SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 361/2015-71
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených čl. 6ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 17 a čl. 47Charty základných práv Európskej únie a čl. 54 Charty základných právEurópskej únie postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenompod sp. zn. 4 C 43/2009, upovedomením predsedníčky Okresného súdu Nové Mestonad Váhom o vybavení sťažnosti sp. zn. Spr. 2016/14 z 24. júla 2014 a upovedomenímpredsedníčky Krajského súdu v Trenčíne o vybavení sťažnosti sp. zn. Spr 2090/14zo 7. októbra 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), právzaručených čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovorom o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 1 dohovoru, práv podľa čl. 17a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a čl. 54 chartypostupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 4 C 43/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“), upovedomenímpredsedníčky okresného súdu o vybavení sťažnosti sp. zn. Spr. 2016/14 z 24. júla 2014(ďalej aj „upovedomenie predsedníčky okresného súdu“) a upovedomenímpredsedníčky Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len,,krajský súd“) o vybavení sťažnostisp. zn. Spr 2090/14 zo 7. októbra 2014 (ďalej aj „upovedomenie predsedníčky krajskéhosúdu“).
Nosným dôvodom sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom okresnéhosúdu v napadnutom konaní po vydaní čiastočného rozsudku okresného súduč. k. 4 C 43/2009-180 z 21. júla 2009, ktorým okresný súd zamietol návrh na určenie, žekúpna zmluva uzavretá 24. mája 2000 medzi Slovenským pozemkovým fondoma nadobúdateľom ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o prevode nehnuteľnosti jeneplatná, návrh na určenie, že odporcovia v 1. a 2. rade sú neoprávnenými držiteľmiparc. č. 4657/2, k. ú. Krajné, ako aj návrh voči odporcom vo 4. a v 5. rade. Vo svojejargumentácii sťažovateľ napáda postup (procesné úkony) sudkyne okresného súdu, ktorejbola jeho vec pridelená na konanie (napríklad nariadenie ohliadky, nariadeniepojednávania), z dôvodu, že táto vec «sa ako celok vydaním rozhodnutia vo veci primárneho návrhu stala vecou „res iudiacata“, a to z dôvodu, že tento primárny návrh... bol prejudiciálny voči ostatným návrhom... a odpadol tak právny dôvod prejednávania a rozhodovania o týchto ďalších návrhoch». Z tohto dôvodu zostalo podľa názorusťažovateľa okresnému súdu rozhodnúť len o trovách konania a o vrátení súdnych poplatkov.Sťažovateľ taktiež namieta, že procesné úkony realizované okresným súdom po vydaníčiastočného rozsudku vedú k porušeniu jeho práva na verejné prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ústavy zase dáva do spojitosti s úhradou súdnych poplatkov „bez právneho dôvodu“ a vznikom škody „v dôsledku protizákonného a protiústavného postupu“a porušenie čl. 12 ústavy sťažovateľ vidí vo výkone právomoci konajúcej sudkyneokresného súdu „spôsobom odporujúcim zákonu s úmyslom zabezpečenia neoprávneného majetkového prospechu štátu ako aj odporcom“. V rámci svojej argumentácie sťažovateľopisuje priebeh napadnutého konania, a to procesné úkony vykonané okresným súdom, akoaj obsah podaní doručených sťažovateľom vo veci samej a vyslovuje podozreniez manipulácie súdneho konania sudkyňou okresného súdu a v tejto súvislosti i s naplnenímznakov v sťažnosti označených trestných činov.
Z rovnakých dôvodov sťažovateľ napáda aj postup predsedníčok okresného súdua krajského súdu ako orgánov riadenia a správy súdov pri vybavení jeho sťažnosti podanejpodľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a nadväznej žiadostio prešetrenie tejto sťažnosti podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona o súdoch. Sťažovateľpovažuje názor predsedníčok oboch súdov, že nie sú oprávnené „posudzovať správnosť procesného postupu nezávislého sudcu pri vybavovaní veci... ani správnosť jeho rozhodnutia“, za zavádzajúci a ich záver o nedôvodnosti sťažnosti za nesprávny. Z tohto ichpostupu, ako aj postupu okresného súdu v ním predloženom prípade sťažovateľ vyvodzuje,že bola „odmietnutá súdna ochrana základných práv účastníka súdneho konania“, ako aj„okamžitá náprava protiprávneho stavu spôsobeného... konaním sudkyne prvostupňového Okresného súdu“.
Vo vzťahu k nedostatku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdomsťažovateľ prezentuje názor o rozpore § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) s čl. 1, čl. 2, čl. 12, čl. 13, čl. 26, čl. čl. 46 a čl. 47 ústavy a čl. 6 a čl. 14dohovoru, ktoré ako predpisy vyššej právnej sily „nezakazujú občanovi priamu a samostatnú obhajobu svojich práv v súdnom konaní“, pričom poukazuje na to, že každýsa môže „domáhať svojho práva bez diskriminácie z akýchkoľvek dôvodov“. Stanoveniepovinnosti právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom dáva do súvislosti ajs obsahom práva na slobodu prejavu zaručeným čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1dohovoru.
V záveroch svojej sťažnosti sťažovateľ ústavný súd žiada, aby vo svojom rozhodnutívyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 43/2009,upovedomením predsedníčky okresného súdu a upovedomením predsedníčky krajskéhosúdu boli porušené jeho základné práva zaručené čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práva zaručené čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 dohovoroma čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 1 dohovoru, práva zaručené čl. 17 a čl. 47 chartya čl. 54 charty. Nadväzne na to žiada zrušiť uznesenie okresného súdu sp. zn. „4P/57/2011“z 26. marca 2012, uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 43/2009-711 z 9. júla 2012a uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 C 43/2009 z 5. novembra 2014 a vrátiť vec okresnémusúdu na ďalšie konanie. Zároveň žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.
Napokon sťažovateľ žiada aj vydanie predbežného opatrenia, ktorým by ústavný súdnariadil okresnému súdu zdržať sa ďalšieho postupu v napadnutom konaní podľa uzneseniaokresného súdu sp. zn. 4 C 43/2009 z 5. novembra 2014, ktorým okresný súd nariadilpojednávanie s výnimkou rozhodnutia o trovách konania a o návrhu na vrátenie súdnychpoplatkov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčnýmprávnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, žesa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecnýchnáležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľatvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia aleboiného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho,proti komu návrh smeruje.
V prvom rade považuje ústavný súd za nevyhnutné vyjadriť sa k nedostatku právnehozastúpenia a argumentácii sťažovateľa o protiústavnosti § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súdevyžadujúceho pripojenie splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa advokátom k návrhuna začatie konania. Hoci posudzovanie ústavnosti právnych predpisov patrí do právomociústavného súdu, táto právomoc sa však realizuje v inom konaní, ako je konanieo sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy a môže sa začať lenna návrh aktívne legitimovaných subjektov uvedených v čl. 130 ods. 1 ústavy. Ústavný súdpreto konštatuje, že prezumpcia ústavnosti právnych predpisov platí, aj pokiaľ ide o § 20ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na to, že v právnych systémoch rôznychčlenských štátov Rady Európy je požiadavka, aby bol opravný prostriedok k súdu vyššejinštancie podaný advokátom, bežným javom [pozri napríklad rozsudok Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) Gillow proti Spojenému kráľovstvu, č. 9063/80z 24. 11. 1986]. S obsahom ustanovení dohovoru nie je v rozpore ani to, ak vnútroštátnyprocesný predpis vyžaduje, aby bol účastník v konaní pred najvyššími súdnymi inštanciamizastúpený advokátom (pozri tiež rozsudky ESĽP Kröhnert proti Českej republike,č. 60224/00 z 9. 10. 2001 a Meftah a ďalší proti Francúzku, č. 32911/96 z 26. 7. 2002).Takéto zastúpenie môže byť vyžadované dokonca aj u účastníkov, ktorí sú sami advokátmi.Aj judikatúra ústavného súdu stabilne vyžaduje, aby bol sťažovateľ v konaní pred ústavnýmsúdom právne zastúpený advokátom, v opačnom prípade podanú sťažnosť odmietnepre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (II. ÚS 39/01, III. ÚS 136/07,III. ÚS 419/2010, IV. ÚS 276/2013).
Argumentácia sťažovateľa v 1. rade, ktorou sa snaží dosiahnuť prerokovanie sťažnostiústavným súdom bez toho, aby bol v konaní právne zastúpený v súlade s § 20 ods. 2 zákonao ústavnom súde, nie je podľa názoru ústavného súdu spôsobilá odôvodniť procesný postup,ktorý by sa odchyľoval od uvedenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP. Povinné právnezastúpenie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je ustanovené zákonom o ústavnomsúde, ktorý upravuje podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred níma o postavení jeho sudcov a bol vydaný na základe čl. 140 ústavy. Ústava v čl. 46 ods. 4priamo odkazuje na zákonnú úpravu podmienok a podrobností realizácie základného právana súdnu ochranu, pričom uvedeného základného práva sa možno domáhať len v medziachzákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Viazanosť sudcovústavného súdu ústavou a ústavnými zákonmi pri svojom rozhodovaní v zmysle § 14 ods. 1zákona o ústavnom súde neznamená, že sa pri prerokúvaní vecí nemá ústavný súd riadiťprocedurálnymi pravidlami ustanovenými zákonom vydaným podľa čl. 140 ústavy.Zakotvenie povinného právneho zastúpenia v určitom druhu súdneho konania (vrátanekonania vedeného pred ústavným súdom) nemá žiadnu vecnú súvislosť s obsahomsťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru. Napokon povinné právne zastúpenieustanovené pre sťažovateľa zákonom o ústavnom súde mu nebráni vyjadriť svoj názor naokolnosti prípadu a na ich podporu formulovať vlastnú právnu argumentáciu.
Nadväzne na uvedené ústavný súd poznamenáva, že uplatnenie právomocí ústavnéhosúdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Ažna zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatiekonania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výrokurozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,čoho sa sťažovateľ v petite svojej sťažnosti domáha. Petit musí byť vymedzený presne, určitoa zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takýmspôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci(III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).
Práve absencia kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa sa podľa názoruústavného súdu následne prejavila v zbytočnej rozsiahlosti sťažnosti (119 strán), v ktorej sahodnotenie napadnutého postupu a rozhodnutí okresného súdu a orgánov riadenia a správysúdov, ako aj sťažovateľom formulovaná argumentácia mnohonásobne opakujú, čo napokonviedlo k nekonzistentnosti, ba až neurčitosti doručeného návrhu.
Uvedené výhrady platia, aj pokiaľ ide znenie petitu sťažnosti. Za závažný obsahovýnedostatok petitu brániaci meritórnemu preskúmaniu sťažnosti považuje ústavný súdnedostatočné označenie práv, ktoré mali byť postupom a rozhodnutiami sťažovateľomoznačených orgánov uskutočnené. Aby bola formulácia návrhu na rozhodnutie úplnáa zrozumiteľná, petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný, bymal obsahovať presné a riadne označenie práva (resp. základného práva), ktoré malo byťporušené, pričom nestačí len uvedenie ustanovenia ústavy, dohovoru, charty, dodatkovéhoprotokolu bez slovného vymedzenia práva, ktoré malo byť postupom či rozhodnutímporušené. Mnohé ustanovenia týchto právnych predpisov totiž obsahujú viacero rôznychpráv, pričom zo znenia petitu sťažnosti nie je vždy zrejmé, ktoré konkrétne právo malo byťporušené. Uvedené je nevyhnutné pre vymedzenie hraníc, v ktorých navrhovateľ žiadarealizovať ústavný prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v konaniachrealizovaných súdmi.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúcez podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postupslúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovanájudikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05). Keďže sťažnosť v predloženej podobe nespĺňala náležitosti, ktoré pre uplatnenieprávomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, ústavný súdsťažnosť, ktorou boli namietané porušenia označených článkov ústavy, dohovoru,dodatkového protokolu a charty postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 4 C 43/2009, upovedomením predsedníčky okresného súdu o vybavení sťažnostisp. zn. Spr. 2016/14 z 24. júla 2014 a upovedomením predsedníčky krajského súduo vybavení sťažnosti sp. zn. Spr 2090/14 zo 7. októbra 2014, podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Na prieskum postupu a rozhodnutí okresného súdu vo veci je spravidla príslušnýkrajský súd v odvolacom konaní, okrem prípadov, v ktorých procesné predpisy podanietýchto opravných prostriedkov nepripúšťajú. Z tohto pohľadu sa už na prvý pohľad javí, žeústavný súd nemá právomoc na vykonanie ústavného prieskumu porušenia sťažovateľomoznačených ustanovení ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu a charty okresnýmsúdom. K rovnakému záveru dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide o napadnutý postup orgánovriadenia a správy súdov podľa zákona o súdoch, ktorý majú právomoc preskúmavať orgányprokuratúry v súvislosti s vybavovaním podnetov podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, keďže ani uvedené orgány nie sú vyňatéz ich prieskumnej právomoci. Napokon, pokiaľ ide o namietané porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jemuobdobného práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, sťažovateľom uvádzanéskutočnosti o dĺžke napadnutého konania (5 a pol roka) a o jeho stave (najmä, že vo veci boluž 18. novembra 2009 čiastočný rozsudok č. k. 4 C 43/2009-180) a zistení ústavného súdu,že okresný súd uznesením č. k. 4 C 43/209-1027 z 9. decembra 2014 konanie vo zvyšnejčasti zastavil, nesignalizujú takú ústavnoprávnu intenzitu porušenia označených práv, ktoráby vyžadovala zásah ústavného súdu, a tak odôvodňujú záver o zjavnej neopodstatnenostitejto časti sťažnosti.
S prihliadnutím na uvedené, ako aj na jednoznačnosť argumentácie sťažovateľao odmietaní svojho právneho zastúpenia advokátom považoval ústavný súd za nadbytočnésťažovateľa vyzývať na odstránenie nedostatkov náležitostí jeho sťažnosti vrátane nedostatkukvalifikovaného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Preto bolo už na jejpredbežnom prerokovaní rozhodnuté tak, ako vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015