znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 36/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. V., B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Ing. V. C. – S., R., zastúpenej advokátom JUDr. F. V., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 85/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   D.   V.,   správkyne   konkurznej   podstaty   úpadcu   Ing. V.   C.   –   S., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2011 doručená sťažnosť JUDr. D. V., B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Ing. V. C. – S., R. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) z 31. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 85/2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu Ing. V. C. – S., R. (ďalej len „úpadca“), v konkurznom konaní vedenom pred Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 25 K 31/2005 predložila 7. októbra 2010 konečnú správu o speňažení majetku z podstaty, vyúčtovanie odmeny a výdavkov, v ktorej si okrem iného vyúčtovala odmenu v sume 2 706 € vrátane dane z pridanej hodnoty.

Krajský súd uznesením č. k. 25 K 31/2005-399 z 22. novembra 2010 predloženú správu schválil s tým, že celkový príjem konkurznej podstaty je 10 443,94 €, uspokojené pohľadávky   proti podstate predstavujú 216,79 €, na rozdelenie veriteľom zostáva suma 10 227,15 €, odmena sťažovateľky predstavuje 1 900,35 € a jej výdavky ako správkyne činia   250   €.   K   otázke   sťažovateľkou   uplatnenej   dane   z   pridanej   hodnoty   krajský   súd uviedol, že „vyhláška č. 493/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorá upravuje výšku odmeny správcu podstaty, neumožňuje jej navýšenie o daň z pridanej hodnoty. Konkurzný súd poukazuje však najmä na tú skutočnosť, že v konkurznom konaní je možné uspokojovať len oprávnené pohľadávky veriteľov, ktoré majú proti úpadcovi. Z konkurznej podstaty nie je možné uspokojiť pohľadávky iných osôb, ktorí nie sú veriteľmi. Pohľadávka na zaplatenie dane z pridanej hodnoty je pohľadávkou štátu v správe príslušného daňového orgánu voči správkyni   ako   fyzickej   osobe   z   titulu   toho,   že   získala   určitý   príjem   vo   forme   odmeny za výkon   svojej   funkcie.   Pohľadávka   na   zaplatenie   dane   z   pridanej   hodnoty   nie   je pohľadávkou proti úpadcovi, a preto ju nie je možné uspokojiť z prostriedkov konkurznej podstaty.“.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu vo výroku o odmene odvolanie. Poukázala v ňom na relevantné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   dani   z   pridanej   hodnoty“), z ktorých podľa jej názoru vyplýva, že „činnosť správcu konkurznej podstaty je nepochybne činnosťou, ktorá spadá pod režim zdaniteľnej osoby. Ak takýto subjekt dosahuje z činnosti správcu konkurznej podstaty, musí platiť daň z pridanej hodnoty, lebo vykonáva činnosť, ktorá je predmetovo vymedzená v ust. § 2 ods. 1 písm. b/ zákona preto, lebo ide o službu za protihodnotu.   Preto   ako   správca   konkurznej   podstaty   musí   odvádzať   z   tejto   činnosti podľa cit. zákona daň....

Vyhláška č. 493/1991 Zb. v platnom znení (§ 7 ods. 3) negatívne zasahuje a dostáva sa do rozporu so zákonom o DPH. Ak zákon pri stanovení základu dane a následne pri výpočte dani predpokladá, že cena bude obsahovať aj daň z pridanej hodnoty, tak právny predpis nižšej právnej sily ako vyhláška je, nemôže izolovane a nesystémovo stanoviť iné podmienky určenia protihodnoty za dodanú službu. Jedná sa o neudržateľný právny stav pre uvedený   zásadný   rozpor.   Nastáva   hrubá   diskriminácia   správcu   konkurznej   podstaty pred zákonom, keď podľa ust. § 7 ods. 3 vykonávacej vyhlášky č. 493/1991 Zb. k zákonu o konkurze a vyrovnaní odmena sa nezvyšuje o DPH, ale v zmysle zákona o DPH správca DPH platiť štátu musí. Týmto je diskriminovaný správca konkurznej podstaty dodatočne zdaňovaný   a   toto   považuje   za   nezákonné   a   protiústavné.   Odvolateľ   je   toho   názoru,   že neexistuje akceptovaný dôvod na nepriznanie DPH len preto, že vykonávací predpis to ku konkurznej odmene neumožňuje.“.

S poukazom na čl. 59 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy sťažovateľka formulovala názor, že „súd v predmetnom konaní je pri riešení otázky DPH viazaný platným zákonom o DPH a princípom proporcionality a nie vyhláškou č. 493/1991 Zb....“.

Najvyšší súd ako súd odvolací uznesením z 31. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 85/2010 napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s právnym názorom krajského súdu a uviedol, že „spôsob určenia a výpočtu odmeny striktne stanovuje vyhláška č. 493/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (novely č. 292/2005 Z. z. § 6 ods. 1 písm.   a/,   ods.   3,   §   7   ods.   1,   3),   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré   ustanovenia   zákona o konkurze   a   vyrovnaní.   Len   odmena,   vypočítaná   v   súlade   so   všeobecno   –   záväzným právnym predpisom, sa stáva pohľadávkou proti podstate a bude uspokojená v zmysle § 31 ods. 6 písm. a/ ZKV, t. zn., že súčasťou tejto odmeny nemôže byť daň z pridanej hodnoty, a preto   nie   je   DPH   pohľadávkou   proti   podstate   a   konkurzný   súd   ju   nemôže   vyplatiť z dlžníkovho majetku – konkurznej podstaty. Opačný výklad by viedol k ukráteniu ostatných veriteľov pri ich uspokojovaní z podstaty, čím by došlo k poškodeniu ich práv a takýmto postupom   by   došlo   k   porušeniu   základných   práv   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu a spravodlivé prejednanie jeho veci (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka cituje relevantné ustanovenia zákona o dani z pridanej hodnoty (§ 3 ods. 1, 2 a 3) a vyvodzuje z nich, že „činnosť správcu konkurznej podstaty je nepochybne činnosťou, ktorá spadá pod režim zdaniteľnej osoby“. Zákonná „konštrukcia dane z pridanej hodnoty obsahuje v sebe nielen povinnosť platiť DPH, ale aj povinnosť DPH vyúčtovať pre všetky tie činnosti a subjekty, ktoré sú uvedené v ust. § 3 zákona o DPH. Správca konkurznej podstaty ako daňovník je v tomto prípade prijímateľom takejto dane a pretože ide o nepriamu daň zároveň distribútorom, lebo takto vyúčtovanú   daň   musí   distribuovať   (odviesť   –   zaplatiť)   priamo   správcovi   dane.   Takto vyúčtovaná daň nepatrí daňovníkovi, patrí správcovi dane (štátu) a daňovník ju len musí odviesť na príslušný účet.“.

Citujúc čl. 59 ods. 2 ústavy a poukazujúc aj na čl. 144 ods. 1 ústavy sťažovateľka dôvodí,   že „ak   máme   osobitným   zákonom   lex   specialis   právnu   úpravu   DPH   riešenú komplexne, potom... argumentovať vykonávacím predpisom je neprimerané. Vyhláška ako norma nižšej právnej sily nemôže riešiť dane a teda ani daň z pridanej hodnoty a súd nesmel prihliadať k zneniu vyhlášky, lebo sa dostal týmto výkladom do kolízie s textom Ústavy.“. Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že „ani osobitný zákon a ani Ústavy SR nedáva podklad na úpravu a ukladanie daní inak, ako zákonom a na základe zákona. Zákon o DPH nemá žiadnu špeciálnu úpravu, ktorá by zmocňovala podrobnejšiu úpravu DPH vo vzťahu   k   vyhláške   č.   493/1991   Zb.   Potom   neexistuje   žiadna   súvislosť   úpravy   DPH osobitne pre správcov konkurznej podstaty inak, ako podľa špeciálneho zákona o DPH.“.

K   názoru   najvyššieho   súdu,   že   priznanie   uplatnenej   dane   z   pridanej   hodnoty k odmene správcu konkurznej podstaty by viedlo k ukráteniu veriteľov pri uspokojovaní ich pohľadávok, sťažovateľka protiargumentuje, že výkladom a aplikáciou v jej veci konajúcich všeobecných   súdov   došlo   k   jej   ukráteniu „vo   vzťahu   k   jednostrannému   nepriznaniu takéhoto práva, hoci s odmenou za výkon takejto ekonomickej činnosti je spojená povinnosť takúto   daň   odviesť.   I   z hľadiska   posudzovania   veci   podľa   prirodzeného práva   v tomto vzťahu absentuje hlboko presvedčivé odôvodnenie, prečo správca konkurznej podstaty je v režime platenia DPH túto daň povinný odviesť a v režime vyúčtovania a získania odmeny podľa   cenového   predpisu   k odmene   si   nemôže   vyúčtovať   DPH   len   preto,   že   konkrétny vykonávací   predpis   to   neupravuje.   Takáto   interpretácia   je   v   extrémnom   rozpore   s princípom spravodlivosti a ide o prejav hrubého formalizmu pri posudzovaní tohto vzťahu, čo by malo zakladať dotknutie na základnom práve vlastniť majetok a právo na ochranu takéhoto majetku...“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol vo veci týmto nálezom:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením spis. zn.: 4 Obo 85/2010 zo dňa 31. marca   2011   porušil   základné   právo   sťažovateľky   JUDr.   D.   V.   –   advokátky,   B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Ing. V. C. – S., R., vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením spis. zn.: 4 Obo 85/2010 zo dňa 31. marca   2011   porušil   základné   právo   sťažovateľky   JUDr.   D.   V.   –   advokátky,   B., správkyne   konkurznej   podstaty   úpadcu   Ing.   V.   C.   –   S.,   R.,   na spravodlivý   proces (na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky spis. zn.: 4 Obo 85/2010 zo dňa 31. marca 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

5.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažovateľke   JUDr.   D.   V.   –   advokátke,   B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Ing. V. C. – S., R., priznáva náhradu trov právneho zastupovania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. F. V., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť v dôsledku   potvrdenia   právneho   názoru   krajského   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa,   podľa ktorého   k   odmene   správcu   konkurznej   podstaty   nemožno   priznať   aj   uplatnenú   daň z pridanej   hodnoty.   Sťažovateľka   argumentuje   postavením   správcu   konkurznej   podstaty v režime právnej úpravy dane z pridanej hodnoty, ako aj viazanosťou sudcu všeobecného súdu iba ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a   zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   V   jej   veci   konajúce   všeobecné   súdy   preto   nemali rešpektovať   ustanovenie   §   7   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   podľa   ktorého   ak   je správca   platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty,   konkurzná   odmena   sa   nezvyšuje   o   daň z pridanej hodnoty.

Hoci ústavný súd už judikoval, že čl. 144 ods. 1 ústavy neupravuje základné práva a slobody, ktoré sú predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ale princípy fungovania   nezávislého súdnictva   (II.   ÚS 81/02),   k obsahu základného práva   na súdnu ochranu celkom jednoznačne uviedol, že v situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy... Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01).

1.1   Ústavný   súd   sa   k   problému   priznania   dane   z   pridanej   hodnoty   uplatnenej k vyúčtovanej   odmene   správcu   konkurznej   podstaty   práve   v   súvislosti   so   sťažnosťami podávanými   sťažovateľkou   už   viackrát   vyjadril,   a   to   predovšetkým   prostredníctvom zjednocovania odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu.

Uznesením   č.   k.   PLz.   ÚS   3/09-4   z   9.   septembra   2009   plénum   ústavného   súdu zamietlo   návrh   zjednocovacieho   stanoviska,   ktorý   predložil   IV.   senát   ústavného   súdu v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou vo veci sp. zn. IV. ÚS 265/08 v tomto znení: „Ak správca konkurznej podstaty bol v čase rozhodovania súdu podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom v čase tohto rozhodovania zdaniteľnou   osobou, potom otázku, či sa   k odmene správcu   pripočítava   daň z pridanej hodnoty (napriek tomu, že vyhláška jednoznačne ustanovuje, že sa odmena o daň z pridanej hodnoty nezvyšuje alebo túto otázku vôbec neupravuje), treba riešiť spôsobom, ktorý je v súlade so zmyslom a účelom inštitútu dane z pridanej hodnoty upraveným tak v zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako aj v Smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, a v súlade s hierarchickým usporiadaním právnych noriem podľa stupňa ich právnej sily, teda v súlade so zásadou prednostnej aplikácie právnej normy vyššieho stupňa právnej sily pred právnou normou nižšieho stupňa právnej sily. Ak konajúci súd takto nepostupuje, dopustí sa tým porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj jeho práva na spravodlivé   prejednanie   jeho záležitosti   podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd a v spojitosti s nimi aj porušenia základného práva garantovaného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Uvedené rozhodnutie pléna ústavného súdu napokon viedlo aj IV. senát ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 265/08 k vysloveniu, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu ani jej právo na spravodlivé súdne konanie porušené neboli (pozri nález č. k. IV. ÚS 265/08-33 z 25. septembra 2009).

Neskôr III. senát ústavného súdu v súvislosti s rozhodovaním vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 243/2010 opätovne navrhol plénu ústavného súdu zjednotenie odchylných právnych   názorov   v   predmetnej   veci.   Plénum   ústavného   súdu   uznesením   č.   k. PLz. ÚS 1/2011-5 z 19. januára 2011 prijalo toto zjednocovacie stanovisko: „Ak z právneho poriadku v zákonnej právnej úprave dane z pridanej hodnoty výslovne (explicitne) vyplýva povinnosť   správcu   konkurznej   podstaty,   ktorý   je   platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty, k vyúčtovanej cene každej poskytnutej služby uplatniť daň z pridanej hodnoty, potom súd rozhodujúci o odmene správcu konkurznej podstaty je mu povinný daň z pridanej hodnoty v zodpovedajúcej   sume   priznať;   v   opačnom   prípade   je   takéto   rozhodnutie z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.“

V   poradí   druhé   citované   a   plénom   ústavného   súdu   schválené   zjednocovacie stanovisko bolo možné podľa názoru pléna ústavného súdu prijať (nešlo teda o prekážku rei iudicatae), pretože vo veci sp. zn. IV. ÚS 265/08, ktorá viedla IV. senát k návrhu prvého citovaného zjednocovacieho stanoviska (PLz. ÚS 3/09), tento senát ústavného súdu síce rozhodoval   o   skutkovo   rovnakej   kauze,   časové   relácie   rozhodovania   žalovaného všeobecného súdu však orientovali právne posúdenie veci do prostredia právnej úpravy, ktorá   explicitne   neumožňovala   priznať   správcovi   k   odmene   uplatnenú   daň   z   pridanej hodnoty [§ 10 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou   sa   vykonávajú   niektoré   ustanovenia   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „vyhláška č. 665/2005   Z.   z.“)   v   znení   platnom   a   účinnom   do   30.   júna   2010].   Na   druhej   strane, III. senát ústavného súdu pri navrhovaní druhého citovaného zjednocovacieho stanoviska vychádzal pri formulácii právneho názoru z právneho stavu, ktorý explicitne otázku vzťahu odmeny   správcu   konkurznej   podstaty   a   dane   z   pridanej   hodnoty   neriešil.   Zamietnutie návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov z 9. septembra 2009 (PLz. ÚS 3/09) tak nebránilo plénu ústavného súdu rozhodnúť o zjednocujúcom stanovisku predloženom III. senátom ústavného súdu (PLz. ÚS 1/2011).

1.2 Obe rozhodnutia pléna ústavného súdu realizované podľa § 6 zákona o ústavnom súde formálno-právne aj materiálno-právne popri sebe obstoja. Kým totiž vo veci sp. zn. PLz. ÚS 3/09 bola rozhodujúcou právna úprava výslovne neumožňujúca priznať správcovi konkurznej   podstaty,   ktorý   je   platiteľom   dane,   k   vyúčtovanej   odmene   uplatnenú   daň z pridanej hodnoty, vo veci sp. zn. PLz. ÚS 1/2011 mala pre rozhodnutie pléna ústavného súdu rozhodujúci význam právna úprava, ktorá explicitne neupravovala otázku priznania dane   z   pridanej   hodnoty   k   vyúčtovanej   odmene   správcu   konkurznej   podstaty,   a   len rozhodovacia prax všeobecných súdov zastávala názor o nemožnosti takého postupu.

1.3 Pre rozhodnutie o tu predbežne prerokúvanej sťažnosti sťažovateľky preto bolo rozhodujúce ustáliť časové relácie jej kauzy tak, aby bolo možné dospieť k jednoznačnému záveru, ktorým z citovaných dvoch rozhodnutí pléna ústavného súdu prijatých podľa § 6 zákona o ústavnom súde bude senát ústavného súdu viazaný. Ústavný súd k uplatňovaniu § 6 zákona o ústavnom súde v rozhodovacej praxi senátov ústavného súdu totiž už vo veci sp. zn. III. ÚS 21/2010 uviedol, že podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne   okrem   iného   aj   o   zjednocovaní   právnych   názorov   senátov,   preto   ho   možno považovať za najširší kolektívny orgán ochrany ústavnosti. Ak teda plénum ústavného súdu prijme zjednocovacie   stanovisko   v   určitej   veci,   nie je rozumné predpokladať,   že   by sa ktorýkoľvek senát ústavného súdu v podobnej alebo dokonca rovnakej veci v budúcnosti od právneho názoru pléna ústavného súdu odchýlil. Tento záver nie je výsledkom výkladu § 6 zákona o ústavnom súde, ale výrazom dôsledného rešpektovania jedného zo základných hodnotových princípov právneho štátu, a to princípu právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri   opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný potom možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo   analogické   situácie   rieši   odchylným   spôsobom,   pričom   ho   nemožno   objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04). Uvedené požiadavky formulované v rozhodnutiach ústavného súdu nepochybne musí rešpektovať i samotný ich tvorca už len s ohľadom na to, že je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).

1.4   Z   príloh,   ktoré   sťažovateľka   doručila   spolu   so   sťažnosťou   ústavnému   súdu, vyplýva,   že   konečnú   správu   o   speňažení   majetku   z   podstaty,   vyúčtovanie   odmeny   a výdavkov predložila krajskému súdu 7. októbra 2010. Pritom práve predloženie predmetnej správy   považuje   ústavný   súd   za   rozhodujúci   okamih   pre   jednoznačnú   identifikáciu aplikovateľných   účinných   a   platných   právnych   predpisov   (III.   ÚS   243/2010, PLz. ÚS 1/2011).

Ústavný súd však nemôže opomenúť, že rozhodovanie o sťažovateľkou vyúčtovanej odmene i k nej uplatnenej dani z pridanej hodnoty síce časovo spadalo do obdobia platnosti a   účinnosti   novej   právnej   úpravy   konkurzu   [zákon   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) a naň nadväzujúca vyhláška č. 665/2005 Z.   z.],   avšak   podľa   intertemporálneho   ustanovenia   §   206   ods.   1   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii konkurzy a vyrovnania vyhlásené alebo povolené pred účinnosťou tohto zákona, ako aj právne vzťahy s nimi súvisiace sa spravujú podľa   doterajších   právnych predpisov. Súčasne podľa § 206 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd vyhlási konkurz   alebo   povolí   vyrovnanie   na   základe   návrhu   podaného   pred   účinnosťou   tohto zákona podľa doterajších právnych predpisov. Tieto konkurzy a vyrovnania, ako aj právne vzťahy s nimi súvisiace sa spravujú podľa doterajších právnych predpisov.

Z citovaných ustanovení a berúc zároveň do úvahy spisovú značku konania, v ktorom sa rozhodovalo o sťažovateľkou vyúčtovanej odmene (25 K 31/2005), je zrejmé, že krajský súd i najvyšší súd správne aplikovali na sťažovateľkin prípad právnu úpravu účinnú pred 1. januárom   2006,   keď   nadobudla   účinnosť   nová   právna   úprava   konkurzu.   To   malo za následok, že k odmene uplatnenú daň z pridanej hodnoty bolo potrebné právne posúdiť podľa   §   7   ods.   3   vyhlášky   v   znení   platnom   a   účinnom   od   1.   júla   2005.   Podľa   tohto ustanovenia   ak   je   správca   platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty,   konkurzná   odmena   sa nezvyšuje o daň z pridanej hodnoty.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodovanie o sťažovateľkinej odmene i k nej uplatnenej dani z pridanej hodnoty sa riadilo právnou úpravou,   ktorá   výslovne   zakazovala   konkurznému   súdu   priznať   správcovi   konkurznej podstaty   k   odmene   uplatnenú   daň   z   pridanej   hodnoty.   Pre   výsledok   predbežného prerokovania   predloženej   sťažnosti   sťažovateľky   tak   bolo   rozhodujúce   právoplatné uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 3/09-4 z 9. septembra 2009, ktorým bol zamietnutý   návrh   zjednocovacieho   stanoviska   svedčiaceho   v   prospech   aktuálnej sťažovateľkinej argumentácie.

Aj III. senát ústavného súdu je tak viazaný (bod 1.3) názorom pléna ústavného súdu vyjadreným v relevantnom právoplatnom zjednocovacom uznesení (PLz. ÚS 3/09), a preto, keďže prijatie sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie by nemohlo viesť ku konštatovaniu porušenia týchto práv sťažovateľky pri meritórnom prerokovaní jej sťažnosti, odmietol ústavný súd sťažnosť v predmetnej časti ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy

Ustálená   rozhodovacia   prax   ústavného   súdu   týkajúca   sa   možného   vyslovenia porušenia základného práva vlastniť majetok v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vychádza z názoru, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k odôvodneniu tohto rozhodnutia pripája odlišné stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012