SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 359/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesenímKrajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 28/2014 z 15. júla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola17. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajskéhosúdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 28/2014 z 15. júla 2014 (ďalej len „krajský súd“ a „napadnutýpostup a uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Bánovcenad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovejujmy (ďalej len „žaloba o náhradu škody“), ktorou sa proti Slovenskej republike, zastúpenejMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľazákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Po tom, ako okresný súdvo veci meritórne rozhodol, podala sťažovateľka odvolanie proti ním vydanému rozsudku,na základe čoho jej bola uznesením okresného súdu sp. zn. 6 C/325/2012 z 12. decembra2013 uložená povinnosť „zaplatiť súdny poplatok za odvolanie... v sume 20,- Eur“ podľapoložky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). S uložením poplatkovej povinnosti sťažovateľka nesúhlasila a proti uzneseniu okresného súdu podala odvolanie, v ktorom poukázala na to, že právna úprava účinná v čase podania žaloby takúto povinnosť neobsahovala, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.4 Cdo 39/2007 z 29. marca 2007, z ktorého vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie súuvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, sa súdne poplatky nevyberajú, pričomanalogické určenie ich výšky neprichádza do úvahy. Krajský súd napadnutým uznesenímpotvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnosti opätovne tvrdí, že poplatková povinnosť jej bola uloženáv rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch a „takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva povinného na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, ktorým „došlo k zmareniu legitímneho očakávania..., že dôjde postupom podľa platného práva k zrušeniu nezákonnej uloženej povinnosti“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, uznesenie krajského súduzruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie je zásadne oprávnenýpreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výkladea uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnýmisúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, aké skutkové a právne závery zoskutkového stavu všeobecný súd vyvodil, a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové aprávne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,III. ÚS 268/05).
Právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdova nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie jeopravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavnéhosúdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do základných práv alebo slobôd,a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavneviedol k porušeniu týchto základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 238/07).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesenímkrajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o uložení povinnostisťažovateľke „zaplatiť súdny poplatok za odvolanie... v sume 20,- Eur“, odôvodnená tým, že predmetná povinnosť bola uložená v rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch.
Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že okresný súd uložilsťažovateľke poplatkovú povinnosť podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkovv spojení s ďalšími konkrétne citovanými ustanoveniami zákona o súdnych poplatkoch.Krajský súd v napadnutom uznesení primerane reagoval na námietky sťažovateľky uvedenév jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ale keďže sa nestotožnil s ňou podanýmvýkladom relevantných právnych predpisov, toto ako vecne správne potvrdil. Ústavný súdkonštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je vzhľadom na obsah sťažovateľkounamietaného porušenia označených práv zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné. Uvedenézistenia v spojení s tým, že v danom prípade nemožno hovoriť o takom zásahu krajskéhosúdu, ktorý by dosahoval ústavne relevantnú intenzitu porušenia označených právsťažovateľky, preto viedli ústavný súd k záveru o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015