znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 359/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesenímKrajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 28/2014 z 15. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola17. októbra 2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajskéhosúdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 28/2014 z 15. júla 2014 (ďalej len „krajský súd“ a „napadnutýpostup a uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Okresnému   súdu   Bánovcenad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovejujmy (ďalej len „žaloba o náhradu škody“), ktorou sa proti Slovenskej republike, zastúpenejMinisterstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   domáha   svojich   nárokov   podľazákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Po tom, ako okresný súdvo veci meritórne rozhodol, podala sťažovateľka odvolanie proti ním vydanému rozsudku,na základe čoho jej bola uznesením okresného súdu sp. zn. 6 C/325/2012 z 12. decembra2013 uložená povinnosť „zaplatiť súdny poplatok za odvolanie... v sume 20,- Eur“ podľapoložky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). S uložením poplatkovej povinnosti sťažovateľka nesúhlasila a proti uzneseniu okresného súdu podala odvolanie, v ktorom poukázala na to, že právna úprava účinná v čase podania žaloby takúto povinnosť neobsahovala,   ako   aj   na rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.4 Cdo 39/2007 z 29. marca 2007, z ktorého vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie súuvedené   v Sadzobníku   súdnych   poplatkov,   sa   súdne   poplatky   nevyberajú,   pričomanalogické určenie ich výšky neprichádza do úvahy. Krajský súd napadnutým uznesenímpotvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnosti opätovne tvrdí, že poplatková povinnosť jej bola uloženáv rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch a „takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva povinného na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd“.   Napadnuté   rozhodnutie krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, ktorým „došlo k zmareniu legitímneho očakávania...,   že dôjde postupom podľa platného práva k zrušeniu nezákonnej uloženej povinnosti“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, uznesenie krajského súduzruší   a   vec   mu   vráti   na ďalšie   konanie   a sťažovateľke   prizná   primerané   finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   nie   je   zásadne   oprávnenýpreskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výkladea uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnýmisúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, aké skutkové a právne závery zoskutkového stavu všeobecný súd vyvodil, a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové aprávne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,III. ÚS 268/05).

Právomoc   ústavného   súdu   nenahrádza   postupy   a rozhodnutia   všeobecných   súdova nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie jeopravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavnéhosúdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do základných práv alebo slobôd,a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavneviedol k porušeniu týchto základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 238/07).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesenímkrajského   súdu,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o   uložení   povinnostisťažovateľke „zaplatiť súdny poplatok za odvolanie... v sume 20,- Eur“, odôvodnená tým, že predmetná povinnosť bola uložená v rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch.

Preskúmaním   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   uložilsťažovateľke   poplatkovú   povinnosť   podľa   položky   7a   Sadzobníka   súdnych   poplatkovv spojení   s ďalšími   konkrétne   citovanými   ustanoveniami   zákona   o súdnych   poplatkoch.Krajský súd v napadnutom uznesení primerane reagoval na námietky sťažovateľky uvedenév jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ale keďže sa nestotožnil s ňou podanýmvýkladom relevantných právnych predpisov, toto ako vecne správne potvrdil. Ústavný súdkonštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je vzhľadom na obsah sťažovateľkounamietaného porušenia označených práv zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné. Uvedenézistenia v spojení s tým, že v danom prípade nemožno hovoriť o takom zásahu krajskéhosúdu,   ktorý   by   dosahoval   ústavne   relevantnú   intenzitu   porušenia   označených   právsťažovateľky, preto viedli ústavný súd k záveru o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015