znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 359/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P. s. r. o., V., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených   čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozhodnutiami   Daňového   úradu   Košice č. 9818301/1/756606/2012   z 3.   apríla   2012,   č.   9818301/1/756654/2012   z 3.   apríla   2012 a č. 9818301/1/756463/2012 z 3. apríla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P. s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti P.   s. r. o.,   V. (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutiami Daňového úradu Košice (ďalej len „daňový úrad“) č. 9818301/1/756606/2012 z 3. apríla 2012, č. 9818301/1/756654/2012 z 3.   apríla   2012   a č. 9818301/1/756463/2012   z 3.   apríla   2012 (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutia“).   Daňový   úrad   týmito   rozhodnutiami   nevyhovel   žiadostiam   sťažovateľky o odpustenie   zmeškania   lehoty   na podanie   odvolaní   proti   jeho   predchádzajúcim rozhodnutiam.

Sťažovateľka v úvodnej časti sťažnosti opisuje skutkový stav predchádzajúci podaniu jej sťažnosti ústavnému súdu a v tejto súvislosti najmä uvádza, že podaním z 23. novembra 2011 označeným ako „Výzva na odstránenie prekážky v postupe daňového úradu“ (ďalej len „Výzva“) vyzvala „vtedajší daňový úrad K. (v súčasnosti Daňový úrad K., kontaktné miesto K. - ďalej len daňový úrad) na odstránenie prekážky zapríčinenej jeho nesprávnym a nezákonným procesným postupom...“, pričom podaniu označenej „Výzvy“ predchádzalo udelenie   všeobecnej   plnej   moci   M.   V.,   M.,   ako   spoločníkom   a   bývalým   konateľom sťažovateľky   z 1. júna 2011 „p.   D.   B.,   B.,   ktorá   zahŕňala   oprávnenie   na   zastupovanie daňového subjektu aj v daňovom konaní. O tejto skutočnosti bol daňový úrad upovedomený na ústnom pojednávaní konanom dňa 14. 6. 2011, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní pod č. 738/320/15306/2011/Kaš...

Následne D. B. ako splnomocnenec sťažovateľa udelila substitučné plnomocenstvo Občianskemu združeniu D., B. (ďalej len občianske združenie DR SR). Po tom čo bolo substitučné plnomocenstvo doručené daňovému úradu, tento reagoval oznámením, v ktorom uviedol,   že   substitučné   plnomocenstvo   pre   Občianske   združenie   DR   SR   neakceptuje z dôvodu, že plná moc pre zastupovanie vo všetkých právnych veciach pre p. D. B. nebola do toho času na daňový úrad doručená.

V uvedenom postupe daňového úradu vidí sťažovateľ nezákonnosť, nakoľko daňový úrad postupoval v rozpore s ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb..., a to tým, že namiesto výzvy na predloženie plnomocenstva pre p. D. B. v lehote nie kratšej ako 8 dní (lehota určená správcom dane v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.) zaslal sťažovateľovi a Občianskemu   združeniu   DR   SR   len   oznámenie   o   neakceptovaní   substitučného plnomocenstva...“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   v   danom   prípade „išlo   o   odstrániteľný   nedostatok, keďže riadne úradne overené plnomocenstvo udelené dňa 1.6.2011 p. M. V. p. D. B. by v prípade výzvy v zmysle § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. mohlo byť doložené, čím by zanikol   dôvod   pre   neakceptáciu   substitučného   plnomocenstva   udeleného   občianskemu združeniu DR SR. Postupom daňového úradu však bola táto možnosť sťažovateľovi odňatá, čím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR.

Rovnako nezákonne postupoval daňový úrad aj v prípade ďalších podaní urobených za sťažovateľa občianskym združením DR SR, na ktoré opätovne reagoval len oznámeniami, v   ktorých   uviedol,   že   na   podania   nie   je   možné   prihliadať,   nakoľko   boli   podané neoprávnenou osobou.“.

Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   uvedený   postup   daňového   úradu   je   v   rozpore aj s „Metodickým   pokynom   Daňového   riaditeľstva   SR   k   zastupovaniu   na   základe plnomocenstva“,   ktorý   síce „predstavuje   len   normatívnu   internú   inštrukciu,   ktorá   je záväzná len pre zamestnancov daňových orgánov, ide v tomto prípade len o logický výklad ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý v kontexte so zásadou proporcionality sleduje predovšetkým umožnenie reálneho uplatnenia a ochrany práv daňového subjektu v daňovom konaní a preto tento pokyn nemožno opomenúť.

Závažnou ujmou, ktorá v nadväznosti na nesprávny a nezákonný postup daňového úradu   sťažovateľovi   vznikla,   bola   predovšetkým   skutočnosť,   že   jeho   ďalšie   podania, ktorými boli   odvolanie   proti   rozhodnutiu   č.   738/230/21245/11/Bac   zo   dňa   24.8.2011, rozhodnutiu   č.   738/230/21602/11/Bac   zo   dňa   2.9.2011   a   rozhodnutiu č. 738/230/18329/11/PekZ   zo   dňa   20.7.2011,   ktoré   podalo   občianske   združenie   DR   SR za sťažovateľa boli daňovým úradom zamietnuté z dôvodu, že boli podané osobou na to nepríslušnou v zmysle § 47 ods. 5 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. o čom bol daňový subjekt vyrozumený Oznámením...

Hoci sťažovateľ rešpektuje, že v prípade zamietnutia odvolania postupoval daňový úrad striktne v zmysle § 47 ods. 5 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb... ako aj v zmysle vyššie uvedeného   metodického   pokynu,   tento   postup   neobstojí   vzhľadom   na   vyššie   uvedený nezákonný   postup   daňového   úradu,   ktorý   predchádzal   podaniu   odvolania, a preto ani postup, ktorým daňový úrad zamietol odvolanie nemožno považovať za zákonný, nakoľko platí zásada IUS EX INIURIA NON ORITUR, čo znamená, že z bezprávia právo nevzniká.

Rovnakým nezákonným postupom postupoval daňový úrad (jednak bývalý daňový úrad T. ako aj bývalý daňový úrad K., v súčasnosti oba patriace pod daňový úrad K.) aj u ostatných   spoločností   personálne   prepojených   p.   M.   V.   ako   spoločníkom   a   bývalým konateľom, čím vzniká dôvodné podozrenie, že účelom a cieľom postupu daňového úradu nebolo umožnenie reálneho uplatnenia práv daňovým subjektom ale naopak odňatie práva konať pred štátnym orgánom, čo v konečnom dôsledku viedlo k správoplatneniu rozhodnutí, ktorými bola spoločnostiam personálne prepojeným p. M. V. uložená peňažná povinnosť (jednak   dodatočné   platobné   výmery,   ako aj   rozhodnutia   o   uložení   pokuty),   ktoré   bez ďalšieho spĺňajú podmienky stanovené § 74 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. pre exekučný titul... Daňové exekúcie, ktoré môže daňový úrad vykonať na základe týchto exekučných titulov   sú   následne   spôsobilé   privodiť   spoločnostiam   personálne   prepojeným   p.   M.   V. ekonomickú   likvidáciu,   čo   je   podľa   sťažovateľa   jediným   a   konečným   cieľom   daňového úradu ako aj ostatných daňových orgánov, namiesto toho, aby náležité prihliadali na práva sťažovateľa a možnosť ich reálneho uplatňovania a umožnili tak riadny zákonný proces. Vyššie uvedeným podaním zo dňa 23. 11. 2011 sťažovateľ vyjadril svoj zámer podať odvolanie prostredníctvom inštitútu odpustenia zmeškania lehoty, nakoľko hore uvedená situácia nedávala sťažovateľovi ako ani daňovému úradu žiadne iné prostriedky nápravy, ktoré   by   umožnili   reálne   uplatnenie   práv   sťažovateľom   (okrem   ústavnej   sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd). Ako dôležitý dôvod uviedol sťažovateľ popísaný nezákonný postup daňového úradu, pričom v záujme riešenia tejto situácie navrhol za čas odpadnutia dôvodov zmeškania lehoty považovať deň doručenia odpovede daňového úradu na výzvu sťažovateľovi, t. j. aby sťažovateľovi v zmysle ustanovenia § 13b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. plynula od tohto dňa 30 dňová lehota na podanie žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty spolu s odvolaním voči uvedenému rozhodnutiu.

Na výzvu sťažovateľa zaslal daňový úrad Oznámenie, v ktorom uviedol, že posúdil obsah podania sťažovateľa a dospel k záveru, že podanie sťažovateľa je nekvalifikované, nakoľko žiada daňový úrad, aby mu umožnil podať podnet, pričom takýto inštitút zákon č. 511/1992   Zb.   nepozná.   Zároveň   uviedol,   že   zákon   č.   511/1992   Zb.   umožňuje   podať žiadosť o   odpustenie zmeškania lehoty,   pričom   po podaní   žiadosti   daňový úrad   posúdi závažnosť a dôvody, pre ktoré subjekt žiada o odpustenie zmeškanej lehoty a rozhodne... Na   oznámenie   daňového   úradu   reagoval   sťažovateľ   Vyjadrením   k   oznámeniu. Vo vyjadrení   uviedol,   že   oznámenie   daňového   úradu   považuje   za   značne   rozporuplné, a to najmä z dôvodu,   ako tento pristúpil k posúdeniu podania sťažovateľa - t. j. Výzvy na odstránenie   prekážky   v   postupe   daňového   úradu.   Vo   vyjadrení   argumentoval   najmä postupom vtedajšieho daňového úradu T., ktorý na totožné výzvy iných daňových subjektov u ktorých bol miestne príslušným daňovým úradom, vzhľadom k tomu, že vo výzve nimi podanej sa uvádzal zámer daňového subjektu žiadať o odpustenie zmeškania lehoty, posúdil výzvu podľa obsahu podania za žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty. Rovnako daňový úrad T. posúdil aj deň, kedy odpadli dôvody zmeškania lehoty na 9. 11. 2011 (o tejto skutočnosti je v prípade daňových subjektov u ktorých bol miestne príslušným daňovým úradom   daňový   úrad   K.   spísaná   zápisnica   o   ústnom   pojednávaní č. 738/320/27410/2011/Tom   zo   dňa   9.   11.   2011),   kedy   žalobca   splnomocnil   na   daňové konanie   splnomocneného   zástupcu   a   za   dodržanie   30   dňovej   lehoty   považoval   úkon vykonaný   splnomocneným   zástupcom   vo   veci   podania   výzvy   na   odstránenie   prekážky v postupe daňového   úradu,   ktoré splnomocnený zástupca   vykonal podaním   dňa 23.   11. 2011...

Vo   vyjadrení   ďalej   sťažovateľ   vyzval   daňový   úrad,   aby   jeho   podanie   -   Výzvu na odstránenie prekážky v postupe daňového úradu, posúdil v zmysle § 20. ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. rovnako, resp. obdobne ako totožné výzvy iných daňových subjektov posúdil daňový   úrad   T.   a   to   najmä   z   dôvodu,   že   v   prípade   podania   ďalšej   žiadosti   žalobcom a následného obdobného posúdenia času odpadnutia dôvodov (t. j. 9. 11. 2011) by nemohla byť dodržaná lehota podania žiadosti do 30 dní od odpadnutia dôvodov.

Taktiež vo vyjadrení sťažovateľ upovedomil daňový úrad o skutočnosti, že rovnakej žiadosti iného daňového subjektu (išlo konkrétne o daňový subjekt P. s. r. o.,... M. 153...) už vtedajší daňový úrad T. po doplnení žiadostí o odpustenie zmeškanej lehoty o zmeškaný úkon vyhovel, a to rozhodnutím č. 740/230/43479/11/Maže zo dňa 27. 12. 2011 tak, že žiadosti   o   odpustenie   zmeškanej   lehoty   sa   vyhovuje,   zmeškanie   lehoty   sa   odpúšťa a zmeškaný úkon   sa   považuje za úkon vykonaný   v zákonnej lehote.   Zároveň sťažovateľ k vyjadreniu   pripojil   aj   odvolanie   proti   rozhodnutiu   č.   738/230/21245/11/Bac   zo dňa 24.8.2011,   rozhodnutiu   č.   738/230/21602/11/Bac   zo   dňa   2.9.2011   a rozhodnutiu č. 738/230/18329/11/PekZ   zo   dňa   20.7.2011,   t. j.   uskutočnil   zmeškaný   úkon,   aby   jeho žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty zo dňa 23. 11. 2011 bola úplná. V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ aj na § 3 ods. 9 nového daňového poriadku, t. j. zákona č. 563/2009 Z. z... Dňa 10. 4. 2012 boli sťažovateľovi doručené rozhodnutia, ktorými daňový úrad K. nevyhovel   žiadosti   sťažovateľa   o   odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania z dôvodu,   že   žiadateľ   nedodržal   tridsaťdňovú   lehotu   stanovenú   zákonom   na   podanie žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty, v zákonom stanovenej tridsaťdňovej lehote neurobil aj zmeškaný úkon a nepredložil existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie tejto lehoty... V   odôvodnení   predmetného   rozhodnutia   argumentuje   daňový   úrad   skutočnosťou, že sťažovateľ   mal   o   zmeškaní   lehoty   na   podanie   odvolania   preukázateľne   vedomosť   už v čase   podania   výzvy   na   odstránenie   prekážky   v   postupe   daňového   úradu,   ktorá   bola doručená správcovi dane dňa 25.11.2011, pričom svoje dispozičné právo v zmysle § 29 zákona   č. 511/1992   zb.   využil   až   dňa   7.3.2012,   kedy   doručil   správcovi   dane   podanie, z obsahu ktorého vyplýva, že žiada o odpustenie zmeškanej lehoty na podanie odvolania a zároveň   v rovnaký   deň   urobil   aj   zmeškaný   úkon.   Z   týchto   skutočností   podľa   mienky daňového úradu vyplýva, že sťažovateľ nedodržal zákonom stanovenú lehotu pre uplatnenie inštitútu   podľa   ust.   §   13b   zákona   č.   511/1992   Zb.,   nepreukázal   ani   dôležité   dôvody pre odpustenie zmeškanej lehoty a preto nie je možné zmeškanú lehotu odpustiť. Zároveň uviedol, že na odpustenie zmeškania lehoty daňový subjekt nemá právny nárok a je vždy na zvážení   správcu   dane   posúdenie   dôvodov   zmeškania   lehoty   a   následné   rozhodnutie o žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty. Čo sa týka dôležitých dôvodov na nepreukázanie ktorých sa daňový úrad v rozhodnutí taktiež odvolával, týmito sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nezaoberal.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom a napadnutými rozhodnutiami daňového úradu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   ako   aj   čl.   12   ods.   2   ústavy,   zruší   napadnuté   rozhodnutie   a   vráti   ho daňovému úradu na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj úhradu trov konania v sume 323,50 €.

K právomoci   ústavného   súdu   na   prerokovanie   podanej   sťažnosti   sťažovateľka uviedla, že ju podáva „už v tomto štádiu najmä z dôvodu, že v zmysle súčasnej právnej úpravy a existujúcej judikatúry súdov neexistuje v kontexte ust. § 248 zákona č. 99/1963 Zb. a čl. 46 ods. 2 Ústavy SR jednoznačný záver o tom, či rozhodnutie o odpustení zmeškanej lehoty podľa § 13b zákona č. 511/1992 Zb. je preskúmateľné všeobecnými súdmi v rámci inštitútu   žalôb   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   a postupov   správnych   orgánov podľa § 247   a nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.,   čo   by   v prípade,   ak   by   konanie   o žalobe o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   o odpustení   zmeškanej   lehoty   (ktorú   sťažovateľ podal súčasne s touto sťažnosťou na Krajský súd v Košiciach) bolo všeobecným súdom v zmysle § 250d   ods.   3   zastavené z dôvodu,   že žaloba   smeruje proti   rozhodnutiu,   ktoré nemôže   byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   za   súčasného   nepodania   sťažnosti... v zmysle čl. 127 Ústavy SR malo za následok zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti určenej v § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. a sťažovateľ by tým prišiel o akúkoľvek možnosť domáhať sa preskúmania a nápravy nezákonného postupu a rozhodovania daňového úradu ako porušovateľa jeho základného práva a slobody“.

II.

Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy postupom a napadnutými rozhodnutiami daňového úradu, proti ktorým podľa § 29 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú prípustné opravné prostriedky.

1. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a podstata princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií. Ústavný   súd   predstavuje   z   tohto   hľadiska   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus, ktorý nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04).

Súčasťou   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa   piatej   časti   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných   prostriedkov   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov orgánov   verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP) a tiež... konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (§ 250v OSP).

V   posudzovanom   prípade   pred   právomocou   ústavného   súdu   ešte   existuje   iný (všeobecný)   súd,   ktorý   je   v   prvom   rade   povolaný   poskytnúť   ochranu   označených základných   práv   sťažovateľky, a   preto niet   právomoci   ústavného súdu   na prerokovanie sťažnosti   (obdobne   napr.   m.   m.   III.   ÚS   310/07,   IV.   ÚS   276/08,   IV.   ÚS   216/2010, III. ÚS 540/2011).

2. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľka   súčasne   so   sťažnosťou   adresovanou ústavnému   súdu   podala   aj   žalobu   o preskúmanie   postupu   a   napadnutých   rozhodnutí daňového úradu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „správna žaloba“).

Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka súbežným podaním správnej žaloby, o ktorej je podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku oprávnený rozhodnúť miestne príslušný všeobecný súd, a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (miestne príslušný všeobecný súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného hľadiska akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (IV. ÚS 142/2010). Z pohľadu   citovaného   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   to   znamená,   že   právne prostriedky,   ktoré   zákon   sťažovateľke   na   ochranu   jej   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje, nemožno v jej prípade považovať za vyčerpané.

Rozhodnutie (či už procesné, alebo meritórne) miestne príslušného všeobecného súdu predchádza   (vzhľadom   na   princíp   subsidiarity)   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu, a preto možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím tohto súdu   o sťažovateľkinej   žalobe   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku za predčasné, čo má za následok i neprípustnosť posudzovanej sťažnosti.

3.   Už   nad   rámec   odôvodnenia   svojho   uznesenia   ústavný   súd   aj   vzhľadom na skutočnosť   pomerne   veľkého   počtu   sťažností   skutkovo   a právne   identických   s tu predbežne   prerokúvanou   sťažnosťou   (odlišnosť   spočíva   iba   v osobe   sťažovateľa a v napadnutých   rozhodnutiach   daňových   úradov)   považuje   za   účelné   poukázať i na neúčinnosť   a chýbajúci   zmysluplný   procesno-právny   základ   tejto   (i   ostatných) sťažnosti,   a to predovšetkým   vo   svetle   do   úvahy   prichádzajúceho   súdneho   prieskumu napadnutých rozhodnutí a postupu daňového úradu.

Sťažovateľka sa obáva, že konanie o jej správnej žalobe bude zastavené podľa § 250d ods. 3 OSP, lebo všeobecný (správny) súd vyhodnotí rozhodnutia daňového úradu o neodpustení   zmeškania   lehoty   ako   procesné   rozhodnutia   týkajúce   sa   vedenia   konania alebo ako predbežné   rozhodnutia   [§   248   písm.   a)   OSP],   ktoré   nemôžu   byť   predmetom preskúmavania   správnym   súdom.   Následne   by   potom   sťažnosť   proti   napadnutým rozhodnutiam daňového úradu už bola podaná oneskorene.

Problém preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy všeobecným (správnym) súdom má výrazný ústavno-právny rozmer, ktorý musí rešpektovať aj všeobecný (správny) súd pri rozhodovaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy)   totiž   treba posudzovať v zmysle čl.   152 ods.   4   ústavy,   podľa ktorého   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou (I. ÚS 37/95).

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   ak   sa   rozhodnutie   správneho   orgánu   (bez   ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť podľa čl. 46 ods. 2 ústavy vylúčené z právomoci všeobecných súdov   bez   ohľadu   na ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   iných   zákonov (III. ÚS 138/03   –   nález   z 15. októbra   2003).   Všeobecný   súd   musí   v   merite   preskúmať a rozhodnúť každú vec týkajúcu sa základných práv a slobôd, aj keď je podľa § 248 ods. 2 OSP (v   súčasnosti   §   248 OSP,   pozn.)   alebo podľa   iného ustanovenia   zákona vylúčená zo súdneho preskúmavania. Ustanovenie § 248 ods. 2 OSP (v súčasnosti § 248 OSP, pozn.) i prípadné   ďalšie   ustanovenia   zákonov   obmedzujúce   rozsah   súdneho   preskúmavania rozhodnutí treba vykladať v kontexte čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy tak, že sa vzťahujú len na prípady, ktoré sa netýkajú základných práv alebo slobôd (III. ÚS 138/03 – uznesenie o predbežnom prerokovaní z 18. júna 2003).

Ústavný súd bez toho, aby akokoľvek prejudikoval výsledok prieskumu napadnutého postupu   a   napadnutých   rozhodnutí   v správnom   súdnictve,   musí   uviesť,   že   ak   by   sa sťažovateľkinou sťažnosťou napadnuté rozhodnutia daňového úradu dotýkali jej základných práv a slobôd, potom by vo svetle citovanej ustálenej judikatúry musel byť pripustený ich meritórny prieskum všeobecným (správnym) súdom, čo vylučuje právomoc ústavného súdu na meritórny prieskum týchto rozhodnutí.

Na   druhej   strane,   ak   by   sa   napadnuté   rozhodnutia   a postup   daňového   úradu základných práv a slobôd sťažovateľky netýkali, má to za následok nielen ich prípadné vylúčenie   z prieskumu   podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   [s poukazom na § 248 písm. a) OSP], ale aj z ústavno-súdneho prieskumu, lebo zásah do základných práv a slobôd   je   conditio   sine   qua   non   pre založenie   právomoci   ústavného   súdu   poskytovať ochranu fyzickým osobám a právnickým osobám v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. K tomuto   záveru   by   potom   smerovalo   nielen preskúmanie   včasnej   sťažnosti   smerujúcej proti napadnutým rozhodnutiam daňového úradu, ale aj prípadnej sťažnosti sťažovateľky podanej proti právoplatnému zastaveniu konania o jej správnej žalobe, ktorú, mimochodom, má sťažovateľka stále k dispozícii.

Z uvedeného   zreteľne   vyplýva,   že   sťažnosťou   proti   napadnutým   rozhodnutiam a postupu daňového úradu nemôže sťažovateľka v žiadnych procesno-právnych reláciách účinným   spôsobom   ochraňovať   svoje   základné   práva   a slobody.   Účinná   ochrana sťažovateľkiných   základných   práv   a slobôd   pred   ústavným   súdom   prichádza   do   úvahy až po právoplatnom ukončení konania o jej správnej žalobe.

4. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012