znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 359/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.,   T.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 13/2009 z 27. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

  O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2009   doručená   sťažnosť   L.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 13/2009 z 27. augusta 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka konania vo   veci   žiadosti   Poľovníckeho   združenia   S.   o povolenie   výnimky   z podmienok ochrany   chráneného   živočícha   –   medveďa   hnedého.   Ministerstvo   životného   prostredia Slovenskej   republiky,   odbor   ochrany   prírody   (ďalej   len   „ministerstvo   životného prostredia“), vydalo   21.   apríla   2008   rozhodnutie   sp.   zn.   3421/2008-2.1/KD,   ktorým sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku sťažovateľa   rozhodoval   minister   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „minister životného prostredia“), ktorý rozhodnutím sp. zn. 90/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil napadnuté rozhodnutie a rozklad sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ v zmysle § 247 ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej len   „OSP“) požiadal žalobou   Krajský   súd v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   a postupu správneho orgánu, žiadal, aby rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) až e) OSP. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 173/2008 z 28. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 13/2009 z 27. augusta 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto veci zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci, pretože vo veci, ktorá je podľa sťažovateľa druhovo totožná s právnou vecou sp. zn. 3 Sžp 13/2009, uznesením sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009 prerušil konanie o odvolaní sťažovateľa a predložil Súdnemu dvoru   Európskych   spoločenstiev   predbežné   otázky   na   rozhodnutie.   Takýmto   odlišným postupom a rozhodnutím došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem porušenia princípu právnej   istoty   najvyšší   súd   podľa   sťažovateľa   zanedbal   aj   svoju   zákonom   ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:«Dňa   29.   6.   2009   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručené   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou, v ktorej   vydaný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   je   predmetom   tejto   sťažnosti. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008-74   zo   dňa   20.   1.   2009,   ktorým   tento   súd   zamietol   žalobu   žalobcu (sťažovateľa),   ktorým   sa domáhal   zrušenia   rozhodnutia   žalovaného   –   Ministerstva životného   prostredia,   ktorým   žalovaný   rozhodol   o   nepriznaní   postavenia   účastníka správneho konania žalobcovi – sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom tejto   sťažnosti,   zásadne   odlišne   ako   v   inej   druhovo   identickej   veci.   Z   rozhodnutia o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že Najvyšší   súd   SR   postupoval   podľa   článku   234   poslednej   vety (Zmluvy   o založení Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je   prípustný   opravný   prostriedok   (v   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   výraz „bol nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev   vzhľadom   na   to,   že   proti   rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou inštanciou v konaní správneho súdnictva. Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,   ktorá   má   byť   zdôvodnená   údajným   naznačovaním   komunitárneho   rozmeru posudzovanej   veci   v   neskorších   odvolaniach   sťažovateľa,   táto skutočnosť   je   v   rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ predkladá   v   prílohe   tohto   podania   tak   odvolanie   a   podanie,   ktorým   bolo   odvolanie doplnené vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, tak odvolanie a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci 5 Sžp 41/2009. Z obsahu týchto podaní sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda   nebol   dôvodom   na   zásadne   odlišný   postup   Najvyššieho   súdu   SR   v dvoch   druhovo identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods.   1   Ústavy   SR,   ktoré   zaručuje   každému   konať   pred   súdom   zákonom   stanoveným spôsobom,   ak Najvyšší   súd   SR   sa   cítil   byť   viazaný   povinnosťou   predložiť   vo   veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj   vo   veci,   ktorá   je predmetom   tohto   konania,   nepostupoval   zákonným   spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   uznesením   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

Právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru rozsudkom Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3   Sžp   13/2009   zo   dňa   27.   8.   2009   a   konaním,   ktoré   mu predchádzalo bolo porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp 13/2009 zo dňa 27. 8. 2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím najvyššieho súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty a tým aj jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Správny   poriadok“)   domáhal   postavenia   účastníka   v konaní   o povolenie   výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy v zmysle Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej len „Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené podmienky   na   priznanie   postavenia   účastníka   konania   podľa   §   14   ods.   1   Správneho poriadku,   a zároveň   konštatovalo,   že   v zmysle   §   82   ods.   3   zákona   č.   543/2002   Z.   z. o ochrane prírody a krajiny v platnom znení (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) môže   mať   sťažovateľ   v tomto   konaní   len   postavenie   zúčastnenej   osoby.   O rozklade sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia, ktorý rozhodnutím č. 90/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, keď konštatoval, že postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny. Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 90/2008-rozkl. preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 2 S 173/2008 žalobu zamietol, pretože usúdil, že nie je dôvodná. Po preskúmaní veci krajský súd konštatoval, „že napriek právu prednosti Dohovoru (Aahurského dohovoru, pozn.) pred vnútroštátnymi zákonmi, založenému na článku 7 ods. 5 Ústavy SR, nemožno priznať článku 9 ods. 3 Dohovoru   priamy   účinok   vo vnútroštátnom   práve,   pretože   z toho   článku   jednoznačne nevyplýva pre žalobcu právo byť účastníkom správneho konania, ktorého sa v konkrétnom správnom konaní dovolával. Pravidlo aplikačnej prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi   preto   v danom   prípade   nebolo   možné   uplatniť.   Pokiaľ   teda   správne   orgány postupovali podľa vnútroštátnej právnej úpravy – ZOPK (zákon o ochrane prírody a krajiny, pozn.), ktorý zaručuje žalobcovi v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny procesné postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a Správneho   poriadku   a nepriznali   žalobcovi   postavenie   účastníka   konania,   postupovali v súlade s právnym poriadkom SR.“.

Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 13/2009 z 27. augusta 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 173/2008 potvrdil. V rozhodnutí najvyšší súd uviedol:

„Právny stav vyplývajúci zo zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane a prírody a krajiny v znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti Slovenského poľovníckeho   zväzu,   Poľovníckeho   združenia   Stará   dolina   so   sídlom   032   33   Kráľova Lehota 3,   o   povolenie   výnimky   z   podmienok   ochrany   chráneného   živočícha   –   medveďa hnedého   je   v zmysle   §   82   ods.   3,   prvá   veta   zák.   č.   543/2002   Z.   z.   v   znení   neskorších predpisov   účastníkom   konania   len   žiadateľ,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Zákon č. 543/2002 Z. z. ako lex specialis (§ 81 ods. 1) kategoricky vymedzil okruh účastníkov správneho   konania   a   tým   vylúčil   možnosť   subsidiárnej   aplikácie   všeobecnej   definície účastníkov správneho konania ust. § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Žalobca má v tomto administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.

Zo   stanovísk   žalobcu   vyplýva,   že   procesné   postavenie   zúčastnenej   osoby mu neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru napadnutie   úkonov   a   opomenutí   súkromných   osôb   a   orgánu   verejnej   moci,   ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom.

Žalobca   tvrdil,   že   právo   byť   účastníkom   konania   v   administratívnych   konaniach vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie, zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu napadnutie   úkonov   súkromných   osôb   a   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   v   rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.

Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru Navyše bez toho aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1   a 2,   každá Strana zabezpečí,   ak sú   splnené podmienky   uvedené v jej vnútroštátnom práve , ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutia úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého a intenzity   jej   vplyvu   na   životné   prostredie. Formy   a   rozsah   prístupu   zainteresovanej   verejnosti   k   správnemu   a   súdnemu   konaniu sú ponechané   na   vnútroštátne   právo,   ktoré   ich   môže   v   zmysle   čl.   6   ods.   1,   písm.   b) Dohovoru vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie. Z   dikcie   čl.   9   ods.   3   Dohovoru   je   zjavné,   že   odkazuje   na   splnenie   podmienok vo vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie. Táto činnosť nepatrí   medzi   Dohovorom   pomenované   (Príloha   1   Dohovoru)   činnosti   s   významným vplyvom   na   životné   prostredie.   Obiter   dictum   najvyšší   súd   poznamenáva,   že   pri   týchto činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t. j. vo forme účastníka správneho konania. Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok ochrany   chráneného   živočícha   –   medveďa   hnedého   na   životné prostredie)   je   forma zainteresovanej verejnosti účasti užšia – t. j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania   je   aj   ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť   rozhodnutím   vo   svojich   právach,   právom chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   priamo   dotknutý,   a   to   až   do   času, kým sa preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť upovedomená   o   začatí   konania   a   o   iných   podaniach   účastníkov   konania,   zúčastniť   sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Podľa   §   82   ods.   3   zákona   o   ochrane   prírody   a   krajiny   je   účastníkom   konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento   zákon   neustanovuje inak.   Účastníkom   konania o   vydanie   súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada   umiestnená.   Združenie   s   právnou   subjektivitou,   ktorého   predmetom   činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa   čl.   9   ods.   2.   Aahurského   dohovoru   každá   zmluvná   strana   v   rámci   svojho vnútroštátneho   práva   zabezpečí,   aby   členovia   zainteresovanej   verejnosti   a)   majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde   to   právne   predpisy   Strany   upravujúce   správne   konanie   požadujú   ako   predbežnú podmienku,   mali   prístup   k   procesu   preskúmania   pred   súdom   a/alebo   iným   nezávislým a nestranným   orgánom   ustanoveným   na   základe   zákona   na   účely   napadnúť   vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia   odseku   3,   iným   relevantným   ustanoveniam   tohto   dohovoru.   O   tom, čo predstavuje   dostatočný   záujem   a   porušovanie   práva,   bude   rozhodnuté   v   súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem   akejkoľvek   mimovládnej   organizácie,   ktorá   spĺňa   požiadavky   uvedené v čl. 2 ods.   5,   považuje   za   dostatočný   na   účely   písmena   a).   Tieto   organizácie   budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

Ústavný   súd   najprv   preskúmal   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   v spojení s rozsudkom krajského súdu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil, že by závery   najvyššieho súdu   o odvolaní proti   rozhodnutiu krajského súdu   boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V rozhodnutí krajského súdu sú uvedené skutkové okolnosti veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho   súdu,   ktorý   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny, je akceptovateľné a ústavne konformné.

Ústavný   súd   sa   zaoberal   otázkou,   či   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu nevykazuje   znaky   arbitrárneho   rozhodnutia   z dôvodu   jeho   rozporu   s konštantnou rozhodovacou   praxou.   Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   vyslovil, že k imanentným   znakom   právneho   štátu   patrí   neodmysliteľne   aj   princíp   právnej   istoty (napr.   PL.   ÚS   36/95),   ktorého   súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne relevantnú   otázku   pri   opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).

Diametrálne   odlišná   rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o tej   istej   právnej otázke za rovnakej   alebo analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ ju   nemožno objektívne a rozumne   odôvodniť,   je   ústavne   neudržateľná   (mutatis   mutandis   PL.   ÚS   21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   skonštatoval,   že   v danom   prípade   vyslovenie právneho   záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd poukazuje   na skutočnosti   uvedené   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorých vo viacerých   podaniach   obdobného   skutkového   stavu   a totožného   právneho   problému rozhodol najvyšší súd identicky. Nejde ani o ojedinelý právny názor jedného zo senátov najvyššieho   súdu,   keďže   k obdobným   záverom   dospel   aj   iný   senát   najvyššieho   súdu. Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu poukázal   na   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžp   41/2009   z 22.   júna   2009, ktorým v obdobnej   právnej   veci   rozhodol   odlišným   spôsobom   ako   vo   veci   sp.   zn. 3 Sžp 13/2009 z 27. augusta 2009. Uviedol teda prípad, ktorý sa odlišoval od množstva iných   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   ktoré   boli   identické.   Nenapadol   pritom   tento   zatiaľ ojedinelý odlišný prípad rozhodnutia o vedení procesu v rámci veľkého počtu analogických prípadov,   ale napáda   všetky   ostatné   rozhodnutia   vo   veci   samej,   ktoré   nie   sú   v súlade so sťažovateľovým názorom a očakávaniami.

Toto   odlišné   rozhodnutie   zároveň   nie   je   odlišným   meritórnym   rozhodnutím, ale procesným   rozhodnutím   o prerušení   konania   a predložení   predbežných   otázok na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, sťažovateľ teda porovnáva obsah rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev.   Takýto   postup   však   môže   navrhnúť a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie konania   z dôvodu   predloženia/nepredloženia   prejudiciálnej   otázky   vyhovelo/nevyhovelo (III. ÚS 207/09).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   usmerňovať   vývoj   judikatúry   všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho   ústavnej   konformity)   alebo   zjednocovať   judikatúru   všeobecných   súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009