znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 36/09-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. P., E. P... s. r. o., P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici z 22. mája 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 123/08 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti M., a. s., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 123/08 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2008 vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 123/08 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti   M.,   a. s., p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 223,46   €   (slovom   dvestodvadsaťtri   eur   a štyridsaťšesť   centov),   ktoré j e   Krajský   súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť na účet spoločnosti E. P..., s. r. o., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 36/09-23 z 10. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   M.,   a. s.   (ďalej   len „sťažovateľka“), v časti namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 22.   mája   2008   vydaným   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 Co 123/08.

Sťažovateľka sa žalobou podanou na Okresnom súde Zvolen (ďalej len „okresný súd“) domáhala voči Slovenskej republike – Ú. náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným   postupom   (ďalej   len   „zákon   o zodpovednosti   za   škodu“).   Nesprávny   úradný postup, ktorý spôsobil sťažovateľke škodu, mal spočívať v zápise zániku záložného práva k nehnuteľnostiam Správou katastra vo Z. a Správou katastra v D. (ďalej len „orgány správy katastra“) formou záznamu „v rozpore so zákonom“.

Konkretizované   nehnuteľnosti   boli   speňažené   v konkurznom   konaní   vedenom voči úpadcovi P., a. s. v konkurze, podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení   platnom   a účinnom   v čase   speňažovania   predmetných   nehnuteľností   (ďalej   len „zákon o konkurze“), pričom na nich viazlo záložné právo v prospech právneho predchodcu sťažovateľky.   Ten   však   podľa   názoru   sťažovateľky   nemal   v predmetnom   konkurznom konaní postavenie oddeleného veriteľa podľa § 28 zákona o konkurze, pretože po prihlásení zabezpečenej pohľadávky v konkurznom konaní správca konkurznej podstaty poprel právo na oddelené uspokojenie. V dôsledku toho „nemohlo dôjsť k zániku záložného práva podľa § 28 ods. 9 Zákona č. 328/1991 Zb., keďže uvedené ustanovenie sa vzťahuje len na zánik záložného   práva   oddelených   veriteľov“.   Právny   predchodca   sťažovateľky   po   popretí pohľadávky podal podľa § 23 ods. 2, 4 a 5 zákona o konkurze incidenčnú žalobu, o ktorej do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo   krajským   súdom   právoplatne   rozhodnuté. Správca   konkurznej   podstaty   predal   dotknuté   nehnuteľnosti   zmluvou   o predaji   podniku uzavretou 4. júla 2003, pričom vklad vlastníckeho práva k predávaným nehnuteľnostiam bol právoplatne   povolený   12.   septembra   2003.   Zároveň   bol   záznamom   zapísaný   zánik záložného práva právneho predchodcu sťažovateľky k prevádzaným nehnuteľnostiam.

O žalobe sťažovateľky na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej v dôsledku nesprávneho   úradného   postupu   orgánov   správy   katastra   okresný   súd   rozsudkom č. k. 16 C 27/2006-315 z 5. decembra 2007 rozhodol tak, že ju zamietol.

S poukazom na relevantné ustanovenia zákona o konkurze aj zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   okresný   súd   uviedol,   že „právny predchodca žalobcu Slovenská konsolidačná, a. s. ako konkurzný veriteľ a člen veriteľského výboru súhlasil s predajom podniku úpadcu za najvýhodnejšiu ponuku (strana 10 ods. 3 opatrenia KS č. 25-24 K 86/02-1894), čím zároveň súhlasil s realizáciou svojho záložného práva vzhľadom na v tom čase platné a účinné zákonné ust. § 27 ods. 7 a ods. 13 ZKV. Nemohlo   preto   dôjsť   k vzniku   škody   tým,   že konkurznému   veriteľovi   zaniklo   právo vyjadrovať sa a ovplyvňovať spôsob predaja v konkurznom konaní, ako to namietal žalobca v podanej žalobe... Správa katastra vo Z. preto postupovala v súlade s ust. § 34 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností, podľa ktorého práva k nehnuteľnostiam uvedené v §   1   ods.   1   zákona,   vrátane   záložného   práva,   ktoré   vznikli,   zmenili   sa   alebo   zanikli zo zákona sa do katastra zapisujú záznamom. Keďže v zmysle vyššie citovaných ust. ZKV došlo k zániku záložného práva k nehnuteľnostiam priamo zo zákona, bolo povinnosťou Správy katastra vo Z. vymazať záložné právo z katastra nehnuteľností záznamom a vykonať vklad vlastníckeho práva bez tiarch na nadobúdateľa podľa Zmluvy o predaji podniku zo dňa 4. 7. 2003 v znení jej dodatkov.“.

Keďže   okresný   súd   nezistil   existenciu   základného   predpokladu   na   vznik zodpovednosti   štátu   za   škodu, „ďalej   nevykonával   dokazovanie   týkajúce   sa   vzniku prípadnej škody, či jej výšky a žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol“.

Sťažovateľka   podala   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie   odôvodnené nesprávnymi skutkovými zisteniami okresného súdu na základe ním vykonaných dôkazov, nesprávnym   právnym   posúdením   veci,   ako   aj   inou   vadou   v konaní,   ktorá   mohla   mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odôvodneniu rozsudku okresného súdu sťažovateľka vytýkala nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť jeho názoru o zániku záložného práva k predávaným nehnuteľnostiam zo zákona.   Zároveň   uviedla,   že   zo   samotného   popretia   práva   na   oddelené   uspokojenie správcom   konkurznej   podstaty „nemožno...   vyvodiť   záver,   že   predmetná   pohľadávka neexistuje, resp. že popretím práva na oddelené uspokojenie pohľadávky táto pohľadávka zanikla“.   Právny   názor   okresného   súdu   o zániku   záložného   práva   k predávaným nehnuteľnostiam   zo zákona   podľa   sťažovateľky   obsahoval „znaky   nepredvídateľnosti a svojvoľnosti   predstavujúce   v konečnom   dôsledku   zásah   do   práva   na   súdnu   ochranu garantovaného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR“.

Sťažovateľka ďalej vo svojom odvolaní dôvodila, že „prvostupňový súd sa... vôbec nevysporiadal   s námietkou,   ktorú   opakovane   žalobca   vyjadril   vo   svojich   písomných podaniach aj ústne na pojednávaní a to, že § 27 ods. 13 ZKV neupravuje zánik záložných práv,   ale   len   prikazuje   správcovi   konkurznej   podstaty   prevádzať   majetok   nadobudnutý z podstaty bez tiarch po ich vysporiadaní.   Táto   námietka žalobcu sa obdobne vzťahuje aj na ustanovenie § 27 ods. 7 ZKV, na ktoré, opäť bez bližšieho zdôvodnenia, tiež odkazuje prvostupňový súd pri svojom konštatovaní zániku záložného práva zo zákona. Rozsudok je preto v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, a teda má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“.

Nesprávnosť skutkových zistení okresného súdu sťažovateľka videla v tom, že súhlas jej   právneho   predchodcu   s predajom   podniku   úpadcu,   na   ktorý   poukázal   okresný   súd v odôvodnení svojho rozsudku, «sa týka inej pohľadávky, ktorú si právny predchodca... prihlásil   v konkurznom   konaní   ako   pohľadávku   prvej   triedy   bez   nároku   na   oddelené uspokojenie,   a to   pohľadávka   v sume   89.814.327,21 -   Sk.   Iba   v súvislosti   s touto pohľadávkou bol právny predchodca... oprávnený vykonávať hlasovacie práva a iné práva konkurzného veriteľa... Z uvedeného konštatovania teda nijako nevyplýva súhlas právneho predchodcu... s „realizáciou svojho záložného práva“ viazaného na pohľadávke v sume 454.194.208,41 Sk, ako sa nesprávne domnieva prvostupňový súd.».

Napokon   v   podanom   odvolaní   sťažovateľka   s poukazom   na   §   22   ods.   4   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych   a iných   práv   k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení   platnom a účinnom v čase vykonania záznamu (ďalej len „katastrálny zákon“) namietala aj postup orgánov   správy   katastra,   ktoré   s jej   právnym   predchodcom   nekonali   ako   s účastníkom katastrálneho konania. V dôsledku nesprávneho výkladu a aplikácie § 27 ods. 13 zákona o konkurze „aplikácia   záznamového   konania   podľa   §   34   a nasl.   katastrálneho   zákona správou   katastra...   v predmetnom   prípade   nemala   zákonný   podklad“.   Príslušná   správa katastra „na základe návrhu správu konkurznej podstaty vymazali záložné právo právneho predchodcu... bez zákonného dôvodu, a bez toho, aby sa dotknutá osoba (záložný veriteľ), ktorej sa konanie o výmaze záložného práva nepochybne týkalo, mohla k návrhu správcu konkurznej podstaty vyjadriť, a mala príležitosť svoje práva a oprávnené záujmy účinne obhajovať a uplatniť svoje návrhy (§ 3 ods. 2 správneho poriadku)“.

Krajský súd rozsudkom z 22. mája 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 123/2008 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský súd zhodnotil právne posúdenie veci okresným súdom ako správne. Navyše zdôraznil, že právny predchodca sťažovateľky nestratil popretím jeho práva na oddelené uspokojenie správcom konkurznej podstaty právny status oddeleného veriteľa, pretože toto právne postavenie je mu dané „splnením zákonných podmienok záložného veriteľa“.

Ustanovenie § 27 ods. 13 zákona o konkurze vyložil krajský súd tak, že „záložné práva oddelených veriteľov zanikajú speňažením zálohu a to bez ohľadu na to, či záložný veriteľ je alebo nie je v plnom rozsahu uspokojený. Týmto je vylúčená aplikácia § 151d ods. 2 OZ, podľa ktorého ak niekto prevezme zmluvne vec, na ktorej viazne záložné právo, pôsobí   záložné   právo   voči   nadobúdateľovi.   Pri   predaji   veci   správcom   spôsobom mimo dražby   ide   o zmluvný   predaj,   avšak   záložné   právo   neprechádza   na   nadobúdateľa v dôsledku osobitnej úpravy záložného práva v ZKV a to s poukázaním na § 66e ods. 2 ZKV, podľa ktorého   ustanovenia   iných   právnych   predpisov,   ktoré   upravujú   vzťahy   upravené aj týmto   zákonom   sa   na   konkurz   nepoužijú,   ak   upravujú   tieto   vzťahy   odlišne   od   tohto zákona.“.

K postupu   orgánov   správy   katastra   krajský   súd   uviedol,   že „v   súdenom   prípade v rámci konania o návrhu na vklad Správa katastra Z. práva katastra D. nepotrebovali návrh na výmaz záložného práva k nehnuteľnosti, pretože toto zaniklo zo zákona podľa § 27 ods. 13 Zákona o konkurze a vyrovnaní a nie na základe rozhodnutia súdu tak, ako sa mylne domnieva žalobca“.

Sťažovateľka vidí porušenie svojich označených základných práv krajským súdom v tom, že svojím rozsudkom potvrdil nezákonný postup orgánov správy katastra, keď tieto zapísali   zánik   záložného   práva   právneho   predchodcu   sťažovateľky   predčasne, pred právoplatným   ukončením   incidenčného   sporu   vedeného   pred krajským   súdom, v ktorom   sa   rozhoduje,   či sťažovateľka „oddeleným   veriteľom   je   alebo   nie   je“. Podľa sťažovateľky aj konajúce všeobecné súdy mali konanie prerušiť do právoplatného ukončenia incidenčného sporu.

Sťažovateľka   ďalej   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   v podstate   zopakovala námietky   voči   rozsudku   okresného   súdu   i krajského   súdu   tak,   ako   ich   uviedla v už citovanom   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu.   Znovu   tak   kritizovala   právny názor,   podľa   ktorého   k zániku   záložného   práva   jej   právneho   predchodcu   došlo   priamo zo zákona, a v tejto súvislosti zdôraznila, že „takáto konštrukcia... nemá oporu v skutkovom ani právnom stave veci a odporuje aj všeobecne ustanoveným zásadám nášho právneho poriadku   o výkone   práv   a povinností   v súlade   s dobrými   mravmi   a tiež   všeobecne ustanoveným   zásadám   výkladu   práva“.   Súčasne   sťažovateľka   tvrdí,   že   okresný   súd „v odôvodnení svojho rozhodnutia nedal jasne a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany...“.   Poukázala   tiež na nesprávne skutkové zistenia konajúcich súdov, keďže tieto nerozlišovali dve pohľadávky prihlásené v predmetnom konkurznom konaní právnym predchodcom sťažovateľky.

Sťažovateľka   s podporou   viacerých   citovaných   rozhodnutí   Európskeho   súdu pre ľudské   práva, Ústavného   súdu   Českej   republiky   i ústavného   súdu   argumentovala aj tvrdením,   že „nesprávnym   úradným   postupom   Úradov   došlo   k vyvlastneniu   majetku právneho predchodcu... (jeho legitímnej nádeje, že v súlade s § 28 ods. 1 a 5 ZKV svoju pohľadávku zabezpečenú záložným právom uspokojí   z výťažku   predaja   majetku úpadcu, ktorým bola pohľadávka zabezpečená), a to bez splnenia podmienok ustanovených v článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky“.

Konajúce súdy sa podľa sťažovateľky nezaoberali jej tvrdeniami o odňatí postavenia účastníka katastrálneho konania jej právnemu predchodcovi.

Ústavný súd po čiastočnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie 20. februára 2009 vyzval   predsedu   krajského   súdu   na   vyjadrenie   k vecnej   stránke   prijatej   sťažnosti, na zaslanie súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

V odpovedi   doručenej   ústavnému   súdu   23.   marca   2009   predseda   krajského   súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci. Súčasne doručil ústavnému   súdu   požadovaný   súdny   spis   a k vyjadreniu   priložil   vyjadrenie   predsedníčky senátu 16 Co, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. V uvedenom vyjadrení predsedníčka senátu   zopakovala   dôvody   rozhodnutia   krajského   súdu,   pričom   formulovala   názor, že „odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu,   aj   krajského   súdu,   je   dostatočné, pretože so všetkými   relevantnými   námietkami   odvolateľa   sa   krajský   súd   náležite vysporiadal“.

Námietku   sťažovateľky   smerujúcu   k potrebe   prerušenia   predmetného   konania do právoplatného   skončenia   súvisiaceho   incidenčného   sporu   nepovažuje   krajský   súd za významnú, a to s poukazom na právny názor už prezentovaný v napadnutom rozsudku, podľa ktorého právny predchodca sťažovateľky a následne i sťažovateľka mali postavenie oddeleného veriteľa bez ohľadu na popretie prihlásenej pohľadávky správcom konkurznej podstaty.   Predbežnú   otázku,   či   sťažovateľka „má   status   oddeleného   veriteľa   si   preto krajský súd vyriešil sám. Prerušením konania by pritom vznikli zbytočné prieťahy vo veci.“.

Krajský súd vo svojom vyjadrení tiež tvrdil, že zo zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej   medzi   právnym   predchodcom   sťažovateľky   a sťažovateľkou   23. januára   2004 vyplýva, že sťažovateľka nie je nositeľkou práva na náhradu prípadnej škody z nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu.

Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 23. marca 2009 právnej zástupkyni sťažovateľa   s možnosťou   zaujať   stanovisko.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   doručila 6. apríla   2009   ústavnému   súdu   súhlas   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci a 22. apríla   2009   stanovisko,   v ktorom   k obsahu   vyjadrenia   krajského   súdu   opätovne zdôraznila, že interpretácia § 27 ods. 13 zákona o konkurze krajským súdom nie je správna, pričom   poukázala   na   ustanovenia   Legislatívnych   pravidiel   tvorby   zákonov   schválených uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 519 z 18. decembra 1996.

K spochybneniu   aktívnej   legitimácie   sťažovateľky   krajským   súdom   právna zástupkyňa   uviedla,   že   krajský   súd   necitoval   príslušné   ustanovenie   zmluvy   o postúpení pohľadávok správne. Účelom tohto ustanovenia „bolo vytvoriť priestor zmluvne vylúčiť z postúpenia   určité   existujúce   práva   zabezpečujúce   pohľadávku,   napr.   ručenie   FNM za pohľadávku,   čo   aj   postupca   využil.   Inak   prechádzali   všetky   práva   s pohľadávkou spojené.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Predmetom konania krajského súdu, ktorého výsledkom bol napadnutý potvrdzujúci rozsudok, bolo posúdenie, či skutočnosti predmetného prípadu zakladali nárok sťažovateľky na   náhradu   škody   voči   štátu   z dôvodu   nesprávneho   úradného   postupu   orgánov   správy katastra.

Keďže   námietky   sťažovateľky   smerovali   voči   právnemu   záveru   krajského   súdu vyplývajúcemu   z výkladu   relevantných   ustanovení   zákona   o konkurze   i katastrálneho zákona, pre rozhodnutie o predloženej sťažnosti sa musel ústavný súd zamerať na ústavnú konformitu   intepretácie   podanej   krajským   súdom.   Napriek   tomu,   že ústavný   súd nie je zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, v danom prípade   bolo   k prieskumu   zvoleného   výkladu   nevyhnutné   pristúpiť,   pretože   sťažnostné námietky   i prílohy   sťažnosti   naznačovali,   že   sťažovateľkino   základné   právo   na   súdnu ochranu   nachádzalo   okrem   iného   svoje   vyjadrenie   aj   v požiadavke   ústavne   súladného výkladu   jednotlivých   ustanovení   katastrálneho   zákona   vo   väzbe   na   postup   predpísaný zákonom o konkurze.

To   si   vyžadovalo   v prvom   rade   hlbší   rozbor   dotknutých   právnych   inštitútov regulovaných   v katastrálnom   zákone   s nadväznosťou   na podstatu   a   účel   relevantných právnych   inštitútov   konkurzného   práva.   Ústavný   súd   sa   pritom   zaoberal   výlučne pohľadávkou   právneho   predchodcu   sťažovateľky   na   oddelené   uspokojenie   prihlásenou v sume   454   194   208,41   Sk,   pretože   spornou   nebola   otázka   posudzovania   pohľadávky bez nároku na oddelené uspokojenie prihlásenej v sume 89 814 327,21 Sk.

Podľa § 1 ods. 1 katastrálneho zákona kataster nehnuteľností (ďalej len „kataster“) je geometrické určenie, súpis a popis nehnuteľností. Súčasťou katastra sú údaje o právach k týmto nehnuteľnostiam, a to o vlastníckom   práve,   záložnom práve, vecnom   bremene, práve   zodpovedajúcom   vecnému   bremenu   a   o   predkupnom   práve,   ak   má   mať   účinky vecného práva, a o iných právach a povinnostiach z vecného bremena, ak boli zriadené ako vecné práva k nehnuteľnostiam, ako aj o právach vyplývajúcich zo správy majetku štátu, zo správy majetku obcí, o nájomných právach k pozemkom, ak nájomné práva trvajú alebo majú trvať najmenej päť rokov (ďalej len „právo k nehnuteľnosti“).

Podľa § 22 ods. 1 katastrálneho zákona v   katastrálnom   konaní   sa   zapisujú   práva k nehnuteľnostiam, rozhoduje sa o určení priebehu hranice pozemkov, o zmenách hraníc katastrálnych území, o prešetrovaní zmien údajov katastra, o oprave chýb v katastrálnom operáte a o obnove katastrálneho operátu.

Podľa   §   22   ods.   5   katastrálneho   zákona   v katastrálnom   konaní   sa   postupuje podľa všeobecných   predpisov   o   správnom   konaní,   ak   tento   zákon   alebo   iný   zákon neustanovuje inak.

Podľa § 28 ods. 1 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 28 ods. 2 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa alebo zanikajú vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 34 ods. 1 katastrálneho zákona práva   k   nehnuteľnostiam   uvedené   v   §   1 ods. 1, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu, príklepom   licitátora   na   verejnej   dražbe,   vydržaním,   prírastkom   a   spracovaním,   práva k nehnuteľnostiam   osvedčené   notárom,   ako   aj   práva   k   nehnuteľnostiam   vyplývajúce z nájomných zmlúv, zo zmlúv o prevode správy majetku štátu alebo z iných skutočností svedčiacich   o   zverení   správy   majetku   obce   sa   do   katastra   zapisujú   záznamom, a to na základe verejných listín a iných listín.

Podľa   §   34   ods.   3   katastrálneho   zákona   na   vykonanie   záznamu   sa   nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona o konkurze majetok podliehajúci konkurzu tvorí konkurznú podstatu (ďalej len „podstata“).

Podľa § 6 ods. 2 zákona o konkurze podstatu tvoria veci, byty a nebytové priestory, práva   a   iné   majetkové   hodnoty   (ďalej   len   „majetok“),   ktoré   patrili   dlžníkovi   v   deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o konkurze účastníkmi konkurzu sú veritelia, ktorí podali návrh na vyhlásenie konkurzu, veritelia, ktorí prihlásili svoje pohľadávky podľa § 20 (ďalej len „konkurzní veritelia“), a dlžník.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o konkurze súd zvoláva schôdzu konkurzných veriteľov, ak je to potrebné na zistenie ich stanovísk potrebných na ďalšie vedenie konkurzu, a riadi jej rokovanie... Schôdza konkurzných veriteľov najmä schvaľuje návrh na ustanovenie nového správcu, postup správcu pri speňažovaní podstaty (ďalej len „plán speňaženia“), prípadne čiastočný plán speňaženia, udelenie príklepu pri dražbe majetku a volí veriteľský výbor.

Podľa § 10 ods. 2 zákona o konkurze na platnosť uznesenia a na voľby veriteľského výboru je potrebná prostá väčšina hlasov počítaná podľa výšky pohľadávok...

Podľa   §   10   ods.   3   zákona   o konkurze   hlasovať   môžu   len   konkurzní   veritelia, ktorých pohľadávka bola zistená. Súd rozhodne, či môžu hlasovať aj konkurzní veritelia, ktorých pohľadávka nebola ešte zistená, je sporná, prípadne podmienená. Proti rozhodnutiu súdu o hlasovacom práve nie je prípustný opravný prostriedok.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o konkurze veritelia dlžníka prihlásia svoje pohľadávky v lehote určenej v uznesení o vyhlásení konkurzu, a to aj vtedy, keď sa o nich vedie súdne alebo iné konanie podľa osobitných predpisov; to sa vzťahuje aj na veriteľov, ktorí podali návrh   na   vyhlásenie   konkurzu.   V   prihláške   uvedú   číselne   výšku   pohľadávky,   jej príslušenstva,   skutočnosti,   na   ktorých   sa   prihláška   zakladá,   aké   poradie   pre   svoju pohľadávku požadujú a skutočnosti, ktorými môže byť pohľadávka preukázaná. Súčasne uvedú, či si uplatňujú oddelené uspokojenie (§ 28) s presným označením veci, na ktorú sa viaže právo oddeleného uspokojenia.

Podľa § 21 ods. 2 zákona o konkurze úpadca aj konkurzní veritelia môžu popierať právny dôvod, výšku aj poradie všetkých prihlásených pohľadávok...

Podľa   §   23   ods.   1   zákona   o konkurze   pohľadávka   sa   pokladá   za   zistenú, ak ju nepoprel správca ani žiaden z konkurzných veriteľov. Popretie pohľadávky úpadcom sa poznamená v zozname prihlášok, ale nemá pre zistenie pohľadávky význam.

Podľa   §   24   zákona   o konkurze   správca   je   oprávnený   najneskôr   do   skončenia prieskumného pojednávania poprieť právny dôvod alebo výšku alebo poradie pohľadávky prihlásenej konkurzným veriteľom.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o konkurze podstatu možno speňažiť predajom na dražbe (§ 27a) alebo predajom mimo dražby.

Podľa   §   27   ods.   3   zákona   o konkurze   predaj   mimo   dražby   uskutoční   správca so súhlasom   súdu   a   za   podmienok   určených   schôdzou   konkurzných   veriteľov.   Majetok možno predať mimo dražby aj za sumu nižšiu, ako je určená hodnota, alebo za cenu zistenú podľa cenových predpisov...

Podľa § 27 ods. 8 zákona o konkurze správca speňažuje podstatu na základe plánu speňaženia schváleného schôdzou konkurzných veriteľov. Plán speňaženia, ktorý obsahuje spôsob   speňaženia   podľa   odsekov   1   a   11   a   podmienky   predaja   mimo   dražby,   správca predloží   súdu   najneskôr   15   dní   pred schôdzou   konkurzných   veriteľov,   na ktorej   sa   má schváliť. Podmienky predaja mimo dražby obsahujú najmä spôsob zverejnenia ponukového konania, označenie predmetu predaja mimo dražby a určenie lehoty, do ktorej sa ponuky zasielajú,   kritériá,   podľa   ktorých   sa   ocenenie   vykonáva,   a   určenie   zodpovednej   osoby za vyhodnotenie ponúk a určenie času, keď sa vyhodnotenie ponúk vykoná.

Podľa § 27 ods. 13 zákona o konkurze majetok nadobudnutý z podstaty sa prevádza bez tiarch   na ňom viaznucich s výnimkou vecných bremien a nájmu podľa   osobitného predpisu.

Podľa § 28 ods. 1 zákona o konkurze veritelia pohľadávok, ktoré boli zabezpečené záložným   právom   alebo   zádržným   právom   alebo   obmedzením   prevodu   nehnuteľností alebo zabezpečovacím prevodom práva (ďalej len „oddelení veritelia“), majú právo, aby ich pohľadávka bola uspokojená z výťažku predaja majetku...

Podľa § 28 ods. 9 zákona o konkurze záložné práva oddelených veriteľov zanikajú speňažením zálohu.

Ústavný   súd   napriek   viacerým   námietkám   sťažovateľky   za   zásadnú   považoval námietku týkajúcu sa aplikácie ustanovenia § 34 ods. 1 katastrálneho zákona na skutkové okolnosti   speňažovania   majetku   v konkurznom   konaní,   v ktorom   mala   sťažovateľka, resp. jej právny predchodca, postavenie oddeleného veriteľa. Orgány správy katastra totiž formuláciu   „práva   k   nehnuteľnostiam   uvedené   v   §   1   ods. 1,   ktoré vznikli,   zmenili sa alebo zanikli zo zákona“ interpretovali tak, že zánik záložného práva oddeleného veriteľa v dôsledku   speňaženia   majetku   tvoriaceho   súčasť   podstaty   v konkurznom   konaní je zánikom záložného práva „zo zákona“. Vychádzali pritom predovšetkým z § 27 ods. 13 a § 28 ods. 9 zákona o konkurze. Tento výklad akceptoval aj okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky na náhradu škody.

1. Ústavný súd je toho názoru, že ak podľa právnej normy vznik, zmena alebo zánik právneho vzťahu (napríklad aj zánik vecného práva k cudzej veci) nastáva „zo zákona“, potom na to,   aby   nastali   zamýšľané   právne   účinky   postačuje   buď   samotná   účinnosť, prípadne strata účinnosti príslušnej právnej normy, alebo k účinnej právnej norme musí pristúpiť   objektívna   právna   skutočnosť,   teda   právna   skutočnosť   nezávislá   od   vôle účastníkov   dotknutého   právneho   vzťahu.   V prvom   prípade   dochádza   ku vzniku,   zmene alebo zániku právneho vzťahu výlučne na podklade nadobudnutia účinnosti alebo straty účinnosti zákonnej právnej normy (typickým príkladom bol prechod vlastníctva niektorých vecí z vlastníctva štátu do vlastníctva vyšších územných celkov podľa § 3 a nasledujúcich v spojení s § 12 a § 12a zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov v znení neskorších predpisov). V okolnostiach sťažovateľkinej kauzy však nešlo o právne následky v dôsledku nadobudnutia alebo straty účinnosti právnej normy. Druhý prípad má na mysli viazanosť dispozície zákonnej právnej normy na právnu skutočnosť objektívneho charakteru   (príkladom   je   nadobudnutie   majetku   poručiteľa   dňom   jeho   smrti,   prípadne právny   následok   plynutia   času),   ktorú účastníci   právnych   vzťahov   subjektívne   nemôžu ovplyvniť.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že v posudzovanom prípade došlo k zániku záložného práva právneho predchodcu sťažovateľky na základe uzavretia zmluvy o predaji podniku zo 4. júla 2003 medzi správcom konkurznej podstaty a nadobúdateľom podniku. Ústavný súd konštatuje, že právny následok zániku záložného práva oddeleného veriteľa (§ 28 ods. 9 zákona o konkurze) aj právny následok zániku tiarch spočívajúcich na majetku   tvoriacom   súčasť   podstaty   (§   27   ods.   13   zákona   o konkurze)   viaže   zákon o konkurze   na   speňaženie   predmetného   majetku   prevodom   vlastníckeho   práva   na   iný subjekt. Prevod (nie prechod) vlastníckeho práva nie je objektívnou právnou skutočnosťou, pretože k nemu dochádza na základe právneho úkonu (uzavretie zmluvy o predaji majetku), ktorý   je   prejavom   vôle   kontrahentov   a má   tak   subjektívny   charakter.   Ani   skutočnosť, že oddelený   veriteľ   nie   je   zmluvnou   stranou,   nemôže   viesť   k záveru   o zániku   jeho záložného práva na základe objektívnej právnej skutočnosti, teda „zo zákona“.

Ústavný   súd   si   je vedomý,   že   odlišná   interpretácia,   ktorú   využili   orgány   správy katastra a následne i okresný súd a krajský súd, sama osebe nemusí znamenať porušenie ústavou   garantovaných   základných   práv   subjektu   nachádzajúceho   sa   v právnej   pozícii oddeleného veriteľa podľa zákona o konkurze. Ústavný súd už totiž judikoval, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis,   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00,   I. ÚS 17/01).   V predmetnom prípade   však   interpretácia,   z ktorej   vychádzali   orgány   správy   katastra   i konajúce   súdy, dosiahla ústavne relevantnú úroveň. Dôvody tohto záveru ústavný súd uvádza ďalej.

2. Už   citované   ustanovenia   zákona   o konkurze   dokazujú,   že   snahou   zákonodarcu bolo dôsledne zabezpečiť realizáciu práva konkurzného veriteľa vyjadrovať sa k priebehu konkurzného   konania   i k postupu   speňažovania   majetku   tvoriaceho   podstatu.   Zákon o konkurze   umožňuje   konkurzným   veriteľom   vyjadriť   sa   ku   skutočnostiam   priamo súvisiacim so speňažovaním majetku na schôdzi konkurzných veriteľov. Ide o kolektívny orgán   vytvárajúci   jednotlivým   konkurzným   veriteľom   priestor   na   zaujatie   stanovísk k priebehu konkurzu. Stanoviská konkurzných veriteľov sú formalizované v uzneseniach schôdze konkurzných veriteľov záväzných pre správcu konkurznej podstaty, a to obzvlášť pri   plnení   plánu   speňaženia   (§   27   ods.   3   a   8   zákona   o konkurze).   Takáto   konštrukcia je celkom logická, keďže od kvality speňaženia majetku tvoriaceho podstatu závisí úroveň uspokojenia   prihlásených   pohľadávok   konkurzných   veriteľov,   čo   je   hlavný   cieľ   celého konkurzu.

Z ustanovenia § 10 ods. 3 prvej vety zákona o konkurze ale vyplýva, že hlasovať na schôdzi konkurzných veriteľov môžu len konkurzní veritelia, ktorých pohľadávka bola zistená. Zároveň podľa § 23 ods. 1 prvej vety zákona o konkurze pohľadávka sa pokladá za zistenú, ak ju nepoprel správca ani žiaden z konkurzných veriteľov.

Právny predchodca sťažovateľky mal v predmetnom konkurznom konaní postavenie oddeleného   veriteľa   (a   tým   aj   konkurzného   veriteľa),   avšak   jeho   riadne   prihlásená pohľadávka bola popretá správcom konkurznej podstaty, v dôsledku čoho sa nepovažovala za   zistenú,   a   tak   nemohol   realizovať   svoje   právo   hlasovaním   sa vyjadriť   okrem   iného aj k otázke speňaženia majetku tvoriaceho súčasť podstaty, na ktorom viazlo záložné právo ako prostriedok zabezpečenia jeho pohľadávky voči úpadcovi. Aj keď sa právny predchodca sťažovateľky domáhal na súde 21. novembra 2002 tzv. incidenčnou žalobou určenia svojho práva,   konanie   o jeho   žalobe   nebolo   ukončené   do   uskutočnenia   predaja   majetku zabezpečujúceho   jeho   pohľadávku.   Možno   tak   uzavrieť,   že   právny   predchodca sťažovateľky od popretia ním prihlásenej pohľadávky až do momentu speňaženia majetku tvoriaceho súčasť podstaty, ktorým bola zabezpečená jeho pohľadávka, nemal v dôsledku uplatnenia už citovaných ustanovení zákona o konkurze možnosť právne kvalifikovaným spôsobom zaujať stanovisko k speňaženiu predmetného majetku. Takto zistený skutkový stav   môže   vyvolávať   pochybnosti   o správnosti   postupu   správcu   konkurznej   podstaty i konkurzného súdu v danom konkurznom konaní, avšak vzhľadom na viazanosť ústavného súdu sťažnostným petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) ústavný súd o tejto otázke nie je oprávnený rozhodovať.

3. Podľa   názoru   ústavného   súdu   práve   okolnosti   priebehu   konkurzného   konania (uvedené   v   bode   2   tohto   odôvodnenia),   ktorého   účastníkom   bol   právny   predchodca sťažovateľky   ako   konkurzný   veriteľ   a oddelený   veriteľ,   mali byť vodidlom   pre orgány správy   katastra   pri   výklade   pojmu   „zo   zákona“   použitého   v   §   34   ods.   1   katastrálneho zákona. V dôsledku   aplikácie tohto ustanovenia   na okolnosti   predmetného prípadu   totiž orgány správy katastra vyznačili zánik záložného práva právneho predchodcu sťažovateľky formou   záznamu,   teda   postupom,   na   ktorý   sa   podľa   §   34   ods.   3   katastrálneho zákona nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Právny predchodca sťažovateľky tak ani   v tomto   prípade   nemohol   mať   možnosť   vyjadriť   sa   k okolnostiam   majúcim bezprostredný vplyv na zánik jeho záložného práva k nehnuteľnostiam tvoriacim súčasť podstaty.

Záznam podľa § 34 katastrálneho zákona má evidenčný, nie konštitutívny charakter (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2002 vydaný v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Sž   48/02).   Záznam   tak   len   eviduje   zmenu   práva k nehnuteľnosti,   ktorá   už   nastala.   K zániku   záložného   práva   právneho   predchodcu sťažovateľky však s ohľadom na argumenty uvedené v bode 1 odôvodnenia tohto nálezu nedošlo   podľa   názoru   ústavného   súdu   „zo   zákona“,   ale   vkladom   vlastníckeho   práva k založeným   nehnuteľnostiam   do   katastra   v   prospech   kupujúcich   na   základe   zmluvy o predaji podniku uzavretej 4. júla 2003 (§ 28 ods. 2 katastrálneho zákona). Nesprávny úradný   postup   orgánov   správy   katastra   teda   spočíval   v tom,   že v konaní   o vklade, ktorého výsledkom   bolo   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k založeným   nehnuteľnostiam kupujúcimi,   nekonali   s právnym   predchodcom   sťažovateľky   ako   s účastníkom   konania [§ 14   ods.   1   zákona   č. 71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (správny   poriadok)   v   znení neskorších predpisov v spojení s v tom čase účinným § 22 ods. 3 a § 30 ods. 1 katastrálneho zákona]. Ak by orgány správy katastra boli pri vklade vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam postupovali voči právnemu predchodcovi sťažovateľky podľa ustanovení § 28   a nasledujúcich   katastrálneho   zákona   (ustanovenia   o vklade),   mal   by   právny predchodca sťažovateľky možnosť vyjadriť sa k okolnostiam prevodu vlastníckeho práva k sporným   nehnuteľnostiam,   tým   právne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   výsledok konania o vklade, a teda aj účinne brániť svoje práva vyplývajúce z postavenia oddeleného veriteľa.

Orgány správy katastra uplatnili nesprávny výklad dotknutých ustanovení právnych predpisov a všeobecné súdy konajúce o uplatnenom nároku sťažovateľa na náhradu škody striktne   formalistickým   prístupom   uvedený   nesprávny   výklad   potvrdili.   To   malo za následok akceptáciu stavu, keď ku skutočnostiam rozhodným pre zánik svojho záložného práva sa právny predchodca sťažovateľky nemal možnosť vyjadriť počas celého priebehu speňažovania sporného majetku v konkurznom konaní a následne ani v správnom konaní o povolení   vkladu   vlastníckeho   práva   k predmetným   nehnuteľnostiam   majúceho za následok zánik jeho záložného práva.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   došlo   v posudzovanej   kauze   k výraznému   zásahu do práva právneho predchodcu sťažovateľky ako oddeleného veriteľa na uspokojenie jeho záložným právom zabezpečenej a riadne prihlásenej pohľadávky, v dôsledku čoho sa tiež nerešpektovalo osobitné postavenie oddeleného veriteľa v konkurznom konaní a obzvlášť pri   speňažovaní   majetku.   Takýto   závažný   zásah   je   ústavne   neakceptovateľný a v sťažovateľkinej   kauze   sa   prejavil   v interpretácii   ustanovení   katastrálneho   zákona a zákona   o konkurze,   ktorá   je   v rozpore   s požiadavkou   ústavne   konformného   výkladu právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy), čo malo vzhľadom na okolnosti posudzovaného prípadu   za   následok   i porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu. Aj keď už ústavný súd naznačil, že pochybenia signalizoval i postup správcu konkurznej podstaty a konkurzného súdu v konkurznom konaní, nemožno v tejto súvislosti opomenúť nedostatky v postupe orgánov správy katastra, ktoré sa tiež podieľali na nastolení ústavne neželaného právneho stavu. Keďže krajský súd v konaní o uplatnenom nároku na náhradu škody   nekorigoval   ústavne   nekonformné   právne   názory,   ústavný   súd   dospel   k záveru o porušení základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, i jej práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V ďalšom   konaní   krajského   súdu   bude   jeho   úlohou   opätovne   prerokovať sťažovateľkou uplatnený nárok na náhradu škody. Bude pritom povinný posúdiť postup orgánov   správy   katastra   pri   povoľovaní   vkladu   vlastníckeho   práva   k založeným nehnuteľnostiam v súlade s právnymi názormi vyslovenými ústavným súdom v odôvodnení tohto nálezu. Následne bude úlohou krajského súdu posúdiť sťažovateľkou uplatnený nárok na náhradu škody aj z hľadiska splnenia ďalších podmienok (hmotno-právnych i procesno-právnych) zakotvených zákonom o zodpovednosti za škodu tak, aby rozhodnutie o odvolaní napĺňalo požiadavky ústavne akceptovateľnej kvality poskytovanej súdnej ochrany.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľky garantovaného jej čl. 46 ods. 1 ústavy i o porušení jej práva na spravodlivé súdne konanie, zaoberal   sa aj   jej   žiadosťou   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 150 000 000 Sk (po prepočte 4 979 087,83 €). Túto svoju žiadosť sťažovateľka v sťažnosti bližšie nezdôvodnila, hoci jej to zákon o ústavnom súde v § 50 ods. 3 ukladá.

Z citovaného   textu   ústavy   vyplýva,   že   toto   zadosťučinenie   sa   môže,   ale   nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným spôsobom   (napr.   III.   ÚS   278/05).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je ochrana základného   práva   sťažovateľky   účinne   poskytnutá   tým,   že   o ňou   uplatnenom   nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov správy katastra bude krajský   súd   opätovne   konať,   a to   v súlade   s právnymi   názormi   ústavného   súdu zabezpečujúcimi   rešpektovanie   požiadavky   ústavne   konformného   výkladu   ustanovení právnych predpisov relevantných na posúdenie žalovaného nároku. Preto, berúc do úvahy i skutočnosť, že rešpektovanie právnych názorov ústavného súdu nemusí nevyhnutne viesť k úspechu sťažovateľky v predmetnom súdnom konaní, ústavný súd návrhu sťažovateľky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si v sťažnosti uplatnila trovy konania v sume 625 680 Sk.

Vyčíslenie trov právneho zastúpenia obsiahnuté v predloženej sťažnosti naznačuje, že pri výpočte trov sťažovateľka vychádzala z hodnoty sporu v konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd zdôrazňuje, že predmet konania pred ústavným súdom nie je totožný s predmetom   konania   pred   všeobecným   súdom,   v rámci   ktorého   sťažovateľ   namieta porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd.   Predmet   konania   pred   ústavným   súdom (ochrana porušených základných práv a slobôd) nie je oceniteľný v peniazoch.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   tak   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2008. Základná tarifa podľa ustanovení §   11   ods.   2   vyhlášky   predstavuje   1/6   z výpočtového   základu   (§ 1 ods. 3   vyhlášky, t. j. zo sumy 19 056 Sk pre úkony v roku 2008), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2008 odmenu v sume 105,42 € (3 176 Sk) a k tomu režijný paušál v sume 6,31 €.

S poukazom na výsledok konania priznal ústavný súd sťažovateľke nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia,   písomné   podanie   –   sťažnosť).   Vyjadrenie   právnej   zástupkyne   sťažovateľky doručené ústavnému súdu 22. apríla 2009 hodnotí ústavný súd ako neprinášajúce žiadne nové skutočnosti či právne názory, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie ústavného súdu, preto celková suma priznaných trov konania predstavuje 223,46 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009