znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 36/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. G., K., a M. S., K., zastúpených advokátom JUDr. F. B., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva zaručeného čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10   S 233/2003   a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10 S 119/2006,   ako   aj postupom   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 169/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. G. a M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2007 doručená sťažnosť P. G., K., a M. S., K. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva zaručeného čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 S 233/2003   a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 S 119/2006,   ako   aj postupom   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 169/2004.

Predmetom označených konaní bolo rozhodovanie o vlastníckom práve sťažovateľov a ďalších   spoluvlastníkov   k nehnuteľnostiam   nachádzajúcim   sa   v katastrálnom   území   K. Vlastnícke právo si spoluvlastníci uplatnili v rámci reštitučného konania na Okresnom úrade Č., odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, ktorý im rozhodnutím z 22. októbra 2001 vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam priznal.

Dňa 14. apríla 2003 Poľnohospodárske podielnícke družstvo so sídlom v K. (ďalej len „povinná osoba“) ako povinná osoba podalo podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších predpisov návrh na preskúmanie uvedeného rozhodnutia správneho orgánu. Krajský súd rozsudkom   zo   14.   apríla   2004,   ktorý   bol   vydaný   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 S 233/2003,   napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu   potvrdil,   aj   keď   podľa   názoru sťažovateľov mal návrh „odmietnuť z dôvodu, že bol podaný jednak proti právoplatnému rozhodnutiu a jednak po zákonom stanovenej lehote na jeho podanie“.

Povinná osoba proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala odvolanie, ktorému najvyšší   súd   rozsudkom   vydaným   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Sž-o-KS   169/2004 z 23. júna   2005   vyhovel   a napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zmenil   tak,   že   zrušil rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie Obvodný pozemkový úrad Č. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) rozhodnutím vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 93-017/2006-Pa z 24. apríla 2006 opätovne priznal sťažovateľom a ďalším spoluvlastníkom vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam.

Povinná   osoba   podala   proti   tomuto   rozhodnutiu   návrh   na   jeho   preskúmanie a zrušenie. Krajský súd návrhu vyhovel rozsudkom sp. zn. 10 S 119/2006 z 30. apríla 2007 a napadnuté rozhodnutie obvodného pozemkového úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľov „v danom prípade ide o zjavné porušenie najmä čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, keď kraj. súd a následne NS SR svojím nezákonným procesným postupom tým,   že   neodmietli   opravný   prostriedok   proti   už   právoplatnému   rozhodnutiu   správneho orgánu, zavinili nerovnosť účastníkov v konaní, pretože v týchto konaniach navrhovateľovi svojím   postupom   umožnili   viac   práv   ako   mu   zo   zákona   vyplýva,   čím   porušili   ústavou proklamovanú   rovnosť   účastníkov   konania“.   Ďalej   sťažovatelia   uviedli,   že „porušenie ústavného princípu rovnosti účastníkov konania malo za následok porušenie ich základných práv deklarovaných v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čo sa konkrétne prejavuje v porušovaní ich právnej istoty ako jedného z princípov právneho štátu (čl. 1 Ústavy SR), právo vlastniť právoplatne nadobudnutý majetok“.

V závere   svojej   sťažnosti   sťažovatelia   navrhli,   aby po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Právo   navrhovateľov,   na   rovnosť   v právach   podľa   čl.   12   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených pred Krajským súdom v Žiline pod č. k. 10S 233/2003   a pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   č.   k.   1Sž-o-KS   169/2004 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudky Krajského súdu v Žiline č. k. 10S 233/2003 zo dňa 14.4. 2004 a č. k. 10S/119/2006 zo dňa 30.4.2007, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Sž-o-KS 169/2004 z 2. 6. 2005 a rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Č. č. 93-017/2006-Pa z 24. 4. 2006.

3.   Navrhovateľom   v rade   1.   a 2.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške   každému   po   1.000.000,-   Sk,   ktoré   je   spoločne   a nerozdielne   povinný   vyplatiť Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľom v 1. a 2. rade trovy právneho zastúpenia, každému vo výške po 5.833.- Sk (za dva úkony práv. pomoci po 2.376.- Sk za úkon x 2 osoby + 1.806.- Sk DPH a 2 x režijný paušál po 178.- Sk), a to v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia sa v návrhu na rozhodnutie (v 1. bode petitu) dožadujú, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich základného práva na rovnosť v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 10 S 233/2003 a v konaní najvyššieho súdu vedenom   pod   sp.   zn.   1   Sž-o-KS   169/2004.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní podanej sťažnosti zistil, že o totožnom návrhu tých istých sťažovateľov už bolo rozhodnuté uznesením sp. zn. I. ÚS 322/06 zo 17. októbra 2006, a to tak, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako oneskorene podaná. Právoplatnosťou takého rozhodnutia ústavného súdu vznikla   neodstrániteľná   prekážka   na   opätovné   rozhodovanie   o možnom   porušení základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 12 ods. 1 ústavy v už uvedených konaniach, preto   ústavný   súd   v tejto   časti   musel   predbežne   prerokovávanú   sťažnosť   sťažovateľov odmietnuť podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

V ďalšej časti návrhu na rozhodnutie (2. bod petitu) sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd   zrušil   (okrem   už   uvedených   rozhodnutí   krajského   súdu   sp.   zn.   10   S 233/2003 zo 14. apríla   2004   a najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sž-o-KS   169/2004   z 2.   júna   2006) aj rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   10   S 119/2006   z 30.   apríla   2007,   ako   aj   jemu predchádzajúce   rozhodnutie   obvodného   pozemkového   úradu   sp.   zn.   93-017/2006-Pa z 24. apríla 2006.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Z uvedenej   ústavnej   konštrukcie   jednoznačne   vyplýva   priama   podmienenosť zrušenia   sťažnosťou   napadnutého   individuálneho   právneho   aktu   vyslovením   porušenia základných práv a slobôd sťažovateľov uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. A contrario, ak ústavný súd nevysloví porušenie niektorého z tam uvedených základných práv a slobôd, nemôže rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zrušiť.

Vo   vzťahu   k uvedenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (sp.   zn.   10   S 119/2006 z 30. apríla 2007) a rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu (sp. zn. 93-017/2006-Pa z 24.   apríla   2006)   vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľov   zaručeného   im čl. 12 ods. 1 ústavy neprichádzalo do úvahy, pretože ústavný súd musí rešpektovať svoju viazanosť petitom sťažnosti tak, ako ju formuluje § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   v petite   svojej   sťažnosti   nenavrhli   ústavnému   súdu vyslovenie porušenia akýchkoľvek základných práv a slobôd označenými rozhodnutiami krajského súdu a obvodného pozemkového úradu, nemôže ústavný súd takéto porušenie autoritatívne konštatovať a v dôsledku toho ani predmetné rozhodnutia zrušiť. Na základe toho ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti (týkajúcej sa 2. bodu petitu)   z dôvodov nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Navyše   ústavný   súd   konštatuje,   že   ani z odôvodnenia   sťažnosti   nevyplýva,   ktoré konkrétne   základné   práva   sťažovateľov   mali   byť   týmito   napadnutými   rozhodnutiami krajského súdu a obvodného pozemkového úradu porušené. Jadrom odôvodnenia sťažnosti sú   opakované argumentácie o „procesných   pochybeniach“ krajského súdu   a najvyššieho súdu, ktoré sa však týkajú konania a rozhodnutia   krajského súdu (sp. zn. 10 S 233/2003) a najvyššieho súdu (sp. zn. 1 Sž-o-KS 169/2004), ktoré ústavný súd, ako už bolo uvedené, nemôže posudzovať z dôvodov neprípustnosti.  

V tejto   súvislosti   bral   ústavný   súd   tiež   do   úvahy,   že   sťažovatelia   sú   v   konaní pred ústavným súdom zastúpení advokátom, teda kvalifikovaným právnym zástupcom.

Ústavný   súd   z   podanej   sťažnosti   zistil,   že   sťažovatelia   v nej   vo   vzťahu k predmetnému postupu a rozhodnutiu krajského súdu (sp. zn. 10 S 119/2006) iba namietali, že „krajský súd sa našimi námietkami uvedenými vo vyjadrení (vyjadrenie sťažovateľov k návrhu povinnej osoby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia obvodného pozemkového úradu, ktoré bolo krajskému súdu doručené dňa 24. apríla 2007, pozn.) sa vôbec nezaoberal a úplne   ho   odignoroval,   čoho   dôkazom   je   skutočnosť,   že   toto   v odôvodnení   svojho rozhodnutia ani len nespomenul a pokračoval a rozhodoval v intenciách predchádzajúcich procesných pochybení“.

Ústavný súd z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že svojím procesným postupom žalovaný súd porušil zásadu   rovnosti   účastníkov   konania.   Aj   samotné   vyjadrenie   sťažovateľov,   na   ktoré v podanej sťažnosti poukazujú, je dôkazom toho, že krajský súd im riadne návrh povinnej osoby na preskúmanie rozhodnutia obvodného pozemkového úradu doručil a umožnil im vyjadriť sa k nemu.

K tomu ústavný súd uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). V odôvodnení svojho rozsudku však   krajský   súd   riadne   popísal   svoje   úvahy   o predmete   konania   a dostatočne   vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu. Preto v tejto časti by ústavný súd podanú sťažnosť musel zhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.

Ak   sťažovatelia   namietali   skutočnosť,   že   krajský   súd   sa   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   nevysporiadal   s ich   vyjadrením   k návrhu   povinnej   osoby   na   preskúmanie rozhodnutia obvodného pozemkového úradu, potom je potrebné poukázať na konštantnú judikatúru ústavného súdu vychádzajúcu z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva,   podľa   ktorej   „odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).   Ústavný súd v tejto súvislosti vyslovil, že účastník   konania   má   právo   „na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový   a právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu, ktoré stručne   a   jasne objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver o tom,   že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý proces“ (III. ÚS 209/04).

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008