znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 359/2013-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   decembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť L. V., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 21 P 58/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 58/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 21 P 58/2008 konať bez zbytočných prieťahov.

3. L.   V. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2   500   €   (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   L.   V.   trovy   konania   v sume 331,13 € (slovom   tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr.   I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2013 doručená sťažnosť L. V., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 58/2008.

1.   Z predloženej   sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že   12.   júna 2007   doručila   matka v tom   čase   maloletej   sťažovateľky   Okresnému   súdu   Košice   II   návrh   na   začatie konania o zvýšenie   výživného   na   maloleté   dieťa.   Okresný   súd   Košice   II   uznesením č. k. 25 P   106/2007-10   z 20. septembra   2007   preniesol   na   okresný   súd   príslušnosť na rozhodnutie v predmetnej veci, ktorej bola pridelená sp. zn. 21 P 58/2008.

Sťažovateľka   v sťažnosti   stručne   rekapituluje   priebeh   konania.   Z   ňou sumarizovaného prehľadu úkonov okresného súdu vo veci vyplýva, že okresný súd vo veci samej rozhodol dvakrát (rozsudok z 23. júna 2009 a rozsudok zo 17. januára 2012). Každý z uvedených rozsudkov bol doplnený dopĺňacími rozsudkami, keďže okresný súd zakaždým opomenul rozhodnúť o celom predmete konania. V poradí druhý rozsudok vo veci samej bol   navyše   opravený   opravným   uznesením.   Oba   rozsudky   vo   veci   samej   v spojení s dopĺňacími rozsudkami, resp. v spojení s opravným uznesením boli na základe opravných prostriedkov   žalujúcej   strany   preskúmavané   Krajským   súdom   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“). V oboch prípadoch   krajský súd rozsudkom   čiastočne zmenil a čiastočne zrušil meritórne rozsudky okresného súdu.

V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (17. júna 2013) nebolo žalované konanie právoplatne ukončené v celom jeho predmete.

Sťažovateľka v sťažnosti konštatuje, že „sporná vec je súčasťou štandardnej agendy všeobecných   súdov...   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   I   pod   sp.   zn. 21P/58/2008   dochádza   k prieťahom.   Vec   nemožno   považovať   za skutkovo   ani   právne zložitú...   Matka   sťažovateľky   podala   návrh   na   začatie   konania   už   dňa   12.   6.   2007. Sťažovateľka v čase podania návrhu mala 16 rokov a navštevovala 2. ročník Gymnázia... V súčasnosti má sťažovateľka 22 rokov a po skončení gymnázia nastúpila na Filozofickú fakultu... na 3-ročné bakalárske štúdium, čím sa zvýšili náklady nielen na jej základné životné   potreby,   ale aj ostatné   výdavky.   Od   podania   návrhu   na začatie   konania   dňa 12. 6. 2007   do   dňa   14. 12.   2011   bolo   nariadených   10   pojednávaní,   avšak   odo   dňa 18. 11. 2010   do   dňa   15.   11.   2011   odporca   vo   veci   neurobil   žiadny   úkon.   Odo   dňa 15. 11. 2011 kedy bola podaná sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu v konaní do dňa 17. 1. 2012 boli nariadené 3 pojednávania, no vec ešte stále nie je právoplatne skončená...“.

Podľa   sťažovateľky   okresný   súd „nepostupoval   dostatočne   dôrazne,   nevyužíval opatrenia, ktoré má k dispozícii na to, aby zabezpečil plynulosť konania a jeho efektívnosť, keďže   návrh   na   začatie   konania   bol   podaný   dňa   12. 6. 2007   a k prvému   výsluchu   otca sťažovateľky došlo až na pojednávaní uskutočnenom dňa 23. 6. 2009. Z uvedeného vyplýva, že   odporcovi   trvalo   viac   ako   2   roky   zabezpečiť   prítomnosť   otca   sťažovateľky   na pojednávaní   za   účelom   jeho   výsluchu.   Sťažovateľka   je   presvedčená   o tom,   že   konanie odporcu   nesmeruje   k odstráneniu   jej   právnej   neistoty,   teda   k právoplatnému   skončeniu sporu,   ale   súd   svojim   postupom   a rozhodnutiami   naopak   konanie   nedôvodne   predlžuje a odďaľuje   tým   poskytnutie   právnej   istoty   rozhodnutej   veci   sťažovateľke.   Neprimeraná dĺžka konania pritom nie je odôvodnená právnou, resp. faktickou zložitosťou veci alebo správaním sťažovateľky. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že sťažovateľka musela, okrem iného, podať aj 2 návrhy na vydanie dopĺňacích rozsudkov, v ktorých žiadala, aby odporca doplnil chýbajúci výrok o zamietnutí návrhu na zvýšenie výživného v prevyšujúcej časti.“.

Sťažovateľka „využila   možnosť   obrátiť   sa   so   sťažnosťou   na   prieťahy   v konaní na predsedu Okresného súdu Košice I dňa 15. 11. 2011,... Dňa 12. 12. 2011 bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené Oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti na prieťahy v konaní   sp.   zn.   21P/58/2008...,   v ktorom   predseda   Okresného   súdu   Košice   I   uviedol, že sťažnosť bola dôvodná, keďže súd od 18. 11. 2010 do 15. 11. 2011 neurobil žiaden úkon. Podstatné je to, že v konaní do dnešného dňa, teda po viac ako 6 rokoch od jeho začatia, nedošlo k náprave uvedeného protiprávneho stavu.“.

2. Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   359/2013-17   z 28.   augusta   2013   prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

3. Následne 24. septembra 2013 vyzval ústavný súd okresný súd prostredníctvom jeho predsedu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Okresný   súd   doručil   ústavnému   súdu   svoje   vyjadrenie   spolu   s požadovaným   súdnym spisom 22. októbra 2013. Vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti   a predložil   tento   chronologicky   usporiadaný   prehľad   procesných   úkonov v namietanej veci:

„Zákonná zástupkyňa sťažovateľky, B. V., podala dňa 12.6.2007 na Okresný súd Košice II návrh na začatie konania o zvýšenie výživného na mal. dieťa L. V.

Okresný   súd   Košice   II   uznesením   č.   k.   25P/106/2007-10   zo   dňa   20.9.2007, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   5.4.2008,   preniesol   svoju   príslušnosť   na   Okresný   súd Košice I.

Dňa 9.4.2008   bol predmetný spis doručený Okresnému   súdu   Košice I.   Vec   bola pridelená na rozhodnutie sudkyni tunajšieho súdu Mgr. G. P.

Dňa 7.5.2008 súd   začal s prípravou pojednávania,   odporcovi zaslal   opis návrhu na začatie   konania,   výzvy   a poučenia   podľa   §   114   O. s. p.   a taktiež   výzvy   a poučenia podľa §   114   O. s. p.   navrhovateľke.   Ďalej   si   súd   vyžiadal   správy   od   Úradu   práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach a vyzval odporcu na oznámenie presnej adresy jeho zamestnávateľa.

Prvé pojednávanie vo veci súd nariadil na 7.10.2008. Na tomto pojednávaní súd vypočul navrhovateľku a jej zákonnú zástupkyňu. Na pojednávanie sa nedostavil odporca. Pojednávanie bolo odročené na 29.10.2008.

Pojednávanie určené na 29.10.2008 bolo odročené na neurčito na žiadosť právnej zástupkyne   navrhovateľky.   Taktiež   nebolo   vykázané   doručenie   predvolania   na   toto pojednávanie pre odporcu.

Následne súd zisťoval adresu pobytu odporcu. Keďže sa nepodarilo zistiť adresu pobytu odporcu, súd uznesením č. k. 21P/58/2008-48 zo dňa 4.5.2009 ustanovil odporcovi opatrovníka v osobe JUDr. D. H., vyššej súdnej úradníčky Okresného súdu Košice-okolie. Ďalšie pojednávanie vo veci bolo nariadené do 19.5.2009. Toto pojednávanie bolo bez prejednania veci odročené na 23.6.2009 na žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľky a to z dôvodu neprítomnosti navrhovateľky a jej zákonnej zástupkyne.

Ďalšie pojednávanie vo veci bolo nariadené na 23.6.2009. Na tomto pojednávaní súd doplnil dokazovanie výsluchom odporcu a vo veci aj meritórne rozhodol. Proti rozsudku č. k.   21P/58/2008-73   zo   dňa   23.6.2009   podala   odvolanie   navrhovateľka.   Spis   bol   dňa 16.9.2009 spolu s opravným prostriedkom predložený Krajskému súdu v Košiciach. Krajský   súd   v Košiciach   rozsudkom   č.   k.   8CoP/281/2009-112   zo   dňa   10.2.2010 zmenil rozsudok prvostupňového súdu a vo výroku o dlžnom výživnom zrušil rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   bolo   určené   na   4.8.2010.   Súd   doplnil   dokazovanie a pojednávanie odročil na 14.9.2010 za účelom pripojenia spisu Okresného súdu Košice II. Pojednávanie   určené   na   14.9.2010   sa   neuskutočnilo   z dôvodu   neospravedlnenej neprítomnosti navrhovateľky a jej právnej zástupkyne.

Ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   29.9.2010.   Toto   pojednávanie   bolo   po prejednaní veci odročené na 19.10.2010 za účelom výsluchu svedkov.

Pojednávanie   dňa   19.10.2010   sa   neuskutočnilo   na   žiadosť   právnej   zástupkyne navrhovateľky.

Ďalšie pojednávanie bolo určené na 4.11.2010. Po prejednaní veci bolo odročené za účelom   doplnenia   dokazovania   na   18.11.2010.   Toto   pojednávanie   sa   však   z dôvodu práceneschopnosti sudkyne neuskutočnilo.

Ďalšie   pojednávanie   bolo   určené   na   15.11.2011   a ďalšie   na   14.12.2011. Na pojednávaní   dňa   17.1.2012   súd   vo   veci   opätovne   rozhodol.   Proti   rozsudku č. k. 21P/58/2008-218   zo   dňa   17.1.2012   podala   odvolanie   navrhovateľka.   Spis   bol predložený   Krajskému   súdu   v Košiciach   7.8.2012.   Krajský   súd   v Košiciach   rozsudkom č. k. 8CoP/321/2012-264 zo dňa 27.3.2013 čiastočne zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a v časti vo výroku o dlžnom výživnom a vo výroku o trovách konania zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ďalší   termín   pojednávania   súd   určil   na   9.7.2013,   kedy   vo   veci   aj   opakovane rozhodol.   Proti   rozsudku   č.   k.   21P/58/2008-280   zo   dňa   9.8.2013 (správne   malo   byť 9. 7. 2013, pozn.) podal odvolanie odporca. Spis bol dňa 1.10.2013 predložený Krajskému súdu v Košiciach.“

Okresný   súd   ďalej   vo   svojom   vyjadrení   uvádza,   že „po   právnej   stránke   sa predmetná vec nejaví ako zložitá, tvorí štandardnú súčasť agendy prvostupňových súdov. Určitú mieru zložitosti predstavuje skutková stránka veci. K dĺžke konania prispeli však aj účastníci konania. Niekoľko pojednávaní súd odročil na žiadosť navrhovateľky a taktiež dlhodobo súd nevedel doručiť návrh, výzvy a poučenia odporcovi, nakoľko súdu nebola známa adresa jeho pobytu. Keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo odvolacím súdom dvakrát zmenené a čiastočne zrušené, nasvedčuje to, že postup súdu nebol efektívny a určitú časť   zodpovednosti   za   dĺžku   konania   má   aj   súd.“. Okresný   súd   súčasne   uviedol,   že požadovaný súdny spis nemôže ústavnému súdu doručiť, pretože sa nachádza na krajskom súde z dôvodu podaného opravného prostriedku odporcu.

5.   Ústavný   súd   5.   novembra   2013   zaslal   vyjadrenie   okresného   súdu   právnej zástupkyni   sťažovateľky   s možnosťou   zaujať   k nemu   stanovisko   a so   žiadosťou o vyjadrenie sa   k otázke   možného upustenia   od ústneho   pojednávania vo veci.   Súčasne ústavný súd požiadal krajský súd o doručenie súdneho spisu okresného súdu v predmetnej veci.

6. Krajský súd doručil ústavnému súdu požadovaný súdny spis 14. novembra 2013.

7. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne doručila ústavnému súdu 26.   novembra   2013   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu,   v ktorom   v prvom   rade súhlasila   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci.   Súčasne   poukázala   na   viaceré nedostatky v postupe okresného súdu, ktorými podľa jej názoru bolo porušené jej základné právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ide   o nesústredený   postup pri rozhodovaní   okresného   súdu   v merite   (dopĺňanie   rozsudku   dopĺňacími   rozsudkami, zrušenie   týchto   rozsudkov   krajským   súdom   pre   procesné   pochybenia   okresného   súdu), ako aj o kratšie trvajúce obdobia nečinnosti (nariadenie pojednávania 4. augusta 2010, teda po šiestich mesiacoch od predchádzajúceho rozhodnutia krajského súdu o odvolaní, obdobie od   18.   novembra   2010   do   15.   novembra   2011).   Napokon   si   vo   svojom   stanovisku sťažovateľka uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby v sume 496,74 €.

8. Keďže účastníci konania vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   so   stanoviskami   účastníkov   konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   žalovaného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95).

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde ide o zvýšenie výživného na maloleté dieťa. Návrhy uvedeného typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a ich metodika pri rozhodovaní o týchto návrhoch je dostatočne jasná a podopretá ich stabilizovanou   judikatúrou,   čo   potvrdil   i samotný   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení doručenom   ústavnému   súdu   22.   októbra   2013.   V ňom   tiež   okresný   súd   konštatuje, že „určitú mieru zložitosti predstavuje skutková stránka veci“, nijako však toto tvrdenie nezdôvodnil. Ústavný súd konštatuje, že vec v zásade nie je právne ani skutkovo zložitá. Vychádzajúc zo spisového materiálu možno uzavrieť, že dokazovanie sa v konaní sústredilo na objasňovanie skutočností nevymykajúcich sa z rámca štandardných faktov podstatných pre rozhodnutie o uplatnenom nároku na zvýšenie výživného pre maloleté dieťa.

Nemožno   opomenúť,   že   okresný   súd   v počiatočnej   fáze   konania   mal   problémy s doručovaním   písomností   na   adresu   otca   sťažovateľky,   čo   okrem   iného   spôsobilo, že uznesenie   Okresného   súdu   Košice   II   z 20.   septembra   2007   o prenesení   príslušnosti na okresný   súd   nadobudlo   právoplatnosť   až   5.   apríla   2008.   Následne   sa   pojednávanie nariadené na 7. október 2008 uskutočnilo napriek nevykázanému doručeniu predvolania otcovi sťažovateľky, keďže okresný súd sa rozhodol, že „podľa ust. § 101 ods. 2 bude... pojednávať v jeho neprítomnosti“. Ďalšie pojednávanie nariadené na 29. október 2008 bolo potrebné   odročiť   na   neurčito   nielen   pre   neprítomnosť   otca   sťažovateľky, ale aj pre ospravedlnenú   neprítomnosť   účastníkov   na   strane   navrhovateľa. V nadchádzajúcom   období   okresný   súd   zisťoval   adresu   pobytu   otca   sťažovateľky a v dôsledku neúspechu mu uznesením č. k. 21 P 58/2008-48 zo 4. mája 2009 ustanovil opatrovníka   na zastupovanie v konaní.   Od pojednávania 23.   júna 2009   sa   však   už otec sťažovateľky nariadených pojednávaní riadne zúčastňoval.

Isté   spomalenie   postupu   v konaní   teda   bolo   vyvolané   ťažkosťami   s doručovaním súdnych   zásielok   otcovi   sťažovateľky.   K tomu   ústavný   súd   uvádza,   že zložitosť   veci zbavuje   súd   zodpovednosti   za   pretrvávanie   právnej   neistoty   účastníka   vtedy,   ak   súd priebežne robí úkony prispievajúce k odstráneniu príčin zložitosti veci (napr. II. ÚS 33/99). V období od 29. októbra 2008 do 23. júna 2009 okresný súd adresoval Registru obyvateľov Slovenskej republiky, Zboru väzenskej a justičnej stráže i príslušnému útvaru Policajného zboru   žiadosti   o oznámenie   aktuálnej   adresy   pobytu   otca   sťažovateľky.   Zároveň   žiadal Mestskú políciu Košice o doručenie zásielky na známu adresu trvalého pobytu. Posledná odpoveď od dožiadaných orgánov bola okresnému súdu doručená 13. januára 2009. Keďže zisťovanie   adresy   aktuálneho   miesta   pobytu   otca   sťažovateľky   bolo   aj   tak   bezúspešné, okresný súd mu potom 4. mája 2009 ustanovil opatrovníka.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v konaní   dospel   ústavný   súd   po   preskúmaní   vyžiadaného   súdneho   spisu   k záveru,   že sťažovateľka   podaním   doručeným   okresnému   súdu   27.   júla   2009   zmenila   vzhľadom na zmenu pomerov na jej strane (prijatie na vysokoškolské štúdium) návrh vo veci samej. Okresný   súd   navrhovanú   zmenu   povolil   uznesením   z 29.   septembra   2010.   Využitie možností daných sťažovateľke procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie jej práv v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

Strane   navrhovateľa   treba   tiež   pričítať   isté   spomalenie   konania   spôsobené   ich neúčasťou   na   nariadených   pojednávaniach   (29.   októbra   2008   –   ospravedlnená   neúčasť, 19. mája 2009 – ospravedlnená neúčasť, 14. septembra 2010 – neospravedlnená neúčasť, 19. októbra 2010 – ospravedlnená neúčasť).

3. Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   pri   posúdení   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy. Vychádzal pritom z porovnania prehľadu úkonov súdu vo   veci   obsiahnutého   vo   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu   a z vlastných   zistení z vyžiadaného súdneho spisu.

Okresný   súd   totiž   v chronologickom   prehľade   svojich   úkonov   v žalovanej   veci opomenul uviesť nasledujúce, pre rozhodovanie ústavného súdu podstatné skutočnosti.

3.1 Okresný súd rozsudkom č. k. 21 P 58/2008-73 z 23. júna 2009 zvýšil výživné otca na maloletú sťažovateľku na sumu 49,79 € mesačne od 12. júna 2007 do 30. septembra 2007   a od 1. októbra   2007   do   budúcnosti   na   sumu   66,39   €.   Zároveň   dlžné   výživné, ktoré vzniklo zvýšením za obdobie od 12. júna 2007 do 31. júla 2009, v sume 1 044,94 € povolil otcovi splácať spolu s bežným výživným. Takto však nerozhodol o celom predmete konania   vymedzenom   v žalobnom   návrhu   žalujúcej   strany,   a preto na základe   návrhu sťažovateľky   z 21.   júla   2009   okresný   súd   dopĺňacím   rozsudkom   č.   k.   21 P 58/2008-92 z 30. júla 2009 návrh vo veci samej v prevyšujúcej časti zamietol.

Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   8   CoP   281/2009-112 z 10. februára   2010   čiastočne   zmenil   prvostupňový   rozsudok   v spojení   s dopĺňacím rozsudkom   a čiastočne   ho   zrušil,   a   to   vo   výroku   o zvýšení   výživného,   vo   výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti   od 1. septembra 2009 do budúcna, vo výroku o dlžnom   výživnom   od   1.   septembra   2009   do   budúcna, vo   výroku   o trovách   konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa krajského súdu „skutkový základ zistený súdom prvého stupňa v ďalšom priebehu konania sa zmenil tak, že právne posúdenie súdu prvého stupňa už nemožno aplikovať od 1.9.2009“, preto „je nevyhnutné,   aby   súd   prvého   stupňa   potom,   čo rozhodne   o zmene   návrhu,   vykonal dokazovanie   za   účelom   zistenia   úplne   nového   skutkového   základu   od 1.9.2009 do budúcna...“.

Okresný súd teda z dôvodu odvolania podaného sťažovateľkou nedisponoval spisom od 16. septembra 2009 do   19. februára 2010 (5 mesiacov).   Následne až 16. júla 2010 (5 mesiacov) nariadil pojednávanie na 4. august 2010.

Po   doplnení   dokazovania   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   21   P   58/2008-218 zo 17. januára   2012   určil   výživné   otca   pre   sťažovateľku   v sume   35   €   mesačne od 1. septembra   2009   do   budúcna,   dlžné   výživné   za   obdobie   od   1.   septembra   2009 do 31. januára 2011 v sume 1 015 € povolil otcovi sťažovateľky splácať spolu s bežným výživným a žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal.

Opravným uznesením č. k. 21 P 58/2008-226 z 1. februára 2012 okresný súd opravil prvé   dva   výroky   svojho   rozsudku   zo   17.   januára   2012   tak,   že   zvýšil   výživné   otca pre sťažovateľku zo sumy 23,24 € mesačne na sumu 35 € mesačne od 1. septembra 2009 do budúcnosti   a dlžné   výživné   v sume   1   015   €   za   obdobie   od   1.   septembra   2009 do 31. januára 2011 povolil otcovi splácať spolu s bežným výživným.

Dopĺňacím rozsudkom č. k. 21 P 58/2008-228 z 1. februára 2012 okresný súd doplnil výrok   rozsudku   zo   17.   januára   2012   o výrok: „...tým   sa   mení   výška   výživného   určená rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 17C/316/02-42 zo dňa 18.12.2002.“

Na   základe   návrhu   sťažovateľky   okresný   súd   ďalším   dopĺňacím   rozsudkom č. k. 21 P 58/2008-243 z 2. apríla 2012 doplnil prvostupňový rozsudok zo 17. januára 2012 o výrok: „V prevyšujúcej miere návrh matky na zvýšenie výživného zamieta.“

Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   8   CoP   321/2012-264 z 27. marca 2013 čiastočne zmenil rozsudok okresného súdu zo 17. januára 2012 v spojení s opravným   uznesením   i dopĺňacími   rozsudkami   a čiastočne   ho zrušil,   a to   vo   výroku o dlžnom výživnom, vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Zrušujúci výrok založil na zistenej nedostatočnosti odôvodnenia výroku o dlžnom výživnom.

Ak   sú   predmetom   konania   vzájomné   vzťahy   medzi   rodičmi   a deťmi,   konaniam o týchto vzťahoch majú príslušné súdy venovať mimoriadnu starostlivosť, pretože dĺžka napadnutého   konania   závažne   ovplyvňuje   zabezpečenie   základných   životných   potrieb týchto detí (napr. I. ÚS 194/03, III. ÚS 24/09, IV. ÚS 277/2012).

Aj z judikatúry ESĽP vyplýva, že v špecifických prípadoch pri posudzovaní doby konania pred súdnymi orgánmi treba brať do úvahy nielen celkovú zložitosť prípadu, postup účastníka súdneho konania a postup príslušného súdu, ale tiež samotný predmet konania, t. j. čo je pre účastníka konania v tomto konaní v stávke – „at stake“ (rozsudok z 31. marca 1987,   X.   v.   Francúzsko,   rozsudok   z   20.   marca   1989,   Bock   v.   Germany,   rozsudok z 31. marca   1992,   X.   v.   Francúzsko,   rozsudok   z 26. apríla   1994,   Vallée   v.   Francúzsko, rozsudok z 8. februára 1996, A. and others v. Dánsko a iné). Medzi tie veci, u ktorých sa pri posudzovaní dĺžky   konania zohľadňuje aj predmet konania, judikatúra štrasburských orgánov zaradila aj vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, takže konaniu o nich majú príslušné   súdne   orgány   venovať   mimoriadnu   starostlivosť,   pretože   akékoľvek   procesné omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu (rozsudok z 8. júla 1987, H. v. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie, § 85).

3.2 Vo svetle formulovaných požiadaviek sa podstatne mení aj pohľad na posúdenie prieťahov   v   predmetnej   veci   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov,   účelom   ktorého   je,   aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej neistoty, kvôli čomu prebieha súdne konanie (mutatis mutandis II. ÚS 66/02).

Podľa názoru ústavného súdu viaceré nedostatky v postupe okresného súdu svedčia v prospech   záveru,   že   okresný   súd   nevenoval   v celom   priebehu   žalovaného   konania mimoriadnu starostlivosť rozhodovaniu o návrhu sťažovateľky na zvýšenie výživného tak, ako to vyžaduje uvedená rozhodovacia prax ESĽP.

V úvodnom štádiu konania si okresný súd zaobstaral potrebné písomné podklady do 27. mája 2008. Avšak až 7. októbra 2008, teda po viac ako štyroch mesiacoch, uskutočnil prvé   pojednávanie   vo   veci.   Z vyžiadaného   spisu   pritom   nevyplýva   žiadna   prekážka, ktorá by v tom čase okresnému súdu   bránila nariadiť pojednávanie aj skôr (v tom čase nevznikali ani problémy s doručovaním písomností otcovi sťažovateľky, keďže tento návrh na začatie konania s výzvou na vyjadrenie riadne osobne prevzal). Štandardným postupom prvostupňových súdov v počiatočnom štádiu konania je zaslanie návrhu na začatie konania druhej sporovej strane na vyjadrenie už so súčasným nariadením prvého pojednávania. V tu posudzovanom prípade okresný súd zaslal návrh na začatie konania otcovi sťažovateľky s výzvou na vyjadrenie sa k nemu a až dva mesiace po doručení vyjadrenia (28. júla 2008) nariadil pojednávanie na 7. október 2008.

Ďalšie kratšie obdobie nečinnosti vykazovalo žalované konanie od 13. januára 2009 do 4. mája 2009 (takmer štyri mesiace). Okresnému súdu nič nebránilo, aby skôr ustanovil otcovi sťažovateľky opatrovníka na účel plynulého pokračovania v konaní.

Po   vrátení   veci   z krajského   súdu   (19.   februára   2010)   a následnom   doručení odvolacieho   rozsudku   krajského   súdu   účastníkom   konania   (8.   marca   2010   a 11.   marca 2010) okresný súd až 16. júla 2010 nariadil pojednávanie na 4. august 2010. Žalované konanie   teda   opätovne   vykazovalo   kratšie,   avšak   ničím   neodôvodnené   spomalenie v rozsahu štyroch mesiacov.

Podstatným   obdobím   bezdôvodnej   procesnej   pasivity   okresného   súdu   bol   časový úsek od 4. novembra 2010 (pojednávanie) do 15. novembra 2011 (pojednávanie). Okresný súd bol v tomto prípade nečinný viac ako rok bez existencie akejkoľvek procesnej prekážky.

Vo vzťahu k skutočnostiam rekapitulovaným v predchádzajúcom texte ústavný súd konštatuje,   že   procesný   postup   okresného   súdu   v žalovanom   konaní   sa   nevyznačoval rozsiahlymi   obdobiami   bezdôvodnej   procesnej   pasivity.   Ústavný   súd   však   už   vyslovil, že závažnosť   doby   nečinnosti   súdu   sa   zvyšuje,   keď   po   nej   nasledujú   jednoduché úkony, ktoré   si   nevyžadovali   dlhodobé   štúdium   alebo   inú   prípravu   (III.   ÚS   101/01, III. ÚS 192/2013). O takýto prípad išlo pri nariaďovaní prvého pojednávania na 7. október 2008   a   na   4.   august   2010,   ako   aj   pri   ustanovovaní   opatrovníka   otcovi   sťažovateľky. Preto aj identifikované štvormesačné obdobia nečinnosti považuje ústavný súd s osobitným prihliadnutím   na   predmet   konania   a jeho   význam   pre   sťažovateľku   za vadné   z pohľadu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Navyše,   nemožno   opomenúť   viac   než   ročné   obdobie   úplnej   procesnej   pasivity okresného súdu (od 4. novembra 2010 do 15. novembra 2011), ktoré je v konaní vo veci starostlivosti o maloletého ústavne neakceptovateľné.

Bezdôvodnou nečinnosťou sa teda okresný súd podieľal na celkovej dĺžke konania v rozsahu dvoch rokov.

3.3 Ústavný súd ku skutočnostiam uvedeným okresným súdom v jeho vyjadrení i zisteným z vyžiadaného súdneho spisu ďalej uvádza, že aj keď správanie štátneho orgánu spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   sa   obvykle   prejavuje nečinnosťou   orgánu   s právomocou konať o veci, pre splnenie účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je právne   významné   akékoľvek   správanie   štátneho   orgánu.   To   znamená,   že aj   nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   osoba   obrátila   na   štátny   orgán,   aby o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99, III. ÚS 24/09).

Po preštudovaní vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že postup okresného súdu   sa   v niektorých   prípadoch   vyznačoval   aj   nesústredenosťou.   Priamym   dôkazom formulovaného   záveru   sú   dopĺňacie   rozsudky,   ktoré   bolo   vo   vzťahu   k obom   doteraz vyhláseným   rozsudkom   vo   veci   samej   potrebné   vydať,   lebo   okresný   súd   bezdôvodne zakaždým   opomenul   rozhodnúť   o celom   predmete   konania.   Navyše,   v poradí   druhý rozsudok vo veci samej (zo 17. januára 2012) musel okresný súd vo výroku opravovať opravným uznesením.

Dôkazom   nesústredenosti   relevantnej   z hľadiska   požiadaviek   plynúcich zo základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   aj   odvolací rozsudok krajského súdu č. k. 8 CoP 321/2012-264 z 27. marca 2013, ktorým tento v časti prvostupňový   rozsudok   okresného   súdu   v spojení   s opravným   uznesením   a s dopĺňacími rozsudkami musel zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie pre nedostatočné odôvodnenie nerešpektujúce § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Krajský súd zdôraznil, že okresný súd „vôbec neodôvodnil výrok o dlhu na výživnom napriek tomu, že mu krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení z 10.2.2010 č. k. 8CoP/281/2009-17 priamo uložil, aby v odôvodnení dôsledne uviedol, ako za určité obdobie dospel k sume predstavujúcej dlh na výživnom...“.

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   zastáva   názor,   že   v dôsledku popísaných   pochybení   okresného   súdu   a nevyhnutnosti   ich   následnej   korekcie rozhodnutiami krajského súdu v odvolacom konaní došlo k takému predĺženiu namietaného konania, že to so zreteľom najmä na povahu danej veci (zvýšenie výživného) považuje z ústavného hľadiska za neudržateľné.

4. Kratšie obdobia procesnej pasivity pred vykonaním jednoduchých úkonov spojené s rok trvajúcou nečinnosťou od 4. novembra 2010 do   15. novembra 2011 a opakovaná nesústredenosť   konajúceho   súdu   pri   rozhodovaní   o predmete   konania   predstavujú podľa názoru   ústavného   súdu   faktory,   ktoré   sa   svojím   kumulatívnym   pôsobením rozhodujúcim spôsobom podpísali pod skutočnosť, že ani po takmer šesť a pol roku nie je žalované konanie v celom jeho predmete právoplatne ukončené. Formulovaný záver platí aj napriek popísaným problémom s doručovaním súdnych písomností otcovi sťažovateľky a štvornásobnej   neúčasti   strany   navrhovateľa   na   nariadených   pojednávaniach.   Dôvodom takéhoto hodnotenia je predovšetkým charakter konania a jeho význam pre sťažovateľku. Zistený   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   nesvedčí   o tom,   že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. To napokon viedlo aj k nedodržaniu zákonnej lehoty určenej podľa § 176 ods. 3 OSP na rozhodnutie vo veci starostlivosti o maloletú.

Ústavný súd dospel k záveru, že zistená dĺžka nečinnosti okresného súdu i charakter nesústredenosti jeho postupu v pomere k celkovej dĺžke posudzovaného konania zakladá právomoc na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy i práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti navrhla takéto rozhodnutie a z obsahu vyžiadaného spisu   vyplýva,   že   po   rozhodnutí   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   bude   zo   strany okresného   súdu   potrebné   vykonať   ďalšie   relevantné   procesné   úkony   voči   účastníkom konania   (minimálne   doručiť   účastníkom   konania   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   tak, aby konanie mohlo byť právoplatne ukončené). Ústavný súd preto prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľky garantovaného jej čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka   navrhla   priznať   jej   finančné   zadosťučinenie   v sume   4 000   €, čo zdôvodnila   poukazom   na skutočnosť,   že „predmetom   konania   je   zvýšenie   výživného pre sťažovateľku, ktoré je potrebné na zabezpečenie jej nevyhnutných životných potrieb. S prihliadnutím   na   to,   že   to   bol   práve   okresný   súd,   orgán,   ktorého   úlohou   je   ochrana zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, je dôsledok – pocit márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti, ktorý sťažovateľka nezvratne nadobudla, neospravedlniteľný.“.

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09). Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   finančnom   zadosťučinení   vzal   do úvahy   najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľky, jej správanie počas predmetného konania, a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného práva.

Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   berúc   do   úvahy   spomenuté determinanty považuje za primerané priznať sťažovateľke sumu 2 500 € (bod 3 výroku nálezu). Pri určovaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti   a zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva   spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov konania v sume 496,74 €, a to za tri úkony právnej služby.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   služby, a to za prevzatie   a prípravu   zastupovania   a za   písomné   podanie   (sťažnosť).   Stanovisko doručené ústavnému súdu 26. novembra 2013 vyhodnotil ústavný súd ako neprinášajúce nové   skutkové   tvrdenia   alebo   právnu   argumentáciu,   ktoré   by   boli   spôsobilé   ovplyvniť záverečný   úsudok   ústavného   súdu   o predmete   konania.   Sťažovateľka   v tomto   podaní v podstate iba rekapitulovala námietky voči postupu okresného súdu, ktoré už boli vznesené v samotnej sťažnosti.

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   účinnom v čase vykonania úkonov právnej   služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha   ako základná tarifa   podľa   §   11   ods.   3   vyhlášky   1/6   z   výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky, t. j. zo sumy 781 € pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 7,81 € za každý úkon právnej pomoci.

S poukazom na výsledok konania má sťažovateľka nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013. Základná sadzba tarifnej odmeny teda predstavuje sumu 260,32 €.

K tejto   sume   bolo   potrebné   pripočítať   režijný   paušál   v   sume   15,62   €   (dvakrát 7,81 €). Náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľky je 275,94 €. Takto vyčíslenú sumu bolo potrebné zvýšiť o 20 % daň z pridanej hodnoty, keďže sťažovateľka preukázala, že jej právna zástupkyňa je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Spolu teda náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje sumu 331,13 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Okresný súd je povinný zaplatiť   ju   na účet   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013