znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 361/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2004 predbežne prerokoval   sťažnosť   Rímskokatolíckej   cirkvi   -   farnosti   Budkovce,   zastúpenej advokátkou JUDr. A. T., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom riaditeľky Základnej školy Budkovce a jej rozhodnutím z 1. júla 2002 nepredĺžiť pracovnú zmluvu katechétke farnosti v súvislosti so zabezpečovaním   výučby   náboženskej   výchovy   na   Základnej   škole   Budkovce,   ako   aj rozhodnutím Inšpektorátu práce Košice z 26. januára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi - farnosti Budkovce   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2004   doručená   sťažnosť   Rímskokatolíckej   cirkvi   -   farnosti   Budkovce   (ďalej   len „sťažovateľ“   alebo   „farnosť“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   T.,   K.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom riaditeľky Základnej školy Budkovce (ďalej len „základná škola“) a jej rozhodnutím z 1. júla 2002 nepredĺžiť pracovnú zmluvu katechétke farnosti v súvislosti so zabezpečovaním výučby náboženskej výchovy na základnej škole. Predmetnú sťažnosť doplnil   sťažovateľ   podaním   z 10.   novembra   2004,   v ktorom   rozšíril   ústavnú   sťažnosť a uviedol porušenie svojho označeného základného práva aj rozhodnutím Inšpektorátu práce Košice (ďalej len „inšpektorát práce“) z 26. januára 2004, pričom zároveň upravil aj petit svojej sťažnosti.

Porušenie svojho označeného základného práva vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním podrobne opísanom skutkovom stave.

Riaditeľka základnej školy odmietla predĺžiť katechétke farnosti M. K. jej pracovnú zmluvu,   pretože   nespĺňala   kvalifikačné   predpoklady,   a to   vysokoškolské   vzdelanie učiteľského smeru a príslušného predmetu – náboženskej výchovy. Sťažovateľ uvádza, že sa tak stalo napriek tomu, že Okresný úrad v Michalovciach (ďalej len „okresný úrad“) 25. marca 2002 udelil menovanej výnimku z vysokoškolského vzdelania.

Podľa   sťažovateľa   riaditeľka   základnej   školy   znemožnila   svojím   postupom zabezpečenie vyučovania náboženstva na predmetnej škole podľa jeho potrieb, čím bolo porušené jeho základné právo zakotvené v čl. 24 ods. 3 ústavy. Sťažovateľ zároveň uviedol, že cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov, t. j. bez ich rozhodovania alebo ovplyvňovania môžu zabezpečovať výučbu náboženstva. Poukázal na tú skutočnosť, že základná škola prechodom na právny subjekt uznala všetky záväzky okresného úradu ako predchádzajúceho   zamestnávateľa.   Uvedené   rozhodnutie   riaditeľky   základnej   školy považoval za mocenský zásah štátu do autonómneho postavenia cirkvi.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   aj   postup   a rozhodnutie   inšpektorátu   práce z 26. januára 2004. Inšpektorát práce v jeho odpovedi na podnet sťažovateľa, ktorý mu bol postúpený Krajskou prokuratúrou v Košiciach, uviedol, že na základe vykonanej previerky zistil, že zamestnávateľ (základná škola) pri neuzatvorení pracovného pomeru s katechétkou M. K. postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi.

Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôrazňuje, že cirkev v danej veci nie je oprávnenou osobou viesť pracovnoprávny spor, bola však poškodená upretím ústavného práva, ktoré popreli všetky dotknuté orgány štátnej správy rozhodnutím a stotožnením sa s rozhodnutím (Okresná   prokuratúra   v Michalovciach,   Krajská   prokuratúra   v Košiciach,   Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Ministerstvo školstva Slovenskej republiky).

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol, že «Postupom riaditeľky   Základnej   školy   v Budkovciach   bolo   porušené   základné   ústavné   právo garantované v Ústave SR v čl. 24 ods. 3, bolo odňaté právo cirkvi „nezávisle od štátnych orgánov“ zabezpečiť vyučovanie náboženstva.» Sťažovateľ podaním z 9. novembra 2004 svoju   sťažnosť „v   časti   návrh   na   uznesenie“ doplnil   nasledovne: „Cirkev   zabezpečuje vyučovanie náboženstva na všetkých typoch škôl po stránke vecnej a personálnej, škola po stránke organizačnej a finančnej.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (napr.   I.   ÚS   122/02),   a tiež   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   aj   vtedy,   ak   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 24 ods. 3 ústavy malo dôjsť postupom riaditeľky základnej školy, ktorá tým, že odmietla predĺžiť pracovnú zmluvu katechétke farnosti M. K., znemožnila zabezpečenie vyučovania náboženstva na tejto škole. Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho označeného základného práva došlo aj postupom (vyjadrením) inšpektorátu práce z 26. januára 2004, ktorý v súvislosti s vykonanou inšpekciou práce na podnet sťažovateľa nevyslovil (podľa predstáv sťažovateľa), že zmluvný vzťah katechétky nie je k škole, ale k cirkvi, a tak nejde o pracovnoprávny vzťah.

Podľa čl. 24 ods. 3 ústavy cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy,   najmä   zriaďujú   svoje   orgány,   ustanovujú   svojich   duchovných,   zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov.

Ako   už   ústavný   súd   vyslovil   v iných   svojich   rozhodnutiach   (III.   ÚS   64/00, III. ÚS 292/04), čl. 24 ods. 3 ústavy poskytuje cirkvám a náboženským spoločnostiam právo vykonávať v ňom vymenované činnosti nezávisle od štátnych orgánov, ale nezbavuje cirkvi a náboženské spoločnosti povinnosti zachovávať pri všetkých svojich činnostiach vrátane činností vymenovaných v čl. 24 ods. 3 ústavy celý právny poriadok Slovenskej republiky.

V zmysle § 7 ods. 3 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví   a náboženských   spoločností   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o cirkvách“) cirkevné právo žiadnej cirkvi nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, ale je súborom vnútorných predpisov cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.

Podľa § 5 ods. 2 a § 7 ods. 3 zákona o cirkvách cirkvi a náboženské spoločnosti ustanovujú,   predkladajú   i odvolávajú   osoby   vykonávajúce   duchovenskú   činnosť   podľa svojich vnútorných predpisov a bez ingerencie štátnych orgánov. Ak sa však duchovenská činnosť vykonáva v rámci právneho vzťahu, tak sa takýto pracovnoprávny, obdobný alebo občianskoprávny   vzťah   riadi   príslušnými   predpismi   právneho   poriadku   Slovenskej republiky   a vnútorné   predpisy   cirkví   a náboženských   spoločností   sa   uplatnia   iba   v jeho rámci.

Tento   záver   možno   vyvodiť   aj   pokiaľ   ide   o činnosť   cirkví   a náboženských spoločností   v oblasti   služieb   realizovaných   vo   verejnom   záujme   vrátane   výučby náboženstva   (náboženskej   výchovy)   na   základných   a stredných   školách,   ktorých zriaďovateľom nie je cirkev alebo náboženská spoločnosť.

Podľa čl. 13 ods. 5 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami (ďalej len „Zmluva“) uverejnenej v Zbierke zákonov pod č. 250/2002   Z.   z.   (uzatvorenej   podľa   §   4   ods.   5   zákona   o cirkvách   a   platnej   v čase posudzovaného namietaného ukončenia pracovného pomeru) Slovenská republika vytvára nevyhnutné podmienky na náboženskú výchovu detí v školách a školských zariadeniach v súlade s náboženským presvedčením ich rodičov.

Podľa   odstavca   6   citovaného   článku   Zmluvy   registrované   cirkvi   a   náboženské spoločnosti   majú   právo   v   súlade   s   podmienkami   ustanovenými   právnym   poriadkom vyučovať náboženstvo vo všetkých školách a v školských zariadeniach, ktoré sú súčasťou výchovno-vzdelávacej   sústavy   Slovenskej   republiky.   Učiteľ   náboženstva   má v pracovnoprávnom vzťahu rovnaké postavenie ako učitelia iných vyučovacích predmetov, ak spĺňa predpoklady ustanovené v právnom poriadku Slovenskej republiky pre učiteľa príslušného druhu a typu školy. Nevyhnutnou podmienkou na výkon pedagogickej činnosti učiteľa náboženstva vo všetkých školách je jeho poverenie vlastnou registrovanou cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou.

V okolnostiach prípadu sa preto na pracovnoprávnu stránku výkonu činnosti učiteľky náboženstva (katechétky) na predmetnej základnej škole v plnej miere vzťahuje Zákonník práce. Pre toto konanie o sťažnosti a rozhodnutie ústavného súdu nie je dôležité, či medzi sťažovateľom a katechétkou bol nejaký iný právny vzťah.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   zistil,   že   riaditeľka   základnej   školy nepredĺžila katechétke farnosti M. K. pracovnú zmluvu, na základe ktorej vyučovala na základnej   škole   predmet   náboženská   výchova,   s odôvodnením,   že   menovaná   nespĺňa kvalifikačné predpoklady pre výučbu uvedeného predmetu, a to aj napriek tomu, že okresný úrad udelil 25. marca 2002 M. K. výnimku z vysokoškolského vzdelania podľa § 5 ods. 7 písm.   e)   nariadenia   vlády   Slovenskej   republiky   č.   249/1992   Zb.   o platových   pomeroch zamestnancov   v rozpočtových   a v niektorých   ďalších   organizáciách   a orgánoch   v znení neskorších predpisov. Toto svoje rozhodnutie riaditeľka katechétke oznámila listom z 1. júla 2002.

Základná škola sa od 1. apríla 2002 na základe § 5 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 542/1990 Zb. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve v znení neskorších predpisov stala právnym subjektom.

Podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona (platného v čase ukončenia pracovného pomeru katechétky) štátnu správu v školstve na úseku škôl a školských zariadení vykonáva okrem iných   subjektov   aj   riaditeľ   školy.   Na   pracovnoprávne   vzťahy   zamestnancov   školy   sa v zmysle § 1 ods. 5 zákona č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe (ďalej len „zákon o verejnej službe“) vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak.

Podľa   §   3   ods.   4   zákona   o verejnej   službe ak zamestnanec nespĺňa kvalifikačný predpoklad   ustanovený   týmto   zákonom   alebo   ktorý   je   uvedený   v   katalógu   alebo v rezortnom   katalógu,   nemožno   mu   udeliť   výnimku   z   jeho   nesplnenia,   ak   nie   je   ďalej ustanovené inak.

Ústavný súd už vo veci sťažovateľa rozhodol, že „... nemožno z čl. 24 ods. 3 ústavy vyvodzovať,   že   poverenie   na   výučbu   náboženstva   (náboženskej   výchovy)   vydané príslušnou cirkevnou vrchnosťou konkrétnej osobe (kánonická misia) vylučuje oprávnenie riaditeľa školy posúdiť, či uvedená osoba spĺňa ďalšie zákonom ustanovené predpoklady pre výkon práce (vrátane odbornej a pedagogickej spôsobilosti) podľa právnych predpisov Slovenskej   republiky,   a v rozsahu   oprávnení   vyplývajúcich   mu   z príslušných   (najmä) pracovnoprávnych) predpisov rozhodnúť o uzavretí, zmene, prípadne skončení pracovného pomeru   s takouto   osobou.   Výkon   uvedeného   oprávnenia   riaditeľa   školy   nemožno považovať za mocenský zásah štátu do autonómneho postavenia cirkvi alebo náboženskej spoločnosti“ (III. ÚS 292/04).

Rozhodnutím riaditeľky školy o nepredĺžení doby, na ktorú bola uzavretá pracovná zmluva s konkrétnou osobou – učiteľkou náboženskej výchovy, nemohlo preto v danom prípade dôjsť k porušeniu čl. 24 ods. 3 ústavy, najmä ak z okolnosti prípadu vyplýva, že výučba   náboženskej   výchovy   na   danej   škole   mohla   byť   zabezpečená   inou   osobou (duchovným) danej cirkvi.

Sťažovateľ svoj nesúhlas s neuzatvorením pracovného pomeru s katechétkou M. K. zo   strany   riaditeľky   základnej   školy   vyslovil   v písomných   sťažnostiach   adresovaných orgánom prokuratúry, ktoré boli odstúpené z hľadiska vecnej pôsobnosti inšpektorátu práce ako   orgánu   štátnej   správy   v oblasti   inšpekcie   práce,   ako   aj   dozoru   nad   dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov podľa zákona č. 95/2000 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Na základe podnetu   sťažovateľa   odstúpeného   z Krajskej   prokuratúry   v Košiciach 8. decembra 2003 inšpektorátu práce vykonal inšpektorát práce na základnej škole previerku inšpekcie   práce   zameranú   na   prešetrenie   vyššie   uvedeného   problému   sťažovateľa. Výsledkom previerky ohľadne neuzatvorenia pracovného pomeru s katechétkou M. K. bolo zistenie,   že   základná   škola   ako   zamestnávateľ   postupovala   voči   menovanej   v súlade s platnými právnymi predpismi. V odpovedi na podnet z 26. januára 2004 inšpektorát práce okrem   iného   uviedol,   že   podľa   §   14   Zákonníka   práce   v platnom   znení   spory   medzi zamestnávateľom   a zamestnancom   o nárokoch   z pracovného   pomeru   prejednávajú a rozhodujú súdy.

Skutočnosť,   že   výsledok   previerky   postupu   riaditeľky   základnej   školy   zo   strany inšpektorátu práce nezodpovedal predstavám sťažovateľa (podľa ktorého mal tento orgán vysloviť, že zmluvný vzťah menovanej katechétky nie je k škole, ale k cirkvi, a preto nie je vzťahom   pracovnoprávnym),   neznamená,   že   inšpektorát   práce   porušil   týmto   svojím záverom sťažovateľovo základné právo podľa čl. 24 ods. 3 ústavy zakladajúce bez ďalšieho právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl.   24   ods.   3 ústavy   tak rozhodnutím   riaditeľky   základnej   školy   z 1.   júla 2002,   ako aj inšpektorátu práce z 26. januára 2004.

Táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

Navyše skutočnosť, že postup riaditeľky základnej školy sa týka katechétky farnosti, nie je dôvodom pre zvýhodňovanie či znevýhodňovanie tejto osoby. Táto má rovnako ako ktorákoľvek iná fyzická osoba podľa čl. 46 ods. 1 ústavy právo, aby o jej právnom spore (pracovnoprávnom) so školou rozhodol všeobecný súd podľa právneho poriadku Slovenskej republiky   alebo podľa   noriem,   ktorých   aplikáciu   právny   poriadok   Slovenskej   republiky predpokladá.

Vzhľadom na skutkové okolnosti uvedeného prípadu považoval ústavný súd navyše za preukázané, že sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

Sťažovateľ sa už obrátil na ústavný súd sťažnosťou z 24. februára 2004 doručenou ústavnému súdu 26. februára (vec vedená na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 141/04), sťažnosťou zo 14. mája 2004 doručenou ústavnému súdu 17. mája 2004 a doplnenou ďalším podaním   z 19.   mája   2004   doručeným   ústavnému   súdu   24.   mája   2004   (vec   vedená   na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 202/04) a následne sťažnosťou zo 7. júla 2004 doručenou ústavnému súdu 12. júla 2004 (vec vedená na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 292/04).

Uplynutie zákonom ustanovenej lehoty pre podanie sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáha   ochrany   svojich   práv   na   ústavnom   súde   podľa   čl.   127   ústavy   vo   vzťahu k namietanému   zásahu   zo   strany   riaditeľky   základnej   školy,   ústavný   súd   už   vyslovil vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 292/04.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa čl. 24 ods. 3 ústavy rozhodnutím inšpektorátu práce z 26. januára 2004 namieta až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 5. novembra 2004, z čoho je zrejmé, že ju doručil dávno po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti.

Po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel ústavný súd k záveru, že okrem zjavnej neopodstatnenosti existuje aj ďalší dôvod brániaci prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie spočívajúci v jej oneskorení (podaní po zákonom stavenej lehote).

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2004