SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 360/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ST OMEGA s. r. o.v reštrukturalizácii, Námestie gen. Štefánika 3, Stará Ľubovňa, zastúpenej advokátomJUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, pre namietané porušenie jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 6 Sžf 64/2013 z 30. júla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ST OMEGA s. r. o. v reštrukturalizácii o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra2014 doručená sťažnosť obchodnej ST OMEGA s. r. o. v reštrukturalizácii, Námestiegen. Štefánika 3, Stará Ľubovňa (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 64/2013 z 30. júla 2014(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žaloboudoručenou Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmaniazákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – Daňového úradu Prešov (ďalej len „správnyorgán“) č. 9712401/5/3273153/2012 z 8. novembra 2012, ktorým podľa § 61 ods. 1 písm. b)zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) rozhodol, že „daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie november 2011 vykonávaná u daňového subjektu – žalobcu sa prerušuje do doby, kým bude ukončené konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, t. j. do dňa doručenia konečných odpovedí na medzinárodné výmeny daňových informácií Daňovému úradu Prešov“. Krajský súd uznesením č. k. 4 S/7/2013-32z 11. apríla 2013 konanie podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“) zastavil, pretože zistil, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je procesnýmrozhodnutím týkajúcim sa vedenia konania a ako také podľa § 248 psím. a) OSP nepodliehasúdnej kontrole preskúmavania zákonnosti podľa piatej časti Občianskeho súdnehoporiadku. Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Sžf 64/2013z 30. júla 2014 uznesenie krajského súdu potvrdil, pretože preskúmaním tohto uzneseniaa konania predchádzajúceho jeho vydaniu dospel k rovnakému právnemu záveru akokrajský súd.
Sťažovateľka v sťažnosti opakovane uvádza argumenty vznesené už v konaniach predsprávnym orgánom a všeobecnými súdmi týkajúce sa jednak nulity rozhodnutia správcudane, ktoré „bolo vydané niekým neexistujúcim“, nemajúcim „ani zákonom delegovanú kompetenciu na konanie a rozhodovanie, a teda i vystupovanie ako verejný orgán“, ako ajnezákonnosti prerušenia daňovej kontroly. Tvrdí, že v daňovom konaní jednoznačnepreukázala odovzdanie tovaru prepravcovi, a tým aj splnenie podmienok na oslobodenie oddane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) a že správca dane nemal žiaden dôvodvykonávať dokazovanie dožiadaním do Maďarskej republiky. Podľa názoru sťažovateľky jezjavné, že správca dane „nekoncentrovanosťou, nekoordináciou a nesystémovosťou vykonávania dokazovania“ spôsobuje prieťahy v konaní, pričom odďaľovaním výplatynadmerného odpočtu DPH porušuje aj jej právo pokojne užívať majetok vyplývajúce z čl. 20ústavy a právo podnikať vyplývajúce z čl. 35 ústavy. Najvyššiemu súdu navyše vytýka, že„ústavne neakceptovateľným spôsobom formalisticky redukoval rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného mimo jeho zákonných hraníc a relevantné právne normy daňového práva hmotného a procesného aplikoval tak, že tým poprel ich zmysel a účel. Tým nenaplnil svoju ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľke svojim rozhodnutím súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy) a spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čoho sa sťažovateľka odvolaním domáhala v dôsledku zjavného zlyhania prvostupňového správneho súdu ako aj daňových orgánov.“. V závere sťažnostisťažovateľka vyjadruje nesúhlas s tým, že hoci najvyšší súd uznal, že „krajský súd sa... v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia nedostatočne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré konanie zastavil, keď svoje rozhodnutie o zastavení konania odôvodnil a rozobral len z pohľadu otázky procesného charakteru napadnutého správneho rozhodnutia...“, tentonedostatok napokon vyhodnotil ako taký, ktorý „nemá... za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v jeho výroku“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konaniea aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánuverejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označilsťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohtoorgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konanípred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebostav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,II. ÚS 298/06).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 64/2013 z 30. júla 2014, ktorýmpotvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 S 7/2013 z 11. apríla 2013 o zastavení konaniao žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia správnehoorgánu o prerušení daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenienadmerného odpočtu DPH. Závery najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za nedostatočnéa nepreskúmateľné, pričom tomuto súdu vytýka, že na jej prípad neaplikoval relevantnéustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a daňového poriadku a že rozhodnutiesprávneho orgánu nepreskúmal z hľadiska možného zásahu do ňou označených základnýchpráv alebo slobôd, ktorých porušenie namieta.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietanýchporušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôdje daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o vecikonať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnomkonaní.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolnostíprerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasnýcha zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu(napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súduvyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovanýchna prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieruústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedenýchv čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného právaúčastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade,ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpores požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by poprelizmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol: „Otázkou posudzovania charakteru rozhodnutia správneho orgánu sa viackrát už zaoberal vo svojej judikatúre aj Najvyšší súd SR. V danej súvislosti senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení z 25. júna 2009 sp. zn. 4 Sžso/30/2009 publikovaného pod č. 51/2009 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR, v uznesení sp. zn. 6 Sžo/201/2010, v uznesení sp. zn. 6 Sžp/21/2013, ako aj rozhodnutie NS SR publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod R 95/1994.
... s prihliadnutím na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky... odvolací súd skúmal nielen formálne znaky (povahu) rozhodnutia predloženého k súdnemu prieskumu, ale tak isto aj či sa toto rozhodnutie svojim obsahom nedotýka niektorého z namietaných základných práv alebo slobôd žalobcu.
Zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, žalobca v žalobe i v odvolaní namietal, že žalovaný správny orgán napadnutým rozhodnutím zasahuje, resp. dotýka sa základného práva účastníka konania – žalobcu, a to práva ustanoveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, prerušením daňovej kontroly pri vrátení nadmerného odpočtu, tvrdiac, že prerušením dochádza k oddialeniu vrátenia nadmerného odpočtu DPH v lehotách stanovených v § 79 ods. 1, 2, 5, 6 zákona č. 222/2004 Z. z., v dôsledku čoho žalovaný zasiahol do vlastníckych práv daňového subjektu – žalobcu tým, že nemôže disponovať prostriedkami nadmerného odpočtu, ktoré mu správca dane zadržuje a odďaľuje jeho vyplatenie, zaručené v článku 20 ústavy, a súčasne namietal, že prerušenie má následný vplyv na základné práva daňového subjektu spočívajúce aj v tom, že sa odďaľuje výsledok daňovej kontroly, čím sa daňový subjekt dostáva do právnej neistoty nad mieru primeranú, pričom predlžovaním výkonu daňovej kontroly sa značne zasahuje i do samotného výkonu podnikateľskej činnosti daňového subjektu tým, že musí byť k dispozícii správcovi dane a poskytovať mu súčinnosť. Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa mal preukázané, že Daňový úrad Prešov nerozhodol s končenou platnosťou v merite veci – t. j. práva na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty. Za stavu, že o predmete daňového konania nebolo v merite veci právoplatne rozhodnuté, nemohlo dôjsť ani k porušeniu subjektívnych práv žalobcu...
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že v súvislosti s postupom krajského súdu a jeho rozhodovaním došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR, odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s uvedeným tvrdením, pretože zákonným postupom súdu nemôže dôjsť k zásahu do základného práva na súdnu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v zmysle, ktorého každý sa môže domáhať postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
V zmysle uvedeného sa argumentácia žalobcu o porušení jeho základných práv na súdnu ochranu javí ako nedôvodná, nakoľko v predmetnej veci sa krajský súd vecou zaoberal, pričom dospel k právnemu záveru, že rozhodnutie žalovaného nepodlieha súdnemu prieskumu podľa § 248 písm. a) O. s. p., pretože ide o procesné správne rozhodnutie. Tým, že konajúci súd konanie zastavil, postupoval v intenciách ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a týmto postupom nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalobcu, konať pred súdom, keďže pre takýto postup súdu boli splnené podmienky.
Odvolací súd vychádzajúc z dôvodov uvedených vyššie a súčasne z princípu generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, kedy odopretie súdnej ochrany vo veciach preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy je dovolené v prípade, ak tak ustanoví zákon, dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že v danom prípade napadnuté rozhodnutie žalovaného nepodlieha súdnemu prieskumu, pretože napadnutým rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd žalobcu zaručených Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd, ktoré namietal v žalobe a v odvolaní.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd nepochybil, keď konanie v súlade s ustanovením § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil, keďže v danom konaní neexistuje spôsobilý predmet súdneho prieskumu v zmysle § 248 písm. a) O. s. p.
Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že krajský súd sa v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia nedostatočne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré konanie zastavil, keď svoje rozhodnutie o zastavení konania odôvodnil a rozobral len z pohľadu otázky procesného charakteru napadnutého správneho rozhodnutia v súlade s ust. § 248 písm. a) O. s. p. a z odôvodnenia prvostupňového súdneho rozhodnutia nevyplýva posúdenie správneho rozhodnutia aj z pohľadu jeho prípadného zásahu do základných práv žalobcu namietaných v žalobe. Uvedený nedostatok odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu nemá však za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v jeho výroku...
Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu podľa 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, pretože krajský súd vo výroku rozhodol po vecnej i právnej stránke správne.“
Z obsahu napadnutého uznesenia sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší súdpostupoval v medziach svojej právomoci, pričom príslušné zákonné ustanovenia podstatnépre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval v súlade s obsahom práva účastníkakonania na spravodlivý súdny proces. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdujednoznačne vyvracia presvedčenie sťažovateľky, že rozhodnutie správneho orgánu nebolopreskúmané z hľadiska možného zásahu do ňou označených základných práv alebo slobôd,pretože tento nedostatok rozhodnutia krajského súdu odstránil najvyšší súd, ktorý pri tomvychádzal z relevantnej judikatúry ústavného súdu. Podľa názoru ústavného súdu najvyššísúd sa odvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačujena konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prerokúvaného prípadu,jeho závery vychádzajú z konkrétnych faktov, sú dostatočne odôvodnené, logickéa legitímne, a preto z ústavnoprávneho hľadiska nie je žiaden dôvod na ich spochybnenie.
Okrem toho ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že už uznesenímsp. zn. IV. ÚS 116/2013 z 28. februára 2013 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenostiobsahovo podobnú sťažnosť sťažovateľky (pred reštrukturalizáciou, pozn.), ktorou namietalaporušenie svojich základných práv a slobôd postupom a rozhodnutím krajského súduvydaným v konaní o jej žalobe, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutiasprávneho orgánu o prerušení daňovej kontroly za iné časové obdobie roka 2011. Keďžev tomto uznesení ústavný súd preskúmaním napadnutého postupu a rozhodnutia krajskéhosúdu vyvrátil argumenty sťažovateľky týkajúce sa nulity rozhodnutia správcu dane,nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly, nezákonnosti dokazovania v daňovom konaní ainé, nepovažoval za účelné pri rozhodovaní o ďalšej sťažnosti sťažovateľky závery, kuktorým dospel, duplicitne citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že napadnutéuznesenie najvyššieho súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, preto pri predbežnom prerokovaní predloženú sťažnosť odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015