znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 36/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   E.   Š.   –   ENSY,   Kysucká   cesta   8405/16C,   Žilina, zastúpenej   advokátom   Mgr.   Dr.   Antonom   Kušnírom,   Jána   Reka   13,   Žilina,   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Rozhodcovského   súdu v Bratislave sp. zn. 5171/12 z 15. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. E. Š. – ENSY   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. novembra 2013 doručená sťažnosť Mgr. E. Š. – ENSY, Kysucká cesta 8405/16C, Žilina (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Rozhodcovského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len „rozhodcovský súd“) sp. zn. 5171/12 z 15. júna 2012.

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   rozhodcovský   súd   rozhodoval   o   návrhu na zaplatenie   pohľadávky   od   sťažovateľky   z   24.   mája   2012.   Rozhodcovský   súd   vydal vo veci   rozsudok   sp.   zn. 5171/12   z 15.   júna 2012   bez uvedenia svojho   sídla   (t.   j. bez riadneho   označenia   rozhodcovského   súdu)   a   bez   uvedenia   právnickej   osoby,   ktorou   je zriadený,   čo   je   podľa   sťažovateľky   v   rozpore   s   §   34   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) a z čoho podľa nej vyplývajú dôvodné pochybnosti, „či rozhodnutie vo veci vydal príslušný súd a či rozhodnutie má zákonný podklad v súlade s ust. čl. 2 ústavy a nie je iba prejavom svojvôle (v rozpore s ust. čl. 1, 2 ods. 1 ústavy)...“. Rozhodcovský súd nie je podľa sťažovateľky označený zákonným spôsobom a rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvách o vyplnení blanko zmeniek trpí právnou vadou – zameniteľnosťou a neurčitosťou subjektu oprávneného rozhodovať spory medzi signatármi, ktorá spôsobuje nulitu právneho úkonu zmluvy o vyplnení blanko zmeniek v časti rozhodcovskej doložky. Sťažovateľka preto tvrdí, že „rozhodcovská doložka dojednaná v zmluvách o vyplnení a použití blanko zmeniek č. C/09/009271/1 zo dňa 11. 08. 2009 a č. C/09/009928/1 zo dňa 11. 08. 2009 uzatvorených medzi v nej označeným veriteľom a dlžníkom v čl. V. ods. 5., podľa ktorých sa zmluvné strany mali dohodnúť na riešení vzniknutých sporov predložením na rozhodnutie jednému rozhodcovi Rozhodcovského súdu v Bratislave, so sídlom Ventúrska 14, Bratislava, je neplatným právnym úkonom“.

Napriek uvedeným vadám rozhodnutia podal veriteľ návrh na vykonanie exekúcie a Okresný súd Žilina bez toho, aby riadne preskúmal platnosť rozhodcovskej doložky, vydal 9. novembra 2012 poverenie na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka   ďalej namieta, že   namietaný rozsudok   nie je v   niektorých   častiach riadne   odôvodnený,   čo   spôsobuje   jeho   nepreskúmateľnosť.   Rozhodcovský   súd   zároveň nesprávne aplikoval § 33 zákona o rozhodcovskom konaní, podobne nesprávne aplikoval normy Občianskeho súdneho poriadku o doručovaní (aplikoval § 48 ods. 2 namiesto § 48 ods. 3), preto sa sťažovateľka domnieva, že k právoplatnému doručeniu zásielky nedošlo.

V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Sťažovateľka napriek tomu, že si neprevzala predmetnú zásielku rozhodcovského súdu,   pri   dodržaní   všetkých   zásad   spravodlivého   súdneho   konania,   by   neutrpela   ujmu na majetku   v   dôsledku   výkonu   rozhodnutia   z   nezákonného   rozhodnutia,   o   ktorej   sa dozvedela až po zaslaní upovedomenia o začatí exekučného konania sociálnou poisťovňou. Tento stav právnej nespravodlivosti u nej vyvolal enormnú psychickú záťaž.

Keďže rozhodcovská doložka podľa uvádzaných zmlúv bola v nich obsiahnutá bez toho,   že   sťažovateľka   mala   možnosť   si   zvoliť   rozhodcu   a   ten   ako   rozhodca   rozhoduje na základe   voľby   veriteľa   opakovane,   je   dôvodne   tvrdiť,   že   rozhodcovský   súd   je v ekonomickej závislosti od podaných návrhov veriteľa, čo spôsobuje, že jeho rozhodnutia porušujú   právo   účastníka   konania   na   prejednanie   veci   pred   nezávislým   súdom,   resp. na spravodlivé súdne konanie podľa ust. čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s ust. čl. 46, ods. (1) ústavy na inú právnu ochranu.

Právomoc   ústavného   súdu   na   prejednanie   rozhodnutia   rozhodcovského   súdu primerane odvodzujeme z nálezu ÚS - III. ÚS 162/2011-34 a to z dôvodu preskúmania dodržania zásad spravodlivého procesu, nakoľko aj rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Aj rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby   výsledkom   nimi   uplatnenej   právomoci   bolo   rozhodnutie,   ktoré   spĺňa   parametre zákonnosti a ústavnosti (obdobne III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).

Podľa   prezentovaného   právneho   názoru   ÚS   aj   na   odôvodnenia   rozsudkov rozhodcovských súdov sa primerane vzťahuje aj čl.6 ods. 1 dohovoru, pretože čiastočne vykonávajú funkcie všeobecného súdu (Ettl. A. i. c. Rakúsko z 23. 04. 1987, séria A, č. 117, Campbell a Fell c. Spojené kráľovstvo y 28. 06. 1984, séria A, č. 80, Rolf Gustafsson c. Švédsko z 1. 07. 1997 a iné.)

Tak ako sme poukázali vyššie rozsudok rozhodcovského súdu nie je v niekoľkých častiach riadne odôvodnený, čím rozhodcovský súd sa dopustil porušenia zásady zákazu denegatio   iustitiae   (odopretie   spravodlivosti).   Preukázali   sme,   že   odôvodnenie rozhodcovského súdu je nedostatočné nie len po hmotnoprávnej ale aj procesnoprávnej stránke, nakoľko súd nesprávne aplikoval ustanovenie právnej normy o ktoré sa oprel, ale postupoval nelegitímne najmä v tom, že vychádzal z rozhodcovskej doložky, ktorá je pri dôslednom uplatnení všetkých právnych noriem, neplatnou rozhodcovskou doložkou a teda nezakladá právo na zákonné rozhodnutie.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právo sťažovateľky Mgr. E. Š. - ENSY, so sídlom: Kysucká Cesta 8405/16C, 010 01 Žilina, Občianky SR, v konaní č. k.: sp. zn.: 5171/12 v právnom postavení odporkyne, vedenom Rozhodcovským súdom v Bratislave, so sídlom Ventúrska 14, 811 01 Bratislava na spravodlivé súdne konanie podľa ust čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa ust. čt. 46, ods. (1) Ústavy SR na inú právnu ochranu, bolo porušené.

Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu v Bratislave so sídlom Ventúrska 14, 811 01 Bratislava v konaní č. k.: sp. zn.: 5171/12, zo dňa 15. 06. 2012 sa zrušuje.

Sťažovateľke Mgr. E. Š. - ENSY, so sídlom: Kysucká Cesta 8405/16C, 010 01 Žilina, Občianky SR, súd priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000.- EUR, ktoré je povinný vyplatiť Rozhodcovský súd v Bratislave so sídlom Ventúrska 14, 811 01 Bratislava do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Rozhodcovský súd v Bratislave so sídlom Ventúrska 14, 811 01 Bratislava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške spolu 275,94 € na účet právneho zástupcu Mgr. Dr. Antona Kušníra...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom   rozhodcovského   súdu   sp.   zn.   5171/12 z 15. júna 2012.

V súvislosti s napadnutým rozsudkom ústavný súd upriamuje pozornosť na princíp subsidiarity vyplývajúci z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého systém ústavnej ochrany   základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd, pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne („...   ak   o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   (III. ÚS 149/04,   IV. ÚS 135/05,   III.   ÚS   133/05, III. ÚS 444/2012).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tým právam,   porušenie   ktorých   v súvislosti   s napadnutým   rozsudkom   sťažovateľka   namieta v konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na základe   jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Zo   sťažnosti   a   z priloženej   dokumentácie   nevyplýva,   či   sa   sťažovateľka   domáha osobitnou   žalobou   zrušenia   napadnutého   rozsudku   na   príslušnom   všeobecnom súde z dôvodov   uvedených   v   §   40   ods. 1   zákona   o rozhodcovskom   konaní. Naopak, argumentácia   sťažovateľky,   že   právomoc   ústavného   súdu   na   prerokovanie   jej sťažnosti odvodzuje z judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej „aj rozhodcovské konanie je alternatívnou konania pred všeobecnými súdmi“, a preto „aj rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa   parametre   zákonnosti   a ústavnosti“,   nasvedčuje   tomu,   že   takúto   žalobu na všeobecnom súde ani nepodala. Vychádzajúc z už spomínaného princípu subsidiarity je pritom v prvom rade všeobecný súd nielen oprávnený, ale aj povinný rozhodnúť o ochrane označených práv sťažovateľky, čo vylučuje právomoc ústavného súdu v danej veci konať. Inými slovami, skutočnosti uvádzané sťažovateľkou neumožňujú ústavnému súdu vyvodiť taký záver, že by namietané porušenie v sťažnosti označených práv nebolo možné odstrániť v ňou iniciovanom konaní pred všeobecným súdom.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že za daného stavu má sťažovateľka k dispozícii   účinný   právny   prostriedok   ochrany   jej   označených   práv,   porušenie   ktorých namieta.   V prípade,   ak   by   okresný   súd   jej   žalobe   o zrušenie   napadnutého   rozsudku nevyhovel, bude mať možnosť domáhať sa nápravy v opravnom konaní v rámci riadneho inštančného postupu, prípadne a za splnenia zákonom ustanovených podmienok aj využitím mimoriadneho opravného prostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).

V spojitosti   s tým   je   potrebné   uviesť,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k porušeniu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02). Sťažovateľ si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý mu má poskytnúť ochranu pred namietaným porušením jeho práv. Povinnosťou sťažovateľa je vyčerpať   všetky   právne   prostriedky   ochrany   ním   označených   práv,   porušenie   ktorých namieta, tak ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní a za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   zároveň   poukazuje   na   to,   že   podľa   sťažovateľkou   doručenej   kópie napadnutého   rozsudku   toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   8.   júla   2012 a vykonateľnosť 12. júla 2012. Sťažovateľka v sťažnosti síce spochybňuje správnosť fikcie doručenia   zásielky   od   rozhodcovského   súdu,   z   textu   sťažnosti   však   jednoznačne nevyplývajú   konkrétne   skutočnosti,   pre   ktoré   by   ústavný   súd   mohol   odôvodnene pochybovať, že došlo k doručeniu rozhodnutia rozhodcovského súdu. Zároveň je z textu sťažnosti a jej príloh zrejmé, že sťažovateľka sa o obsahu rozhodnutia dozvedela najneskôr 15. januára 2013 na základe upovedomenia o začatí exekúcie. Sťažnosť ústavnému súdu bola   sťažovateľkou   odoslaná   na   poštovú   prepravu   26.   novembra   2013,   čo   je   zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom súde na podanie sťažnosti.

Ústavný súd stabilne zotrváva na stanovisku,   že nedodržanie lehoty na podanie sťažnosti je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie tejto sťažnosti ako podanej oneskorene   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   prípade   podania   sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Z tohto   dôvodu   bolo   možné   predmetnú   sťažnosť   odmietnuť   aj   z dôvodu   jej oneskoreného podania ústavnému súdu.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014