znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 359/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   Š.,   B.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   J.   B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 42/2008 a jeho uznesením z 27. mája 2009 v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. Š. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2010 faxom   doručená   sťažnosť   Ing.   I.   Š.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 42/2008 a jeho uznesením z 27. mája 2009 v tomto konaní. Sťažnosť bola v písomnej forme doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 23. júla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 28. septembra 2005 domáhal   obnovy   konania   vedeného   pred   Okresným   súdom   Bratislava   IV   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 Cb 363/01. Pôvodné konanie bolo právoplatne ukončené 15. marca   2005   rozsudkom,   ktorým   bol   sťažovateľ   ako   žalovaný   zaviazaný   zaplatiť žalobcovi sumu 319 978 Sk s príslušenstvom z titulu neuhradenej časti ceny vykonaného diela.

Svoj   návrh   na   obnovu   konania   sťažovateľ   zdôvodnil   tvrdením,   že „súd   svojim postupom porušil platné zákony a neprihliadol na existenciu nových listinných dôkazov a dôkazov, ktoré žalovaný nemohol použiť v pôvodnom konaní, ktorými možno preukázať skutočnosť, ktorá môže privodiť pre účastníka priaznivejšie rozhodnutie vo veci“. Podľa sťažovateľa „v   pôvodných   konaniach   nemohol   byť   vypočutý   ani   rozhodujúci   svedok... Ing. S. Z., nakoľko bol dlhodobo hospitalizovaný. Dňa 17.08.2005 sa dozvedel, že došlo k zlepšeniu jeho zdravotného stavu a je už schopný podať svedeckú výpoveď.“.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   10   Cb   363/01-147   z   27.   februára   2006   návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol. Podľa okresného súdu sťažovateľ „nepredložil žiadne nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré by bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a ktoré by mohli pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. V návrhu na obnovu konania žalovaný navrhol vykonať len také dôkazy, ktorých vykonanie navrhol už v pôvodnom konaní (§ 228 ods. 1 písm.a O.s.p.).“.

Okresný   súd   dôvodil   i   záverom,   že sťažovateľ „nepreukázal   ani   zákonný   dôvod v zmysle § 228 ods. 1 písm. b) O.s.p., kde zákon mal na mysli situáciu, kedy účastník riadne splnil povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), avšak ním navrhnutý dôkaz nemohol byť v pôvodnom konaní vykonaný, nakoľko tomu bránila prekážka objektívnej povahy“. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ „vypočutie Ing. S. Z. ako svedka nenavrhoval v pôvodnom konaní a v návrhu na obnovu konania ani neuviedol k akým skutočnostiam ho navrhuje vypočuť a aké svoje tvrdenia   chce   preukázať   jeho   výpoveďou,   ako   aj   že   by   jeho   výpoveď   mohla   privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie“.

Uznesenie   okresného   súdu   sťažovateľ   napadol   odvolaním.   Okresný   súd   podľa sťažovateľa „v konaní nezohľadnil skutočnosť, že žalobcom požadovaný úrok z omeškania vo výške 0,2 % denne (76 % ročne) bol uplatňovaný v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku... Rovnako neboli správne vyhodnotené dôkazy...“. Namietal tiež, že „súd prvého   stupňa   v   pôvodnom   konaní   opomenul,   že   dielo   nebolo   riadne   v   zmysle   platnej legislatívy ukončené a odovzdané do užívania“.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 1 Cob 176/06-159 z   30.   októbra   2006   odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Dôvodil pritom, že pokiaľ ide o dokazovanie svedkom Ing. Z. a znalecké dokazovanie na určenie, či práce boli vykonané podľa zmluvy o dielo, „z obsahu spisu... nevyplýva, že žalovaný takéto dôkazy navrhoval v konaní pred súdom prvého stupňa. Urobil tak až v odvolacom konaní, avšak   s   poukazom   na   ust.   §   120   ods.   4   O.s.p.   v   znení   účinnom   ku   dňu   rozhodovania odvolacieho súdu, nebolo možné k týmto už prihliadnuť“.

Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré zdôvodnil vadami podľa   §   237   písm.   f)   a   g)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“).   Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   videl „v postupe   súdu,   ktorý   nepovolil   vykonanie   dôkazu   navrhovaného   v   návrhu   na   obnovu konania a riadne nevyzval navrhovateľa obnovy na upresnenie podania...“. Taktiež podľa sťažovateľa „v konaní o návrhu na obnovu konania konala sudkyňa JUDr. D. Š., ktorá rozhodovala   o   veci   aj   v   pôvodnom   konaní,   čo   vnáša   pochybnosť   o   jej   nezaujatosti pri rozhodovaní o návrhu na obnovu konania“.

Najvyšší   súd   uznesením   z   27.   mája   2009   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Obdo 42/2008 dovolanie sťažovateľa odmietol. Dovolací súd zistil, že „procesný postup súdov   v   obidvoch   stupňoch   prebiehal   v   zmysle   právnej   úpravy   Občianskeho   súdneho poriadku a umožňoval žalobcovi zúčastniť sa alebo byť informovaný a vyzvaný na všetkých úkonoch prvostupňového a odvolacieho súdu v možnosti právnej úpravy postupu súdov. Zo skutočnosti   nepreukázania   oprávnenosti   návrhu   na   obnovu   konania,   ktorá   viedla k neúspechu   navrhovateľa   v   tomto   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   vyvodzovať   odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Účastník konania má v zmysle ust. § 120 O. s. p. povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, ale súd rozhodne, ktorý z navrhovaných dôkazov vykoná tak, aby bola preukázaná skutočnosť tvrdená účastníkom konania.“.

K tvrdenému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP najvyšší súd uviedol, že „z obsahu spisu nevyplýva tvrdenie navrhovateľa obnovy konania, že prejednávajúca sudkyňa   je   vylúčená   z   rozhodovania   tejto   veci.   O   vylúčení   konajúcej   sudkyne   nebolo v konaní rozhodované, jej zaujatosť nebola účastníkmi napadnutá…“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   tvrdí   porušenie   svojich označených práv odmietnutím podaného dovolania najvyšším súdom, čím tento „odmietol sťažovateľovi   vykonanie   spravodlivosti…   Svojim   postupom   Najvyšší   súd   SR   akceptoval právny status, keď nižšie inštančné súdy sa nesprávne vysporiadali s existenciou, resp. neexistenciou   zákonných   dôvodov   na   povolenie   obnovy   konania.“.   V   tomto   kontexte sťažovateľ   viackrát   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   zdôrazňuje,   že   v   pôvodnom   konaní nemohol navrhnúť vykonanie dôkazu výpoveďou svedka Ing. Z., „nakoľko v tom čase bol Ing.   Z.   dlhodobo   hospitalizovaný   v   dôsledku   ťažkej   autohavárie,   dokonca   istý   čas   bol v kóme....Bez vlastnej viny a z objektívnych dôvodov teda sťažovateľ nemohol použiť dôkaz výsluchom svedka Ing. Z.“.

Ak podľa sťažovateľa najvyšší súd v postupe nižších súdov a v ich rozhodnutiach neidentifikoval vadu podľa § 237 písm. f) OSP, „konvalidoval stav, keď nižšie inštančné súdy porušili svoju ústavnú povinnosť umožniť sťažovateľovi, aby mohol navrhnúť dôkaz svedeckej výpovede Ing. S. Z. v obnovenom konaní...“.

Rozhodnutie najvyššieho súdu podľa sťažovateľa porušuje zásadu kontradiktórnosti súdneho konania zdôrazňovanú aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, odníma mu možnosť iniciovať súdne konanie „vždy, keď sa vyskytne situácia, s ktorou právne predpisy spájajú povinnosť súdov konať“, a je tiež v rozpore s princípom rovnosti zbraní.Napokon sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka aj odôvodnenie posúdenia prípadnej vady podľa § 237 písm. g) OSP v konaní a postupe okresného súdu i krajského súdu. Uvádza, že „v konaní o obnove... nebolo rozhodované o vylúčení konajúcej sudkyne preto, lebo sudkyňa svoju zaujatosť neoznámila, a sťažovateľ ako účastník konania sa dozvedel až z uznesenia Okresného súdu Bratislava IV o zamietnutí návrhu na obnovu konania, že o návrhu na obnovu konania rozhodovala sudkyňa, ktorá rozhodovala vec aj v pôvodnom konaní.“.

Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Najvyšší súd SR v konaní o dovolaní pod sp. zn.: 2 Obdo 42/2008 a uznesením zo dňa 27.05.2009, sp. zn.: 2 Obdo 42/2008, v spojení s konaním pred Krajským súdom Bratislava pod sp. zn.: 1 Cob 176/2006 a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.10.2006, sp. zn.: 1 Cob 176/2006-159, a v spojení s konaním pred Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn.: 10 Cb 363/01 a uznesením Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 27.02.2006, sp. zn.: 10 Cb 363/01-147, porušil základné právo Ing. I. Š., bytom B., štátny občan SR, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.05.2009, sp. zn.: 2 Obdo 42/2008, sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   Ing.   I.   Š.,   bytom   B.,   štátny   občan   SR,   sa   priznáva   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4.520,41 EUR.

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa Ing. I. Š., bytom B., štátny občan SR, trovy konania o podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR vo výške 400,36 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Pomerne   nejasne   formulovaný   petit   predloženej   sťažnosti   umožňuje   z   hľadiska vymedzenia rozsahu ústavno-súdneho prieskumu aj takú interpretáciu, že sťažovateľ nebrojí len proti postupu a uzneseniu najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ale aj proti postupom a uzneseniam   okresného   súdu   a   krajského   súdu.   Ústavný   súd   však   nepristúpil   k   výzve sťažovateľovi na doplnenie alebo opravu sťažnostného návrhu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 43 ods. 1 OSP). K zvolenému postupu ho viedlo uplatňovanie zásady efektívnosti a hospodárnosti konania danej v okolnostiach konkrétnej sťažnosti formuláciou bodu   2   sťažnostného   petitu   (návrh   na zrušenie   iba   uznesenia   najvyššieho   súdu),   ale aj uplatňovanie subsidiarity právomoci ústavného súdu plynúcej z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorá by   nevyhnutne   musela   ústavný   súd   viesť   k   odmietnutiu   sťažnosti   proti   postupom a uzneseniam okresného súdu a krajského súdu z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu. Ústavný súd preto ustálil rozsah svojho prieskumu tak, že jeho predmetom je len napadnutý postup a uznesenie najvyššieho súdu v sťažovateľovej kauze.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu, ktorým   bolo   dovolanie   sťažovateľa   odmietnuté   nadobudlo   právoplatnosť   23.   júla 2009. Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   ústavnému   súdu   účinne   doručil   21.   júla   2010,   čo   je   zjavne po uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   plynúcej   od   právoplatnosti   predmetného   uznesenia. Predloženú sťažnosť tak ústavný súd hodnotí ako oneskorene podanú.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   neopomenul sťažovateľovu   argumentáciu,   že „len riadne a právnym predpisom vyhovujúce doručenie súdneho rozhodnutia má ten dôsledok, že akákoľvek lehota, vrátane lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, začne plynúť osobe, ktorej je súdne rozhodnutie doručované. Ak má účastník zástupcu s plnou mocou pre celé konanie, súd je povinný doručovať len tomuto zástupcovi;...“.

Z citovaného právneho názoru by bolo možné dedukovať, že sťažovateľ poukazuje na takú skutkovú okolnosť svojho prípadu, ktorá by mohla svedčiť o včasnosti podanej sťažnosti. Neuviedol však žiadne konkrétne skutkové okolnosti a rovnako ich nepodložil relevantnými dôkazmi. Doručenie fotokópie obálky (v nej sa malo doručovať právnemu zástupcovi   sťažovateľa   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu)   s   vyznačeným dátumom doručenia   nepovažuje   ústavný   súd   za   relevantný   dôkaz   o   včasnosti   podanej   sťažnosti, pretože   sťažovateľ   nepreukázal   svoje   zastúpenie   v   konaní   o   povolení   obnovy   konania Advokátskou kanceláriou B. – Ď., B. Navyše, z predmetnej fotokópie obálky nevyplýva žiaden údaj o jej obsahu. Za takýchto okolností ústavný súd nemal dôvod spochybňovať informáciu   o   právoplatnosti   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorú   získal od okresného súdu. Sťažnosť tak odmietol ako oneskorene podanú.

Nad   rámec   odôvodnenia   výroku   tohto   uznesenia   ústavný   súd   dodáva,   že   ani v prípade včasného podania sťažnosti by predbežné prerokovanie nemohlo vyústiť do jej prijatia na ďalšie konanie. Z obsahu sťažnosti i z príloh predložených sťažovateľom totiž jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ ako účastník pôvodného občianskeho súdneho konania oneskorene uplatňoval procesné práva, ktoré mu zákon na ochranu jeho hmotného práva účinne priznáva. Sťažovateľ v pôvodnom konaní nenavrhol výsluch Ing. Z. a námietku zaujatosti sudkyne konajúcej o návrhu na povolenie obnovy konania prvýkrát predniesol až v   dovolaní   adresovanom   najvyššiemu   súdu,   teda   po   uplynutí   lehoty   na   to   ustanovenej v § 15a   ods.   2   OSP   (účastník   môže   uplatniť   námietku   zaujatosti   najneskôr   na   prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť   o   dôvode,   pre   ktorý   je   sudca   vylúčený).   Včasnosť   realizácie   uvedených procesných práv pritom sťažovateľ v sťažnosti ani netvrdil. Na prvý pohľad tak absentuje ústavne   relevantná   súvislosť   medzi   označenými   právami   sťažovateľa   a   namietaným postupom i uznesením najvyššieho súdu, čo ústavný súd štandardne vedie   k posúdeniu sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej (I. ÚS 4/00).

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnostnom petite (zrušenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia, priznanie nároku na náhradu trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010