znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 36/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 14291/2012, Rvp 14292/2012 a sp. zn. Rvp 14340/2012, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn. 11 C/124/2010 z 26. novembra 2012, sp. zn. 9 C/77/2010 z 26. novembra 2012 a sp. zn. 3 C 15/2010 z 5. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   vedené   pod sp. zn.   Rvp 14291/2012, Rvp 14292/2012 a sp. zn. Rvp 14340/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 36/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra 2012 a 31. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   14291/2012,   Rvp   14292/2012   a sp.   zn.   Rvp 14340/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C/124/2010 z 26. novembra 2012, sp. zn. 9 C/77/2010 z 26. novembra 2012 a sp. zn. 3 C 15/2010 z 5. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa) podala okresnému súdu žaloby, ktorými sa od žalovanej – Slovenskej republiky, Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky, domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom všeobecných súdov v súvislosti s neprijatím jej návrhov na začatie občianskeho súdneho konania podaných elektronickou formou. Napadnutými rozhodnutiami okresného súdu   bola   sťažovateľke   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   na   účet okresného súdu do 60 od právoplatnosti týchto rozhodnutí.

Sťažovateľka uviedla, že v skutkovo a právne rovnakých veciach, ako sú predmetom tohto   konania,   už   ústavný   súd   rozhodol   uzneseniami   sp.   zn.   II.   ÚS   129/2012   až sp. zn. II. ÚS   135/2012   zo   16.   mája   2012,   ktorými   odmietol   jej   sťažnosti   ako   zjavne neopodstatnené. V tejto súvislosti však poukazuje na inú vec, v ktorej ústavný súd nálezom sp.   zn.   I.   ÚS   112/2012   zo   6.   júna   2012   vyslovil   porušenie   základného   práva   (iného) sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu,   ktorým   uložil   (tomuto inému) sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v zmysle § 141a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľka   zotrvala   na   svojej   právnej   argumentácii   obsiahnutej   v jej predchádzajúcich sťažnostiach, pričom navyše uviedla, že podľa jej názoru uvedený postup ústavného   súdu   a protichodné   rozhodnutia   v právne   zhodných   veciach   svedčia o nekonzistentnom   rozhodovaní   ústavného   súdu,   čo   prispieva   k porušovaniu   základných práv a právnej neistote. Ústavný súd bráni v legitímnej snahe účastníkov konania o ochranu základných práv a slobôd a odníma im poslednú vnútroštátnu možnosť nápravy porušenia ich základného práva. Sťažovateľke tak neostáva iná možnosť, než sa domáhať ochrany svojich základných práv a slobôd na Európskom súde pre ľudské práva.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutými rozhodnutiami   okresného   súdu,   tieto   rozhodnutia   zruší   a   veci   vráti   okresnému   súdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1.   Podľa   §   31   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 14291/2012, Rvp 14292/2012 a sp. zn. Rvp 14340/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol   ústavný   súd   uplatniac   citované   právne   normy   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   Ako   vyplýva   z I.   časti   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia,   o skutkovo   a právne rovnakých veciach, ako sú predmetom tohto konania, ústavný súd rozhodol uzneseniami sp. zn. II. ÚS 129/2012 až sp. zn. II. ÚS 135/2012 zo 16. mája 2012, ktorými odmietol sťažnosti sťažovateľky ako zjavne neopodstatnené.

Keďže v danom prípade ide o sťažnosti v podstate identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil, ústavný súd odkazujúc v podrobnostiach na svoje predchádzajúce rozhodnutia opätovne dospel k záveru, že predložené sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke   sťažovateľky,   že   závery   ústavného   súdu   obsiahnuté   v uvedených rozhodnutiach sa týkali len porušenia jej práva na prístup k súdu, ústavný súd odkazuje na svoju   ustálenú   judikatúru,   z ktorej   vyplýva,   že   absencia   porušenia   princípov spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu (obdobne napr. III. ÚS 27/08), čo vedie k odmietnutiu sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

3.   Ústavný   súd   nesúhlasí   s tvrdením   sťažovateľky,   že   protichodné   rozhodnutia v právne zhodných veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní ústavného súdu.

Z   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn. I. ÚS 112/2012   zo   6.   júna   2012   (pozri   I.   časť odôvodnenia   tohto   rozhodnutia,   pozn.)   vyplýva,   že   okresný   súd   uložil   (inému) sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v zmysle § 141a ods. 1 OSP bez toho, aby vopred preskúmal jeden z atribútov uplatnenia tohto ustanovenia, ktorým je oslobodenie sťažovateľa od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP. S poukazom na princíp proporcionality   súdneho   konania   ústavný   súd   následne   dospel   k záveru   o porušení   práv tohto sťažovateľa, ktoré vo svojej sťažnosti namietal.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľka   k sťažnostiam   vedeným pod sp. zn. Rvp 14291/2012 a sp. zn. Rvp 14292/2012 nepripojila uznesenia okresného súdu sp. zn. 11 C/124/2010 z 26. novembra 2012 a sp. zn. 9 C/77/2010 z 26. novembra 2012, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom   predpísaných   náležitostí   vyplývajúce   z podaní   sťažovateľov   nie   je   povinný odstraňovať z úradnej povinnosti; na taký postup totiž slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV. ÚS 409/04,   IV.   ÚS   168/05,   III.   ÚS   357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Z uznesenia   okresného súdu   sp.   zn.   3 C 15/2010   z 5.   decembra 2012   tvoriaceho prílohu   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   14340/2012   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola okresným súdom vyzvaná na preukázanie jej majetkových pomerov, čo však neurobila, ale namiesto toho zaslala okresnému súdu svoje vyjadrenie, v ktorom spochybnila takýto postup   okresného   súdu.   Okresný   súd   zaslal   sťažovateľke   príkaz   na   úhradu   preddavku na trovy konania. To znamená, že v prípade sťažovateľky bola úplne iná procesná situácia, ako tá, ktorú riešil ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, a tieto veci nemožno stotožňovať.

4. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013