znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 361/09-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S., a.   s.,   J.,   zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. F.,   B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 455/07 z 20. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2009   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   a. s.,   J.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), v ktorej   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   namietala   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a taktiež porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 455/07 z 20. mája 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že bola účastníčkou konania vedeného v prvom stupni na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 52 C 140/06. V tomto   konaní   mala   procesné   postavenie   žalobkyne.   Žalobou   zo   16.   februára   2006 podanou pôvodne na Okresnom súde Bratislava I a následne postúpenou okresnému súdu sa domáhala   náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   a   nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Právo na náhradu škody v sume 116 484 000 Sk s príslušenstvom sťažovateľka v priebehu konania odôvodňovala tým, že Ú. (ďalej len „ÚRSO“) vydal v období od 26. novembra 2002 do 18. decembra 2002 viacero rozhodnutí týkajúcich   sa rozsahu   regulácie   cien   za   dodávku   elektriny,   distribúciu   elektriny,   poskytovanie systémových služieb a rozhodnutí o určení maximálnych cien a taríf týkajúcich sa dodávok elektrickej energie a zemného plynu, odvolajúc sa na ustanovenie § 12 zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov vykonaných zákonom č. 397/2002 Z. z. a zákonom č. 442/2002 Z. z. (ďalej len „zákon č. 276/2001 Z. z.“ alebo „zákon o regulácii v sieťových odvetviach“). Tieto rozhodnutia boli na základe sťažnosti sťažovateľky a niektorých ďalších obchodných spoločností v zmysle čl. 127 ústavy zrušené nálezmi ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 95/03 zo 7.   júla   2006   a   sp.   zn.   III.   ÚS   156/03   z   29.   novembra   2006   ako   vydané   na   základe nezákonného úradného postupu, v súvislosti s ktorým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky. Vydaním nezákonných rozhodnutí došlo k ovplyvneniu zmluvných vzťahov medzi sťažovateľkou a dodávateľmi elektrickej energie a zemného plynu, čo viedlo k tomu, že v roku 2003 musela za dodávky uvedených komodít platiť vyššiu cenu v porovnaní s cenami platnými pre rok 2002. Sťažovateľka sa domáhala náhrady škody vyčíslenej ako rozdiel medzi cenou uvedených komodít zaplatenou v roku 2003 a cenou, ktorú by platila podľa cien platných pre rok 2002.

Sťažovateľka uplatňovala náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným   postupom   (ďalej   len   „zákon   č.   58/1969   Zb.“)   v   spojení   s   §   27   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   52 C 140/06   z   27.   júna   2007   žalobu   zamietol v podstate   z   dôvodu,   že   neboli   splnené   zákonné   predpoklady   na   priznanie   nároku na náhradu škody, pretože medzi nesprávnym úradným postupom ÚRSO a vznikom škody nie   je   daná   príčinná   súvislosť.   Sťažovateľka   napadla   označený   rozsudok   odvolaním, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   4 Co 455/07   z   20.   mája   2009   tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka   namieta,   že   napádaný   rozsudok   krajského   súdu   z   20.   mája   2009 nie je dostatočne odôvodnený (odvolací súd sa nevysporiadal s jej námietkami uvedenými v odvolaní, konkrétne – nezaoberal sa druhým z právnych titulov uplatňovaného nároku – nezákonným   rozhodnutím   štátneho   orgánu   ani   argumentáciou   o   existencii   príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom ÚRSO a vznikom škody). Krajský súd zároveň   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľka   má   možnosť   domáhať   sa   vrátenia   cenového rozdielu zaplatených komodít   proti ich   dodávateľom   z titulu bezdôvodného obohatenia, čo vylučuje uplatnenie zodpovednosti štátu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Tento právny záver   krajského   súdu   popiera   podľa   sťažovateľky   zásadným   spôsobom   obsah   a   účel ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., predovšetkým § 1 ods. 2 uvedeného právneho predpisu.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 455/07 z 20. mája 2009. Zároveň navrhla, aby ústavný súd označený rozsudok krajského súdu z 20. mája 2009 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a aby priznal sťažovateľke náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľka   taktiež   uviedla,   že   v   zmysle   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade   s § 25 ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde   a   zisťuje,   či   návrh   spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa   čl.   51   ods.   1   ústavy   domáhať   sa   práv   uvedených   v...   čl.   46   tejto   ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie relevantných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť   v   súlade   s   účelom základného práva   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a   práva   na   spravodlivé súdne konanie   (čl. 6 ods. 1   dohovoru),   ktorým   je   poskytnutie   materiálnej   ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť označené práva v rozpore s ich podstatou a zmyslom.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať, či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ani posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v   konaní,   ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Z   obsahu   sťažovateľkinej   argumentácie   prednesenej   ústavnému   súdu   v   sťažnosti je zrejmé,   že   podstata   ňou   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru tkvie v namietanej nedostatočnosti a arbitrárnosti právnych záverov krajského súdu obsiahnutých v napádanom rozsudku sp. zn. 4 Co 455/07 z 20. mája 2009.

Podľa sťažovateľky «... Druhostupňový rozsudok je rozhodnutím nepreskúmateľným z   dôvodu   absolútnej   neexistencie   odôvodnenia   jadra   svojho   výroku.   Druhostupňový rozsudok je v podstate rozhodnutím neodôvodneným...

Druhostupňový   rozsudok   je   rozhodnutím   protiústavným,   zjavne   nesprávnym a arbitrárnym.   Druhostupňovým   rozsudkom   totiž   Krajský   súd   poprel   zásadu   objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu je jasne stanovená   vyššie   citovaným   ustanovením   §   1   ods.   2   Zákona   58/1969   Zb.   Jej   vznik je podmienený súčasnou existenciou nasledovných troch podmienok: (i) existencia škody, (ii) existencia nezákonného rozhodnutia orgánu štátu a (iii) kauzálny nexus, teda priama príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. V momente splnenia všetkých troch   vyššie   uvedených   podmienok   vzniká   objektívna   zodpovednosť   štátu   za   škodu spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   štátu.   Pre   jej   vznik   a   existenciu   nie   sú podstatné   žiadne   ďalšie   skutočnosti   a   už   rozhodne   nie   také,   ktoré   boli   alebo   mohli byť vyvolané   splnením   troch   vyššie   uvedených   kritérií.   Pre   uvedenú   objektívnu zodpovednosť je kľúčové, že u Sťažovateľa došlo k škode, teda k zmenšeniu jeho majetku a je úplne nepodstatné, že sa toto jeho „zmenšenie“ majetku následne prejavilo v náraste majetku inej osoby. Krajský súd v podstate Druhostupňovým rozsudkom „zaviedol“ ďalšie kritérium   potrebné   pre   vznik   objektívnej   zodpovednosti   štátu   a   to   nemožnosť   domôcť sa náhrady   škody   u   iného   subjektu.   Tým   však   princíp   objektívnosti   v   plnom   rozsahu znegoval...».

V rámci predbežného prerokovania veci si ústavný súd vyžiadal spisový materiál okresného súdu sp. zn. 52 C 140/2006 týkajúci sa predmetnej veci, z ktorého vyplýva:

Sťažovateľka   podala   20.   februára   2006   žalobu   o   náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym   úradným   postupom   a   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   štátu.   V   konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 52 C 140/2006 tvrdila, že v období od 26. novembra 2002   do   18.   decembra   2002   vydal   ÚRSO   viacero   rozhodnutí   týkajúcich   sa   rozsahu regulácie   cien   za   dodávku   elektriny,   distribúciu   elektriny,   poskytovanie   systémových služieb a rozhodnutí o určení maximálnych cien a taríf týkajúcich sa dodávok elektrickej energie a zemného plynu odvolajúc sa na ustanovenie § 12 zákona č. 276/2001 Z. z. Tieto rozhodnutia boli neskôr zrušené nálezmi ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 95/03 zo 7. júla 2006 a sp. zn. III. ÚS 156/03 z 29. novembra 2006, pretože boli vydané na základe nezákonného úradného   postupu,   v   súvislosti   s   ktorým   došlo   aj   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky. Vydaním nezákonných rozhodnutí došlo k ovplyvneniu zmluvných vzťahov medzi sťažovateľkou a dodávateľmi elektrickej energie a zemného plynu, čo viedlo k tomu, že v roku 2003 musela za dodávky uvedených komodít platiť vyššiu cenu v porovnaní s cenami   platnými   pre   rok   2002.   Sťažovateľka   sa   domáhala   náhrady   škody   vyčíslenej ako rozdiel   medzi   cenou   uvedených   komodít   zaplatenou   v   roku   2003   a   cenou,   ktorú by platila   podľa   cien   platných   pre   rok   2002   (skutočná   škoda),   náhrady   ušlého   zisku vo výške 2,9 % zo sumy uplatňovanej skutočnej škody (vypočítaného na základe vývoja priemerných úrokových mier z korunových vkladov) a príslušného úroku z omeškania.

Sťažovateľka   uplatňovala   náhradu   škody   podľa   ustanovení   §   1   a   §   18   zákona č. 58/1969   Zb.,   t. j.   ako   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   štátu (§ 1 zákona č. 58/1969 Zb.), ako aj škodu spôsobenú jeho nesprávnym úradným postupom (§ 18 zákona   č.   58/1969   Zb.).   V   doplnení   žaloby   z   30.   októbra   2006   vo   vzťahu k uplatňovanému   právnemu   titulu   náhrady   škody   uviedla: „... Navrhovateľ   tvrdí, že nesprávnym úradným postupom URSO mu bola spôsobená škoda. Nesprávny úradný postup konštatoval ústavný súd, a spočíva v tom, že URSO prekročil svoju vecnú i časovú pôsobnosť, keď vydával rozhodnutia bez vydania všeobecne záväzného právneho predpisu a podľa neúčinného ustanovenia § 12 ZRSO platného v roku 2003. Škoda bola spôsobená v dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu a spočíva v tom, že navrhovateľ bol nútený platiť   vyššie   cenný   energií,   čím   mu   bol   spôsobený   priamy   úbytok   majetku   vyčísliteľný ako rozdiel ceny, ktorú by bol platil podľa zmluvy uzatvorenej na rok 2002 a ktorú musel platiť podľa nezákonných a neskoršie ústavným súdom zrušených rozhodnutí URSO v roku 2003...“

Na pojednávaní konanom 14. februára 2007 právny zástupca sťažovateľky okrem iného uviedol: „... V tomto konaní sa domáhame náhrady škody spôsobenej nesprávnym právnym postupom orgánu verejnej moci. Poukazujeme pritom na skutočnosť, že zákon o zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu,   alebo   jeho nesprávnym úradným postupom č. 58/1969 Zb. nedefinuje pojem nesprávny úradný postup. Avšak z dôvodovej správy je možné jednoznačne vyvodiť, že o nesprávny úradný postup sa jedná, ak štátny orgán poruší povinnosť pri jeho postupe v konaní. Následne takýmto konaním vznikne škoda, ktorej sa v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom domáhame. Túto skutočnosť, to znamená nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, v tomto   prípade   Ú.   konštatoval   vo   svojom   rozhodnutí   aj Ústavný   súd   v   rozhodnutí   č. 29/2003,   kde   uviedol,   že   ustanovenie   zákona   č.   276/2001   Zb.   o   regulácii   v   sieťových odvetviach, konkrétne v § 12 ods. 4 je zakotvené zákonné splnomocnenie úradu v rámci svojej pôsobnosti podľa § 5 ods. 1 predmetného zákona vydávať rozhodnutia. Avšak na základe   všeobecne   záväzného   predpisu,   ktorý   by   upravil   zákonný   postup   pri   vydávaní rozhodnutí v pôsobnosti úradu, ktoré majú za následok reguláciu subjektov, to znamená reguláciu rozsahu ekonomických nákladov a primeraného ekonomického zisku subjektov, ktoré sú predmetom regulácie. Keďže úrad príkaz zákonodarcu nerealizoval a všeobecne záväzný predpis, ktorým by upravil svoj postup pri vydávaní rozhodnutí o cenovej regulácii nevydal, aj v zmysle nálezu Ústavného súdu porušil vecnú a časovú pôsobnosť. Týmto nesprávnym právnym postupom spôsobil navrhovateľovi škodu, ktorá je v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, ktorý je opísaný vyššie. Vznik škody spôsobilo rozhodnutie bez zákonného podkladu, ktoré nemohlo zaviazať navrhovateľa plniť vyššie ceny na základe nezákonného rozhodnutia. Keďže nemohlo dôjsť k navýšeniu cien, vznikla navrhovateľovi škoda... Máme za to, že o základe nášho nároku na náhradu škody bolo už jednoznačne rozhodnuté nálezom Ústavného súdu, ktorý rozhodnutia, ako nezákonné zrušil a všeobecný súd je v tomto konaní neoprávnený preskúmavať základ nároku v intenciách rozhodnutia Ústavného súdu...“

Právny   zástupca   žalovaného   v   II.   rade   (Slovenskej   republiky   –   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky)   na   označenom   pojednávaní   okrem   iného   namietal: „... máme   za   to,   že   v   danom   prípade   sa   nejedná   o   namietanie   nesprávneho   právneho postupu, ale o nezákonné rozhodnutie Ú., s poukazom aj na rozhodnutia Ústavného súdu a ich odôvodnenie, ktorý predmetné rozhodnutia zrušil. V danom prípade je potrebné v súlade so zákonom č. 58/1969 Zb. predrokovať predmetný nárok na príslušnom ústrednom orgáne a domáhať sa uspokojenia nároku. Až následne je možné obrátiť sa so žalobou na príslušný súd. V danom prípade nebola splnená podmienka konania na súde a to je predrokovanie, resp. uplatnenie nároku na príslušnom Ústrednom orgáne štátnej správy...“

V   neskoršom   písomnom   podaní   z 5. marca   2007   (doručenom   okresnému   súdu 13. marca   2007)   sťažovateľka   uviedla: „Odporca   v   III.   rade   na   pojednávaní   konanom dňa 14. februára 2007 namietal postup navrhovateľa podľa zákona 58/1969, presnejšie namietal   skutočnosť,   že   navrhovateľ   pred podaním   žaloby   nepodal   podľa   §   9   zákona č. 58/1969   žiadosť   o   predbežné   prerokovanie   na   príslušnom   ústrednom   orgáne   štátnej správy.   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   zdôrazniť,   že   predmetom   konania   vedeného na Okresnom súde pod sp. zn. 52 C 140/06 nie je nárok navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu (ktorého uplatneniu na všeobecnom súde by   malo   predchádzať   podanie   žiadosti   o   predbežné   prerokovanie   podľa   §   9   zákona 58/1969),   ale   nárok   navrhovateľa   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom orgánu štátu podľa § 18 zákona 58/1969, pričom zákon 58/1969 nevyžaduje v prípade   uplatnenia   tohto   nároku   na   všeobecnom   súde   jeho   predbežné   prerokovanie na príslušnom ústrednom orgáne štátnej správy.“

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   52   C   140/06-559   z   27.   júna   2007   v   podstatnej časti žalobu zamietol (v časti týkajúcej sa zaplatenia istiny 11 518 908 Sk konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti). Ratio decidendi rozhodnutia okresného súdu tvorí táto časť odôvodnenia: „Podľa názoru súdu, štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom štátu objektívne, bez ohľadu na zavinenie, avšak pri súčasnom splnení troch podmienok: 1. navrhovateľovi (poškodenému) vznikla škoda predstavujúca majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, 2. príslušný orgán štátu sa dopustil nesprávneho úradného postupu, 3. škoda je v príčinnej súvislosti s týmto postupom orgánu štátu, t. j. vo vzťahu príčiny a následku. Zákon   presne   nedefinuje,   čo   je   nesprávny   úradný   postup,   preto   je   potrebné   vychádzať z obsahu tohto pojmu, ako aj z konkrétnych okolností. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorý zrušil rozhodnutia Ú. týkajúce sa regulovaných subjektov (dodávateľov energií) pre ich nezákonnosť a protiústavnosť, keď konštatoval, že napadnutými rozhodnutiami Ú. boli dlhú dobu porušované práva, avšak neriešil otázku, či nimi bola spôsobená škoda. Samotný navrhovateľ výšku náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Ú. vyčíslil ako rozdiel medzi cenami energií v roku 2002, t. j. pred vydaním nezákonných a ústavným súdom zrušených rozhodnutí a v roku 2003, t. j. po ich vydaní. Je teda zrejmé, že vydaním nezákonných rozhodnutí Ú. (nie skôr) došlo v majetkovej sfére navrhovateľa ku škode, ktorá je kvantifikovateľná,   ktorá   vznikla   počas   doby   platnosti   týchto   rozhodnutí.   Zo   základu vzniknutej   škody   sa   potom   odvíja   aj   nárok   na   náhradu   ušlého   zisku.   Súd   sa   stotožnil s tvrdením   navrhovateľa   o   nesprávnom   úradnom   postupe   spočívajúcom   v   tom,   že   Ú. predtým, než vydal rozhodnutia o cenovej regulácii nevydal vykonávací predpis, ktorým by stanovil podrobnosti regulácie. Avšak ku vzniku škody tak, ako si ju uplatnil navrhovateľ, nedošlo podľa názoru súdu v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Ú., ale v dôsledku cenovej regulácie obsiahnutej v nezákonných a zrušených rozhodnutiach Ú.   (tak,   ako   to   konštatuje   aj   samotný   navrhovateľ   a   Ústavný   súd   SR   vo   svojich odôvodneniach),   vydaním   a   platnosťou   ktorých   došlo   ku kvantifikovateľnému   úbytku v majetkovej   sfére   navrhovateľa   (poškodeného).   Nárok   na náhradu   škody   vzniknutej v príčinnej   súvislosti   s   vydaným,   platným   a   neskôr   zrušeným   nezákonným   rozhodnutím orgánu   štátu   je   však   potrebné   uplatniť   na   inom   skutkovom   a právnom   základe   a   iným zákonným procesným postupom.

Okrem preukázania nesprávneho úradného postupu a vzniku škody bolo povinnosťou navrhovateľa   preukázať   aj   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   týmito   dvoma predpokladmi. V prejednávanej veci nemožno konštatovať, že nebyť nesprávneho úradného postupu (a teda Ú. by bol vydal všeobecne záväzný právny predpis), nebolo by došlo ku škode a teda de facto k vyšším platbám za energie v roku 2002 oproti roku 2003, nakoľko až samotné rozhodnutie Ú.   určovalo cenovú reguláciu (určilo výšku platieb regulovanému subjektu).   A až   v   priamej   príčinnej   súvislosti   s   týmito   rozhodnutiami   (ich   vydaním   a platnosťou)   mohla vzniknúť škoda   tak,   ako   ju   špecifikoval a uplatnil   navrhovateľ (t.   j. platenie konkrétnych súm za odber energií navrhovateľom regulovanému subjektu). Na základe citovaných zákonných ustanovení a vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal v prejednávanej veci splnenie všetkých zákonných predpokladov svojho škodového nároku, teda dôvodnosť návrhu čo do základu. Súd preto návrh   zamietol   a   ďalej   sa   nezaoberal   správnosťou   výšky   vyčíslenia   navrhovateľom uplatňovanej náhrady škody a príslušenstva nároku, ani námietkou premlčania vznesenou odporcom v 2. rade.“

Sťažovateľka napadla rozsudok okresného súdu z 27. júna 2007 odvolaním, v ktorom uviedla,   že   okresný   súd dospel   k   nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že sa nestotožňuje so záverom okresného   súdu   o   neexistencii   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným postupom ÚRSO a škodou. Poukázala na fakt, že k vydaniu nezákonných rozhodnutí ÚRSO došlo práve na základe a v dôsledku jeho nesprávneho úradného postupu, preto skutočnosť, že tieto rozhodnutia „nasledovali až po nesprávnom úradnom postupe, teda časovo stoja medzi   nesprávnym   úradným   postupom   a   navrhovateľovou   škodou“, nemôže   spôsobiť prerušenie príčinnej súvislosti medzi škodou a označeným nesprávnym úradným postupom ÚRSO. Podľa sťažovateľky: «... keby bol postup URSO správny neviedol by k vzniku škody, za ktorú zodpovedá štát (čo v konečnom dôsledku uzavrel i Ústavný súd)... Priamu príčinnú súvislosť   nemožno   vnímať   „graficky“   resp.   chronologicky   ako   vzťah   založený   na   tom, že niečo   (dôsledok)   časovo   výhradne   a   bezprostredne   nasleduje   po   príčine.   Priamu príčinnú súvislosť   treba   posudzovať   obsahovo.» Sťažovateľka   vo   svojom   odvolaní proti prvostupňovému   rozsudku   uviedla: «... požiadavka   na   predbežné   prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 9 a nasl. zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom   (ďalej   len   „zákon   č.   58/1969“)   bola navrhovateľom v priebehu konania pred súdom prvého stupňa splnená. Navrhovateľ doručil odporcovi v I. rade dňa 6.   októbra 2006 podanie označené ako „Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím“. Odporca v I. rade (aj s prihliadnutím na jeho prednesy v konaní 52 C 140/06) nárok navrhovateľa v zákonom   stanovenej   lehote   neuspokojil   a   s   prihliadnutím   na   obsah   súdneho   spisu nie je dôvodné predpokladať, že by tak kedykoľvek dobrovoľne urobil.»

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 455/07 z 20. mája 2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „... Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. po novele O. s. p. účinnej od 15.10.2008 (§ 372p ods. 1 O. s.   p.),   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom na vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa považoval odvolací súd jeho   skutkové   zistenia   a   z   neho   vyplývajúce   závery   a   právne   posúdenie   veci   za   úplné, vystihujúce   podstatu   prejednávanej   veci,   s   odôvodnením   jeho   rozhodnutia   sa   v   celom rozsahu aj stotožnil a nepovažoval za potrebné na doplnenie správnosti jeho rozsudku nič viac dodať (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Pokiaľ ide o námietky navrhovateľa v jeho odvolaní, tieto neboli dôvodné.

Odvolací   súd   len   zdôrazňuje,   že   v   prejednávanej   veci   sa   navrhovateľ   domáhal náhrady škody podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Ú. Cena plynu a energie sa určila dohodou zmluvných strán, na ktoré pristúpil navrhovateľ. Výška škody, vyčíslená navrhovateľom   ako   rozdiel   cien   za   energie   v   roku   2002   a   2003,   ktoré   boli   zaplatené obchodným spoločnostiam, je bezdôvodným obohatením zo strany obchodných spoločností, nakoľko u nich došlo k prijatiu plnenia bez právneho titulu, resp. z právneho titulu, ktorý odpadol.   Navrhovateľovi   vznikla   pohľadávka   voči   dodávateľom   energií   z   titulu bezdôvodného obohatenia, ak navrhovateľ za dodávku energií zaplatil dodávateľom viac. Pokiaľ   tak   nárok   navrhovateľa   mohol   byť   uspokojený   z   tohto   titulu   bezdôvodného obohatenia, nie je daná objektívna zodpovednosť štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb. Z   týchto   dôvodov odvolací súd   rozsudok súdu   prvého   stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

V náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 95/03 zo 7. júla 2006 sa okrem iného uvádza:«Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o preskúmavané správne akty úradu a ich vymedzenie, zaujal už svoje stanovisko v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 39/03, keď analyzoval ustanovenie § 12 zákona o regulácii (v znení platnom v čase do 31. decembra 2005), pričom uviedol, že „je možné konštatovať, že jeho účelom je upraviť spôsob regulácie cien ako jednej z hlavných foriem štátnej regulácie v sieťových odvetviach. Odsek 1 obsahuje legálnu definíciu regulácie cien v sieťových odvetviach; v odseku 2 je uvedený normatívny imperatív pre určenie spôsobu výpočtu maximálnej ceny alebo tarify, resp. určenie maximálnej ceny alebo tarify [podľa odseku 1 písm. a) a písm. b)], ktorý musí zohľadňovať ekonomicky oprávnené   náklady   a   primeraný   zisk   z   vykonávania   regulovanej   činnosti;   v   odseku   3 je uvedená forma (názov, označenie) právneho aktu, ktorým sa ustanovuje rozsah regulácie cien – rozhodnutie (o regulácii cien), a pravidlo, že tieto rozhodnutia úradu sa uverejňujú v zbierke zákonov. Odsek 4 predstavuje blanketovú normu, ktorou sa odkazuje na úpravu podrobností o postupe pri regulácii cien v sieťových odvetviach a pri určovaní rozsahu ekonomicky   oprávnených   nákladov   a   primeraného   zisku,   ktoré   má   upraviť   všeobecne záväzný   právny   predpis   úradu,   t.   j.   ide   o   splnomocňovacie   ustanovenie   na   vydanie všeobecne záväzného predpisu úradu“.

Ústavný   súd   v   uvedenom   rozhodnutí   tiež   uviedol   nad   rámec   tohto   odôvodnenia, že „ak úrad pri uskutočňovaní cenovej regulácie v rozhodnutiach vydaných podľa § 12 ods. 3 zákona č. 276/2001 Z.   z. (v znení platnom do 31.   decembra 2004) nerešpektuje jej účel vyjadrený v § 2 písm. b) tohto zákona, tak postupuje v rozpore so zákonom“.... Práve   nevydaním   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   s   účinnosťou od 1. januára 2003, podľa ktorého mal úrad postupovať pri vydávaní rozhodnutí týkajúcich sa regulácie cien v sieťových odvetviach, došlo zo strany úradu k nedodržaniu časovej a vecnej kompetencie. Úrad síce vydal namietané rozhodnutia z hľadiska svojej právomoci opodstatnene, teda v súlade so zákonom o regulácii v znení účinnom do 31. decembra 2002, ale bez vykonávacieho predpisu, na vydanie ktorého ho zaväzovalo ustanovenie § 12 ods. 4 citovaného zákona účinné od 1. januára 2003. Keďže išlo o kogentnú právnu normu, ktorá úradu   uložila   povinnosť   vydať   všeobecne   záväzný   právny   predpis   bez   toho, aby mu umožnila odchýliť sa od požadovaného správania, úrad bol povinný ju rešpektovať a na základe toho mal vykonávací právny predpis vydať.

Odhliadnuc   od   časovej   pôsobnosti,   ktorá   je   okrem   iného   spojená   s   platnosťou a účinnosťou právnej normy (odkedy a dokedy možno vydať právny akt), vecná pôsobnosť oprávneného   subjektu   sa   vo   všeobecnosti   týka   predmetu   právnej   úpravy,   to   znamená problematiky spoločenských vzťahov, ktoré reguluje. Na základe tejto všeobecnej definície možno vecnú kompetenciu úradu označiť ako jeho pôsobnosť týkajúcu sa oblasti regulácie cien v sieťových odvetviach, ktorá je finálne premietnutá do vydávania rozhodnutí. Vecná pôsobnosť úradu v oblasti regulácie cien podľa zákona o regulácii a osobitných predpisov nebola   vymedzená   len   v   §   5   ods.   1   písm.   c)   zákona,   ale   na   základe   splnomocnenia obsiahnutého   v   §   12   ods.   4   zákona   mala   byť   vymedzená   aj   vo   vykonávacom   právnom predpise, pretože tento mal upraviť podrobnosti o postupe pri regulácii cien v sieťových odvetviach.   Keďže úrad vydal namietané rozhodnutia   v období   novembra až decembra 2002, to znamená v čase pred vydaním všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý mal upraviť podmienky a postup pri regulácii cien, prekročil tým aj svoju vecnú kompetenciu. Nevydaním   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   s   účinnosťou   od   1.   januára 2003 úrad nesplnil zákonnú právomoc a neurčil   pravidlá vydávania konkrétnych aktov aplikácie práva.

Na   základe   splnomocnenia   zákonom   je   úrad   oprávnený   vykonávať   reguláciu v sieťových odvetviach (pojmy vymedzené v § 2 zákona o regulácii), spravovať jej predmet (§ 3 citovaného zákona).

Vykonávanie regulácie (výroby, výkupu, tranzitu a rozvodu) elektriny, plynu a tepla je stanovenie medzí na základe zákona pre výkon základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Napadnuté   regulačné   rozhodnutia   ustanovujú   zásadné   podmienky   podnikania sťažovateliek tým, že im určujú medze výroby, výkupu, tranzitu a rozvodu plynu, elektrickej energie a výkupu a rozvodu tepla.

Zákon o regulácii preto pre stanovenie medzí základného práva podnikať ustanovil povinnosť určiť pravidlá regulácie všeobecne záväzným právnym predpisom, keď uviedol: „... podrobnosti o postupe pri regulácii cien v sieťových odvetviach a pri určení rozsahu ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku ustanoví všeobecne záväzný právny predpis“.

Samotné   vydanie   vykonávacieho   právneho   predpisu   malo   predstavovať   zákonnú medzu ukladania povinností v regulovaných komoditách.

Zákonné medze ukladania povinností vyplývajúce z čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy nemajú len hmotnoprávny, ale aj „procesnoprávny“ rozmer. To znamená, že orgán verejnej moci ukladajúci povinnosti ich musí uložiť spôsobom a postupom, ktorý predpokladá zákon, čím okrem iného umožní budúcim adresátom povinností, aby sa k ním vyjadrili.

Nevydanie   všeobecne   záväzného   predpisu   požadovaného   zákonom   (§   12   ods.   4 citovaného   zákona)   znamená   aj   nedodržanie   zákonom   učeného   postupu   ukladania povinností (medzí podnikania) vyplývajúceho z čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.

Ústavný súd dospel k záveru, že namietané rozhodnutia majú charakter vadných právnych aktov. Vydal ich totiž orgán, ktorý bol na ich vydanie v zmysle zákona oprávnený, ale práve z vyššie uvedených dôvodov nedodržal svoju kompetenciu z hľadiska časového a vecného...

... Vydaním   namietaných   rozhodnutí   úrad   aplikoval   právo   bez   toho,   aby   dodržal svoju   vecnú   a   časovú   kompetenciu,   pretože   špecifický   okruh   spoločenských   vzťahov reguloval   síce   na   základe   svojej   právomoci,   ale   bez   všeobecne   záväzného   právneho predpisu, ktorý by upravil postup a podmienky pre reguláciu cien, ako aj bez toho, aby tento vykonávací predpis vydal v čase, ktorý mu určil zákon, teda na stanovenie pravidiel regulácie...

... Zásahom do základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je aj stanovenie medzí   základného   práva   (podmienok)   podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   spočívajúce v stanovení cien orgánom verejnej moci (regulačným úradom). Zásah do práva podnikať sa stáva porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy postupom orgánu verejnej moci (regulačného úradu), ktorý nedodrží zákonom stanovené pravidlá určenia podmienok regulácie. Takýto postup úradu je porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy (bod 1 výroku nálezu)...

... Predpoklad   správnosti   verejnoprávnych   aktov   orgánov   verejnej   moci je nevyhnutný pre fungovanie právneho štátu.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdenie týchto aktov z hľadiska námietky porušenia základných   práv   sťažovateliek.   Keďže   ústavný   súd   zistil   porušenie   základných   práv sťažovateliek, v záujme zachovania ich právnej istoty, ako aj s ohľadom na princíp ochrany v dobrej viere nadobudnutých práv zrušil napadnuté individuálne rozhodnutia.

Je   potrebné zdôrazniť,   že i   k uloženiu   povinnosti   sťažovateliek nedošlo v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, lebo zákon predpokladal uloženie povinností na základe úplnej právnej normy, k čomu však pri nevydaní vykonávacieho právneho predpisu nedošlo a postup úradu pri vydávaní individuálnych právnych aktov je aj porušením tohto článku ústavy.   Napadnuté   rozhodnutia   v   okolnostiach   prípadu   dlhú   dobu   porušovali   práva sťažovateliek podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Ústavný súd nerieši   otázku,   či   nimi   bola   sťažovateľkám   spôsobená   škoda,   lebo   na   rozhodovanie o prípadnej škode sú príslušné všeobecné súdy.»

V   náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   156/03   z   29.   novembra   2006   týkajúcom   sa   priamo sťažovateľky   ústavný   súd,   pokiaľ   ide   o   podstatné   dôvody   rozhodnutia,   odkázal na odôvodnenie citovaného nálezu zo 7. júla 2006 vo veci sp. zn. I. ÚS 95/03.

Podľa   §   27   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   účinného   od   1.   júla   2004   zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán   štátnej   organizácie   (ďalej   len   "štátny   orgán").   Štát   zodpovedá   taktiež   za   škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím   majú   tí,   ktorí   sú   účastníkmi   konania   a   boli   poškodení   nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné   vopred   prerokovať   s   ústredným   orgánom.   Ak   ide   o   rozhodnutie   vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo   miestnym   ľudovým   súdom,   je   ústredným   orgánom   Ministerstvo   spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch je týmto orgánom,

a) ak   ide   o   vec   patriacu   do   pôsobnosti   Československej   socialistickej   republiky, federálny ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,

b) ak   ide   o   vec   patriacu   do   pôsobnosti   Českej   alebo   Slovenskej   socialistickej republiky, ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom   bolo   nezákonné   rozhodnutie   vydané,   a   ak   niet   takéhoto   ústredného   orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1). (ods. 1 § 9 zákona č. 58/1969 Zb.)

Ak   bola   žiadosť   o   predbežné   prerokovanie   podaná   na   ústrednom   orgáne,   ktorý nie je príslušný, postúpi ju orgánu príslušnému. Účinky podania žiadosti sa v tomto prípade zachovávajú. (ods. 2 § 9 zákona č. 58/1969 Zb.)

Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb. ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do   šiestich   mesiacov odo   dňa podania žiadosti,   môže sa   poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z   obsahu   sťažnosťou   napádaného rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   455/07 z 20. mája 2009 nepochybne vyplýva, že odvolací súd aplikoval v danom prípade § 219 ods. 3 OSP s tým, že sa plne stotožňuje s podstatnými dôvodmi determinujúcimi výrokovú časť prvostupňového rozsudku okresného súdu.

Okresný súd založil svoje rozhodnutie na závere, že nedošlo k naplneniu všetkých zákonom   ustanovených   predpokladov   na   priznanie nároku   na   náhradu   škody   z   dôvodu neexistencie   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   ÚRSO a namietanou škodou. Okresný súd pri tom odôvodnil v tomto bode svoje rozhodnutie tak, že   „poskytovalo   odpoveď“   aj   na   argumentáciu   sťažovateľky   týkajúcu   sa   tohto   aspektu obsiahnutú v odvolaní. Sťažovateľka namietala, že existenciu príčinnej súvislosti nemožno posudzovať   výlučne   z   časového   hľadiska „... ako   vzťah   založený   na   tom,   že   niečo (dôsledok)   časovo   výhradne   a   bezprostredne   nasleduje   po   príčine.   Priamu   príčinnú súvislosť treba posudzovať obsahovo...“, pričom taktiež tvrdila, že ak by „... bol postup URSO   správny,   neviedol   by   k   vzniku   škody,   za   ktorú   zodpovedá   štát   (čo   v   konečnom dôsledku uzavrel i Ústavný súd)“. Okresný súd však založil svoj záver o absencii priamej príčinnej   súvislosti   nie   na   časovej   následnosti   potenciálnej   príčiny   a   následku,   ale na základe ich povahy a obsahu, keď uviedol: „Avšak ku vzniku škody tak, ako si ju uplatnil navrhovateľ,   nedošlo   podľa   názoru   súdu   v   priamej   príčinnej   súvislosti   s   nesprávnym úradným   postupom   Ú.,   ale   v   dôsledku   cenovej   regulácie   obsiahnutej   v   nezákonných a zrušených rozhodnutiach Ú. (tak, ako to konštatuje aj samotný navrhovateľ a Ústavný súd SR   vo   svojich   odôvodneniach)...   V   prejednávanej   veci   nemožno   konštatovať,   že   nebyť nesprávneho úradného postupu (a teda Ú. by bol vydal všeobecne záväzný právny predpis), nebolo by došlo ku škode a teda de facto k vyšším platbám za energie v roku 2002 oproti roku 2003, nakoľko až samotné rozhodnutie Ú. určovalo cenovú reguláciu (určilo výšku platieb regulovanému subjektu). A až v priamej príčinnej súvislosti s týmito rozhodnutiami (ich vydaním   a   platnosťou)   mohla   vzniknúť   škoda   tak,   ako   ju   špecifikoval   a   uplatnil navrhovateľ (t. j. platenie konkrétnych súm za odber energií navrhovateľom regulovanému subjektu).“

Vydávanie   rozhodnutí   o   regulácii   cien   bolo   na   ÚRSO   delegované   §   12   ods.   3 v spojení   s   §   5   ods.   1   písm.   c)   zákona   č.   276/2001   Z.   z.   v   znení platnom   a   účinnom do 31. decembra 2004. Obsah takéhoto rozhodnutia, pokiaľ ide o úroveň cenovej regulácie, bol   zákonne   vymedzený   samotným   zákonom   č.   276/2001   Z.   z.   v   spojení   so   zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 18/1996 Z. z.).

Podľa   §   12   ods.   2   zákona   č.   276/2001   Z.   z.   v   znení   platnom   a   účinnom do 31. decembra   2004   spôsob   výpočtu   maximálnej   ceny   alebo   tarify   podľa   odseku   1 písm. a) a maximálna cena alebo tarifa určená podľa odseku 1 písm. b) musí zohľadňovať ekonomicky   oprávnené   náklady   a   primeraný   zisk   z   vykonávania   regulovanej   činnosti. Toto ustanovenie v poznámke odkazovalo na § 2 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z. z., podľa ktorého   sa   ekonomicky   oprávnenými   nákladmi   rozumeli   náklady   na   obstaranie zodpovedajúceho   množstva   priameho   materiálu,   mzdové   a   ostatné   osobné   náklady a v prípade platného systému regulácie miezd len tie, ktoré tomuto systému zodpovedajú, technologicky   nevyhnutné   ostatné   priame   a   nepriame   náklady   a   náklady   obehu. Pri posudzovaní ekonomicky oprávnených nákladov sa malo vychádzať z vývoja obvyklej úrovne   týchto   nákladov   v   porovnateľných   ekonomických   podmienkach   s   prihliadnutím na osobitosti daného tovaru. Primeraným ziskom sa rozumel zisk vychádzajúci z vývoja obvyklého   podielu   zisku   tuzemského   tovaru   na   ekonomicky   oprávnených   nákladoch s prihliadnutím   na   kvalitu   tovaru,   obvyklé   riziko   výroby   alebo   obehu   a   vývoj   dopytu na trhu. Nevydanie vykonávacieho predpisu v zmysle § 12 ods. 4 zákona č. 276/2001 Z. z. samo osebe nemohlo spôsobiť prekročenie zákonných limitov pre regulované ceny určené v samotných rozhodnutiach ÚRSO z hľadiska rešpektovania zákonných kritérií uvedených v § 12 ods. 2 zákona č. 276/2001 Z. z. v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z. z. Nesprávny úradný postup ÚRSO, tak ako ho konštatoval ústavný súd v nálezoch sp. zn. I. ÚS   95/03   zo   7.   júla   2006   a   sp.   zn.   III.   ÚS   156/03   z   29.   novembra   2006,   mal formálnoprávny, a nie materiálny charakter. Nemohol sám osebe založiť rozpor vecného materiálneho   obsahu   rozhodnutí   o   cenovej   regulácii   ÚRSO   s   kritériami   uvedenými v § 12 ods. 2 zákona č. 276/2001 Z. z. v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z. z. rovnako,   ako prípadné   vydanie   vykonávacieho   predpisu   v   zmysle   §   12   ods.   4   zákona č. 276/2001 Z. z.   pred   vydaním   rozhodnutí   o   cenovej   regulácii   ÚRSO.   Rešpektovanie vecnej   a   časovej   kompetencie   v   súvislosti   s   ich   vydaním   by   nevyhnutne   nespôsobilo (nezaistilo) súlad materiálneho obsahu rozhodnutí o cenovej regulácii ÚRSO s kritériami na určenie výšky regulovaných cien podľa v § 12 ods. 2 zákona č. 276/2001 Z. z. v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z. z.

Nevyhnutným predpokladom nárastu regulovaných cien nad rámec predpokladaný zákonom   pre   rok   2003   by   za   daných   okolností   mohol   byť   predovšetkým   rozpor materiálneho obsahu rozhodnutí o cenovej regulácii ÚRSO s kritériami na určenie výšky regulovaných cien podľa v § 12 ods. 2 zákona č. 276/2001 Z. z. v spojení s § 2 ods. 3 zákona   č.   18/1996   Z.   z.   spôsobený   prekročením   ekonomicky   oprávnených   nákladov a primeraného zisku pri stanovení maximálnych cien a taríf.

Pokiaľ ide o nálezy sp. zn. I. ÚS 95/03 zo 7. júla 2006 a sp. zn. III. ÚS 156/03 z 29. novembra 2006, ústavný súd konštatoval nezákonnosť rozhodnutí ÚRSO o cenovej regulácii   zo   závažných,   avšak   formálnoprávnych   dôvodov,   pričom   v   náleze   sp.   zn. I. ÚS 95/03   zo   7.   júla   2006   výslovne   uviedol,   že   otázkou   prípadného   vzniku   škody v súvislosti s ich vydaním sa nezaoberal.

Záver   okresného   súdu   o   absencii   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym úradným postupom ÚRSO a namietanou škodou z uvedených dôvodov nemožno považovať za   arbitrárny,   pretože   otázku,   či   namietaný   úradný   postup   predstavoval   nevyhnutnú a podstatnú   podmienku   (condicio   sine   qua   non)   pre   vznik   škody   v   majetkovej   sfére sťažovateľky,   okresný   súd   neskúmal   výlučne   z   časového   hľadiska,   ale   jeho   posúdenie uvedenej otázky zodpovedá aj povahe a obsahu skúmanej potenciálnej príčiny a následku.

Z   uvedených   dôvodov   krajský   súd   nemohol   porušiť   sťažovateľkou   označené základné práva tým, že na tieto dôvody odkázal v súlade s § 219 ods. 3 OSP považujúc ich za správne a dostatočné.

Bola to sťažovateľka, ktorá v priebehu prvostupňového konania opakovane upresnila, že náhradu škody požaduje z titulu nesprávneho úradného postupu v zmysle § 18 zákona č. 58/1969 Zb., okrem iného aj v replike na námietku jedného zo žalovaných o nesplnení podmienok na uplatnenie nároku podľa § 1 označeného zákona (pozri podanie sťažovateľky z 5. marca 2007, v ktorom uviedla: „V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že predmetom konania vedeného na Okresnom súde pod sp. zn. 52 C 140/06 nie je nárok navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu (ktorého uplatneniu na   všeobecnom   súde   by   malo   predchádzať   podanie   žiadosti   o   predbežné   prerokovanie podľa   §   9   zákona   58/1969),   ale   nárok   navrhovateľa   na   náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym   úradným   postupom   orgánu   štátu   podľa   §   18   zákona   58/1969,   pričom zákon 58/1969 nevyžaduje v prípade uplatnenia tohto nároku na všeobecnom súde jeho predbežné   prerokovanie   na   príslušnom   ústrednom   orgáne   štátnej   správy.“). Obsah a podrobnosti odôvodnenia prvostupňového rozsudku vo vzťahu k podmienkam priznania uplatneného práva na náhradu škody z hľadiska oboch možných právnych titulov preto zodpovedá   obsahu   argumentácie   účastníkov   a   relevantným   okolnostiam,   ktoré   boli predmetom konania pred súdom prvého stupňa.

Až   v   odvolaní   sťažovateľka   prvýkrát   tvrdila,   že   splnila   podmienky   konania pred súdom aj vo vzťahu k právu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu (pokiaľ ide o zákonnú požiadavku predbežného prerokovania uplatňovaného nároku   na   náhradu   škody).   Odvolací   súd   však   vo   svojom   rozhodnutí   konštatoval, že nie sú splnené podmienky na priznanie nároku na náhradu škody, pretože sťažovateľka sa môže   po zrušení   rozhodnutí   o   cenovej   regulácii   ÚRSO   domáhať   cenového   rozdielu z rokov   2002   a   2003   od   dodávateľov   elektrickej   energie   a   zemného   plynu   z   titulu bezdôvodného obohatenia.

Ústavný súd k tomu navyše dodáva, že podmienka predbežného prerokovania musí byť   splnená   pred   podaním   návrhu   na   začatie   konania.   Odvolacie   konanie   je   súčasťou súdneho konania vo veci začatej pred prvostupňovým súdom.

Uvedený právny názor krajského súdu nepopiera objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ako to s poukazom na § 1 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. namietala sťažovateľka.   Právna   konštrukcia   objektívnej   zodpovednosti   vylučuje   zbavenie sa zodpovednosti za škodu povinným z dôvodu zavinenia poškodeným alebo treťou osobou.

Právny   názor   krajského   súdu   však   nie   je   založený   na   dôvode   zavinenia   alebo spoluzavinenia   škody,   ktorá   má   byť   predmetom   uplatňovaného   nároku.   Právny   názor krajského súdu vychádza z dlhodobej a relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov, podľa ktorej nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie   svojej   pohľadávky   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   voči   tomu,   kto   tento prospech   získal   a   je   povinný   ho   vydať.   Pokiaľ   má   účastník   pohľadávku   na   vydanie bezdôvodného   obohatenia,   škoda   mu   ešte   nevznikla,   a   preto   nemôže   byť   daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Aktívnu legitimáciu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. má ten, komu vzniklo právo na náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu vrátane základného predpokladu   tejto   zodpovednosti,   a   to   vzniku   samotnej   škody.   Existencia   pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto   bezúspešnosť   nebola   ním   zavinená),   nie   je   daný   základný   predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to existencia samotnej škody (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 4 Cz 110/84 zo 16. apríla 1985, rozsudok Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   199/2005   z   31.   mája   2006). Skutočnou škodou v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu oproti stavu   pred   škodovou   udalosťou)   a   je   objektívne   vyjadriteľná   v   peniazoch.   Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej   moci.   Táto   škoda   však   nevzniká   už   v   okamihu   splatnosti   pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo   fakticky   nevymáhateľným   (mutatis   mutandis   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 105/2004 zo 7. októbra 2004).

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľkou označeným čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,   teda   že   by   zo   strany   krajského   súdu   nebola   sťažovateľke   poskytnutá   súdna ochrana ústavne konformným spôsobom.

Z už uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009