znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 360/08-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   16.   decembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika o sťažnosti P.   D.,   Ž.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   D.   V.,   S.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   (pracovisko Nové Mesto nad Váhom) v konaní vedenom pod sp. zn. NM - 1 T 217/2000 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. NM - 1 T 217/2000   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trenčín p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. NM - 1 T 217/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré mu j e   Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trenčín j e   p o v i n n ý   uhradiť P. D. trovy konania v sume 6 732 Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún)   na účet   jeho   právnej zástupkyne advokátky Mgr. D. V., S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti P. D.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 360/08   zo   4.   novembra   2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   P.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. NM - 1 T 217/2000.

K prijatej sťažnosti sa vyjadrila predsedníčka okresného súdu, ktorá v podaní sp. zn. Spr. 1278/08 z 27. novembra 2008 doručenom ústavnému súdu 3. decembra 2008 okrem iného uviedla:

„Dňa 7. 12. 2000 bola na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom doručená obžaloba prokurátorom Okresnej prokuratúry v N. pod sp. zn. Pv 614/00 na obžalovanú S. R., nar...., pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona.

Samosudca Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom vo veci vydal dňa 7. 12. 2000 trestný rozkaz, proti ktorému podala obžalovaná v zákonnej lehote odpor. Dňa 5. 11. 2002 bol spis pridelený v súlade s Rozvrhom práce na rok 2002 JUDr. E. Z. a následne dňa 21. 9. 2003 Mgr. S. M. a následne bola vec pridelená JUDr. I. P.

Termín   hlavného   pojednávania   bol   rozpísaný   na   deň   22.   júla   2005.   Tento   bol následne zrušený z dôvodu čerpania dovolenky sudcu JUDr. P. zároveň bol určený nový termín na deň 8. 11. 2005, tento bol opätovne zrušený z dôvodu pracovnej neschopnosti sudcu. Ďalší termín hlavného pojednávania bol dňa 28. 3. 2006. Hlavné pojednávanie bolo riadne   vykonané   a   odročené   za   účelom   výsluchu   znalcov   na   deň   5.   9.   2006,   ktorí predvolanie riadne prevzali a bez ospravedlnenia sa na hlavné pojednávanie nedostavili. Ďalší termín hlavného pojednávania bol stanovený na deň 2. 1. 2007. Po riadnom vykonaní hlavného   pojednávania   bol   ďalší   termín   určený   na   neurčito   z   dôvodu   doplnenia dokazovania   vypracovaním   znaleckého   posudku   z   odboru   zdravotníctva   a   z   odboru dopravy.

Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 8. 2. 2007 sp. zn. NM-1 T/217/2000 súd pribral do konania znalca z odboru cestná doprava Ing. M. L., ktorý odmietol vykonať výkon znaleckej činnosti z dôvodu mimoriadnej pracovnej vyťaženosti prípisom zo dňa 7. 3. 2007.   Uznesením   zo   dňa   4.   10.   2007   bol   do   konania   pribratý   znalec   z odboru   cestná doprava Ing. A. P., ktorý vypracoval vo veci znalecký posudok, ktorý bol Okresnému súdu Trenčín doručený dňa 4. 3. 2008.

Dňa 5. 3. 2008 bol spis sp. zn. NM-1 T/217/2000 pridelený zákonnej sudkyni JUDr. S. B., ktorá vytýčila termín hlavného pojednávania na deň 27. 6. 2008. Tento termín bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti sudkyne a bol určený nový termín na deň 8. 10. 2008. Z   účasti   na   tomto   hlavnom   pojednávaní   sa   ospravedlnila   obžalovaná   z   dôvodu   jej práceneschopnosti.   Preto   súd   vytýčil   nový   termín   hlavného   pojednávania   na   deň 16. 1. 2009.

Skutková a právna zložitosť prípadu Po oboznámení sa s obsahom spisu nemôžem konštatovať zvýšenú skutkovú či právnu zložitosť tejto veci.

Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ a ktoré boli spôsobené súdom Z   predmetného   súdneho   spisu   sp.   zn.   NM-1   T/217/2000   som   nezistila   žiadne prieťahy, ktoré by spôsobil sťažovateľ.

Značné prieťahy boli spôsobené Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom po podaní obžaloby   od   vydania   trestného   rozkazu   vo   veci   a   až   do   vytýčenia   termínu   hlavného pojednávania na deň 22.7.2005. Následne vzniknuté prieťahy boli objektívneho charakteru a to čerpaním dovolenky zákonného sudcu a práceneschopnosťou zákonného sudcu. Inak súd vo veci v tomto období až doposiaľ koná plynule.“

Obdobné procesné úkony zistil aj ústavný súd z obsahu trestného spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 3. decembra 2008.

K   stanovisku   predsedníčky   okresného   súdu,   ktorého   súčasťou   bola   aj   podrobná chronológia úkonov napadnutého konania, sa právna zástupkyňa sťažovateľa nevyjadrila k vecnej stránke. V podaní doručenom ústavnému súdu 16. decembra 2008 iba oznámila, že súhlasí, aby ústavný súd upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní   o veci   samej   dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím súdu (I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02) alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Pri   posudzovaní,   či   vo   veci   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú povaha konania, teda právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   (pracovisko   Nové   Mesto   nad   Váhom)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. NM   - 1 T 217/2000 došlo   k porušeniu   základného práva   sťažovateľa na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods. 2   ústavy   v procesnom   postavení poškodeného.

1. Čo sa týka kritéria „zložitosť veci“, ústavný súd po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov a najmä s obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu konštatuje, že vec ani zo skutkového,   ani   z právneho   hľadiska   nevykazuje   črty   mimoriadnej   zložitosti. Na zložitosť   veci   nepoukázal   ani   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti z 27. novembra 2008. Ústavný súd k tomu pripomína, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného   zásahu   do   sféry   osobných   práv   a slobôd   jednotlivca,   ktorý   je   s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (II. ÚS 32/03). Táto zásada sa týka aj poškodenej strany (obdobne napr. IV. ÚS 13/08).

2.   Pri   hodnotení   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa   v preskúmavanom konaní,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v týchto konaniach   k zbytočným   prieťahom.   Doterajšia   dĺžka   trestného   konania   teda   podľa ústavného súdu   nebola vyvolaná správaním sťažovateľa. Aj okresný súd   neuviedol   vo svojom vyjadrení k sťažnosti, že by sťažovateľ spôsobil prieťahy v tomto konaní.

3.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci. Ústavný súd v preskúmavanom konaní zistil, že okresný súd neúmerné predĺženie uvedeného konania spôsobil predovšetkým svojou nečinnosťou, ale i neefektívnym postupom pri nariaďovaní znaleckého dokazovania.

Nečinnosť   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky   bola   zistená   už   v období od 7. decembra 2000, keď bola podaná obžaloba na obžalovanú S. R., až do 28. marca 2006, keď sa konalo prvé hlavné pojednávanie (nečinnosť viac ako 63 mesiacov) a pokračovala aj v období od 2. januára 2007, keď okresný súd odročil hlavné pojednávanie za účelom vypracovania   znaleckého   posudku,   až dosiaľ   (nečinnosť   23   mesiacov).   V tomto   období okresný súd iba určil viac termínov hlavných pojednávaní, ktoré sa však nekonali. Okrem tejto nečinnosti ústavný súd zistil aj neefektívnu činnosť okresného súdu, ktorá spočívala v tom, že vo februári 2007 pribral do konania znalca, ktorý odmietol vykonať kontrolný znalecký posudok z dôvodu mimoriadnej zaťaženosti, a ďalšieho znalca pribral do konania až 4. októbra 2007. Preto neakceptoval jeho stanovisko, že od roku 2006 už vo veci konal bez prieťahov.

Pokiaľ ide o ďalšie okolnosti, ktoré mali podľa vyjadrenia okresného súdu (aj keď nie v rozhodujúcej miere) vplyv na predĺženie konania, a to čerpaním dovolenky zákonného sudcu   a jeho   práceneschonosťou,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   predchádzajúcu judikatúru (napr. I. ÚS 127/04), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   nemôžu   byť dôvodom   na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Ústavný súd poznamenáva, že nemožno v žiadnom prípade prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo   platí   o to   viac,   ak   to   má   za   následok   porušenie   ich   základných   práv   alebo   slobôd (IV. ÚS 159/08).

Z ústavnoprávneho   hľadiska   treba   napokon   zdôrazniť,   že   s ohľadom   na uvedené okolnosti   daného   prípadu   je   neakceptovateľné,   aby   konanie   v trestnej   veci   nebolo   ani po viac ako 8 rokoch právoplatne skončené.

S poukazom na uvedené hodnotiac doterajší priebeh napadnutého konania ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. NM - 1 T 217/2000 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil okresnému súdu konať a prerokovať vec vedenú pod sp. zn. NM - 1 T 217/2000 bez zbytočných prieťahov. Domáhal sa tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal   okresnému   súdu   v zmysle   § 56   ods. 3   písm. a)   zákona   o ústavnom   súde,   aby v označenej trestnej veci konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže priznať tomu, koho právo alebo slobody sa porušili, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa   odseku 5   citovaného   zákonného ustanovenia   ak ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci najmä s prihliadnutím na to, že právna neistota sťažovateľa nebola okresným súdom odstránená ani po viac ako 8 rokoch od začatia trestného konania. Ústavný súd najmä s ohľadom na túto   skutočnosť   považoval   za   potrebné   priznať   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie v sume 100 000 Sk. Jeho žiadosti vo zvyšnej časti však nevyhovel, pretože vzhľadom na okolnosti danej veci ju nepovažoval za opodstatnenú.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou Mgr. D. V. Sťažovateľ požadoval trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 10 680 Sk, ktoré však bližšie nešpecifikoval.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z výšky   priemernej mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2007,   ktorá bola   19 056 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1   písm. a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   v sume   3 176 Sk   (za   jeden   úkon právnej   služby)   a 2 x 190 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky).   Úhrada   teda   bola priznaná v celkovej sume 6 732 Sk.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149   Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008