znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 36/2011-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti spoločnosti D., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., B., pre namietané porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Nc 14/2010 z 25. mája 2010 a sp. zn. 2 Ndc 19/2010 z 28. septembra 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti D., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Nc   14/2010   z   25.   mája   2010   a sp.   zn.   2   Ndc   19/2010 z 28. septembra 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Nc 14/2010 z 25. mája 2010 a sp. zn. 2 Ndc 19/2010 z 28. septembra 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti D., s. r. o., v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jej advokáta JUDr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   36/2011-11 z 25. januára 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Nc 14/2010 z 25. mája 2010 a sp. zn. 2 Ndc 19/2010 z 28. septembra 2010.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   7   C   271/2006   sa sťažovateľka ako žalobkyňa domáhala od JUDr. M. S. ako žalovanej v 1. rade a V. G. ako žalovaného v 2. rade zaplatenia sumy 18 603,44 € s príslušenstvom. Dňa 19. novembra 2009   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   7   C   271/2006-189,   proti   ktorému   podala sťažovateľka   23.   novembra   2009   odvolanie   spolu   s   námietkou   zaujatosti   voči   všetkým sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorá vychádzala „z existencie vzťahu medzi žalovanou 1/ ako sudkyňou Krajského súdu v Banskej Bystrici a sudcami tohto súdu“, pričom povahu tohto vzťahu bližšie nešpecifikovala ani nemenovala konkrétnych sudcov, ktorých by sa námietka mala osobitne týkať.

Na   základe   uvedenej   námietky,   ako   aj   oznámenia   sudcov   krajského   súdu rozhodujúcich v senáte 12 Co z 21. januára 2010 bola vec predložená najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn. 2 Nc 14/2010 z 25. mája 2010 rozhodol, že:

„Sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici Mgr. M. Š., JUDr. J. P., JUDr. A. M., JUDr. M. R., JUDr. F. Z., JUDr. M. P., JUDr. P. P., Mgr. E. N., JUDr. J. M., M. B., JUDr. O. M., Mgr. Š. B., JUDr. M. K., JUDr. M. D., JUDr. Z. N., JUDr. D. K., JUDr. Ing. J. G., Ľ. B., JUDr. J. B., JUDr. D. M., JUDr. M. S., JUDr. E. V., JUDr. J. Š., Mgr. I. D., JUDr. A. A., JUDr. J. N., Mgr. A. P., JUDr. J. D., Mgr. R. Ď., JUDr. J. M., JUDr. J. R., JUDr. P. C., JUDr. D. D., JUDr. E. M., JUDr. E. K., JUDr. A. K., JUDr. D. M., JUDr. M. K., JUDr. M. P., JUDr. E. Ž., JUDr. Ľ. G., JUDr. J. B., JUDr. J. H., Doc. JUDr. M. Ď. PhD. sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 12 Co 1/2010 (vec Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 7 C 271/2006).

Sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. J. B., Mgr. J. B., Š. H., JUDr. S. S.   a JUDr.   M.   Š.   nie   sú   vylúčení z prejednávania   a   rozhodovania   vo veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 12 Co 1/2010 (vec Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 7 C 271/2006).“

Predseda krajského súdu opatrením číslo 30 č. k. Spr./127/2010-287 z 9. júna 2010 určil na prejednanie a rozhodnutie veci senát ad hoc v zložení Š. H. – riadiaci predseda senátu, JUDr. S. S. a Mgr. J. B. – členovia senátu. Následne riadiaci predseda senátu Š. H. zistil, že predseda krajského súdu svojím opatrením číslo 4 č. k. Spr./127/2010-245 z 3. februára 2010 postupom v súlade s ustanovením § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) už vylúčil z prejednávania a rozhodovania sudcov JUDr. S. S. a Mgr. J. B., preto prípisom č. k. 12 Co 1/2010-317 z 25. augusta 2010 požiadal najvyšší súd, aby vec v súlade s ustanovením § 12 ods. 1 OSP delegoval inému súdu druhého stupňa.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Ndc   19/2010   z   28.   septembra   2010   konanie o prikázanie veci   inému súdu   zastavil, pričom   v   odôvodnení svojho   rozhodnutia   okrem iného uviedol:

„Podľa § 12 ods. 1 O. s. p. ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa. Podľa § 103 O.   s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 O. s. p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

O   prikázaní   veci   inému   súdu   toho   istého   stupňa   v   zmysle   vyššie   citovaného ustanovenia   §   12   ods.   1   O.   s.   p.   sa   rozhoduje   až   vtedy,   ak   bolo   súdom   právoplatne rozhodnuté, že sudcovia príslušného súdu sú z prejednania a rozhodovania veci vylúčení, v dôsledku   čoho   nemožno   predmetnú   vec   na   danom   súde   prejednať   a   rozhodnúť.   V opačnom prípade nie sú splnené podmienky v zmysle § 103 O. s. p. a § 104 ods. 1 O. s. p. na rozhodovanie o prikázaní veci na konanie inému súdu toho istého stupňa...

Nakoľko nedošlo k vylúčeniu všetkých sudcov krajského súdu a v predmetnej veci je možné   zostaviť   trojčlenný   senát,   nie   sú   splnené   podmienky   na   to,   aby   Najvyšší   súd Slovenskej rozhodoval o prikázaní veci inému súdu toho istého stupňa z dôvodu nutnosti. Pre   úplnosť   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dodáva,   že   opatrenie   predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 4 z 3. februára 2010 bolo vzaté pri rozhodovaní o námietke   zaujatosti   do   úvahy.   Skutočnosti   odôvodňujúce   vylúčenie,   resp.   nevylúčenie sudcov však boli vyhodnotené inak.“

Podľa názoru sťažovateľky:

„… v tomto prípade, už s prihliadnutím na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č. k. 3 Nc   25/2006,   kde   boli   vylúčení   všetci   sudcovia   Krajského   súdu,   následné   Opatrenie Predsedu   Krajského   súdu   a   nejednoznačné   vyjadrenia   príslušných   sudcov,   sa   z objektívneho hľadiska nejaví Krajský súd v Banskej Bystrici, ako taký, ohľadom všetkých svojich sudcov, pre účastníkov konania, ako súd nezaujatý a nestranný.

Tento pocit sťažovateľa sa prehĺbil aj doručením listu Krajského súdu zo dňa 13. 10. 2010 – Informácia o doterajšom priebehu konania a možnom ďalšom postupe odvolacieho súdu, kde sudca Š. H., doteraz vnímaný ako osoba nezaujatá, vyzýva navrhovateľa, aby sa vyjadril k tomu, či súhlasí so zložením senátu zo sudcov, ktorých nezaujatosť následne v texte listu sám spochybňuje. Rovnako poukazuje na možnosť podania ústavnej sťažnosti a dôvody, pre ktorú by sa ústavná sťažnosť mala podať.

Takýto úkon súdu, kde opätovne dochádza k spochybňovaniu vlastnej nezaujatosti resp. nezaujatosti sudcov, s ktorými by mal sudca rozhodovať v senáte, v očiach sťažovateľa sa javí ako úkon opätovne spochybňujúci nestrannosť takéhoto senátu. Mám za to, že tu boli a sú tu dané objektívne znaky spochybňujúce nestrannosť a nezaujatosť sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici.

Tvrdím, že v súlade s vyššie uvedeným, nebolo možné zložiť na Krajskom súde ad hoc senát, ktorý by bol nestranný a nezaujatý v rozhodovaní vo veci. Na základe uvedeného mal Najvyšší súd prikázať vec na rozhodnutie inému súdu toho istého stupňa.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 2 Nc 14/2010 z 25. mája 2010 a sp. zn. 2 Ndc 19/2010 z 28. septembra 2010 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené rozhodnutia zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 303,31 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. KP 4/2011-28 z 31. marca 2011 vyjadril predseda najvyššieho súdu, v ktorom okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o vylúčení sudcu   ústavne   konformným   spôsobom   a   v   súlade   s   doterajšou   praxou,   vychádzajúcej z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Záver podľa ktorého skutočnosť, že sudca sa zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti zaujatý“, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o svojej nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym   pochybnostiam   o   nestrannosti   súdneho   rozhodovania,   je   súladný s rozhodovacou   činnosťou   najvyššieho   súdu   vo   všetkých   senátoch   občianskoprávneho kolégia.   Uvedený   záver   vychádza   z   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 30. apríla   2009   sp.   zn.   3   Nc   13/2009,   ktoré   bolo   na   základe   rozhodnutia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu schválené na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Svoj záver najvyšší súd náležte v odôvodnení   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   právne   vyargumentoval.   Do   práv sťažovateľa na prejednanie veci súdom teda nebolo zasiahnuté, naopak postupom súdu mu bolo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd plne zachované.

Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, najvyšší súd teda v danom prípade neporušil   označené   základné   práva   sťažovateľky   „nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom práva“.»

Najvyšší súd v liste z 31. marca 2011 a právny zástupca sťažovateľky v podaní (bez dátumu)   doručenom   ústavnému   súdu   18.   apríla   2011   uviedli,   že   netrvajú   na   ústnom prerokovaní veci. Z tohto dôvodu ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných práv sťažovateľky zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ku ktorému   malo   dôjsť   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Nc   14/2010 z 25. mája   2010   o nevylúčení   všetkých   sudcov   krajského   súdu   z rozhodovania   o jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu vo veci jej žaloby, ktorou sa od JUDr. M. S. ako žalovanej v 1. rade, ktorá je zároveň sudkyňou krajského súdu, domáhala zaplatenia dlžnej sumy   s príslušenstvom,   a taktiež   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2 Ndc   19/2010 z 28. septembra 2010, ktorým zastavil konanie o prikázanie veci inému súdu v zmysle § 12 ods. 1 OSP, „nakoľko nedošlo k vylúčeniu všetkých sudcov krajského súdu a v predmetnej veci je možné zostaviť trojčlenný senát...“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   ustanovenia   §   14   ods.   1   OSP   sudcovia   sú   vylúčení   z prejednávania a rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ustanovenia § 12 ods. 1 OSP poriadku ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   (napr.   III.   ÚS   24/05, III. ÚS 47/05)   zdôvodnil,   že čl. 46   ods.   1   ústavy   zaručuje   predovšetkým   prístup   k súdu a rovnaké   právne   postavenie   účastníkov   v konaní   pred   ním;   len   v takom   prípade   sa vytvárajú podmienky na ochranu základných práv a slobôd v konaní pred súdom. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu, najmä musí byť nezávislý a nestranný, tiež musí byť zriadený zákonom a mať plnú jurisdikciu rozhodovať vo veciach.

Podľa už vysloveného názoru ústavného súdu obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutia v konkrétnej veci boli výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať   a rozhodnúť   tak,   aby   voči   účastníkom   postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké   príležitosti   pre   uplatnenie   všetkých   práv,   ktoré   im   zaručuje   právny   poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

Základné   právo   na   prerokovanie   a rozhodnutie   veci   nestranným   súdom je v občianskom   súdnom   konaní   zaručené   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu z ďalšieho pojednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania alebo na základe návrhu samotného sudcu (I. ÚS 73/97).

Účelom práva priznaného čl. 48 ods. 1 ústavy je zabezpečiť ochranu práv občana sudcom ako predstaviteľom tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby ochranu   práva   v rámci   súdnej   moci   poskytol   sudca   zo   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne príslušný   (II.   ÚS   87/01).   Pri   skúmaní   podstatných   náležitostí   pojmu   „zákonný   sudca“ je potrebné   brať   do   úvahy   nielen   zákonnú   úpravu   (najmä   zákon   o súdoch), ale predovšetkým   súvisiace   ustanovenia   ústavy   (III.   ÚS   16/00).   V zmysle   uvedených skutočností zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je sudca, ktorý bol určený na prejednanie a rozhodovanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu, a tiež sudca, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 14 a nasl. OSP alebo pre ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).

Aj nestrannosť sudcu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa definuje ako absencia predsudku alebo zaujatosti.

Nestrannosť   treba   skúmať   z dvoch   hľadísk,   a to   zo   subjektívneho   hľadiska nestrannosti,   t.   j.   v danom   prípade   treba   zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu prerokovavajúceho   prípad,   a z objektívneho   hľadiska   nestrannosti,   t.   j.   v danom   prípade treba   zistiť,   či   sú   poskytnuté   dostatočné   záruky   na   vylúčenie   akejkoľvek   pochybnosti v danom   smere.   V prípade   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti   sa   nestrannosť   sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku [Piersack v. Belgicko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 1. októbra 1982].

Nie   je   možné   uspokojiť   sa   len   so   subjektívnym   hľadiskom   nestrannosti,   ale   je potrebné   skúmať,   či   sudca   poskytuje   záruky   nestrannosti   aj   z objektívneho   hľadiska. Objektívna   nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.   Spravodlivosť   nielenže   má   byť   vykonávaná,   ale   sa   musí   aj   javiť,   že   má   byť vykonávaná (Delcourt   v.   Belgicko,   rozsudok   ESĽP   zo 17.   januára   1970).   Sudca   sa   má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.

Judikatúra   ESĽP   vyžaduje,   aby   obava   z nedostatku   nestrannosti   sa zakladala   na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno   chápať   tak,   že   čokoľvek,   čo   môže   vrhnúť   čo   aj   len   tieň   pochybnosti   na nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu   nestranného.   Existencia oprávnených   pochybností   závisí   od   posúdenia   konkrétnych   okolností   prípadu. Tzv. objektívna   nestrannosť   sa   teda   posudzuje   nie   podľa   subjektívneho   postoja   sudcu, ale podľa   objektívnych   symptómov.   Sudca   môže   byť   subjektívne   absolútne   nestranný, ale i napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť   vystavená   oprávneným   pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti.

Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Uvedené   závery   a   východiská   boli   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu v danej veci.

Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Nc 14/2010 z 25. mája 2010, ktorým nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 12 Co 1/2010 sudcov JUDr. J. B., Mgr. J. B., Š. H., JUDr. S. S. a JUDr. M. Š. (bod 2 výroku uznesenia),   ústavný   súd   konštatuje,   že   v ňom   nie   sú   dostatočne   podrobne   vyhodnotené dôvody nevylúčenia týchto sudcov. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní o námietke zaujatosti vychádzal z vyjadrení sudcov krajského súdu, ktoré, ako sám uviedol, „neposkytovali dostatočný podklad pre riadne posúdenie existencie okolností zakladajúcich pochybnosť o nezaujatosti týchto sudcov“, avšak ďalej uvádza, že na základe týchto vyjadrení „dospel k záveru, že okolnosti nimi uvedené nie sú spôsobilé založiť pochybnosť o ich nezaujatosti“. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol len úvahy týkajúce sa subjektívnej stránky zaujatosti bez toho, aby sa zaoberal aj posúdením objektívnej stránky zaujatosti.   Z tohto pohľadu   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nezodpovedá požiadavke, že musí byť jasné a musí zodpovedať na oba možné spôsoby zaujatosti.   Najvyšší   súd   mal   preto   podrobnejšie   preskúmať   otázku   objektívnej   stránky zaujatosti   a až následne   rozhodnúť   o vylúčení,   resp.   nevylúčení   sudcov   krajského   súdu, pretože,   ako   bolo   uvedené,   súd   sa   musí   aj   navonok   javiť   ako   nestranný,   nadaný spravodlivým, nestranným a nezaujatým rozhodovaním.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndc 19/2010 z 28. septembra 2010, ktorým zastavil konanie o prikázanie veci inému súdu v zmysle § 12 ods. 1 OSP, považuje ústavný súd   vzhľadom   na   závery   prijaté   vo   vzťahu   k uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Nc 14/2010 z 25. mája 2010 v tomto štádiu konania za nepreskúmateľné. Dokiaľ najvyšší súd ústavne konformným spôsobom nerozhodne o vylúčení (§ 14 OSP), resp. nevylúčení sudcov krajského súdu, nemôže rozhodnúť o prikázaní veci inému súdu v zmysle § 12 ods. 1 OSP.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že uzneseniami najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Nc   14/2010   z   25.   mája   2010   a   sp.   zn.   2   Ndc   19/2010 z 28. septembra 2010 boli porušené základné práva sťažovateľky zaručené čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky, a preto napadnuté rozhodnutia   najvyššieho   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   (bod   2   výroku nálezu). V zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu. Úlohou najvyššieho súdu bude vec opätovne prejednať   a rozhodnúť   o vylúčení,   resp.   nevylúčení   tých   sudcov   krajského   súdu,   ktorí uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2   Nc   14/2010   z   25.   mája   2010   neboli   vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, pričom u každého z nich musí jasne a podrobne uviesť dôvody   vylúčenia,   resp.   nevylúčenia   zohľadniac pritom   ako   subjektívnu   stránku,   tak   aj objektívnu stránku nezávislosti. V prípade, ak najvyšší súd zistí, že krajský súd nemôže o veci   konať,   pretože   jeho   sudcovia   sú   vylúčení   (§   14   OSP),   rozhodne   opätovne   aj o prikázaní veci inému súdu v zmysle § 12 ods. 1 OSP.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny   zástupca   sťažovateľky   si   v   sťažnosti   z 18.   novembra   2010   uplatnil   trovy konania v sume 303,31 €.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 303,31 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2010) v hodnote po 120,23 € a dva režijné paušály v hodnote po 7,21 € plus 19 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011