   proces   alebo   práva domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené a ani nie je narušená rovnosť účastníkov   konania   v takomto   prípade,   ak   im   nie   je   umožnené   zhotovovať   fotokópie u žalovanej, keďže napokon v každom súdnom konaní, správnom konaní, trestnom konaní, žalovaný   musí   zabezpečiť   a poskytovať   na základe   konkrétne   formulovaného písomného vyžiadania súdu alebo iného orgánu výpisy zo zdravotnej dokumentácie a to v uvedenom rozsahu.(...)“

4. B.) Namietané porušenie práv podľa čl. 8 dohovoru

V zmysle judikatúry ESĽP - napr. veci Rees v. Anglicko (rozsudok zo 17. októbra 1986, séria A, č. 106) a Gaskin v. Anglicko (rozsudok zo 7. júla 1989, séria A, č. 160) – z práva podľa čl. 8 dohovoru môžu pre štát vyplývať aj pozitívne povinnosti za účelom rešpektovania   práva   na   ochranu   súkromného   a   rodinného   života.   Účelom   pozitívnych povinností   je   tiež   zabezpečiť   tzv.   fair   balance,   t.   j.   spravodlivú   rovnováhu   medzi stretávajúcimi sa záujmami.

Aj keby sa pripustilo, že z čl. 8 ods. 1 dohovoru vyplýva pre štát pozitívna povinnosť umožniť   osobe   prístup   k jej   zdravotnej   dokumentácii   v zdravotníckom   zariadení, sťažovateľky nepreukázali a ani ústavný súd nezistil (zo svojej judikatúry, resp. judikatúry ESĽP), že by z citovaného ustanovenia vyplývalo aj právo vyhotoviť si fotodokumentáciu zo zdravotnej dokumentácie.

Stret   rôznych   záujmov   zákonodarca   zohľadnil   v   §   16   zákona   o zdravotnej starostlivosti,   o čom   svedčí   aj   dôvodová   správa   k tomuto   paragrafu,   ktorá   okrem   iného hovorí: „Zdravotná dokumentácia je majetkom zdravotníckeho zariadenia, obsahuje údaje o pacientovi,   ale   väčšinou   aj   o členoch   jeho   rodiny,   resp.   aj   o iných   osobách.   Ide o informácie   veľmi   dôverného   a intímneho   charakteru   podliehajúce   v celej   svojej   šírke povinnej mlčanlivosti. Je preto potrebné určiť a čo možno najpresnejšie vymedziť prípady, kedy sa môže pacient alebo iná osoba s týmito údajmi oboznámiť. (...)“

Zákon o zdravotnej starostlivosti stret rôznych záujmov v tomto prípade vyriešil tak, že vyhotovenie fotokópie zdravotnej dokumentácie pripustil len v § 16 ods. 10 zákona o zdravotnej   starostlivosti,   ktorý   hovorí,   že   lekár,   ktorý   poskytuje   primárnu   zdravotnú starostlivosť, je povinný odovzdať inému lekárovi, ktorý prevzal pacienta do zdravotnej starostlivosti, a to najneskôr do siedmich dní od vyžiadania a) zdravotnú dokumentáciu, b) výpis zo zdravotnej dokumentácie (odseky 11 a 12) alebo c) overenú fotokópiu zdravotnej dokumentácie.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   krajský   súd   bol   pri   svojom   rozhodovaní viazaný zákonom (§ 16 ods. 6 zákona o zdravotnej starostlivosti), ktorý v predmetnej veci interpretoval   doslovne   a aplikoval   korektne,   a preto   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   práva sťažovateliek podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 16 ods. 6 zákona o zdravotnej starostlivosti „Pacient, jeho zákonný zástupca alebo   osoba,   ktorá   má   maloletého   v   pestúnskej   starostlivosti,   má   právo   nahliadať   do zdravotnej dokumentácie a robiť si z nej na mieste výpisky. Pacientovi, ktorý sa podrobil alebo   podrobuje   psychiatrickej   starostlivosti,   lekár   môže   odmietnuť   nahliadnutie   do zdravotnej   dokumentácie, ak by toto   nahliadnutie negatívne ovplyvnilo liečebný   proces u pacienta alebo by bolo v rozpore so záujmom iných osôb“.

Keďže   v okolnostiach   tohto   prípadu   nemohlo   prichádzať   do   úvahy   porušenie negatívnej povinnosti štátu vo vzťahu k právu na súkromný život (lebo nemohlo ísť o zásah do   výkonu   práva,   ale   eventuálne   len   o nesplnenie   pozitívnej   povinnosti),   toto   právo nemohlo   byť   porušené   ani   z dôvodu   nesplnenia   podmienok   uvedených   v čl.   8   ods.   2 dohovoru.

4. C.) Namietané porušenie práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy

V čl. 19 ods. 2 ústavy je zakotvená povinnosť štátu rešpektovať právo každého na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Keď však krajský súd rozhodol na základe doslovnej interpretácie § 16 ods. 6 zákona o zdravotnej   starostlivosti   a toto   ustanovenie   aplikoval   korektne   (ako   už   bolo   uvedené vyššie), nemohol neoprávnene zasiahnuť do súkromného života sťažovateliek a porušiť tak ich právo podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.

4.   D.)   Namietané   porušenie   práva   podľa   čl.   10   dohovoru   o   ľudských   právach a biomedicíne

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateliek   možno   vyvodiť,   že   namietajú   predovšetkým porušenie čl. 10 ods. 2 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, podľa ktorého má každý právo na všetky informácie týkajúce sa jeho zdravotného stavu a prianie jednotlivca nebyť o ňom informovaný sa má dodržať.

Z doslovného znenia citovaného ustanovenia možno vyvodiť právo osoby na prístup k informáciám   týkajúcim   sa   jej   zdravotného   stavu,   nevyplýva   však   z neho   aj   právo   na informácie napr. vo forme fotokópií zo zdravotnej dokumentácie. Sťažovateľky existenciu takéhoto práva iba tvrdia, avšak ju nepreukázali nijakým spôsobom (napr. ani s poukazom na čl. 29 tohto dohovoru - poskytnutie poradnej mienky k právnym otázkam týkajúcim sa výkladu dohovoru zo strany ESĽP).

Rozsudok   krajského   súdu   neumožňuje   sťažovateľkám   vyhotovenie   fotokópií   ich zdravotnej   dokumentácie,   čo   zodpovedá   zneniu   §   16   ods.   6   zákona   o zdravotnej starostlivosti,   ktoré ich   oprávňuje do tejto dokumentácie len nahliadnuť a robiť si z nej výpisky.

Keď   krajský   súd   postupoval   v súlade   so   zákonom   o zdravotnej   starostlivosti, o ktorom   platí   prezumpcia   súladu   s ústavou   a medzinárodnými   zmluvami   (z   čoho   treba vychádzať aj v konaní o sťažnosti), ústavný súd nemohol dospieť k záveru o porušení práva sťažovateliek podľa čl. 10 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne.

4. E.) Namietané porušenie princípu podľa čl. 2 ods. 3 ústavy

Sťažovateľkami namietaného porušenia princípu podľa čl. 2 ods. 3 ústavy („Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“) sa krajský súd nemohol dopustiť.

Tento bol totiž povinný ako štátny orgán konať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy (iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon), súc viazaný zákonom   aj   podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy,   pričom   rešpektovaním   zákona   o zdravotnej starostlivosti urobil svojej ústavnej povinnosti zadosť.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v časti II/4 odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd   sťažnosť   sťažovateliek   v časti   týkajúcej   sa   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (bod 2 výroku uznesenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2004