znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 359/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/84/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2008 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/84//2007.

Sťažovateľ   uviedol,   že   je   účastníkom   konania   vedeného   na   okresnom   súde, predmetom   ktorého   je   žaloba,   ktorú   podal „proti   sudkyni   JUDr.   Č.   z Krajského   súdu v Žiline   pre machinácie so súdnym spisom a vydanie absurdného svojvoľného rozsudku proti súdnemu spisu. Súdny spis vylučuje rozsudok“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že okresný súd porušoval pri vedení tohto konania jeho označené   základné   práva   na   súdnu   ochranu   a na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a že nebral do úvahy, že je nemajetný a nemá finančné prostriedky na zaplatenie súdnych poplatkov. Žaloba bola podaná 7. mája 2007 a okresný súd vo veci neurobil žiadne úkony.

Sťažovateľ preto 14. júla 2008 podal predsedníčke okresného súdu aj sťažnosť na zbytočné   prieťahy.   Zároveň   žiada   ústavný   súd,   aby   mu na   jeho zastupovanie ustanovil v konaní právneho zástupcu.

V závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že:„II. A. Okresný súd Bratislava I porušuje základné práva D. B. garantované čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných právach.

II. B. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť primerané zadosťučinenie D. B. vo výške 500.000,- Sk (piate opakované porušovanie práv) v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II. C. Ústavný súd SR oslobodzuje D. B. od poplatkov a prikazuje Okresnému súdu vo   veci   8   C/84/2007   konať   bez   ďalších   prieťahov   a šikanácii.   Súčasne   ruší   uznesenie 8 C/84/2007-67 zo dňa 12. 08. 2008.

II. D. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť trovy advokáta v lehote 15 dní od dňa doručenia nálezu ÚS SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdí,   že   okresný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 C/84/2007   porušil   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Súčasne   žiada   zrušiť   uznesenie   okresného   súdu z 12. augusta 2008, ktorým mu nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

V právnej veci sťažovateľa ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ podal 7. mája 2007 na okresnom súde návrh „o náhradu škody a nemajetkovú ujmu“ proti Slovenskej   republike   (Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktorému   zaslal toho istého dňa aj žiadosť o predbežné prerokovanie veci).

Okresný   súd   uznesením   z 10.   mája   2007   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie nedostatkov podania a žiadal ho, aby upresnil petit návrhu. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 26. júna 2007 a 28. júna 2007 bolo okresnému súdu doručené jeho vyjadrenie k výzve.   Okresný   súd   12.   septembra   2007   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku. Dňa 28. novembra 2007 požiadal sťažovateľ o oslobodenie od súdnych poplatkov.Dňa 3. marca 2008 požiadal sťažovateľ okresný súd, aby si vyžiadal spis Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S/127/05, v ktorom sú dôkazy, že došlo k machináciám so súdnym spisom.

Dňa 22. mája 2008 okresný súd žiadal sťažovateľa, aby vyplnil potvrdenie o svojich osobných   a   majetkových   pomeroch   a následne   ho   zaslal   okresnému   súdu.   Vyjadrenie doručil sťažovateľ všeobecnému súdu 4. júna 2006.

Uznesením z 12. augusta 2008 okresný súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych   poplatkov.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   2.   septembra   2008   na okresnom súde odvolanie.

1.   Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uvedeným   rozhodnutím   okresného   súdu z 12. augusta 2008, ktoré napadol opravným prostriedkom (2. septembra 2008), a využil tak možnosť   dosiahnuť   účinnú   ochranu   svojich   základných   práv   priamo   v   konaní   pred všeobecnými súdmi ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (4. septembra 2008).

V tejto súvislosti   ústavný súd   poukazuje na základný   ústavný predpoklad vzniku právomoci   ústavného   súdu   v konaní   o sťažnostiach,   a to   na   skutočnosť,   aby   o   ochrane tvrdeného   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   podľa   ústavy   a   dohovoru nerozhodoval   iný súd,   ktorý   v súlade so   všeobecnou   právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1 ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane konkrétneho   základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť   na ďalšie   konanie, pretože tomu   bráni ústavný princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

V   tejto   spojitosti   treba   pripomenúť,   že   ústavný   súd   v danom   prípade   považuje odvolanie ako riadny opravný prostriedok za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd. V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia sa teda odvolací súd musí vyrovnať   s rovnakými   skutkovými   a   právnymi argumentmi   uvedenými   v   odvolaní,   ako sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že v čase podania sťažnosti sťažovateľa bol ešte iný súd, a to príslušný krajský súd (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy), ktorý bol oprávnený   a   povinný   rozhodovať   o   tom,   či   došlo,   alebo   nedošlo   k   porušeniu   jeho označených   základných   práv   a slobôd podľa   ústavy   a dohovoru.   Ústavný   súd   v takom prípade   nemá žiaden   dôvod   a ani oprávnenie   na prehodnocovanie   záverov   napadnutého uznesenia okresného súdu.

Ústava a zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovatelia vyberali spôsob ochrany   svojho   základného   práva   a   orgán,   pred   ktorým   ho   uplatnia,   čo   je   vyjadrené princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu (obdobne napr. II. ÚS 48/06).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

2.   Sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   v   ktorej   namieta,   že   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 C/84/2007   bolo   porušené   jeho   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry (I. ÚS 120/03, I. ÚS 66/04, II. ÚS 57/01) berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a   tým   ani   porušenie základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“ (II.   ÚS   109/03),   „argumenty   v sťažnosti sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia   základného práva   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie“ (II. ÚS 93/03),   resp.   že „na   základe   skutočností   uvedených   v sťažnosti   nemožno postup súdu   považovať   za   taký,   ktorý   by   signalizoval   pri   predbežnom   prerokovaní   možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 131/03).

Vychádzajúc z uvedeného, z predloženej sťažnosti a vyjadrení účastníkov vo veci sp. zn. 8 C/84/2007 ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie začalo 7. mája 2007, keď bol okresnému súdu doručený návrh na začatie konania vo veci sťažovateľa „o náhradu škody a nemajetkovú ujmu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.“.

Ústavný súd posúdil   sťažnosť sťažovateľa aj úkony   účastníkov a   z jeho zistenia vyplýva, že okresný   súd uznesením   z 10.   mája 2007 vyzval sťažovateľa   na odstránenie nedostatkov jeho podania, 2. septembra 2007 ho vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, 22. mája 2008 mu zaslal na vyplnenie potvrdenie o osobných a majetkových pomeroch a 12. augusta 2008 sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe zistených skutočností považovať postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné vzhľadom najmä na dĺžku konania (15 mesiacov) kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaných článkov ústavy a dohovoru. V postupe okresného súdu možno síce zistiť aj prieťah (obdobie od 28. novembra 2007 do 22. mája 2008), išlo však doteraz o ojedinelý prieťah, ktorý bol následnými úkonmi zo strany okresného súdu napravený.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   [čl.   6   ods.   1   dohovoru   (napr.   I.   ÚS   46/01,   II.   ÚS   57/01, IV. ÚS 203/03)].

Ústavný   súd   súčasne   zobral   do   úvahy   aj   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka konania,   ktorý   svojím   správaním   môže   tiež   prispieť   k   zbytočným   prieťahom,   pretože ak na jednej strane sťažovateľ ako účastník konania je oprávnený využiť na svoju obranu všetky procesné prostriedky dané mu príslušným procesným kódexom, na druhej strane musí počítať s tým, že ich včasné nevyužitie môže mať za nevyhnutný dôsledok spomalenie postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej, a tým aj predĺženie súdneho konania, a že tento dôsledok (predĺženie konania) nemôže v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne úspešne pričítať výlučne postupu konajúceho súdu a len z tohto dôvodu vyvodzovať porušenie svojich označených práv (obdobne napr. IV. ÚS 41/05).

A fortiori to platí v prípade akéhokoľvek podania sťažovateľa adresovaného súdu spôsobom,   ktorý   musí   byť   zrozumiteľný   a v súlade   s   príslušným   procesným   kódexom. Za takéto „správanie“ pričítateľné podľa okolnosti veci na ťarchu účastníka konania možno považovať   aj   neúplný   návrh   na   začatie   konania,   v dôsledku   čoho   okresný   súd   musel odstraňovať jeho nedostatky, a podobne.

Aj   keď   doterajší   priebeh   konania   pred   označeným   súdom   nebol   celkom bez prieťahov,   ktoré   by   bolo   možné   označiť   za   zbytočné,   tieto   by   nezakladali   reálnu možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Až pokračujúca nečinnosť okresného súdu by eventuálne mohla spôsobiť porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo však ústavný súd v súčasnom období nemôže posúdiť. To ale neznamená, že ústavný súd sa už v budúcnosti nebude môcť zaoberať prípadným porušením označených práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v uvedenej veci, ak okresný   súd   nebude   ďalej   konať   o podanom   návrhu   a sťažovateľ   zároveň   splní   všetky zákonné predpoklady a náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Preto ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/84/2007 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už   bez právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2008