znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 361/2015-71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených čl. 6ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1Dodatkového   protokolu   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   čl.   1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   práv   podľa   čl. 17   a čl.   47Charty základných   práv   Európskej   únie   a   čl.   54   Charty   základných   právEurópskej únie postupom Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   v konaní   vedenompod sp.   zn.   4   C   43/2009,   upovedomením   predsedníčky   Okresného   súdu   Nové   Mestonad Váhom o vybavení sťažnosti sp. zn. Spr. 2016/14 z 24. júla 2014 a upovedomenímpredsedníčky   Krajského   súdu   v Trenčíne   o   vybavení   sťažnosti   sp.   zn.   Spr   2090/14zo 7. októbra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48ods.   2   a   čl.   12   ods.   1,   2   a   4   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   právzaručených čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovorom o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   čl.   1   Dodatkového   protokolu   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 1 dohovoru, práv podľa čl. 17a čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   a   čl.   54   chartypostupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom   pod   sp.   zn.   4   C   43/2009   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“),   upovedomenímpredsedníčky   okresného   súdu   o   vybavení   sťažnosti   sp. zn. Spr. 2016/14   z 24.   júla   2014(ďalej   aj   „upovedomenie   predsedníčky   okresného   súdu“)   a upovedomenímpredsedníčky Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len,,krajský súd“) o vybavení sťažnostisp. zn. Spr 2090/14 zo 7. októbra 2014 (ďalej aj „upovedomenie predsedníčky krajskéhosúdu“).

Nosným   dôvodom   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s postupom   okresnéhosúdu v napadnutom   konaní   po   vydaní   čiastočného   rozsudku   okresného   súduč. k. 4 C 43/2009-180 z 21. júla 2009, ktorým okresný súd zamietol návrh na určenie, žekúpna   zmluva   uzavretá   24.   mája   2000   medzi   Slovenským   pozemkovým   fondoma nadobúdateľom ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o prevode nehnuteľnosti jeneplatná,   návrh   na určenie,   že   odporcovia   v 1.   a 2.   rade   sú   neoprávnenými   držiteľmiparc. č. 4657/2, k. ú. Krajné, ako aj návrh voči odporcom vo 4. a v 5. rade. Vo svojejargumentácii sťažovateľ napáda postup (procesné úkony) sudkyne okresného súdu, ktorejbola   jeho   vec   pridelená   na   konanie   (napríklad   nariadenie   ohliadky,   nariadeniepojednávania),   z dôvodu,   že   táto   vec «sa   ako   celok   vydaním   rozhodnutia   vo   veci primárneho návrhu stala vecou „res iudiacata“, a to z dôvodu, že tento primárny návrh... bol   prejudiciálny   voči   ostatným   návrhom...   a odpadol   tak   právny   dôvod   prejednávania a rozhodovania   o týchto   ďalších   návrhoch».   Z tohto   dôvodu   zostalo   podľa   názorusťažovateľa okresnému súdu rozhodnúť len o trovách konania a o vrátení súdnych poplatkov.Sťažovateľ   taktiež   namieta,   že   procesné   úkony   realizované   okresným   súdom   po vydaníčiastočného   rozsudku   vedú   k porušeniu   jeho   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdnekonanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ústavy zase dáva do spojitosti s úhradou súdnych poplatkov „bez právneho dôvodu“ a vznikom   škody „v   dôsledku   protizákonného   a protiústavného   postupu“a porušenie   čl.   12   ústavy   sťažovateľ   vidí   vo výkone   právomoci   konajúcej   sudkyneokresného súdu „spôsobom odporujúcim zákonu s úmyslom zabezpečenia neoprávneného majetkového prospechu štátu ako aj odporcom“. V rámci svojej argumentácie sťažovateľopisuje priebeh napadnutého konania, a to procesné úkony vykonané okresným súdom, akoaj   obsah   podaní   doručených   sťažovateľom   vo   veci   samej   a   vyslovuje   podozreniez manipulácie súdneho konania sudkyňou okresného súdu a v tejto súvislosti i s naplnenímznakov v sťažnosti označených trestných činov.

Z rovnakých   dôvodov   sťažovateľ   napáda   aj   postup   predsedníčok   okresného   súdua krajského súdu ako orgánov riadenia a správy súdov pri vybavení jeho sťažnosti podanejpodľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a nadväznej žiadostio prešetrenie   tejto   sťažnosti   podľa   §   67   ods.   1   písm.   a)   zákona   o súdoch.   Sťažovateľpovažuje názor predsedníčok oboch súdov, že nie sú oprávnené „posudzovať správnosť procesného   postupu   nezávislého   sudcu   pri   vybavovaní   veci...   ani   správnosť   jeho rozhodnutia“, za zavádzajúci a ich záver o nedôvodnosti sťažnosti za nesprávny. Z tohto ichpostupu, ako aj postupu okresného súdu v ním predloženom prípade sťažovateľ vyvodzuje,že bola „odmietnutá súdna ochrana základných práv účastníka súdneho konania“, ako aj„okamžitá náprava protiprávneho stavu spôsobeného... konaním sudkyne prvostupňového Okresného súdu“.

Vo   vzťahu   k nedostatku   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdomsťažovateľ   prezentuje   názor   o   rozpore   §   20   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) s čl. 1, čl. 2, čl. 12, čl. 13, čl. 26, čl. čl. 46 a čl. 47 ústavy a čl. 6 a čl. 14dohovoru,   ktoré   ako   predpisy   vyššej   právnej   sily „nezakazujú   občanovi   priamu a samostatnú obhajobu svojich práv v súdnom konaní“, pričom poukazuje na to, že každýsa môže „domáhať svojho práva bez diskriminácie z akýchkoľvek dôvodov“. Stanoveniepovinnosti   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   dáva   do   súvislosti   ajs obsahom   práva   na   slobodu   prejavu   zaručeným   čl.   26   ods.   1   ústavy   a čl.   10   ods.   1dohovoru.

V záveroch svojej sťažnosti sťažovateľ ústavný súd žiada, aby vo svojom rozhodnutívyslovil,   že   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   43/2009,upovedomením   predsedníčky   okresného   súdu   a   upovedomením   predsedníčky   krajskéhosúdu boli porušené jeho základné práva zaručené čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práva zaručené čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 dohovoroma čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 1 dohovoru, práva zaručené čl. 17 a čl. 47 chartya čl. 54 charty. Nadväzne na to žiada zrušiť uznesenie okresného súdu sp. zn. „4P/57/2011“z 26.   marca   2012,   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   4   C   43/2009-711   z 9.   júla   2012a uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 C 43/2009 z 5. novembra 2014 a vrátiť vec okresnémusúdu na ďalšie konanie. Zároveň žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.

Napokon sťažovateľ žiada aj vydanie predbežného opatrenia, ktorým by ústavný súdnariadil okresnému súdu zdržať sa ďalšieho postupu v napadnutom konaní podľa uzneseniaokresného súdu sp. zn. 4 C 43/2009 z 5. novembra 2014, ktorým okresný súd nariadilpojednávanie s výnimkou rozhodnutia o trovách konania a o návrhu na vrátenie súdnychpoplatkov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčnýmprávnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, žesa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhomna začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecnýchnáležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľatvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia aleboiného   zásahu,   ktorým   sa   základné   práva   alebo   slobody   porušili,   a tiež   označenie   toho,proti komu návrh smeruje.

V prvom rade považuje ústavný súd za nevyhnutné vyjadriť sa k nedostatku právnehozastúpenia a argumentácii sťažovateľa o protiústavnosti § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súdevyžadujúceho pripojenie splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa advokátom k návrhuna začatie konania. Hoci posudzovanie ústavnosti právnych predpisov patrí do právomociústavného   súdu,   táto   právomoc   sa   však   realizuje   v inom   konaní,   ako   je   konanieo sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy a môže sa začať lenna návrh aktívne legitimovaných subjektov uvedených v čl. 130 ods. 1 ústavy. Ústavný súdpreto konštatuje, že prezumpcia ústavnosti právnych predpisov platí, aj pokiaľ ide o § 20ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na to, že v právnych systémoch rôznychčlenských štátov Rady Európy je požiadavka, aby bol opravný prostriedok k súdu vyššejinštancie podaný advokátom, bežným javom [pozri napríklad rozsudok Európskeho súdupre   ľudské   práva   (ďalej   len  ,,ESĽP“)   Gillow   proti   Spojenému   kráľovstvu,   č.   9063/80z 24. 11. 1986]. S obsahom ustanovení dohovoru nie je v rozpore ani to, ak vnútroštátnyprocesný predpis vyžaduje, aby bol účastník v konaní pred najvyššími súdnymi inštanciamizastúpený   advokátom   (pozri   tiež   rozsudky   ESĽP   Kröhnert   proti   Českej   republike,č. 60224/00 z 9. 10. 2001 a Meftah a ďalší proti Francúzku, č. 32911/96 z 26. 7. 2002).Takéto zastúpenie môže byť vyžadované dokonca aj u účastníkov, ktorí sú sami advokátmi.Aj judikatúra ústavného súdu stabilne vyžaduje, aby bol sťažovateľ v konaní pred ústavnýmsúdom   právne   zastúpený   advokátom,   v opačnom   prípade   podanú   sťažnosť   odmietnepre nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   (II.   ÚS   39/01,   III.   ÚS   136/07,III. ÚS 419/2010, IV. ÚS 276/2013).

Argumentácia sťažovateľa v 1. rade, ktorou sa snaží dosiahnuť prerokovanie sťažnostiústavným súdom bez toho, aby bol v konaní právne zastúpený v súlade s § 20 ods. 2 zákonao ústavnom súde, nie je podľa názoru ústavného súdu spôsobilá odôvodniť procesný postup,ktorý by sa odchyľoval od uvedenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP. Povinné právnezastúpenie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je ustanovené zákonom o ústavnomsúde, ktorý upravuje podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred níma o postavení jeho sudcov a bol vydaný na základe čl. 140 ústavy. Ústava v čl. 46 ods. 4priamo odkazuje na zákonnú úpravu podmienok a podrobností realizácie základného právana súdnu ochranu, pričom uvedeného základného práva sa možno domáhať len v medziachzákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú   (čl. 51   ods.   1   ústavy).   Viazanosť   sudcovústavného súdu ústavou a ústavnými zákonmi pri svojom rozhodovaní v zmysle § 14 ods. 1zákona o ústavnom súde neznamená, že sa pri prerokúvaní vecí nemá ústavný súd riadiťprocedurálnymi   pravidlami   ustanovenými   zákonom   vydaným   podľa   čl.   140   ústavy.Zakotvenie   povinného   právneho   zastúpenia   v určitom   druhu   súdneho   konania   (vrátanekonania   vedeného   pred   ústavným   súdom)   nemá   žiadnu   vecnú   súvislosť   s obsahomsťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru. Napokon povinné právne zastúpenieustanovené pre sťažovateľa zákonom o ústavnom súde mu nebráni vyjadriť svoj názor naokolnosti prípadu a na ich podporu formulovať vlastnú právnu argumentáciu.

Nadväzne na uvedené ústavný súd poznamenáva, že uplatnenie právomocí ústavnéhosúdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Ažna zákonom   presne   definované   výnimky   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatiekonania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výrokurozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,čoho sa sťažovateľ v petite svojej sťažnosti domáha. Petit musí byť vymedzený presne, určitoa zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takýmspôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci(III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Práve absencia kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa sa podľa názoruústavného súdu následne prejavila v zbytočnej rozsiahlosti sťažnosti (119 strán), v ktorej sahodnotenie napadnutého postupu a rozhodnutí okresného súdu a orgánov riadenia a správysúdov, ako aj sťažovateľom formulovaná argumentácia mnohonásobne opakujú, čo napokonviedlo k nekonzistentnosti, ba až neurčitosti doručeného návrhu.

Uvedené výhrady platia, aj pokiaľ ide znenie petitu sťažnosti. Za závažný obsahovýnedostatok   petitu   brániaci   meritórnemu   preskúmaniu   sťažnosti   považuje   ústavný   súdnedostatočné   označenie   práv,   ktoré   mali   byť   postupom   a rozhodnutiami   sťažovateľomoznačených   orgánov   uskutočnené.   Aby   bola   formulácia   návrhu   na   rozhodnutie   úplnáa zrozumiteľná, petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný, bymal obsahovať presné a riadne označenie práva (resp. základného práva), ktoré malo byťporušené, pričom nestačí len uvedenie ustanovenia ústavy, dohovoru, charty, dodatkovéhoprotokolu   bez   slovného   vymedzenia   práva,   ktoré   malo   byť   postupom   či   rozhodnutímporušené. Mnohé ustanovenia týchto právnych predpisov totiž obsahujú viacero rôznychpráv, pričom zo znenia petitu sťažnosti nie je vždy zrejmé, ktoré konkrétne právo malo byťporušené.   Uvedené   je   nevyhnutné   pre   vymedzenie   hraníc,   v ktorých   navrhovateľ   žiadarealizovať   ústavný   prieskum   dodržiavania   základných   práv   a slobôd   v konaniachrealizovaných súdmi.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúcez podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postupslúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovanájudikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05). Keďže sťažnosť v predloženej podobe nespĺňala náležitosti, ktoré pre uplatnenieprávomoci   ústavného   súdu   ustanovuje   ústava   a   zákon   o   ústavnom   súde,   ústavný   súdsťažnosť,   ktorou   boli   namietané   porušenia   označených   článkov   ústavy,   dohovoru,dodatkového   protokolu   a charty   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenompod sp. zn. 4 C 43/2009, upovedomením predsedníčky okresného súdu o vybavení sťažnostisp.   zn.   Spr.   2016/14   z 24.   júla   2014   a upovedomením   predsedníčky   krajského   súduo vybavení sťažnosti sp. zn. Spr 2090/14 zo 7. októbra 2014, podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Na prieskum postupu a rozhodnutí okresného súdu vo veci je spravidla príslušnýkrajský súd v odvolacom konaní, okrem prípadov, v ktorých procesné predpisy podanietýchto opravných prostriedkov nepripúšťajú. Z tohto pohľadu sa už na prvý pohľad javí, žeústavný súd nemá právomoc na vykonanie ústavného prieskumu porušenia sťažovateľomoznačených   ustanovení   ústavy,   dohovoru,   dodatkového   protokolu   a charty   okresnýmsúdom. K rovnakému záveru dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide o napadnutý postup orgánovriadenia a správy súdov podľa zákona o súdoch, ktorý majú právomoc preskúmavať orgányprokuratúry v súvislosti s vybavovaním podnetov podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, keďže ani uvedené orgány nie sú vyňatéz ich prieskumnej právomoci. Napokon, pokiaľ ide o namietané porušenie základného právana   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a jemuobdobného práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní,   sťažovateľom   uvádzanéskutočnosti o dĺžke napadnutého konania (5 a pol roka) a o jeho stave (najmä, že vo veci boluž 18. novembra 2009 čiastočný rozsudok č. k. 4 C 43/2009-180) a zistení ústavného súdu,že okresný súd uznesením č. k. 4 C 43/209-1027 z 9. decembra 2014 konanie vo zvyšnejčasti zastavil, nesignalizujú takú ústavnoprávnu intenzitu porušenia označených práv, ktoráby vyžadovala zásah ústavného súdu, a tak odôvodňujú záver o zjavnej neopodstatnenostitejto časti sťažnosti.

S prihliadnutím   na   uvedené,   ako   aj   na   jednoznačnosť   argumentácie   sťažovateľao odmietaní svojho právneho zastúpenia advokátom považoval ústavný súd za nadbytočnésťažovateľa vyzývať na odstránenie nedostatkov náležitostí jeho sťažnosti vrátane nedostatkukvalifikovaného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Preto bolo už na jejpredbežnom prerokovaní rozhodnuté tak, ako vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015