znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 359/2014-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej   a sudcu Rudolfa   Tkáčika   prerokoval   sťažnosť   Z. S.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 7/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Nové   Zámky   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 6   C   7/2007 p o r u š e n é b o l o.

2. Z. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (dvetisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný   súd   Nové   Zámky p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Nové Zámky j e   p o v i n n ý   uhradiť Z. S. trovy konania v sume 340,88   €   (slovom   tristoštyridsať   eur   a   osemdesiatosem   centov)   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej, Podbrezovská 34, Bratislava.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 359/2014-9 z 10. júna 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Z. S. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 7/2007.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 600/14 doručeným ústavnému súdu 10. júla 2014, v ktorom uviedol:„...   Sťažovateľ   v   prijatej   sťažnosti   namieta   predovšetkým   tú   skutočnosť,   že od vrátenia veci z Krajského súdu   Nitra Okresný   súd je   nečinný.   Zo   spisu vyplýva,   že Krajský súd Nitra potom ako dňa 15.12.2010 zrušujúcim uznesením 5Co 241/10-408 vec vrátil na ďalšie konanie, spis doručil na tunajší súd 04.02.2011. Konajúci sudca úpravou zo dňa   02.03.2011 uložil   doručiť   účastníkom predmetné uznesenie a   následne predložiť spis. Po uvedenom čase Okresný súd Bratislava V k svojmu spisu 16C 95/07 deväť krát žiadal zapožičanie nášho spisu 6C 7/2007, pričom zakaždým obratom bolo tomuto súdu oznámené, že predmetný spis nie je možné zapožičať, pretože nie je právoplatne skončený. Dňa 07.04.2011 po doručení zrušujúceho uznesenia odporca predložil písomné vyjadrenie s prílohami,   ktoré   vyjadrenie   úpravou   sudcu   zo   dňa   11.04.2011   bolo   doručované navrhovateľovi,   ktorý   ho   prevzal   18.04.2011.   Následne   dňa   27.05.2013   Okresný   súd Bratislava   I   k   ich   číslu   konania   16C   87/11   žiadal   o   vyhotovenie   kópií   trestného   spisu OS Komárno 3T 210/2007, ktorý je pripojený k nášmu spisu 6C 7/2007. Konajúci sudca úpravou zo dňa 06.06.2013 tomuto súdu oznámil, že predmetný trestný spis 3T 210/07 bol Okresnému súdu Bratislava I zapožičaný k číslu 5C 107/11. Zároveň bol požiadaný Okresný súd   Bratislava   I,   aby   nášmu   súdu   vrátil   spis   3T   210/07,   ktorý   bol   zapožičaný   dňa 16.01.2013. Uvedený trestný spis bol od Okresného súdu Bratislava I vrátený nášmu súdu 18.06.2013, následne boli z neho vyhotovené požadované fotokópie zápisníc z pojednávania a odoslané k spisu 16C 87/11 na OS Bratislava I dňa 28.08.2013. Úpravou konajúceho sudcu zo dňa 23.05.2014 bol vytýčený vo veci termín pojednávania na deň 22.07.2014, o ktorom termíne sa odporca dozvedel v rámci toho, že jeho zástupkyňa dňa 27.05.2014 nahliadala   do   spisu,   pričom   dňa   28.05.2014   z   dôvodu   plánovanej   dovolenky   žiadala o odročenie pojednávania. Konajúci sudca v čase od 01.07. do 14.07.2014 čerpá dovolenku v zahraničí, po jeho návrate na pracovisko bude bezodkladne vo veci určený nový termín pojednávania, na ktorý budú účastníci predvolaní.

Napriek   tomu,   že   od   zrušenia   prvostupňového   rozsudku   a   vrátení   spisu dňa 04.02.2011 okrem doručenia tohto rozhodnutia a písomného vyjadrenia odporcu, iný meritórny   úkon   nebol   vykonaný.   Je   nepochybné,   že   predmetná   vec   na   posúdenie a rozhodnutie nie je vecou jednoduchou ako sťažovateľ v sťažnosti píše, jedná sa o vec náročnú   na   dokazovanie   ako   aj   vyhodnotenie   znaleckých   záverov,   od   ktorých   sa žalovaný nárok   odvíja.   V   tomto   smere   chcem   poukázať   na   to,   že   konajúci   sudca   má vo svojom hlavnom oddelení 6C evidovaných ku koncu mája 2014 - 418 nerozhodnutých a 513 nevybavených vecí, preto nie je fyzicky v jeho silách možné dosiahnuť, aby každú jednu vec vybavoval bezodkladne. Bol však dôrazne upozornený, aby v predmetnej veci všetky ďalšie úkony vykonával bezodkladne...“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 7/2007 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o zaplatenie peňažnej sumy tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v   zásade   ich   nemožno   považovať   za   právne   ani   skutkovo   zložité.   Okresný   súd vo vyjadrení k sťažnosti síce uviedol, že zo skutkového hľadiska ide o zložitejší spor, s čím sa ústavný súd čiastočne stotožňuje, pretože v priebehu konania bolo potrebné hodnotiť závery znaleckého posudku, avšak doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd   nemôže   pripísať   iba   na   vrub   prípadnej   faktickej   náročnosti   prerokovávanej   veci. Ústavný súd súčasne nezistil, že by išlo o právne zložitú vec.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria,   t.   j.   hodnotenia   prípadných   zbytočných prieťahov   v   konaní,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania podstatne   neprispeli   okolnosti   na   strane   sťažovateľa.   Sťažovateľ   bol   v   konaní   aktívny a súčinnostný.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje   na   to,   že   trvanie   napadnutého   konania   7   rokov   a   9   mesiacov,   z   toho na okresnom súde 6 rokov a 10 mesiacov, je už samo osebe neprimerané.

Ústavný súd zistil obdobie nečinnosti okresného súdu od 4. februára 2011, keď sa spis vrátil okresnému súdu, do 12. septembra 2014, keď sa   konalo pojednávanie a bol vyhlásený rozsudok okresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom   konaní   bol   neefektívny,   čo   vyplýva   predovšetkým   z   toho,   že   Krajský súd v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   zrušil   uznesením   č.   k.   5   Co   241/2010-408 z 15. decembra 2010 rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 7/2007-373 z 9. októbra 2009 a vec mu   vrátil   na ďalšie   konanie.   Vo   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu   sa   uvádza: „... od zrušenia prvostupňového rozsudku a vrátení spisu dňa 04.02.2011 okrem doručenia tohto rozhodnutia a písomného vyjadrenia odporcu, iný meritórny úkon nebol vykonaný.“ Do dnešného dňa nie je vec právoplatne skončená. Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že na pojednávaní 12. septembra 2014 bol vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd návrh zamietol. Písomné vyhotovenie rozsudku sa v spise nenachádza (nebolo vyhotovené).

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho   postupu,   ktorý   mal   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02), a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 6 C 7/2007, došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   zo   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   v   čase rozhodovania   o   tejto   ústavnej   sťažnosti   už   bol   vyhlásený   rozsudok   okresného   súdu (na pojednávaní 12. septembra 2014), ústavný súd neuložil okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 5 000 € z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 7/2007, berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci, považoval priznanie sumy 2 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa trovy konania vyčíslila sumou 340,88 €, a to za dva úkony právnej služby vrátane   dane   z   pridanej   hodnoty   (prevzatie   právneho   zastúpenia   vrátane   prvej   porady s klientom, písomné podanie   sťažnosť).

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   priznal sťažovateľovi   náhradu   trov konania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013 v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 8,04 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Právna   zástupkyňa   je   zároveň   platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty,   preto   sa   odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje sumu 340,88 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014