znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 361/2011-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   pojednávaní   6.   marca   2012 v senáte   zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra Dobríka v konaní o sťažnosti Ing. S. B., J., zastúpeného advokátom JUDr. PaedDr. I. P., PhD.,   MBA,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci namietaného   porušenia   jeho   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 105/2002 takto

r o z h o d o l :

1. Právo Ing. S. B. na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 105/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Senica p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 105/2002 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   S.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2   500   €   (slovom dvetisícpäťsto   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Senica p o v i n n ý   zaplatiť   mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Senica j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. S. B. trovy konania v sume 130,91 € (slovom stotridsať eur a deväťdesiatjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. PaedDr. I. P., PhD., MBA, Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 361/2011-16 z 13. septembra 2011 prijal sťažnosť Ing. S. B. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie pre namietané porušenie jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Senica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 105/2002.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na okresnom súde domáhal   určenia   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   výpoveďou.   Žaloba   bola okresnému súdu podaná 18. októbra 2002.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol chronologický výpočet podstatných úkonov okresného súdu v predmetnej veci, pričom osobitne zdôraznil skutočnosť, že súdny „spor v merite veci ako i celku je jednoduchý“, pričom ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebol právoplatne skončený a trval už 8 rokov.

Podľa   názoru   sťažovateľa   doterajšia   dĺžka   súdneho   konania   je   zapríčinená nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu. Sťažovateľ tiež v súvislosti s dĺžkou konania poukázal na „nedôstojnosť v zaobchádzaní“ zo strany okresného súdu, ktorá ho poznačila „na celý život“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1.   Ľudské právo sťažovateľa   na neprimeranú dĺžku pracovnoprávneho konania, vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach, v konaní vedenom na Okresnom súde Senica, pod sp. zn. 5 C 105/2002 porušené bolo.

2. Prikazuje Okresnému súdu Senica, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 11 500,00 Eur, ktoré je Okresný súd Senica povinný uhradiť do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Priznáva trovy právneho zastúpenia v sume... eur, ktoré je Okresný súd Senica povinný uhradiť na účet advokáta, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa   a   predsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby sa vo veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k vecnej stránke prijatej sťažnosti. Predsedníčka okresného súdu oznámila,   že   netrvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie,   a zároveň   sa k sťažnosti vyjadrila listom sp. zn. Spr. 1637/11 doručeným ústavnému súdu 2. novembra 2011,   v ktorom   uviedla   chronologický   prehľad   procesných   úkonov   okresného   súdu v predmetnom konaní:

„18.10.2002 podanie návrhu o neplatnosť výpovede

15.8.2003   vytýčený   termín   pojednávania   na   8.9.2003,   pojednávanie   odročené na neurčito   za   účelom   preukázaní   skutočností   uvádzaných   právnou   zástupkyňou navrhovateľa

5.4.2005 vytýčené pojednávanie na 22.4.2005, odročené na 25.5.2005 za účelom vypočutia navrhnutých svedkov

pojednávanie   dňa   25.5.2005   odročené   na   15.6.2005   stým,   že   odporca   v   lehote do 13.6.2005 doručí súdu konkrétne určené doklady

Pojednávanie 15.6.2005 odročené na 19.9.2005 s tým, že navrhovateľ do termínu pojednávania predloží súdu návrh na zmenu petitu návrhu, odporca predloží ďalšie určené doklady

Dňa   19.9.2005   súd   na   pojednávaní   pripustil   zmenu   petitu   návrhu   navrhovateľa. Keďže sa nedostavil odporca, pojednávanie bolo odročené na 12.10.2005 s tým, že bude volaný odporca pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty, taktiež pod hrozbou uloženia pokuty bude urgovaný na predloženie zápisu z porady, na ktorej malo byť rozhodnuté, že sa znižuje počet zamestnancov a ďalších dokladov od VÚC T., či odporca potreboval v roku 2002 súhlas zriaďovateľa, teda VÚC T., aby mohol znížiť stav svojich zamestnancov, konkrétne vyučujúcich.

Dňa 12.10.2005 bol vyhlásený rozsudok v mene SR, ktorým súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

9.11.2005predseda súdu rozhodol o žiadosti zákonnej sudkyne o predlženie lehoty na písomné vyhotovenie a odoslanie rozhodnutia podľa §158 ods.3 O.s.p. a určil lehotu na napísanie a odoslanie rozhodnutia do 31.12.2005.

Dňa 24.1.2006 podal navrhovateľ v zákonnej lehote proti rozsudku odvolanie.

Dňa 2.2.2006 bol spis predložený KS v Trnave na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku

13.9.2006 spis vrátený z KS s tým, že rozsudok súdu prvého stupňa bol zrušený a vec bola tunajšiemu súdu vrátená na ďalšie konanie

6.10.2006   bol   vyzvaný   navrhovateľ   na   navrhnutie   dôkazov,   ktoré   žiadal   vykonať v zmysle   uznesenia   KS   v   Trnave,   dna   8.11.2006   bol   navrhovateľ   urgovaný na podanie správy.

Dňa   22.9.2006   požiadalo   OR   PZ   v S.   podanie   informácie   a   zaslanie   dokladov z predmetného   spisu   ohľadom   trestného   stíhania   vo   veci   trestného   činu   krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku vo veci 5C 105/2002. Doklady boli zaslané 6.10.2006.

Dňa 12.12.2006 prípis navrhovateľa na výzvu zo dna 6.10.2006

Dňa   15.5.2007   vytýčené   pojednávanie   na   6.6.2007,   pojednávanie   odročené na doloženie dôkazového materiálu a doplnenie dokazovania.

26.6.2007 právny zástupca vypovedal plnú moc navrhovateľovi

12.9.2007 prípis navrhovateľa

Dňa 7.11.2007 urgované OR PZ na zapožičanie ich spisu,

dňa 9.11.2007 doručený spisový materiál

8.4.2008 dopyt na Obvodný úrad v T. ohľadne zrušenia Krajského úradu v T.

Dňa   12.9.2008   vytýčené   pojednávanie   na   13.10.2008,   ktoré   bolo   odročené na 5.11.2008   za   účelom   výsluchu   svedka   a   predloženia   písomného   rozhodnutia o organizačných   zmenách,   ktoré   predchádzalo   daniu   výpovede   navrhovateľovi zo strany odporcu a doloženia mzdových listov navrhovateľa.

Pojednávania   dna   5.11.2008   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   rozhodnutia o ďalšom dokazovaní znaleckým dokazovaním znalca z odboru personálnej práce.

Dňa   19.11.2008   vytýčené   pojednávanie   na   10.12.2008,   ktoré   bolo   odročené na 28.1.2009z dôvodu neprítomnosti účastníkov, ktorú ospravedlnili.

28.1.2009   bol   vyhlásený   rozsudok   v   mene   SR,   ktorým   súd   návrh   navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

26.2.2009 predsedníčka súdu v zmysle § 158 ods.3 O.s.p. vyhovela žiadosti zákonnej sudkyne a určila lehotu na napísanie a odoslanie rozhodnutia do 20.3.2009.

Dňa 9.4.2009 podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie.

Po   doručení   odvolania   odporcovi   a   zaslaní   vyjadrenia   bol   spis   dňa   8.7.2009 predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 24.2.2010 Krajský súd v Trnave rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v časti určenia neplatnosti výpovedi tak, že výpoveď daná navrhovateľovi je neplatná,   vo   zvyšnej   časti   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a   vec   mu   vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 30.3.2010 bol spis z KS v Trnave doručený tunajšiemu súdu.

Dňa 11.5.2010 bol vytýčený termín pojednávania na 9.6.2010, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom doloženia listinných dôkazov.

16.7.2010 boli listiny doložené.

Dňa   2.11.2010   bolo   vytýčené   pojednávanie   na   22.11.2010,   ktoré   bolo   odročené na 6.12.2010 za účelom predvolania odporcu a zaslanie ďalších dokladov.

Dňa 6.12.2010 bol vyhlásený rozsudok, odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 5.136,23 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd návrh navrhovateľa vo zvyšku zamieta. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v   sume   2.666,70   €   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   k   rukám   právneho zástupcu odporcu.

V zákonnej lehote podal navrhovateľ proti rozsudku odvolanie dňa 25.1.2011.

Spis bol predložený KS v Trnave dňa 15.2.2011 po doručení vyjadrenia k odvolaniu.

Dňa 19.10.2011 bol vyžiadaný z KS v Trnave na vyjadrenie k sťažnosti.“

Ústavný   súd   z vyžiadaného   predmetného   spisu   okresného   súdu   zistil   rovnaké skutočnosti   týkajúce   sa   priebehu   konania   ako   vyplývajú   z   vyjadrenia   predsedníčky okresného   súdu.   Navyše   zistil,   že   právna   vec   sťažovateľa   nie   je   ku   dňu   rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená. Vo veci prebieha odvolacie konanie na   Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“). Ústavný súd vrátil súdny spis okresnému súdu, ktorý ho prevzal 10. februára 2012.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   pripustila,   že   v čase   od   nápadu   veci na okresný súd do roku 2005 došlo k prieťahu v konaní, avšak podľa jej názoru od roku 2005 už k prieťahom v konaní nedochádza a zákonná sudkyňa „vykonáva všetky procesné úkony   precízne   v zmysle   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ak   došlo   k zrušeniu   rozsudku I. stupňa, sudkyňa vždy postupovala v intenciách rozhodnutia krajského súdu, reagovala nie len   na   návrhy   dokazovania   odporcu,   ale   aj   navrhovateľa.“.   Zároveň   predsedníčka okresného   súdu   uviedla,   že „vec   vykazuje   znaky   skutkovej   a právnej   zložitosti   veci, vzhľadom na zadováženie viacerých listinných dôkazov spojených s náhradou mzdy za dlhé časové obdobie“.

Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu stanovisko nezaujal.   Vo   svojom   liste   doručenom   ústavnému   súdu   24.   februára   2012   oznámil,   že sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval,   že   konanie,   ktorého   predmetom   je   rozhodovanie   o neplatnosti   výpovede a o nároku na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, obvykle nie je konaním osobitne právne zložitým a patrí k bežne rozhodovanej agende všeobecných súdov. Ani   potreba   dokazovania   listinnými   dôkazmi,   na   ktorej   rozsah   poukazuje   vo   svojom vyjadrení predsedníčka okresného súdu, nemôže byť dôvodom na to, aby konanie nebolo právoplatne skončené ani po uplynutí takmer desiatich rokov.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   tento   v zásade poskytoval okresnému súdu potrebnú súčinnosť v priebehu konania. Výnimkou je obdobie od 11. októbra 2006 do 12. decembra 2006, keď sťažovateľ opakovane nereagoval na výzvy súdu na označenie a predloženie nim navrhovaných dôkazov. Toto správanie sťažovateľa však s ohľadom na rozsah prieťahov zistených ústavným súdom v tomto konaní spôsobilo nárast doterajšej dĺžky konania v zanedbateľnej miere.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu konania. Pri hodnotení tohto kritéria vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   na   základe   skutočností   obsiahnutých v súdnom spise konštatoval, že postup okresného súdu v namietanom konaní vykazoval tak dlhšie   obdobia   nečinnosti,   ako   aj   postup,   ktorý   je   možné   označiť   ako   nesústredený a neefektívny.

Obdobie po podaní návrhu na začatie konania v roku 2002 sa vyznačuje viacerými úsekmi   súvislej   nečinnosti   okresného   súdu.   Ide   najmä   o obdobie   od   podania   návrhu do prvého pojednávania vo veci (10 mesiacov), ale najmä o obdobie od odročenia prvého pojednávania 8. septembra 2003 na neurčito do nariadenia nového termínu pojednávania 5. apríla 2005 (1 rok a 7 mesiacov).

Postup okresného súdu bol okrem zjavnej nečinnosti poznačený aj neefektívnosťou a nesústredenosťou. Okresný súd rozhodol meritórnym rozsudkom vo veci dosiaľ trikrát. Prvýkrát   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   5   C   105/2002-76   z 12.   októbra   2005, ktorým   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   23   Co   48/06-94 z 20. júla   2006   bol   rozsudok   okresného   súdu   zrušený   a vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie konanie   z dôvodu   nepreskúmateľnosti   rozsudku,   a tým   aj   odňatia   možnosti   konať   pred súdom. Obdobie po zrušení rozsudku okresného súdu je poznačené najmä neefektívnymi úkonmi   súdu   nevedúcimi   k rozhodnutiu   vo   veci.   Okresný   súd   v období   od   doručenia rozhodnutia krajského súdu 13. septembra 2006 až do nariadenia pojednávania 15. mája 2007   (8   mesiacov)   v podstate   len   vyzýval   navrhovateľa   na   označenie   dôkazov. Pojednávanie konané 6. júna 2007 bolo odročené na neurčito s tým, že bude uskutočnený dopyt   na   Krajský   úrad   v T.   (ďalej   len   „krajský   úrad“)   pre   účely   zistenia   okolností organizačných zmien na strane odporcu, ktoré mali viesť k skončeniu pracovného pomeru sťažovateľa výpoveďou. Zároveň okresný súd uložil odporcovi povinnosť predložiť dôkazy. Napriek tomu, že odporca vyžiadané dôkazy okresnému súdu predložil už 19. júna 2007, okresný súd avizovaný dopyt na krajský úrad zaslal až 16. septembra 2008, teda 1 rok a 3 mesiace po odročení pojednávania z tohto dôvodu. Okrem nečinnosti okresného súdu v tomto   období   je   výrazom   jeho   nesústredeného   postupu   aj   skutočnosť,   že   dopyt   bol adresovaný krajskému úradu napriek tomu, že bolo okresnému súdu známe, že krajský úrad bol   k 1.   októbru   2007   zrušený,   a teda   požadovanú   informáciu   bolo   potrebné   vyžiadať od obvodného úradu. Okresnému súdu bola 9. októbra 2008 doručená odpoveď obvodného úradu,   v ktorej   bolo okrem   poukázania na zrušenie krajského úradu   oznámené, že časť informácií požadovaných okresným súdom nie je možné poskytnúť, a to práve z dôvodu zániku krajského úradu, keďže zamestnanci bývalého odboru školstva krajského úradu už na obvodnom úrade nepracujú.

V poradí druhýkrát rozhodol okresný súd vo veci rozsudkom č. k. 5 C 105/2002-167 z 28. januára 2009, pričom návrh sťažovateľa opäť v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 23 Co 275/2009-201 z 24. februára 2010 rozsudok   okresného   súdu   zmenil   v časti   výroku   o vyslovení   neplatnosti   výpovede a v ostávajúcej   časti   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie s poukazom   na   nesprávne   právne   posúdenie   veci   okresným   súdom   a na   nedostatočné zistenie skutkového stavu.  

V poradí tretí rozsudok bol okresným súdom vyhlásený 6. decembra 2010 pod č. k. 5 C 105/2002-278. Proti tomuto podal sťažovateľ 25. januára 2011 odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Zistené nedostatky v postupe okresného súdu, ako aj pri jeho doterajšom meritórnom rozhodovaní v posudzovanom konaní majú podľa názoru ústavného súdu priamy dopad na kvalitu dodržiavania základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že nečinnosťou, ako aj neefektívnou   činnosťou   okresného súdu   v namietanom konaní došlo   k porušeniu   práva sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj zo skutočnosti, že posudzované konanie nie je v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 105/2002 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu). Ústavný súd pritom bral do úvahy skutočnosť, že v súčasnosti vo veci koná krajský súd ako súd   odvolací,   avšak   bez   ohľadu   na   výsledok   odvolacieho   konania   je   predpoklad,   že minimálne niektoré procesné úkony (napr. podľa § 225 OSP) bude povinný ešte vykonať okresný súd.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené právo sťažovateľa podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného   základného   práva   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo spôsobom,   ktorý   vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   porušovania   základného   práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 11 500 € s poukazom na dlhotrvajúci stav právnej neistoty.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo k zbytočným   prieťahom,   ako   aj   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   a   ďalšie okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 500 € sťažovateľovi primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov právneho zástupcu sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti právo na náhradu trov právneho zástupcu síce uplatnil, výška trov však nebola ani sťažovateľom, ani jeho právnym zástupcom v konaní nijako   špecifikovaná.   Ústavný   súd   preto   pri   určení   výšky   náhrady   trov   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Základom   pre   určenie   odmeny za poskytnutie   právnych   služieb   v roku   2011   je   suma   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   predstavovala sumu 741 €. Ústavný súd priznal úhradu za jeden úkon právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vykonaný v roku 2011 v sume 123,50 € a tiež režijný paušál v sume 7,41 €, t. j. spolu trovy konania v sume 130,91 €.

Ústavný   súd   odmenu   za   dve   písomné   podania   právneho   zástupcu   (oznámenie ústavnému   súdu   z 18.   novembra   2011   a z 20.   februára   2012)   nepriznal,   pretože   išlo o jednoduché procesné úkony, ktoré nijako neprispeli k objasneniu veci.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012