znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 361/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť H. M., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 9 CoD/11/2012 z 12. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2013 doručená sťažnosť H. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoD/11/2012 z 12. decembra 2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou o určenie rozsahu majetku   poručiteľa   (jej   nebohého manžela) podanou   8.   marca   2005   na Okresnom   súde Košice II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   proti   žalovaným   v   1.   a   2.   rade   (synom   poručiteľa z predchádzajúceho   manželstva)   domáhala   určenia,   že   pohľadávka   poručiteľa   z   titulu pôžičky   žalovanému   v   1.   rade   sa   zaraďuje   do   aktív   dedičstva   a   jej   pohľadávka   voči poručiteľovi   z   titulu   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len „BSM“) sa zaraďuje do pasív dedičstva po poručiteľovi. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 41 C/96/2005-248 z 21. mája 2008 tak, že vyhovel žalobe sťažovateľky, pokiaľ ide o zaradenie   celej   jej   pohľadávky   voči   poručiteľovi   do   pasív   dedičstva,   kým   existenciu pohľadávky   poručiteľa   voči   žalovanému   uznal   len   z   časti.   V   prevyšujúcej   časti   návrh na zaradenie pohľadávky do aktív dedičstva zamietol. Proti tomuto rozsudku sa odvolala ako sťažovateľka, tak aj žalovaní. Krajský súd v odvolacom konaní rozhodol rozsudkom č. k. 9 CoD/79/2008-297 z 24. novembra 2010 tak, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd v prevyšujúcej časti zamietol návrh a zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch, ktorým bolo žalobe vyhovené, a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie.

Okresný   súd   po   opätovnom   prerokovaní   veci   v   súlade   s   právnym   názorom odvolacieho súdu rozhodol rozsudkom č. k. 41 C/96/2005-373 zo 16. novembra 2011 tak, že zamietol návrh v časti určenia, že pohľadávka poručiteľa proti odporcovi v 1. rade sa zaraďuje   do   aktív   dedičstva,   a   uznal   časť   pohľadávky   sťažovateľky   proti   poručiteľovi z titulu vyporiadania BSM. V prevyšujúcej   časti   tohto jej nároku   návrh   zamietol.   Proti tomuto   rozsudku   podali   odvolanie   sťažovateľka   aj   žalovaní.   Odvolací   súd   v   rozsahu vyplývajúcom   z   §   212   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   preskúmal napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne aplikoval príslušné hmotnoprávne normy na zistený skutkový stav a z toho dôvodu konštatoval,   že   odvolania   nie   sú   opodstatnené.   Rozsudkom   č.   k.   9 CoD/11/2012-420 z 12. decembra 2012 preto rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka sa domnieva, že uvedeným rozsudkom krajského súdu došlo „ - k porušeniu jej práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky

- k porušeniu jej práva na prístup k súdu zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru,

- k porušeniu jej práva domáhať sa svojho práva na súde Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ods. 4 citovaného článku ústavy

-   k   porušeniu   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

V texte sťažnosti k tomu uvádza: «Právnym dôvodom zamietnutia návrhu sťažovateľky v časti určenia, že pohľadávka poručiteľa J. M. proti odporcovi v 1. rade vo výške 14.960,50 Eur z titulu pôžičky zo dňa 29. 07. 1998 sa zaraďuje do aktív dedičstva po poručiteľovi, bol právny názor odporcu, podľa ktorého sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno, pretože nepreukázala, že poručiteľ skutočne odovzdal žalovanému v 1. rade sumu 760.000,- Sk. Podľa záveru odporcu táto skutočnosť   nebola   preukázaná   ani   výpoveďami   svedkov   a   taktiež   nevyplýva   ani   zo záznamov   v   tzv.   „zelenej   knihe“.   Pokiaľ   sťažovateľka   poukazovala   na   to,   že   spolu   s manželom disponovala sumou 600.000,- Sk, ktorú získali za predaj bytu na K. ulici v K., odporca   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   sa   musí   preukázať   skutočné   odovzdanie predmetu   pôžičky   veriteľom   dlžníkovi   a   nie   preukázať   možnosť   veriteľa   disponovať príslušnou peňažnou sumou.

Podľa sťažovateľky vo vyššie uvedenom hodnotení dôkazov vykonaných v súdnom konaní je zo strany odporcu obsiahnutý prvok svojvôle a extrémny rozpor s princípom spravodlivosti   v   dôsledku   prepiateho   formalizmu.   Takýto   postup   odporcu   nemôže   byť tolerovaný, lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka na súdnu ochranu, na majetok a v konečnom dôsledku aj na právnu pomoc.

Vykonaným   dokazovaním   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   odporca   v   1.   rade pripravil,   predložil   a   podpísal   Zmluvu   o   pôžičke   zo   dňa   29.   7.   1998,   pričom   tieto skutočnosti potvrdil aj samotný odporca v 1. rade v predmetnom konaní.

Pre platné uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje dodržanie písomnej formy. Zmluvu o pôžičke je teda možné uzavrieť aj ústne. V prípade, ak dlžník popiera poskytnutie pôžičky, je na veriteľovi aby jej poskytnutie preukázal. Na preukázanie poskytnutia pôžičky pritom   jednoznačne   postačí   aj   písomné   potvrdenie   o   prevzatí   pôžičky   podpísané   len dlžníkom.

Právne podstatná je skutočnosť, že uvedenú listinu, z ktorej vyplýva poskytnutie pôžičky,   podpísal   odporca   v   1/rade.   Jeho   obrana,   že   išlo   len   o   návrh   zmluvy,   je   bez akýchkoľvek   pochybností   účelová.   Nie   je   možné   uveriť,   že   odporca   v   1/rade   ako vysokoškolsky vzdelaný človek si neuvedomoval, aké právne následky má podpísanie takejto zmluvy, navyše ak ju sám vypracoval.

Sťažovateľkou predložená zmluva je listinným dôkazom preukazujúcim, že spoločne s nebohým manželom požičali a odovzdali odporcovi v 1/rade sumu 760.000,- Sk. Dokazuje to podpis odporcu v 1/rade, ktorý by ako vysokoškolsky vzdelaný človek predsa zmluvu nepodpísal, ak by sumu na nej uvedenú neprevzal. Odovzdanie peňazí potvrdzuje aj to, že sťažovateľka mala k dispozícii písomné vyhotovenie uvedenej zmluvy aj po smrti svojho manžela, teda viac ako štyri roky po jej podpise.

V konaní pred všeobecnými súdmi bolo jednoznačne preukázané, že sťažovateľka spoločne s nebohým manželom odporcovi v 1/ rade požičali a teda mu aj reálne odovzdali sumu 760.000,- Sk. Potvrdzujú to okrem výpovedí svedkov J. V., H. D., V. F., I. F., S. V. a E. G. predovšetkým fotokópie strán tzv. zelenej knihy, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Hlavne rukou odporcu v 1/ rade písaná poznámka: „POHREB TO SA NEPOČÍTA (JA 10000 + 10000) 760000 - 610700 ZOSTATOK K 1. DEC. 2002“. Z uvedenej poznámky vyplýva, že odporca v 1/ rade bol k 1. decembru 2002 z pôžičky 760.000,- Sk dlžný sumu 610.700,- Sk a teda, že zo sumy 760.000,- Sk sťažovateľke uhradil len sumu 149.300,- Sk.

Za   dôkaz   môžu   slúžiť   všetky   prostriedky,   ktorými možno zistiť   stav veci,   najmä výsluch   svedkov,   znalecký   posudok,   správy   a   vyjadrenia   orgánov,   fyzických   osôb a právnických   osôb,   listiny,   ohliadka   a   výsluch   účastníkov.   Tzv.   zelená   kniha   bola opakovane pred   súdom   predložená   na   nahliadnutie,   či   už   účastníkom   konania   alebo svedkom. Fotokópie dvoch strán z tejto knihy sú súčasťou súdneho spisu. Hodnovernosť týchto listinných dôkazov potvrdil aj samotný odporca v 1/ rade, keď pred súdom prehlásil, že poznámku na týchto listinných dôkazoch „POHREB TO SA NEPOČÍTA (JA 10000 + 10000) 760000-610700 ZOSTATOK K 1. DEC. 2002“ napísal sám vlastnou rukou. Navyše odporca v 1. rade nebol schopný ponúknuť súdu iný hodnoverný výklad tejto vety než ten, ktorý uviedla sťažovateľka.

Vierohodnosť   tvrdení   sťažovateľky   potvrdzujú   aj   výpovede   svedkov   navrhnutých žalovanou   stranou.   Svedkyňa   K.   M.   -   manželka   odporcu   v 1/   rade   pôsobila   pri   svojej výpovedí,   ako   skonštatoval   aj   okresný   súd,   veľmi   zmätočne   a   nedôveryhodne.   Pre jej správanie neexistuje žiadne iné vysvetlenie okrem toho, že pred súdom neuvádzala pravdu. Tvrdenia svedka A. G. - svokra odporcu v 1/ rade boli vyvrátené svedeckou výpoveďou jeho bývalej manželky E. G. Aj v prípade tohto svedka sa preukázalo, že účelovo klamal. Vykonanými   dôkazmi   tak   sťažovateľka   preukázala   nielen   to,   že   s   poručiteľom finančnými prostriedkami v potrebnej výške disponovali, ako to uviedol odporca, ale najmä to, že došlo aj k ich reálnemu odovzdaniu. Veď predsa z predložených listinných dôkazov ako   aj   z   výpovedí   svedkov   jednoznačne   vyplynulo   aj   to,   že   až   do   smrtí   poručiteľa dochádzalo k úhradám splátok z poskytnutej pôžičky,

Ak   napriek   všetkým   vyššie   uvedeným   dôkazom   odporca   konštatuje,   že   nebolo preukázané   odovzdanie   peňazí,   ide   z   jeho   strany   o   prehnaný   formalizmus   spôsobujúci popretie   spravodlivostí.   Nemožno   predsa   od   účastníkov   zmluvy   o   pôžičke   spravodlivo požadovať, aby okrem zmluvy o pôžičke spisovali aj doklad o odovzdaní peňazí dlžníkovi. Podľa názoru sťažovateľky súd pochybil tiež pokiaľ ide o druhý výrok týkajúci sa bytu na M. ulici v K., ktorý bol zakúpený v prevažnej miere z jej vlastných finančných prostriedkov.   Sťažovateľka   v   priebehu   konania   poukazovala   na   to,   že   je   síce   potrebné zohľadňovať zásadu redukcie požadovanej náhrady, avšak len u vecí, ktorých hodnota sa počas trvania BSM znížila. Hodnota predmetného bytu však nesporne stúpala. Navyše súd pochybil, keď pri výpočte vychádzal zo sumy 375.000,- Sk. Túto sumu síce sťažovateľka s nebohým manželom zaplatili realitnej kancelárii, ale časť znej vo výške 75.000,- Sk bola odmena realitnej kancelárii za sprostredkovanie kúpy.

Z uvedeného podľa názoru sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že vyvodené právne závery odporcu v citovanom rozsudku sú zjavne arbitrárne a majú za následok porušenie práv sťažovateľky zakotvených ústavou i dohovorom.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   sťažovateľky   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej   republiky   a   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 12. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD 11/2012 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 9 CoD/11/2012 zo dňa 12.   12.   2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   preto   posudzoval,   či   krajský   súd   postupoval   v   konaní   o   odvolaní sťažovateľky v súlade s princípmi vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy. Prihliadol pritom aj na rozhodnutie prvostupňového súdu, keďže odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS   372/08,   IV.   ÚS   350/09),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Krajský súd odôvodnil svoje potvrdzujúce rozhodnutie takto:«Súd   prvého   stupňa   správne   zistil   skutkový   stav,   správne   aplikoval   príslušné hmotnoprávne   normy   na   zistený   skutkový   stav   a   aj   vydanie   rozhodnutia   je   v   súlade s ustanoveniami procesného práva.

Žalobkyňa   sa   žalobou   podanou   v   zmysle   §   175y   O.   s.   p.   domáha   odstránenia spornosti   aktív   a   pasív   dedičstva   po   J.   M.   V rámci   konania   o   dedičstve   vedenom   na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 40 D 1344/2002, došlo medzi žalobkyňou /manželka poručiteľa/ na jednej strane a žalovanými /synovia poručiteľa/ na strane druhej k nezhode o tom,   či   do   aktív   dedičstva má   byť   zahrnutá   pohľadávka   poručiteľa   proti   žalovanému   v prvom rade v sume 610 700.- Sk z titulu pôžičky zo dňa 29. 7. 1998 a do pasív dedičstva pohľadávka žalobkyne v sume 283 920.- Sk z titulu vyporiadania BSM.

Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje   písomná   forma,   takže   táto   zmluva   môže   byť   uzavretá   i   ústne   alebo konkludentným   spôsobom.   Podstatnou   náležitosťou   obsahu   takejto   dohody   je   okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky, z obsahu zmluvy musí vyplývať i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom   dlžníkovi.   Dokiaľ   k   odovzdaniu   peňazí   nedôjde,   medzi   zmluvnými   stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010 sp. zn.   3 Cdo   325/2009),   a   to   aj   keby   všetky   náležitosti   tohto   právneho   úkonu   (vrátane náležitosti vôle), boli dané.

V prejednávanej veci preto bolo nevyhnutné zistiť, či došlo k poskytnutiu pôžičky

-odovzdaniu peňazí poručiteľom žalovanému v prvom rade. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobkyňa. V tomto smere žalobkyňa dôkazné   bremeno   neuniesla,   pretože   nepreukázala,   že   poručiteľ   skutočne   odovzdal žalovanému v 1. rade sumu 760.000,- Sk tak, ako to žalobkyňa tvrdí. Táto skutočnosť nebola preukázaná ani   výpoveďami svedkov   označených   v odvolaní   a   taktiež to   nevyplýva   ani zo záznamov v tzv. „zelenej knihe“.

Pokiaľ   žalobkyňa   poukazuje   na   to,   že   spolu   s   manželom   disponovali   sumou 600.000,- Sk, ktorú získali za predaj bytu na K. ul. v K., je potrebné zdôrazniť, že sa musí preukázať   skutočné   odovzdanie   predmetu   pôžičky   veriteľom   dlžníkovi   a   nie   preukázať možnosť   veriteľa   disponovať   príslušnou   peňažnou   sumou.   Vzhľadom   na   to   súd   prvého stupňa   správne   zamietol   žalobu   o   určenie,   že   pohľadávka   poručiteľa   J.   M.   vo   výške 14.960,50 € z titulu pôžičky žalovanému v 1. rade, sa zaraďuje do aktív dedičstva.

Čo sa týka druhého návrhu žalobkyne o určenie, že do pasív dedičstva patrí jej pohľadávka v suma z titulu vyporiadania BSM, odvolací súd za neopodstatnené považuje odvolanie žalovaných, ktorí tvrdia, že žalobkyňa nedoviezla z USA 10.000 USD, pretože nepredložila právne relevantný dôkaz o splnení formálnych predpokladov na dovoz takejto sumy podľa všeobecne platných právnych predpisov. Stotožňuje sa s hodnotením dôkazov podľa § 132 O. s. p. vykonaným súdom prvého stupňa, ktorý vzal do úvahy nielen obsah výpovede   žalobkyne   v   tomto   smere   (pričom   uvedená   argumentácia   žalobkyne   nebola v konaní   ojedinelá)   ale   aj   na   preukázanie   uvedeného   tvrdenia   žalobkyňou   predložený písomný dôkaz - vyhlásenie jej matky o darovaní sumy 10.000 USD výlučne žalobkyni (§ 143 Občianskeho zákonníka), ktorého vierohodnosť vyplýva aj z toho, že takáto suma dolárov bola po návrate žalobkyne vzápätí uložená v banke na jej účet.

Oproti týmto zisteniam nie je možné vziať do úvahy iba tvrdenie žalovaných, podľa ktorého neboli splnené formálne predpoklady (ak vôbec boli potrebné, čo však už odvolací súd nevzal do úvahy, pretože to nemalo, žiaden vzťah k hodnoteniu dôkazov) na dovoz predmetnej   sumy   na   územie   Slovenskej   republiky.   Na   toto   tvrdenie   žalovaných   totiž   už nenadväzovalo   žiadne   podporné   tvrdenie   a   dôkazy   na   jeho   preukázanie,   tak   ako   to na druhej strane tvrdila a preukázala žalobkyňa. Žalovaní tiež nepreukázali, že by na kúpu bytu na M. ul. boli použité aj finančné prostriedky, ktoré patrili výlučne poručiteľovi (suma 4.000 - 5.000 USD, ktoré mu mal darovať žalovaný v 2. rade pri návšteve poručiteľa v USA). Žalovaní naopak v priebehu konania uvádzali, že predmetný byt bol zakúpený zo spoločných prostriedkov patriacich do BSM žalobkyne a poručiteľa (písomné vyjadrenia žalovaných na č. l. 32, 156, vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 22. 11. 2006 na č. l. 126). Za   neopodstatnenú   ale   tiež   treba   považovať   námietku   žalobkyne,   týkajúcu   sa nesprávnosti zistenia ceny bytu na M. ul. v K., z ktorej súd vychádzal pri redukcii nákladov spojených   s   kúpou   tohto   bytu   a   vynaložených   z výlučných   prostriedkov   žalobkyne   a   to jednak v čase jeho zakúpenia, tak v čase zániku BSM.

Smrťou jedného z manželov manželstvo zaniká a zánikom tohto manželstva zanikne i bezpodielové spoluvlastníctvo (§ 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Občiansky zákonník vychádza z predpokladu,   že sa pri zániku BSM   vykoná jeho vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 (§ 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ako možné riešenie uvádza buď dohodu alebo rozhodnutie súdu na návrh jedného z manželov.

V   prípade   zániku   manželstva   smrťou   alebo   vyhlásením   jedného   z   manželov za mŕtveho, platí úprava v ust. § 1751 O. s. p., podľa ktorej sa toto vyporiadanie vykoná v rámci konania o dedičstve a to buď dohodou medzi pozostalým manželom a ostatnými dedičmi alebo ho vyporiada súd v tomto konaní. Rozhodnou skutočnosťou v tejto súvislosti je   doba   zániku   manželstva,   teda   smrť   poručiteľa,   a   k   tejto   dobe   sa   upínajú   aj   právne dôsledky zániku BSM a prechod majetkových práv a povinností na dediča.

Zákon v ust. § 175o O. s. p. ukladá, aby pri určení všeobecnej ceny majetku, výšky dlhov a čistej hodnoty dedičstva, prípadne výšky jeho predĺženia sa vychádzalo zo stavu, aký tu bol v dobe smrti poručiteľa a taktiež k uvedenej dobe (doba smrti poručiteľa) sa určuje všeobecná cena majetku patriaceho do dedičstva, t. j cena, za ktorú bolo možné v dobe   smrti   poručiteľa   tento   majetok   predať.   Rovnakou   zásadou   je   ovládané   aj vyporiadanie BSM podľa § 175l O. s. p., ak nastal zánik tohto BSM smrťou jedného z nich. Pokiaľ   teda   v   rámci   dedičského   konania   na   základe   žalobkyňou   predloženého posudku znalca bola všeobecná hodnota bytu na M. ul. ku dňu smrti poručiteľa určená sumou   284.690,-   Sk   (správnosť   takto   určenej   všeobecnej   ceny   nebola   spochybňovaná žiadnym z účastníkov konania), pri vyporiadaní BSM poručiteľa a žalobkyne nie je možné prihliadnuť na ceny bytov, aké sú v súčasnosti, tak ako to žiada žalobkyňa. Ak žalobkyňa sama v priebehu celého konania tvrdila, že na zakúpenie bytu na M. ul. bola vynaložená suma 375.000,- Sk (i keď v odvolacom konaní poukazuje na to, že táto suma zahŕňa aj odmenu realitnej kancelárie za sprostredkovanie kúpy bytu, na čo s poukazom na § 120 ods. 4 O. s. p. nemožno prihliadnuť), správne súd prvého stupňa pri určení sumy patriacej do pasív   dedičstva,   t.   j.   pohľadávky   žalobkyne   voči   dedičstvu   z titulu   vyporiadania   BSM, vychádzal z uvedených súm (teda 375.000.- Sk a 284.690.- Sk) a náklady, ktoré na spoločný majetok   vynaložila   žalobkyňa   redukoval   podľa   pomeru   toho,   v akom   došlo   k   zníženiu hodnoty bytu.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil celý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O. s. p.).»

Zo   sťažnosti   sťažovateľky   vyplynulo,   že   nesúhlasí   najmä   so   spôsobom   výkladu a aplikácie ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť   po uplynutí dohodnutej   doby   veci   rovnakého druhu.   Výklad všeobecných   súdov, podľa ktorých medzi podstatné náležitosti tejto zmluvy patrí aj dohoda o reálnom odovzdaní veci, posúdila sťažovateľka ako „prepiato formalistický“. Ústavný súd nespochybňuje názor všeobecných   súdov,   že   k   uzavretiu   tejto   zmluvy   zákon   vyžaduje   aj   reálne   odovzdanie predmetu   pôžičky   veriteľom   dlžníkovi.   Túto   skutočnosť   preukazuje   vždy   veriteľ. Prvostupňový súd, ktorý vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie listinnými dôkazmi, ako aj výsluchom účastníkov konania a svedkov, konštatoval, že veriteľ musí splniť svoju dôkaznú povinnosť, t. j. uniesť dôkazné bremeno „nielen o tom, že s dlžníkom uzavrel v určitej dobe zmluvu o pôžičke peňazí, ale aj to, že peniaze dlžníkovi skutočne odovzdal a akým spôsobom (v hotovosti, prevodom na dlžníkov účet, alebo inou formou) a či a ako bola dohodnutá doba   splnenia   dlhu“. Okresný   súd   v   odôvodnení   uviedol   jednotlivé   skutočnosti,   ktoré považoval   za   preukázané,   a   v   prípade   posúdenia   existencie   dlhu   žalovaného   v   1.   rade konštatoval, že navrhovateľka „žiadnymi dôkaznými prostriedkami súdu nepreukázala, že by odporca v 1. rade peňažnú hotovosť od poručiteľa skutočne prijal“.

Rozsiahle   dokazovanie   vykonal   prvostupňový   súd   aj   v   prípade   druhého   nároku navrhovateľky o zaradení jej pohľadávky z titulu vyporiadania BSM do pasív dedičstva po poručiteľovi.   Všeobecné súdy   vychádzali zo   zásad uvedených   v   §   150   Občianskeho zákonníka a pri posúdení výšky sporného majetku podľa ustanovenia § 175l a § 157o OSP. V zmysle ustanovenia § 157o ods. 1 OSP na podklade zistenia podľa § 175m určí súd všeobecnú   cenu   majetku,   výšku   dlhov   a   čistú   hodnotu   dedičstva,   prípadne   výšku   jeho predlženia   v   čase   smrti   poručiteľa.   Za   všeobecnú   cenu   majetku   určí   súd   sumu   zhodne tvrdenú účastníkmi; ak sú tvrdenia rozdielne, vykoná súd na jej zistenie potrebné dôkazy. Súd teda   v   intenciách   citovaných   ustanovení   (výslovného   ustanovenia,   že   určenie   ceny majetku sa viaže k okamihu smrti poručiteľa) určil na základe znaleckého posudku cenu spornej nehnuteľnosti a následne posúdil druhý nárok sťažovateľky.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj rozsudku súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia týchto uznesení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže všeobecné súdy v   posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovali   a   aplikovali príslušné právne normy. Rozhodnutie krajského súdu je teda akceptovateľné, aj čo sa týka vyvodenia právneho záveru zo zisteného skutkového stavu.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   teda   konštatovať,   že   krajský   súd   preskúmal rozhodnutie   okresného   súdu   aj   jemu   predchádzajúci   postup,   a   ani   po   oboznámení   sa so stanoviskom sťažovateľky predloženým v odvolaní nezistil žiadne nedostatky, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Ústavný súd k veci ešte dodáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli, a tak   zasahovať   do   ich   rozhodovacej   činnosti,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom   ani nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   V   danej   veci   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   dospieť k záveru,   že   by   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   bolo   možné   označiť za neakceptovateľný alebo zjavne neodôvodnený iba z toho dôvodu, že podľa sťažovateľky mali všeobecné súdy posúdiť skutkový stav a právnu stránku veci iným spôsobom.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru.

Ústavný   súd   preto   vzhľadom   na   uvedené   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   ďalšieho   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky viazanými na rozhodnutie v merite veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013