znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 360/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   JUDr.   A.   C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 10 CoE /117/2009-54 z 31. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 CoE /117/2009-54 z 31. marca 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   na   základe   návrhu   sťažovateľky   súdny   exekútor   podal 14. mája   2009   na   Okresnom   súde   Dunajská   Streda   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľka sa domáhala vymoženia sumy 5 146,48 € s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok sp. zn. RK-253/08-EK z 22. mája 2008, ktorý sa stal právoplatným 7. júna 2008 a vykonateľným 11. júna 2008. Uznesením okresného súdu č. k. 8 Er 351/2009-36 z 13. júla 2009 bola žiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   zamietnutá   s   odôvodnením,   že rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom, zaväzuje osobu povinnú na nedovolené plnenie, keď výška zmluvnej odmeny je v rozpore s obchodnými zvyklosťami a dobrými mravmi. Samotná zmluva, ktorá bola podkladom pre rozhodnutie rozhodcovského súdu, je absolútne   neplatná,   pretože   je „nejasná,   neurčitá   a   nezrozumiteľná“ a „za   poskytnutie úveru vo výške 100% sa žiada odmena 100% úveru. V danej veci rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom ukladá povinnej osobe plnenie z absolútne neplatného právneho úkonu,   z   neplatnej   zmluvy   o   úvere.   Ak   takéto   plnenie   ukladá,   ukladá   plnenie   zákonom nedovolené plnenie. Rozhodcovský rozsudok je potom v rozpore so zákonom a to s Obč. zák. Keď   je   v   rozpore   so   zákonom   exekučný   titul,   a   z   neho   vychádza   návrh   na   vykonanie exekúcie, je aj tento návrh v rozpore so zákonom. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza z týchto dvoch skutočností, ktoré sú v rozpore so zákonom a preto je nutné konštatovať, že aj táto žiadosť je v konečnom dôsledku v rozpore so zákonom, s ust. Obč. zák., z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere.“.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala nedostatok právomoci okresného súdu ako exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý ho vydal. Uznesením krajského súdu č. k. 10 CoE 117/2009-54 z 31. marca 2010 (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie“)   bolo   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené.   Písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu bolo sťažovateľke doručené 2. júna 2010.

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu z dôvodu vecnej správnosti. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „správny bol preto postup súdu prvého stupňa, ktorý vec skúmal, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť, keby sám rozhodoval vo veci, a teda správne posudzoval i obsah   povinnosti   uloženej   rozhodcovským   rozsudkom   z   hľadiska   objektívnej   možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi, pričom toto posudzovanie je neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti uzatvorenej zmluvy.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   so   záverom   súdu   prvého   stupňa o absolútnej   neplatnosti   uzatvorenej   zmluvy,   pričom   v   podrobnostiach   odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.), v ktorom sa súd vyporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami prípadu.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   boli   porušené   jej   označené základné práva podľa ústavy.

Sťažovateľka tvrdí, že materiálny prieskum právoplatného rozhodcovského rozsudku je   možný   len   v   rámci   žaloby   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku.   V   tomto   smere sťažovateľka poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“),   najmä   na   rozhodnutie   vo   veci   Mostaza   Claro   (C   168/05)   a   Asturcom Telecomunicaciones Sl proti Cristina Rodríguez Nogueira (C 40/08) a aj v tejto súvislosti je podľa   sťažovateľky „Výklad   právomoci   exekučného   súdu   Krajským   súdom   v   Trnave a postup v zmysle takéhoto výkladu je v rozpore so zákonnou úpravou a teda porušením článku 2 ods. 2 Ústavy a článku 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

Navyše sťažovateľka tvrdí, že napadnuté uznesenie nie je ani dostatočným spôsobom odôvodnené.

Porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy videla sťažovateľka vo zvýhodnení povinného na úkor sťažovateľky a odôvodnila to touto argumentáciou: „Postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   bol   ústavný   článok   47   ods.   3   porušený. Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného súdu, nezaoberaním sa   skutočným predmetom konania   bolo povinným vytvorené priaznivejšie postavenie. Povinní napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek absencii   ich   námietok   podľa   zmenkového   a   šekového   zákona   prostredníctvom   žalobnej odpovede boli postupom Krajského súdu v Trnave postavení do pozície ako keby námietky podali,   teda   ako   keby   vykonali   procesný   úkon.   V   prípade   podaných   námietok   by   však sťažovateľ   mal   aspoň   právo   sa   k   nim   vyjadriť,   kým   v   tomto   prípade   k   argumentácii porušovateľa nemohol zaujať ani stanovisko.“

K porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom) malo dôjsť podľa sťažovateľky tým, že «Krajský súd pri konštatovaní „... skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť),   keby sám rozhodoval o týchto otázkach“ akceptoval porušenie práva sťažovateľa sa k takémuto posudzovaniu (exekučného   titulu,   pozn.) exekučným   súdom   vyjadriť,   predložiť   dôkazy,   čím   došlo k porušeniu   práva   sťažovateľa   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR,   keďže   pri   takomto konštatovaní mal ex offo prvostupňové rozhodnutie exekučného súdu Sp. zn. 8Er/351/2009- 36 zrušiť.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje vydať tento nález:„1. Uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. 10 CoE/1 17/2009-54 zo dňa 31.03. 2010 bol porušený článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Základné právo spoločnosti P., s.r.o., so sídlom B., podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. IOCoE/117/2009-54 zo dňa 31.03. 2010 porušené.

3. Základné právo spoločnosti P., s.r.o., so sídlom B., podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. 10CoE/117/2009-54 zo dňa 31.03. 2010 porušené.

4. Základné právo spoločnosti P., s.r.o., so sídlom B., podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. IOCoE/117/2009-54 zo dňa 31.03. 2010 porušené.

5. Uznesenie Krajského súdu v Trnave, č.k. IOCoE/117/2009-54 zo dňa 31.03. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

6. Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR vrátane DPH (slovom tristotri eúr tridsať eurocentov) za dva úkony právnej služby - prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH /120,23 EUR + 19% DPH/ + 2 x režijný paušál   á   8,58   EUR   vrátane   DPH   /7,21   EUR   +   19%   DPH/   na   účet   jeho   právneho zástupcu.“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať   exekučný   titul   –   právoplatný   rozhodcovský   rozsudok,   a «pokiaľ   argument porušovateľa (cit. „Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak ako by to mohol urobiť“) mal byť ústavne konformný, potom svojím postupom porušovateľ (rovnako ako prvostupňový súd) porušil práva sťažovateľa   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR,   nakoľko neumožnil sťažovateľovi sa na prejednaní veci zúčastniť, k veci sa vyjadriť...». Inými slovami, sťažovateľka tvrdí, že jej postupom   všeobecných   súdov   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   v   dôsledku   neústavného výkladu zákona, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd v napadnutom uznesení, čím podľa jej názoru došlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a zároveň tiež k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods.   3   ústavy   („neústavným   výkladom   zákona   bolo   povinným   vytvorené   priaznivejšie postavenie“) a základného práva na prerokovanie jej veci v jej prítomnosti a základného práva, aby sa   mohla vyjadriť ku   všetkým vykonávaným dôkazom, podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   námietky   sťažovateľky   spolu   vzájomne   súvisia, vychádzajú z premisy, že všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky aplikovali ústavne nekonformný výklad a že práve v   dôsledku aplikácie ústavne nekonformného výkladu zákona jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľka teda vlastne tvrdí, že postupom všeobecných súdov bola pozbavená súdnej ochrany v exekučnom konaní, teda možnosti konať pred súdom v exekučnom konaní.

Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred súdom.

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a   čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Vzhľadom   na   citované   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   mohla sťažovateľka podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa domáhať ochrany označených základných práv. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala, preto možno urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný   prostriedok,   ktorý   jej   zákon   na   ochranu   jej   základných   práv   účinne   poskytuje a na ktorého použitie bola sťažovateľka oprávnená podľa Občianskeho súdneho poriadku. Preto treba sťažnosť považovať za neprípustnú.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienku vyčerpania   opravného   prostriedku   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   vôbec neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd napriek už uvedeným dôvodom, ktoré ho viedli k odmietnutiu sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti, po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ústavný súd zásadne nie je oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Vychádzajúc z uvedeného a námietok sťažovateľky, ktorých podstatou bol nesúhlas s hodnotením   vykonaného   dokazovania   a   s   interpretáciou   a   aplikáciou   relevantných ustanovení   príslušných   zákonných   ustanovení   v   jej   právnej   veci,   ústavný   súd   nedospel k záveru, že postup a napadnuté uznesenie krajského súdu boli svojvoľné a že by zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Nad rámec už uvedeného odôvodnenia ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť svoj   názor   aj   k   niektorým   čiastkovým,   ale   v   okolnostiach   prípadu   nie   nevýznamným otázkam nastoleným v sťažnosti.

Okresný súd, ako aj krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom   ozrejmil,   z   akých   dôvodov   považoval   zmluvu   o   revolvingovom   úvere za absolútne neplatný právny úkon (v rozpore s dobrými mravmi), a vzhľadom na uvedené dospel   k   záveru,   že   exekučný   titul   –   rozhodcovský   rozsudok   uložil   plnenie   záväzku z absolútne neplatného právneho úkonu, inými slovami, všeobecný súd zistil nedostatok v rozhodcovskom   konaní,   ktorý   spočíva   v   tom,   že   rozhodcovský   súd   zaviazal   osobu na plnenie   zákonom   nedovolené,   resp.   že   rozhodcovský   súd   priznal   plnenie   v rozpore so zákonom. Takýto prieskum tzv. materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu odôvodnil aplikáciou § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), ktorý ustanovuje, že exekučný súd aj bez návrhu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c), teda okrem iného aj v   prípade,   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania na plnenie, ktoré je právom nedovolené.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právne akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného   súdu   za   legitímny   s   ústavne   korešpondujúcou   mierou   interpretácie   na   vec použitých   zákonných   ustanovení a vylučujúci porušenie   základného práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   vo   svojej   argumentácii   poukázala   aj   na   rozsudok   Súdneho   dvora vo veci   Asturcom   Telecomunicaciones   Sl proti   Cristina   Rodríguez   Nogueira   (C   40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského   rozsudku),   či   je   oprávnený   konštatovať   ex   offo   nekalú   povahu rozhodcovskej   doložky.   Súdny   dvor   vo   výroku   svojho   rozsudku   konštatoval,   že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov   vnútroštátnej   povahy.   V   takomto   prípade   prináleží   vnútroštátnemu   súdu vyvodiť   všetky   dôsledky,   ktoré   z   toho   podľa   daného   vnútroštátneho   práva   vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského   súdu   v   právnej   veci   spotrebiteľa)   z   uvedeného   vyplýva,   že   pokiaľ   je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce   zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy odôvodňujúc to „nahradením vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj činnosťou Krajského súdu v Trnave“, čím podľa názoru sťažovateľky bol účastník zvýhodnený na úkor sťažovateľky a bolo mu „vytvorené priaznivejšie postavenie“. K   tomu   malo   dôjsť   tým,   že   účastník „napriek   absolútnej   pasivite...,   napriek   absencie námietok podľa zmenkového a šekového zákona prostredníctvom žalobnej odpovede bol postavený do pozície ako keby námietky podali...“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   posudzovanom   prípade   exekučným   titulom   bol rozhodcovský rozsudok a nároky v ňom priznané vychádzali zo zmluvy o revolvingovom úvere,   preto   námietky   podľa   zmenkového   a   šekového   zákona   neprichádzali   do   úvahy. Námietku sťažovateľky v tomto smere ústavný súd považoval za neadekvátnu bez vecnej súvislosti. Pokiaľ sa sťažovateľka domnievala, že bola znevýhodnená oproti protistrane tým, že všeobecný súd aplikoval ustanovenia zákona, na ktoré je povinný prihliadať ex offo, a v dôsledku toho podľa jej názoru došlo k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní, ústavný súd bez bližšieho skúmania konštatuje, že takýmto konaním všeobecného súdu nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľkou označeného práva na rovnosť účastníkov v konaní, preto námietku sťažovateľky o porušení základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy považuje za zjavne neopodstatnenú.

Z týchto dôvodov mohol ústavný súd túto sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010