znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 361/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť I. V., zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Šimovou, Advokátska   kancelária,   Komenského   18,   Lučenec,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   To   97/2013   a jeho   rozsudkom z 18. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. februára 2014   doručená   sťažnosť   I.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1 Ústava   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústava a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 97/2013 a jeho rozsudkom z 18. decembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 88/2011 z 11. apríla 2013 uznaný vinným zo   spáchania   prečinu   krádeže   podľa   §   212   ods.   2   písm.   a)   a   ods.   3   písm.   c)   zákona č. 300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný zákon“), zločinu poškodzovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona,   prečinu poškodzovania cudzej veci podľa   §   245   ods.   1   Trestného   zákona,   u všetkých   týchto   trestných   činov spolupáchateľstvom   podľa   §   20   Trestného   zákona,   ako   aj   zločinu   útoku   na   verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona, za čo bol odsúdený podľa § 286 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 37 písm. a) a m), § 38 ods. 4 a § 41 ods. 2 Trestného   zákona   na   úhrnný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   6   rokov   nepodmienečne so zaradením na výkon tohto trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali odvolanie prokurátor Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš (ďalej len „okresná prokuratúra“), sťažovateľ a ďalší obžalovaní, na základe ktorých krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 97/2013 z 18. decembra 2013 podľa § 321 ods. 1 písm. e) a ods.   3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   zrušil   odvolaniami   napadnuté   rozhodnutie okresného súdu u všetkých obžalovaných vo výrokoch o uložených trestoch odňatia slobody a spôsobe   ich   výkonu   a sám   v týchto   otázkach   rozhodol,   pričom   sťažovateľa   v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku odsúdil podľa § 286 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 37 písm. h) a m), § 38 ods. 2, 4 a 8 a § 41 ods. 2 Trestného zákona na úhrnný trest   odňatia   slobody   v trvaní   päť   rokov   a šesť   mesiacov.   Podľa   §   48   ods.   2   písm.   a) Trestného   zákona   bol   sťažovateľ   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   zaradený   do   ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň krajský súd podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona uložil   sťažovateľovi trest   prepadnutia veci,   a to osobného motorového vozidla, ktorého vlastníkom sa podľa § 60 ods. 6 Trestného zákona stal štát.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   To   97/2013 z 18. decembra 2013 porušil jeho základné práva zaručené mu ústavou a právo zaručené mu dohovorom, a toto svoje presvedčenie sťažovateľ odôvodnil takto:

«Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   sa   vôbec   nezaoberal   dôvodmi   môjho   odvolania, neodôvodnil   prečo   sa   týmito   skutočnosťami   nezaoberal,   evidentne   ich   prehliadol, nevysporiadal   sa   s dôvodmi,   ktoré   som   uviedol   vo   svojom   odvolaní   a v podstate neakceptoval   a nerešpektoval   zásadné   fakty   a skutočnosti,   ktoré   sa   nachádzali   v celom súdnom spise a vyhodnotil len všetky skutočnosti, ktoré sa týkali v môj neprospech, okrem skutočností, ktoré sa týkali rozhodovania o väzbe.

Namietam teda, že Krajský súd v Banskej Bystrici:

a)   Uviedol   nesprávne   skutočnosti   pokiaľ   sa   týka   toho,   že   som   nikdy   nenamietol sudcov Okresného súdu vo Veľkom Krtíši a nežiadal nikdy, aby moja vec bola odňatá tomuto súdu...

b) Nezaoberal sa tým, že neboli vypočutí poškodení a ani neboli predvolaní na súd 1. stupňa, čo vyplýva z podania môjho odvolania.

c) Nevysporiadal sa s otázkou, že dôkazy použité v prípravnom konaní sú nezákonné, pretože neboli zadovážené orgánmi činnými v trestnom konaní len inšpekciou ministerstva vnútra.

d)   Zmenil   rozsudok   súdu   1.   stupňa   v   môj   neprospech   na   základe   odvolania Okresného   prokurátora   vo   Veľkom   Krtíši   ohľadne   prepadnutia   veci   môjho   motorového vozidla,   hoci   evidentne   okresný   prokurátor   vo   Veľkom   Krtíši   nepodal   odvolanie   v   môj neprospech pokiaľ sa týka toho, že súd nerozhodol o prepadnutí veci, ale len pokiaľ sa týka výšky trestu.

e) rozhodoval podľa môjho názoru vylúčený sudca..., kde tento už raz bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania v mojej veci a takéto vylúčenie podľa môjho názoru je definitívne a teda v tomto smere tento sudca nemal vykonávať žiadne úkony v mojej trestnej veci...

f) Neboli vykonané dôkazy, ktoré som navrhoval na doplnenie môjho dokazovania, predtým   ako   Okresný   súd   vo   Veľkom   Krtíši   dokončil   dokazovanie   a   krajský   súd   sa nezaoberal, či takéto dôkazy mali byť vykonané alebo nie.

g) Neboli mi priznané poľahčujúce okolnosti a došlo k výšeniu trestnej sadzby.

h)   Súd   1.   stupňa   vypočul   spoluobžalovaných   ako   obžalovaných   a   v   mojej   veci ich nevypočul v postavení svedkov, len ako obžalovaných.

i)   Odvolací   súd   sa   nezaoberal   tým,   že   ja   som   navrhoval   vylúčenie   mojej   veci na samostatné konanie a týmto mojím návrhom sa súdy vôbec nezaoberal.

j) Svedkovia, ktorí ma mali usvedčovať boli v utajení, hoci ich mená boli súdu známe, ako aj všetkým iným osobám a súd ich nevypočul tak, že by títo uviedli svoje mená a boli bez zamaskovania.

k) Ak bola vylúčená vec R. S., ktorý bol spoluobvinený sa samostatné konanie mal byť   tento   vypočutý   ako   svedok,   čo   sa   nestalo   a   tento   sám   uznal,   že   bol   donútený príslušníkmi Polície vypovedať voči mne...

l)   Nebola   vykonaná   rekonštrukcia,   ktorá   by   zásadným   spôsobom   prispela k objasneniu celého prípadu, pretože najprv bolo tvrdené, že nebohý I. bol zastrelený v aute a že sme ho za auta vyhodili a následne bolo preukázané, že tento zomrel až po výstreloch, keď bol už mimo motorového vozidla.

m) Krajský súd v Banskej Bystrici napriek tomu, že zistil závažné porušenia v celom súdom konaní nezrušil napadnutý rozsudok a nevrátil vec súdu 1. stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie, ale rozhodol sám rozsudkom.

n) Bol som uznaný vinným zo zločinu poškodzovania verejnoprospešného zariadenia, hoci   som   sa   na   takomto   úkone   nezúčastnil,   o   ňom   som   nevedel   a rozhodnutia   súdov vychádzajú   len   z   určitých   úvah   ale   nie   z   dôkazov,   zabezpečených   v   priebehu   celého trestného konania.

o) Bol som odsúdený za útok na verejného činiteľa so zbraňou, hoci ja som len v strachu o svoj život a zdravie odišiel z miesta činu, žiadneho policajta som nevidel a ani som nepočul žiadne výkriky a takisto takéto rozhodnutie je postavené len na konkrétnych úvahách súdu, bez zabezpečenia riadneho dokazovania...

Súd v danej veci použil neadekvátne metódy výkladu vynútených právnou úpravou, ktorá je vo svojej podstate nekomplikovaná a jasná a nepripúšťa viaceré interpretačné výsledky. Metódy výkladu, ktoré použil v danej veci sa mali primeraným, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom prejaviť aj v odôvodnení rozhodnutia, čo sa však nestalo. Odôvodnenie tak závažných záverov, aké súd vyslovil v napádanom rozhodnutí musí obsahovať objasnenie celého komplexu skutkových zistení a ich aplikáciu na platnú právnu úpravu, ktoré sa muselo uvážiť pri ich výklade a použití, ich vzťahu a závery i o tom, prečo na právne posúdenie veci zvolil konkrétny interpretačný výsledok.

Súd   sa   prispôsobil   „úradníckemu“   spôsobu   výkonu   súdnictva.   Tento   spôsobom vychádza zo pseudodeduktívneho výkladu právneho predpisu, ktorý sa obyčajne označuje ako zákonný existencionalizmus.

Odôvodnenie   má   obsahovať:   dostatok   dôvodov   a   súčasne   ich   uvedenie   má   by zrozumiteľné,   súd   je   teda   povinný   formulovať   odôvodnenie   spôsobom,   ktorý   zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   konštatoval, že právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru   vyžaduje,   aby rozhodnutia boli riadna odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou, že výkon spravodlivosti nie   je   arbitrárny.   Je predpokladom,   aby strany mohli účinne   uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon, je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký ktorý   jej   pre   rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia. Ale ak   ide   o   argument,   ktorý   jej   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická odpoveď práve na tento argument...»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní 3 To 97/2013 zo dňa 18. 12. 2013 porušil základné právo I. V...., na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné právo na obhajobu v trestnom konaní a spravodlivé súdne konanie podľa § 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   3   To   97/2013   zo   dňa   18. 12. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Priznáva sa náhrada trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €, ktorú je povinný Krajský súd v Banskej Bystrici vyplatiť na účet advokátky JUDr. Zuzany Šimovej, so sídlom Komenského 18, 984 01 Lučenec, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 218/07, III. ÚS 20/09).

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ, v tomto prípade zastúpený   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou,   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09). Tvrdenie o porušení iného práva (v danom prípade čl.   20   ods.   1   ústavy)   uvedeného   v odôvodnení   (v   úvode)   sťažnosti   mimo   petit   návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

V ďalšom ústavný súd považuje za potrebné spresniť, že aj keď sťažovateľ v texte sťažnosti   priamo   neuviedol,   resp.   neoznačil,   ktoré   konkrétne   ustanovenie   ústavy,   príp. relevantnej   medzinárodnej   zmluvy   malo   byť   v súvislosti   s jeho   právom „na   obhajobu v trestnom konaní“ (ako to formuloval v petite) porušené, ústavný súd v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu za namietané vzhliadol ustanovenie čl. 50 ods. 3 ústavy, ktoré je svojím označením a znením najbliššie tomu, čo sťažovateľ v sťažnosti prezentoval.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd teda považoval za predmet sťažnosti namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 97/2013 a jeho rozsudkom z 18. decembra 2013, ku ktorým malo dôjsť viacerými sťažovateľom opísanými pochybeniami zo strany krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a preto ani nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 12/05, III. ÚS 92/2012).

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Z uvedeného však nevyplýva záruka, že všeobecný súd rozhodne v súlade s názorom procesnej strany či účastníka konania.

Opierajúc   sa   o   tieto   východiská   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 97/2013 z 18. decembra 2013 z hľadiska možného zásahu do základných práv sťažovateľa. V odôvodnení tohto rozhodnutia okrem iného krajský súd uviedol:

„Primárne je nutné konštatovať, že skutkový stav ustálený prvostupňovým súdom v napadnutom rozsudku má oporu vo vykonaných dôkazoch, ktoré okresný súd vyhodnotil v súlade s požiadavkami § 2 ods. 12 Tr. por. V odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. stručne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny, trestu a náhrady škody. Krajský súd považuje   pritom   za   potrebné   zdôrazniť,   že   prvostupňový   súd   venoval   prejednávanému prípadu   náležitú   pozornosť,   na   hlavnom   pojednávaní,   ktoré   vykonal   opakovane, dňa 03. 10. 2011   vykonal   výsluchy   obžalovaných   I.   V.,   L.   T.,   S.   G.   a taktiež   výsluch obžalovaného   R.   S.,   ktorého   trestná   vec   bola   neskôr   osobitným   uznesením...   vylúčená zo spoločného konania v tejto veci na samostatné konanie. Na hlavnom pojednávaní dňa 14. 03. 2012   doplnil   dokazovanie   výsluchom   svedkov   P.   O.,   J.   S.,   I.   K.,   Š.   K.,   Š.   H., na hlavnom pojednávaní dňa 30. 04. 2012 vykonal výsluchy ďalších svedkov, a to Ľ. T., T. K. a v procesnom postavení svedkov vypočul aj príslušníkov polície – členov zásahovej jednotky..., dňa 28. 05. 2012 boli v priebehu dokazovania ďalej vykonané výsluchy svedkov R. K., M. A., P. P., dňa 18. 07. 2012 bol vykonaný výsluch svedka G. B., dňa 08. 04. 2013 boli na hlavnom pojednávaní ešte vykonané výsluchy svedkov J. P., M. M., podľa § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por. bola ďalej prečítaná výpoveď svedkyne S. T., pričom v priebehu hlavného pojednávania boli podľa § 269 Tr. por. prečítané aj jednotlivé listinné dôkazy, ktoré sú obsahom spisového materiálu. Na podklade takto vykonaného dokazovania dospel tak nielen k skutkovému,   ale i k právnemu záveru o tom,   že všetci obžalovaní v bode 1/ vo všetkých prípadoch spoločným konaním si prisvojili cudziu vec tým, že sa jej zmocnili, čin spáchali vlámaním a spôsobili ním väčšiu škodu, úmyselne ohrozili prevádzku verejného telekomunikačného   zariadenia   a spôsobil   takým   činom   poruchu   prevádzky   všeobecne prospešného   zariadenia,   poškodili   cudziu   vec   a spôsobili   tak   na   cudzom   majetku   malú škodu, pričom obžalovaný I. V. v bode 2/ napadnutého rozsudku použil násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa a spáchal taký čin závažnejším spôsobom konania...“

Z časti   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   jednoznačne   vyplýva,   že   tento   sa v preskúmavanej   trestnej   veci   podrobne   zaoberal   tak   skutkovými,   ako   aj právnymi okolnosťami prípadu dôležitými pre konečné rozhodnutie vo veci samej a svoj záver jasne, určito a hlavne presvedčivo odôvodnil.

Odvolací   súd   uviedol   aj   ďalšie   skutočnosti,   ktoré   považoval   za   potrebné pre zvýraznenie presvedčivosti rozhodnutia.

Označil,   s uvedením   stručného   obsahu,   rozhodujúce   dôkazy,   ktoré   priamo nasvedčovali spáchaniu trestných činov,   ako aj tomu, že ich spáchali stíhaní páchatelia, teda aj sťažovateľ (poukázal na usvedčujúce výpovede spoluobžalovaných L. T. a R. S., ako aj na výpovede svedkov príslušníkov polície a svedka Š. K.), a presvedčivo vysvetlil, prečo   niektoré   obranné   tvrdenia   obžalovaných   (aj   sťažovateľa)   považoval   za   účelové. Dôkazy hodnotil jednotlivo aj v ich súhrne (navzájom) a konečnému výsledku, ktorý vzišiel z tohto procesu odvolacieho súdu,   ústavný súd nemá čo vytknúť. Uviedol, ktoré znaky ktorých   jednotlivých   skutkových   podstát   trestných   činov,   akým   konaním   obžalovaných (a teda aj sťažovateľa) boli naplnené, a prečo súd prvého stupňa správne rozhodol, že k ich spáchaniu došlo spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

Neopomenul reagovať na námietky sťažovateľa a ďalšieho obžalovaného vo vzťahu k nimi namietanej zaujatosti zákonného sudcu prvostupňového súdu činného v ich trestnej veci,   ku   ktorým   postačujúco   uviedol,   že   o nich   bolo   rozhodované   samostatnými uzneseniami   a tiež   uviedol,   ako   bolo   vo   veciach   rozhodnuté.   Rozhodnutie   o námietke zaujatosti   však   sťažovateľ   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   nenapáda,   preto   sa   týmto ústavný súd ani nemohol zaoberať.

Takisto   sa   odvolací   súd   vyjadril   k námietke   sťažovateľa   smerujúcej   k spôsobu vypočúvania   zasahujúcich   príslušníkov   polície   (boli identifikovaní   služobnými číslami, pričom ich totožnosť bola v súdnom spise založená v zapečatenej obálke). Tento spôsob považoval za taký, ktorý zákon umožňuje, a pripomenul, že na postup podľa ustanovenia § 136 ods. 2 Trestného poriadku bol už v prípravnom konaní daný súhlas dozorujúceho prokurátora. Podotkol pritom, že ich výpovede sú v zhode s tým, ako prvotne vypovedal jeden zo spoluobžalovaných. Rovnako jeden zo svedkov (Š. K.) potvrdil výpoveď týkajúcu sa použitia svetelného výstražného znamenia a na túto skutočnosť krajský súd upozornil.

Odvolací súd reagoval aj na námietku vylúčenia trestnej veci jedného z obžalovaných na   samostatné   konanie   a uviedol   dôvod,   prečo   k takémuto   postupu   muselo   prísť (s poukazom   na   §   349   ods.   2   Trestného   poriadku   –   nevyhnutnosť   rozhodovania   o jeho trestnej veci v senáte, vzhľadom na predpokladané uloženie súhrnného trestu a skorší trest bol uložený v konaní pred senátom).

Napokon krajský súd presvedčivo odôvodnil aj zmenu uložených trestov všetkým obžalovaným, teda aj sťažovateľovi, a to s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia, judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj s poukazom na všetky v   konaní   zistené   okolnosti   prípadu.   Rozhodnutie   o uložení   trestu   prepadnutia   veci   – motorového vozidla sťažovateľa takisto nevykazuje žiadne znaky svojvôle. Nemožno v tejto otázke   súhlasiť   s názorom   sťažovateľa,   podľa   ktorého   okresná   prokuratúra   nepodala odvolanie v jeho neprospech vo vzťahu k trestu prepadnutia veci, ale iba vo vzťahu k výške uloženého   trestu   odňatia   slobody.   Z obsahu napadnutého   rozhodnutia,   ale aj z v prílohe predloženého   podania   okresnej   prokuratúry   č.   k.   Pv   63/2011-286   z 12.   apríla   2013 jednoznačne   vyplýva,   že „Okresný   prokurátor   podal   odvolanie   proti   rozsudku... so zdôvodnením, že také odvolanie podáva do výroku o treste u obžalovaných I. V. a S. G....“, t. j. nielen proti výroku o výške trestu odňatia slobody, ale proti výroku o treste ako takom.   Podstatným   a rozhodujúcim   však   je,   že   odvolanie   bolo   podané   v neprospech sťažovateľa, preto nebolo vylúčené, aby odvolací súd rozhodol aj o uložení iného druhu trestu,   ako   bol   sťažovateľovi   uložený   napadnutým   prvostupňovým   rozhodnutím,   a to znamená,   že   v tomto   prípade   nedošlo   k porušeniu   zásady   zákazu   reformatio   in   peius zakotvenej   v   §   322   ods.   3   druhej   vete   Trestného   poriadku,   podľa   ktorej   v neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok   len na základe odvolania prokurátora,   ktoré   bolo   podané   v neprospech   obžalovaného.   Keďže   odvolanie   okresnej prokuratúry   bolo   podané   v neprospech   sťažovateľa   (navyše,   proti   výroku   o treste   ako takom),   krajský   súd   nepostupoval   pri   uložení   aj   trestu   prepadnutia   veci   sťažovateľa v rozpore so zákonom, a to bez ohľadu na skutočnosť, že okresná prokuratúra odôvodňovala podanie sťažnosti na viackrát.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   si   teda   splnil   všetky   povinnosti   vyplývajúce   mu z príslušných ustanovení právneho predpisu (§ 315 a nasl. Trestného poriadku).

Ústavný súd ďalej uvádza, že konajúci súd nie je povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia dať na každý argument a návrh sťažovateľa podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa musí vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam (obdobne I. ÚS 27/2011, III. ÚS 522/2011).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   dostatočne   zdôvodnil, a ak sa   aj   nezaoberal   niektorými   námietkami   sťažovateľa,   uvedením   iných   dôkazov a predstavením svojich úvah v procese hodnotenia dôkazov poskytol celkom logický obraz o   vine   sťažovateľa.   Ústavný   súd   nemá   dôvod   vzhľadom   na   odôvodnenosť   skutkových a právnych záverov akýmkoľvek spôsobom spochybňovať rozhodnutie krajského súdu.

Vo   vzťahu   k tvrdeniu,   že   krajský   súd   sa   nezaoberal   návrhom   sťažovateľa na vykonanie   niektorých   dôkazov,   ústavný   súd   podotýka,   že   v   obdobnej   otázke namietaného   neúplného   vykonania   všetkých   navrhovaných   dôkazov   ústavný   súd už v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 478/2013 uviedol, že z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania,   ale   aby   mal   možnosť   tieto   návrhy   predniesť.   Rovnako   ESĽP   vo   svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. 6. 1976, séria A, č. 22, s. 38 – 39, § 91; podobne II. ÚS 25/07).

Navyše zvlášť v situácii, ak je na základe už vykonaných dôkazov zrejmé, ako je vo veci   potrebné   rozhodnúť,   nemožno   vykonávať   ďalšie   dôkazy,   ktorých   vykonávanie by bolo   iba   odďaľovaním   včasného   konečného   rozhodnutia.   Prvostupňový   súd, ale aj odvolací súd pritom uviedli dôkazy, ktoré považovali za dostatočné na preukázanie a vyslovenie viny okrem iných aj sťažovateľa (pozri aj IV. ÚS 10/2014).

S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov   ho   nemožno   považovať   za   ústavne   neakceptovateľné.   Krajský   súd   náležite formuloval dôvody,   ktoré ho viedli k vyslovenému záveru, a vzhľadom   na to, že tieto dôvody ústavný súd nehodnotí ako svojvoľné, zastáva názor, že postupom krajského súdu ani jeho rozsudkom sp. zn. 3 To 97/2013 z 18. decembra 2013 k porušeniu sťažovateľovho základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo dôjsť, čo bolo dôvodom   na odmietnutie sťažnosti   v tejto časti   namietanej nedostatočnosti   odôvodnenia napádaného   rozhodnutia   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenej.

K ďalším   tvrdeniam   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv   ústavný   súd   uvádza, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu (čl. 50 ods. 3 ústavy) sťažovateľ   celkom   nespresnil,   čím   konkrétnym   malo   zo   strany   krajského   súdu   dôjsť k zásahu   do   označeného   základného   práva.   Avšak   pokiaľ   je   sťažovateľ   presvedčený, že postupom alebo rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom, je to v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolacím dôvodom.

Z princípu subsidiarity zakotvenom v čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) vyplýva, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Podstatu tohto princípu však sťažovateľ opomenul,   keď   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   nevyužil   možnosti,   ktoré   mu ponúka zákon (Trestný poriadok), a nedomáhal sa nápravy prípadného porušenia svojho práva, v tomto prípade práva na obhajobu v konaní pred všeobecným súdom   najvyšším̶ súdom podaním dovolania. Táto okolnosť vylučuje ingerenciu ústavného súdu v danej veci.

Sťažovateľ   rovnako   namietal,   že   sa   krajský   súd   nevysporiadal   s   nezákonnými dôkazmi použitými v prípravnom konaní. Pokiaľ však bol sťažovateľ presvedčený o použití dôkazov v trestnom konaní, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, rovnako v tejto otázke mal a má možnosť obrátiť sa mimoriadnym opravným prostriedkom na všeobecný súd, v právomoci ktorého je posúdenie tejto otázky. Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom   vykonané   zákonným   spôsobom.   Tento   záver   sa   vzťahuje   aj   na   pochybnosti sťažovateľa týkajúce sa výsluchu poškodených.

Podobne pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že vo veci rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený, ústavný súd poukazuje na to, že takto formulovaná námietka predstavuje dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku krajského súdu (v naznačenom smere), je   v   prvom   rade   povolaný   najvyšší   –   dovolací   –   súd,   ktorého   právomoc   preskúmavať rozhodnutie   druhostupňového   súdu   predchádza   právomoci   ústavného   súdu   v týchto sťažovateľom uvedených námietkach, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, a to tak v otázke   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva na obhajobu.

Pretože ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014