znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 360/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Dušanom   Repákom,   Advokátska kancelária, Krížna 47, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 265/2013 z 28. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. februára 2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Cdo 265/2013 z 28. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v konaní vedenom Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C/8/2008, v ktorom sa   Z. R. (ďalej len „navrhovateľka“) domáhala proti   obchodnej   spoločnosti   D & T,   spol. s r.   o.   (ďalej len odporca v 1. rade“), a J. R. (ďalej len „odporca v 2. rade“) určenia neplatnosti právnych úkonov vyplývajúcich z notárskej zápisnice sp. zn. N 431/2005, Nz 40594/2005, NCR1s 40038/2005   spísanej   31.   augusta   2005   notárkou   JUDr.   Tatianou   Schweighoferovou, Notársky úrad, Námestie Martina Benku 26, Bratislava, vystupovala v procesnom postavení vedľajšieho účastníka konania.

Napadnutým   rozhodnutím   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co/172/2013 z 30. mája 2013, ktorým tento súd odmietol   odvolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   5   C/8/2008-516 z 12. februára 2013 o určení, že vyhlásenia odporcu v 2. rade týkajúce sa prevzatia ručenia za záväzky odporcu v 1. rade, uznania záväzkov, súhlasu s exekučným vymáhaním týchto záväzkov, ako aj s vykonateľnosťou označenej notárskej zápisnice, sú neplatné.

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   nepochybné,   že   od   okamihu   spísania   notárskej zápisnice navrhovateľka spolu s odporcom v 2. rade konajú účelovo s úmyslom zavádzať a ukrátiť sťažovateľku ako veriteľku zo „Zmluvy o úvere“ uzatvorenej 14. októbra 2003 medzi   ňou   a odporcom   v I.   rade   ako   dlžníkom   a odporcom   v 2.   rade   ako   ručiteľom. Najvyšší   súd „nedostatočne   zvážil   všetky   okolnosti   predmetného   súdneho   sporu   a jeho postupom... bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a zároveň porušený jeden zo   základných   princípov   právneho   štátu,   zákaz   denegatio   iustitiae“,   čím   v konečnom dôsledku porušil „najmä jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Sťažovateľka ďalej namieta, že „odôvodnenie   uznesenia   dovolacieho   súdu..   možno   hodnotiť   ako   zaujaté,   popierajúce zmysel účasti sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka na tomto konaní, ktorý je daný jeho právnym   záujmom   na   výsledku   sporu   a jeho   oprávnenie   samostatne   podať   odvolanie v zákonom stanovených prípadoch vyplýva z § 201 druhá veta O. s. p.“.

Na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   v   právnej   veci navrhovateľky: Z. R. proti odporcom: v I. rade D & T, spol. s r.o., v II. rade J. R. za účasti vedľajšieho   účastníka   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   o   určenie   neplatnosti   právnych   úkonov uznesením   č.   k.   1 Cdo   265/2013 zo   dňa 28-10-2013 bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v právnej veci navrhovateľa: Z. R. proti odporcom: v I. rade D & T, spol. s r.o., v II. rade   J. R. za účasti vedľajšieho účastníka   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   o   určenie   neplatnosti   právnych   úkonov   č.   k. 1 Cdo 265/2013 zo dňa 28-10-2013 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,00 €, ktoré   je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   mu   vyplatiť   v   lehote   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. ako Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 €... na účet právneho zástupcu JUDr. Dušana Repáka...“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania.

Podstatou sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu) je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 265/2013 z 28. októbra 2013, ktorým podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol   dovolanie   sťažovateľky,   keď   zistil,   že   jeho   prípustnosť   nemožno   vyvodiť z ustanovení § 237 a § 239 OSP.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   (napr.   III. ÚS   362/04, III. ÚS 536/2011) konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a rozhodnúť.   V   tejto súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   na   svoje   ústavné   postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z relevantnej časti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že:„Navrhovateľka   nesúhlasila   s   dovolaním   vedľajšieho   účastníčka,   uviedla,   že   je podané dovolanie nedôvodné a účelové.

Odporcovia 1/ a 2/ zhodne uviedli, že s podaným dovolaním výslovne nesúhlasia... V danej veci prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. neprichádza do úvahy, lebo napadnuté nie je uznesenie uvedené v týchto ustanoveniach.

Vzhľadom   na   zákonnú   povinnosť   podľa   §   242   ods.   1   O.   s.   p...   neobmedzil   sa dovolací   súd   len   na   skúmanie   prípustnosti   dovolania   podľa   §   239   O.   s.   p.,   či   len na skúmanie existencie vady dovolateľkou priamo namietanej (§ 237 písm. f/ O. s. p.), ale sa komplexne   zaoberal   otázkou,   či   konanie   nie   je   postihnuté   niektorou   z   vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p...

Procesnou podmienkou účasti vedľajšieho účastníka v občianskom súdnom konaní (§ 93 ods. 1 O. s. p.) je kvalifikovaný právny záujem na úspechu účastníka, ku ktorému sa pripojil (pokiaľ nepôjde o právnické osoby, na ktoré sa vzťahuje § 93 ods. 2 O. s. p.). Takýto záujem má ten, práve postavenie ktorého bude rozhodnutím súdu priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené...

Ustanovenie § 201 veta druhá O. s. p. zdôrazňuje samostatnosť (nezávislosť na vôli a úkonoch niekoho iného) procesného oprávnenia vedľajšieho účastníka podať odvolanie v tých veciach, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom. Uvedené ustanovenie v spojení s § 93 O. s. p. nemožno   však   v   žiadnom   prípade   vykladať   tak,   že   vedľajší   účastník   má   právo   podať odvolanie iba vtedy, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania jeho vzťahu s účastníkom konania.

Rozhodovacia prax súdov zastáva názor, že legitimácia vedľajšieho účastníka na odvolanie je vo všeobecnosti daná, ak sa ním podporovaný účastník nevzdal práva podať tento opravný prostriedok alebo ak s odvolaním vedľajšieho účastníka nevyjadril nesúhlas. Ak podá odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa len vedľajší účastník, musí sa súd vždy zaoberať tým, či a aké stanovisko zaujal k tomuto odvolaniu účastník podporovaný vedľajším účastníkom. Pokiaľ tento účastník vyjadril v konaní svoju vôľu tým, že sa vzdal odvolania, nemôže ho podať ani vedľajší účastník. Ak sa účastník odvolania nevzdal, je súd v prípade, že odvolanie podal len vedľajší účastník, povinný vyzvať ním podporovaného účastníka na vyjadrenie, či dáva k tomuto odvolaniu súhlas. Ak účastník odmietne takýto súhlas vedľajšiemu účastníkovi udeliť, je odvolanie vedľajšieho účastníka neúčinné, čo má za   následok,   že   odvolací   súd   odmietne   jeho   odvolanie   ako   podané   osobou,   ktorá   na odvolanie nie je oprávnená (porovnaj tiež uznesenie najvyššieho súdu z 30. apríla 2009 sp. zn. (1 Cdo 59/2009, resp. 3 Cdo 188/2012).

Z uvedených skutočností potom vyplýva, že ak v preskúmavanej veci odvolací súd včas   podané   odvolanie   vedľajším   účastníkom   na   strane   odporcov   proti   rozsudku   súdu prvého stupňa neprejednal a meritórne o ňom nerozhodol, ale ho odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p., ako odvolanie podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený, neodňal tým vedľajšiemu účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).“

Vychádzajúc zo sťažovateľkou uplatnených námietok ústavný súd po preskúmaní napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   konštatuje,   že   nemá   v   okolnostiach posudzovanej veci žiadny dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu   o   odmietnutí   podaného   dovolania,   pretože   hoci   ním   sťažovateľka   napadla   také právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   proti   ktorému   dovolanie   nie   je   prípustné, zo strany   dovolacieho   súdu   dostala   jasnú   a zrozumiteľnú   odpoveď   na   ňou   uplatnenú dovolaciu námietku podľa § 237 písm. f) OSP, a teda záver najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia   otázky   prípustnosti   dovolania   je   navyše   vecou   zákonnosti   a jej   vyriešenie v súlade   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   v   zmysle   čl. 46   ods.   4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu,   v konečnom   dôsledku   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   základného   práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 17/2014, III. ÚS 77/2014).

Nespokojnosť   sťažovateľa   s   právnym   posúdením   veci   všeobecným   súdom   sama osebe   nepostačuje   na prijatie   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   ním vydaného   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   (II.   ÚS   3/97, I. ÚS 225/05,   II. ÚS 56/07,   I.   ÚS   232/08)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   právo na spravodlivé   súdne   konanie   nemožno   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľkou označeným základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je žiadna relevantná súvislosť, preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014