znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 360/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   ST   OMEGA   s.   r.   o.v reštrukturalizácii,   Námestie   gen.   Štefánika   3,   Stará   Ľubovňa,   zastúpenej   advokátomJUDr. Bohumilom   Novákom,   Horná   27,   Banská   Bystrica,   pre namietané   porušenie   jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 6 Sžf 64/2013 z 30. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ST OMEGA s. r. o. v reštrukturalizácii o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   ST   OMEGA   s.   r.   o.   v reštrukturalizácii,   Námestiegen. Štefánika 3, Stará Ľubovňa (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 64/2013 z 30. júla 2014(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a   z   k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žaloboudoručenou   Krajskému   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) domáhala   preskúmaniazákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – Daňového úradu Prešov (ďalej len „správnyorgán“) č. 9712401/5/3273153/2012 z 8. novembra 2012, ktorým podľa § 61 ods. 1 písm. b)zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) rozhodol, že „daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za   zdaňovacie   obdobie   november   2011   vykonávaná   u daňového   subjektu   –   žalobcu   sa prerušuje do doby, kým bude ukončené konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, t. j. do dňa doručenia konečných odpovedí na medzinárodné výmeny daňových informácií   Daňovému   úradu   Prešov“.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   S/7/2013-32z 11. apríla 2013 konanie podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“) zastavil, pretože zistil, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je procesnýmrozhodnutím týkajúcim sa vedenia konania a ako také podľa § 248 psím. a) OSP nepodliehasúdnej   kontrole   preskúmavania   zákonnosti   podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdnehoporiadku. Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Sžf 64/2013z 30. júla 2014 uznesenie krajského súdu potvrdil, pretože preskúmaním tohto uzneseniaa konania   predchádzajúceho   jeho   vydaniu   dospel   k rovnakému   právnemu   záveru   akokrajský súd.

Sťažovateľka v sťažnosti opakovane uvádza argumenty vznesené už v konaniach predsprávnym orgánom a všeobecnými súdmi týkajúce sa jednak nulity rozhodnutia správcudane, ktoré „bolo vydané niekým neexistujúcim“, nemajúcim „ani zákonom delegovanú kompetenciu na konanie a rozhodovanie, a teda i vystupovanie ako verejný orgán“, ako ajnezákonnosti   prerušenia   daňovej   kontroly.   Tvrdí,   že   v daňovom   konaní   jednoznačnepreukázala odovzdanie tovaru prepravcovi, a tým aj splnenie podmienok na oslobodenie oddane   z pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „DPH“)   a že   správca   dane   nemal   žiaden   dôvodvykonávať dokazovanie dožiadaním do Maďarskej republiky. Podľa názoru sťažovateľky jezjavné,   že   správca   dane „nekoncentrovanosťou,   nekoordináciou   a nesystémovosťou vykonávania   dokazovania“ spôsobuje   prieťahy   v konaní,   pričom   odďaľovaním   výplatynadmerného odpočtu DPH porušuje aj jej právo pokojne užívať majetok vyplývajúce z čl. 20ústavy a právo podnikať vyplývajúce z čl. 35 ústavy. Najvyššiemu súdu navyše vytýka, že„ústavne neakceptovateľným spôsobom formalisticky redukoval rozsah súdneho prieskumu zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   mimo   jeho   zákonných   hraníc   a relevantné   právne normy daňového práva hmotného a procesného aplikoval tak, že tým poprel ich zmysel a účel. Tým nenaplnil svoju ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľke svojim rozhodnutím súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy)   a spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1 dohovoru),   čoho   sa   sťažovateľka   odvolaním   domáhala   v dôsledku   zjavného   zlyhania prvostupňového   správneho   súdu   ako   aj   daňových   orgánov.“. V závere   sťažnostisťažovateľka vyjadruje nesúhlas s tým, že hoci najvyšší súd uznal, že „krajský súd sa... v rámci   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   nedostatočne   vysporiadal   s dôvodmi,   pre ktoré konanie zastavil, keď svoje rozhodnutie o zastavení konania odôvodnil a rozobral len z pohľadu   otázky   procesného   charakteru   napadnutého   správneho   rozhodnutia...“,   tentonedostatok   napokon   vyhodnotil   ako   taký,   ktorý „nemá...   za následok   nezákonnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v jeho výroku“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konaniea aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánuverejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označilsťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohtoorgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konanípred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebostav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,II. ÚS 298/06).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 64/2013 z 30. júla 2014, ktorýmpotvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 S 7/2013 z 11. apríla 2013 o zastavení konaniao žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia správnehoorgánu   o   prerušení   daňovej   kontroly   na   zistenie   oprávnenosti   nároku   na   vrátenienadmerného odpočtu DPH. Závery najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za nedostatočnéa nepreskúmateľné, pričom tomuto súdu vytýka, že na jej prípad neaplikoval relevantnéustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   daňového   poriadku   a že   rozhodnutiesprávneho orgánu nepreskúmal z hľadiska možného zásahu do ňou označených základnýchpráv alebo slobôd, ktorých porušenie namieta.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ako ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomociústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebokvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietanýchporušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôdje daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o vecikonať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnomkonaní.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná   rozporom   súvislostí   ich   právnych   argumentov   a   skutkových   okolnostíprerokovávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasnýcha zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu(napr.   IV.   ÚS   115/03).   Okrem   toho   môže   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súduvyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovanýchna   prerokúvaný   skutkový   prípad.   Uvedené   nedostatky   pritom   musia   dosahovať   mieruústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedenýchv čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného právaúčastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   na   súdnu   ochranu   je   založená   v   prípade,ak dospeje   k   záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   všeobecného   súdu   je   v   rozpores požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenienávrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné   a že   neboli prijaté   v   zrejmom   omyle   konajúcich   súdov,   ktoré   by   poprelizmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol: „Otázkou posudzovania charakteru rozhodnutia správneho orgánu sa viackrát už zaoberal vo svojej judikatúre aj Najvyšší súd SR. V danej súvislosti senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení z 25. júna 2009 sp. zn. 4   Sžso/30/2009   publikovaného   pod   č.   51/2009   Zbierky   stanovísk   Najvyššieho   súdu   SR a rozhodnutí súdov SR, v uznesení sp. zn. 6 Sžo/201/2010, v uznesení sp. zn. 6 Sžp/21/2013, ako   aj   rozhodnutie   NS   SR   publikované   v   Zbierke   rozhodnutí   a   stanovísk   súdov   SR pod R 95/1994.

... s prihliadnutím na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky... odvolací súd skúmal nielen formálne znaky (povahu) rozhodnutia predloženého k súdnemu prieskumu, ale tak isto aj či sa toto rozhodnutie svojim obsahom nedotýka niektorého z namietaných základných práv alebo slobôd žalobcu.

Zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, žalobca v žalobe i v odvolaní namietal, že   žalovaný   správny   orgán   napadnutým   rozhodnutím   zasahuje,   resp.   dotýka   sa základného práva účastníka konania – žalobcu, a to práva ustanoveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, prerušením   daňovej   kontroly   pri   vrátení   nadmerného   odpočtu,   tvrdiac,   že   prerušením dochádza k oddialeniu vrátenia nadmerného odpočtu DPH v lehotách stanovených v § 79 ods. 1, 2, 5, 6 zákona č. 222/2004 Z. z., v dôsledku čoho žalovaný zasiahol do vlastníckych práv daňového subjektu – žalobcu tým, že nemôže disponovať prostriedkami nadmerného odpočtu, ktoré mu správca dane zadržuje a odďaľuje jeho vyplatenie, zaručené v článku 20 ústavy, a súčasne namietal, že prerušenie má následný vplyv na základné práva daňového subjektu spočívajúce aj v tom, že sa odďaľuje výsledok daňovej kontroly, čím sa daňový subjekt dostáva do právnej neistoty nad mieru primeranú, pričom predlžovaním výkonu daňovej   kontroly   sa   značne   zasahuje   i   do   samotného   výkonu   podnikateľskej   činnosti daňového subjektu tým, že musí byť k dispozícii správcovi dane a poskytovať mu súčinnosť. Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa mal preukázané, že Daňový úrad Prešov nerozhodol s končenou platnosťou v merite   veci   –   t.   j.   práva   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   dane   z pridanej   hodnoty. Za stavu, že o predmete daňového konania nebolo v merite veci právoplatne rozhodnuté, nemohlo dôjsť ani k porušeniu subjektívnych práv žalobcu...

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že v súvislosti s postupom krajského súdu a jeho rozhodovaním došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR, odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s uvedeným tvrdením, pretože zákonným postupom súdu nemôže dôjsť k zásahu do základného práva na súdnu v čl. 46 ods.   1   Ústavy   SR   v   zmysle,   ktorého   každý   sa   môže   domáhať   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde...

V   zmysle   uvedeného   sa   argumentácia   žalobcu   o   porušení   jeho   základných   práv na súdnu ochranu javí ako nedôvodná, nakoľko v predmetnej veci sa krajský súd vecou zaoberal,   pričom   dospel   k   právnemu   záveru,   že   rozhodnutie   žalovaného   nepodlieha súdnemu   prieskumu   podľa   §   248   písm.   a)   O.   s.   p.,   pretože   ide   o   procesné   správne rozhodnutie. Tým, že konajúci súd konanie zastavil, postupoval v intenciách ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   týmto   postupom   nemohlo   dôjsť   k   odňatiu   možnosti žalobcu, konať pred súdom, keďže pre takýto postup súdu boli splnené podmienky.

Odvolací   súd   vychádzajúc   z   dôvodov   uvedených   vyššie   a   súčasne   z   princípu generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, kedy odopretie súdnej ochrany vo veciach preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy je dovolené v prípade, ak tak ustanoví zákon, dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že v danom prípade napadnuté rozhodnutie žalovaného nepodlieha súdnemu prieskumu, pretože napadnutým rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd žalobcu zaručených Ústavou Slovenskej   republiky   a   Listinou   základných   práv   a   slobôd,   ktoré   namietal   v   žalobe a v odvolaní.

Vzhľadom   k   uvedenému   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   prvostupňový   súd nepochybil, keď konanie v súlade s ustanovením § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil, keďže v danom konaní neexistuje spôsobilý predmet súdneho prieskumu v zmysle § 248 písm. a) O. s. p.

Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že krajský súd sa v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy   SR   v   rámci   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   nedostatočne   vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré konanie zastavil, keď svoje rozhodnutie o zastavení konania odôvodnil a   rozobral   len   z   pohľadu   otázky   procesného   charakteru   napadnutého   správneho rozhodnutia v súlade s ust. § 248 písm. a) O. s. p. a z odôvodnenia prvostupňového súdneho rozhodnutia nevyplýva posúdenie správneho rozhodnutia aj z pohľadu jeho prípadného zásahu   do   základných   práv   žalobcu   namietaných   v   žalobe.   Uvedený   nedostatok odôvodnenia   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   nemá   však   za   následok   nezákonnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v jeho výroku...

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu podľa 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, pretože krajský súd vo výroku rozhodol po vecnej i právnej stránke správne.“

Z obsahu   napadnutého   uznesenia   sa   ústavný   súd   presvedčil,   že   najvyšší   súdpostupoval v medziach svojej právomoci, pričom príslušné zákonné ustanovenia podstatnépre posúdenie   danej   veci   interpretoval   a aplikoval   v súlade   s obsahom   práva   účastníkakonania   na   spravodlivý   súdny   proces.   Odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdujednoznačne vyvracia presvedčenie sťažovateľky, že rozhodnutie správneho orgánu nebolopreskúmané z hľadiska možného zásahu do ňou označených základných práv alebo slobôd,pretože tento nedostatok rozhodnutia krajského súdu odstránil najvyšší súd, ktorý pri tomvychádzal z relevantnej judikatúry ústavného súdu. Podľa názoru ústavného súdu najvyššísúd   sa   odvolacími   námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačujena konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prerokúvaného prípadu,jeho   závery   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   dostatočne   odôvodnené,   logickéa legitímne, a preto z ústavnoprávneho hľadiska nie je žiaden dôvod na ich spochybnenie.

Okrem toho ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že už uznesenímsp. zn. IV. ÚS 116/2013 z 28. februára 2013 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenostiobsahovo podobnú sťažnosť sťažovateľky (pred reštrukturalizáciou, pozn.), ktorou namietalaporušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   postupom   a rozhodnutím   krajského súduvydaným v konaní o jej žalobe, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutiasprávneho orgánu o prerušení daňovej kontroly za iné časové obdobie roka 2011. Keďžev tomto uznesení ústavný súd preskúmaním napadnutého postupu a rozhodnutia krajskéhosúdu   vyvrátil   argumenty   sťažovateľky   týkajúce   sa nulity   rozhodnutia   správcu   dane,nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly, nezákonnosti dokazovania v daňovom konaní ainé,   nepovažoval   za   účelné   pri   rozhodovaní   o ďalšej   sťažnosti   sťažovateľky   závery,   kuktorým dospel, duplicitne citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnutéuznesenie najvyššieho súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, preto pri predbežnom prerokovaní predloženú sťažnosť odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015