znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 360/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. F., P., zastúpeného spoločnosťou A. Advokátska kancelária,   s.   r.   o.,   T.,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokát   Mgr.   V.   M.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/215/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. F. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2011 doručená sťažnosť R. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/215/2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je „navrhovateľom v občianskoprávnom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 6C/215/2007 o zaplatenie náhrady škody vo výške 133.400,- Sk, teraz 4.428,07 € s prísl. proti odporcovi E., s.r.o...“, ktoré sa začalo 25. novembra 2007.

Od podania jeho návrhu uplynuli už takmer tri roky a viac ako 9 mesiacov a okresný súd   vo   veci   nekoná.   Vo   veci   samej   neurobil   jediný   procesný   úkon   a nenariadil   žiadne pojednávanie, preto sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu.

Sťažovateľ   na   základe   týchto   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol nálezom,   že okresný   súd   porušil   základné   právo sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom   prerokovaní návrhu je tiež posúdiť,   či   tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/215/2007.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nečinnosťou všeobecného súdu považuje ústavný súd za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podanú predsedovi súdu (obdobne napr. III. ÚS 177/2011).

Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   alebo porušovaniu   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania   sudcami,   súdnymi   úradníkmi   alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak osobitný zákon neustanovuje inak, a podľa odseku 2 sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak   sťažovateľ   preukáže,   že   účinne   využil   označený   právny   prostriedok   nápravy   podľa zákona   o   súdoch,   alebo   ak   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu sťažovateľom   podaná   bola.   Ústavný   súd   v   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania sťažnosti   na   okresnom   súde   tiež   zistil,   že   sťažovateľ   sa   na   predsedu   okresného   súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní neobrátil.

Sťažovateľ   zároveň,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v   sťažnosti neuvádza   ani   žiadne   argumenty,   ktorými   by   preukázal,   že   podmienku   nevyužitia   tohto prostriedku   ochrany   svojho   základného   práva   nesplnil   z dôvodov   hodných   osobitného zreteľa, a preto mu ústavný súd nemôže nesplnenie tejto podmienky v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde odpustiť.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   konštatoval,   že   sťažovateľ   nevyužil   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu účinný právny prostriedok nápravy proti nečinnosti okresného súdu a nepreukázal ani to, že uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde),   pričom   existenciu   takýchto dôvodov   nemožno vyvodiť   ani z obsahu sťažnosti. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa pre jej neprípustnosť (obdobne napr. I. ÚS 369/2010 a III. ÚS 101/2011).

Nad   rámec   ústavný   súd   navyše   zistil,   že   namietaná   vec,   ktorá   bola   vedená na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   6   C/215/2007,   je   už   v archíve,   pretože   bola   odstúpená na prejednanie Okresnému   súdu   Piešťany   28.   decembra   2007,   kde   sa   vedie   pod   novou spisovou značkou 6 C/215/2008 a ani tu podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ dosiaľ nevyužil   účinný   právny   prostriedok   nápravy   proti   nečinnosti   Okresného   súdu   Piešťany a jeho   sťažnosť   v tomto   smere   neobsahuje   predpísané   náležitosti   ustanovené   zákonom o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011