znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 361/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F., s. r. o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   advokát   a   konateľ   doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   vo   veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl. 6 ods. 1 a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5 Er 569/2008 zo 14. apríla 2012 a jeho postupom v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012 doručená sťažnosť JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,   práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 569/2008 zo 14. apríla 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a jeho postupom v tomto konaní.

Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   aj   pre   obchodnú   spoločnosť   P.,   s. r. o.,   B., s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007. Okresný súd napadnutým rozhodnutím rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím mal zasiahnuť do ním označených základných práv podľa ústavy,   práv   podľa   dohovoru,   práva   podľa   dodatkového   protokolu   a   mal porušiť   aj označený článok ústavy; sťažovateľ preto navrhol napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušiť,   vec   mu   vrátiť   na ďalšie   konanie a priznať   náhradu   trov   konania   pred   ústavným súdom. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdil, že k porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu a označeného článku ústavy došlo aj napadnutým postupom okresného súdu v označenom konaní.

Ústavný súd sa najskôr pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal otázkou, či sú naplnené   predpoklady   meritórneho   prerokovania   ústavnej   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a dospel opätovne k záveru, že ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme   racionality   a efektivity   konania   pred   ústavným   súdom   dáva   tomuto   súdu kompetenciu posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá   ešte   nemá   charakter   kontradiktórneho   konania,   keď   ústavný   súd   môže   obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

Súdny exekútor   má pri výkone exekučnej   činnosti   postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“); podľa § 2 ods.   1   Exekučného   poriadku   je   exekútor   štátom   určenou   a splnomocnenou   osobou na vykonávanie   núteného   výkonu   súdnych   a iných   rozhodnutí.   Podľa   ustanovenia   §   5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj exekučné konanie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne-technicky,   či   organizačne-inštitucionálny. Z hľadiska   funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   súdny   exekútor   nemá   aktívnu   legitimáciu na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu,   ktorým   ho   súd   vylúčil   z vykonávania   exekúcie v daných   veciach   pre   jeho   pomer   k účastníkovi   konania   (oprávnenému)   v zmysle ustanovenia   §   30   Exekučného   poriadku.   V takomto   prípade   je   objektom   rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou bez toho, aby sa pritom bližšie zaoberal   jeho   obšírnou   právnou   argumentáciou,   obdobne   ako   to   bolo   v prípade   jeho sťažností vedených na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 478/2011, sp. zn. III. ÚS 151/2012 a sp. zn. III. ÚS 211/2012 (bod 2 výroku).

K tomu   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   nesúhlas   sťažovateľa   s viacerými rozhodnutiami ústavného súdu (s uznesením sp. zn. I. ÚS 478/2011 zo 7. decembra 2011 a uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   322/2010   z 13.   apríla   2011)   by   mohol   byť   dôvodom odmietnutia   sťažnosti   v časti   aj   pre   jej   neprípustnosť   podľa   § 24   písm.   c)   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012