znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 36/2010-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. mája 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a zo sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť spoločnosti B., spol. s r. o., zastúpenej advokátom JUDr. RNDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 21. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 128/09 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti B., spol. s r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   z 21.   septembra   2009   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   7   Co 128/09 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 21. septembra 2009 sp. zn. 7 Co 128/09 z r u š u j e   a   p r i k a z u j e   mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3. Spoločnosti B., spol. s r. o., finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.  

4. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti B., spol. s r. o., trovy   konania   v   sume   245,70   €   (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat   centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. RNDr. P. K., Bratislava.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 36/2010-31 z 26. januára 2010 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal, že postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 21. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 128/09 bolo porušené jeho základné právo na súdnu   a inú   právnu ochranu podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a právo   na   spravodlivý   súdny   proces podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti prijatej na ďalšie konanie. Vo vyjadrení z 1. marca 2010 okrem iného uvádza:

«Vo svojom vyjadrení k vecnej stránke sťažnosti môžem vychádzať len zo zberného spisu   Krajského   súdu   v   Bratislave,   sp.   zn.   7Co   128/2009,   keďže   odvolací   súd   vo   veci rozhodol   rozsudkom dňa 21.   09.   2009 a celý spis sa nachádza v archíve súdu prvého stupňa.

V   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava 11 pod   sp.   zn.   11C   269/2005 sa navrhovateľ R. K. proti odporcovi „B. ", spol. s r. o.,..., ako bývalému zamestnávateľovi, sťažovateľovi,   domáhal   náhrady   mzdy   v   súvislosti   s   neplatným   okamžitým   skončením pracovného pomeru, keď neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa s ním bola právoplatne vyslovená v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava   II   pod   sp.   zn.   14C   89/2004,   z   ktorej   skutočnosti   bolo   potrebné   vychádzať (ustanovenie § 135 ods. 2, veta druhá, Občianskeho súdneho poriadku).

Súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 11C 269/2005-23 zo dňa 10. 07. 2006, uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 109.606,23,--Sk spolu s príslušenstvom,   všetko   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   Odvolací   súd na pojednávaní rozsudkom sp. zn. 7Co 128/2009 zo dňa 21. 09. 2009, tento rozsudok súdu prvého stupňa, potvrdil.

Mám   za   to,   že   zákonný   sudca   žiadnym   spôsobom   neporušil   právo   sťažovateľa, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR, jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl.   6 ods. 1Dohovoru.

Pri   rozhodovaní   dôsledne   postupoval   podľa   príslušných ustanovení   zákona č.   311/2001   Z. z.   - Zákonníka   práce   v   znení,   účinnom   v   pre   vec   rozhodnom   čase (do 01. 07. 2004), v súlade s Ústavou SR, s Dohovorom, s Občianskym súdnym poriadkom ako procesným predpisom (osobitne v tejto súvislosti s poukazom na ustanovenia § 212 ods. 1, § 214 ods. 1 písm. a), § 219 ods. 1 a 2, § 211 ods. 2, § 153 ods. 1, 2, § 120 ods. 1, 3, 4 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 15. 10. 2008; § 372p ods. 1).

So   zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu,   odvolací   súd   rozsudok   odôvodnil a zaoberal   sa   len   tými   vecnými   a   právnymi   skutočnosťami,   dôvodmi,   ktoré   mali   vplyv na rozhodnutie vo veci samej, ktoré aj v písomnom vyhotovení rozsudku podrobne uviedol (ustanovenie   §   157   Občianskeho   súdneho   poriadku, zdôrazňujúc pritom napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 09. 12. 1994 vo veci Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutia ÚS SR napr. vo veci sp. zn. IV. ÚS 115/2003, II. ÚS 44/2003, VI. ÚS 209/2004, I. ÚS 117/2005, IV. ÚS 112/2005).

Rozsudok odvolacieho súdu preto senát „7Co" považuje za vecne a právne správny a v podrobnostiach sa pridržiava dôvodov tam uvedených.

Na záver predsedníčka senátu „7Co" ešte uviedla, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom   odvolacieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. I Ústavy SR (napr. uznesenie ÚS SR č. k. II. ÚS 175/2007-11 zo dňa 04. 09. 2007; uznesenie ÚS SR č. k. II. ÚS 122/2007-18 zo dňa 06. 06. 2007).

Zo   zberného   spisu   odvolacieho   súdu   nie   je   zrejmé,   v   akom   rozsahu   sťažovateľ uplatňoval svoje práva v konaní pred súdom prvého stupňa i pred odvolacím súdom (napr. vyjadrenia k prednesom protistrany, účasť na pojednávaní).

Z rozsudku odvolacieho súdu, ale vyplýva rozsah, aj dôvody podaného odvolania sťažovateľa. V tejto súvislosti predsedníčka senátu „7 Co" zdôraznila ustanovenie § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania; v týchto intenciách potom aj odvolací súd rozhodoval.

Sám ÚS SR (napr. v uznesení sp. zn. II. ÚS 213/2009 zo dňa 27. 05. 2009) pripomína zásadu „vigilantibus iura scripta sunt", ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie účastníka konania pre ochranu svojich práv, keď požaduje, aby aj účastník konania sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu...»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od konania verejného ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   a   vylučujúcich   ľubovôľu   pri   rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný   súd   by   mal   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   dbať   tiež   na   jeho   celkovú   presvedčivosť,   teda,   inými   slovami,   na   to,   aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú)   verejnosť   prijateľné,   racionálne, ale v neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé.   Všeobecný   súd   musí   súčasne vychádzať   z toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovať   v   občianskom   súdnom   konaní materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 269/2005-23   z 10.   júla   2006   zaviazal   sťažovateľa   (ako   zamestnávateľa)   zaplatiť   navrhovateľovi (zamestnancovi) určenú peňažnú sumu ako náhradu mzdy za deväť mesiacov v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom.

Sťažovateľ napadol 29. augusta 2006 označený prvostupňový rozsudok odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že rozsudkom sp. zn. 7 Co 128/2009 z 21. septembra 2009 napadnutý rozsudok okresného súdu z 10. júla 2006 potvrdil.

Podstatou sťažovateľovej argumentácie obsiahnutej v sťažnosti vo vzťahu k postupu a   rozsudku   krajského   súdu   z 21.   septembra   2009   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Co 128/2009 je námietka, že krajský súd vynesením rozsudku sp. zn. 7 Co 128/2009 z 21. septembra 2009 aplikoval § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) arbitrárnym spôsobom, úplne v rozpore s ustálenou   judikatúrou   všeobecných   súdov,   a to,   že „na   jednej   strane   akceptoval a považoval   za   relevantné   oznámenie   zamestnanca   o pokračovaní   zamestnania,   ale na druhej strane diskriminujúco celkom odignoroval ako odpoveď (výzvu sťažovateľa), aby zamestnanec pokračoval v zamestnaní, tak aj vyjadrenie sťažovateľa zo dňa 6. júla 2004 súdu, v ktorom oznamoval, že zamestnanec nenastúpil a dosiaľ nenastupuje k vykonávaniu práce,   ako   bol   sťažovateľom   vyzvaný.   Vyniesol   rozsudok,   ako   keby   tieto   dôkazy neexistovali“, čím porušil aj základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozhodnutia   krajského   súdu   konštatuje,   že   námietky sťažovateľa   považuje   za   plne   opodstatnené   a z   už   uvedených   skutočností   sa   dá   ďalej vyvodiť, že doterajšie konanie a rozhodovanie krajského súdu bolo jednostranné, pretože nebral do úvahy podstatné listinné dôkazy z hľadiska tvrdení sťažovateľa, ktoré mohli mať vplyv   na   spravodlivé   posúdenie   skutkového   stavu   v jeho   spore   o náhradu   mzdy s navrhovateľom.

Svedčí o tom to, že krajský súd relevantne nereagoval na list z 2. apríla 2004, ktorým sťažovateľ   umožnil   navrhovateľovi   pokračovať   v pracovnom   pomere   na   základe   jeho samotnej   požiadavky   z 30.   marca   2004,   a v podstate   pri   svojom   rozhodovaní 26.   septembra   2009   zobral   do   úvahy   iba   jednostrannú   výpoveď   navrhovateľa,   ktorý vyhlásil,   že   dôvodom   nenastúpenia   do   práce   bolo   to,   že „on   zamestnávateľovi   neveril a nástup   naspäť   do   práce   spochybnil“,   čo   podľa   sťažovateľa   možno   považovať za arbitrárny prístup vo vzťahu k meritu veci, pretože rozhodnutie nie je v súlade s ústavne súladným výkladom ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce a skutkovým stavom danej veci.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho   pracovný   pomer   sa   nekončí,   s   výnimkou,   ak   súd   rozhodne,   že   nemožno od zamestnávateľa   spravodlivo   požadovať,   aby   zamestnanca   naďalej   zamestnával. Zamestnávateľ   je   povinný   zamestnancovi   poskytnúť   náhradu   mzdy.   Táto   náhrada   patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   záver   krajského   súdu   nie   je   správny   a spravodlivý vo vzťahu k sťažovateľovi a v danom prípade nie je v súlade ani s relevantnou zákonnou a ústavnou   právnou   úpravou,   pretože   vôbec   nereagoval   na   odvolanie   sťažovateľa z 29. augusta   2009,   v ktorom   považoval   rozsudok   okresného   súdu   za   nesprávny   najmä z dôvodov,   že „Podľa   § 79 ods.   1 Zákonníka práce,   druhá veta… Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku..., až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci... Táto povinnosť bola splnená 2.4.2004 kedy odporca zaslal žiadosť navrhovateľovi aby nastúpil späť do zamestnania…

Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam … a nezobral do úvahy ani to, že „Odporca umožnil navrhovateľovi pokračovať v pracovnom pomere ale ten nereagoval.“.

Keďže aj napriek tejto skutočnosti mu krajský súd priznal náhradu mzdy za obdobie deviatich mesiacov, jeho rozhodnutie sa javí vo vzťahu k sťažovateľovi ako nespravodlivé. V okolnostiach danej veci navrhovateľ nevykonával žiadnu prácu pre sťažovateľa od jeho oznámenia z 30. marca 2004 do rozhodnej doby, ktorá bola predmetom žaloby, napriek tomu, že mu to sťažovateľ riadne umožnil. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že do práce nenastúpil,   pretože   sťažovateľovi   neveril.   On   sám   na   základe   výzvy   sťažovateľa   mal prejaviť záujem a mal sa pokúsiť, aby so sťažovateľom (so svojím zamestnávateľom) boli urobené všetky úkony súvisiace tak s dohodou o neúčinnosti prejavu o okamžitom skončení pracovného pomeru, ako aj s nástupom do práce. Sám navrhovateľ mohol a mal prejaviť záujem, aby všetky okolnosti týkajúce sa jeho pracovného pomeru a výkonu práce boli urobené na základe výzvy navrhovateľa z 2. apríla 2004 správne. To, ako pristúpil krajský súd k vyhodnoteniu tejto situácie, ústavný súd hodnotí ako jednostranný a formalistický výklad príslušných ustanovení Zákonníka práce (§ 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce), pričom však   ústavný   súd   v zmysle   konštantnej   judikatúry   (m.   m.   III.   ÚS   72/2010)   poukazuje na skutočnosť, že súd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy).   Samozrejme,   i v týchto   prípadoch   sa   musí   vyvarovať svojvôle   (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu   tohto   znenia   so   zmyslom   a účelom   príslušného   ustanovenia,   o ktorého jednoznačnosti   niet   pochybnosti,   možno   uprednostniť   výklad   e   ratione   legis   pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2   ods.   2   ústavy   totiž   neznamená   výlučnú   a bezpodmienečnú   nevyhnutnosť   doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom   a účelom zákona (III. ÚS 341/07).  

Ústavnému súdu sa preto jednostranný a formalistický výklad, ktorý urobil krajský súd   vo   veci   sťažovateľa,   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   javí   ako   zjavne neodôvodnený, arbitrárny a nesúladný s označenými právami podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z uvedeného   preto   ústavný   súd   nemohol   akceptovať   vyjadrenie krajského   súdu,   že   v danom   prípade   postupoval   v súlade   s ustanovením   §   79   ods.   1 Zákonníka práce, a tiež to, že odvolací súd rozhodoval iba v intenciách a rozsahu dôvodov vznesených v odvolaní sťažovateľa.

Krajský   súd   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   sťažovateľa   pri   odôvodnení   svojho rozhodnutia mal rešpektovať základné právo sťažovateľa vyplývajúce mu z ústavy a právo, ktoré mu je zaručené dohovorom. Bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na všetky námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu takéto   závery   podľa   názoru   ústavného   súdu   neobsahuje,   je   nepresvedčivé   a zjavne neodôvodnené, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že krajský súd svojím rozsudkom z 21. septembra 2009 sp. zn. 7 Co 128/09 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Sťažovateľ   žiadal   aj   zrušenie   rozsudku   krajského   súdu   a vrátenie   veci   na   ďalšie konanie, preto v danom prípade na ochranu základného práva a práva sťažovateľa bolo potrebné nielen napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí. V opätovnom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa bude jeho   úlohou   riadne   a   zrozumiteľne   vysporiadať   sa   so   všetkým   námietkami   sťažovateľa v relevantnom skutkovom a právnom odôvodnení rozhodnutia, reagujúc najmä na citované prednesené   argumenty   sťažovateľa   v odvolacom   konaní   smerujúce   najmä   k nesprávnej aplikácii   ustanovení   dotknutého   právneho   predpisu   vzťahujúceho   sa   na   danú   vec (§   79   ods.   1   Zákonníka   práce   platného   v relevantnom   čase),   zohľadňujúc   pritom aj správanie   navrhovateľa,   ktorý   odmietol   nastúpiť   do   zamestnania   bez   relevantného dôvodu.

V   súlade   s   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   sa   ústavný   súd   tiež   zaoberal žiadosťou   sťažovateľa   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   požadoval finančné zadosťučinenie v sume 12 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Ústavný   súd   však   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi   nepriznal,   pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa sa v tomto konaní   náprava   dosiahne   najmä   zrušením   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ žiadal v podaní z 30. novembra 2009 úhradu trov konania v sume 245,70 € za dva úkony právnej služby.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania   nepresahuje   sumu   vypočítanú   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Táto suma neodporuje vyhláške, preto trovy právneho zastúpenia boli priznané v požadovanej sume (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2010