znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 359/05-22

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 14.   decembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   P.,   bytom   P.,   zastúpeného   advokátkou Mgr. E. K., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a „princípu právnej istoty“ podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 67/2004 z 19. apríla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2005 doručená (kvalifikovane doplnená 26. septembra 2005) sťažnosť Ing. J. P., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. E. K., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a „princípu právnej istoty“ podľa čl. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sž-o-NS 67/2004 z 19. apríla 2005.

Sťažovateľ   uviedol,   že   na   Okresnom   úrade   P.   (ďalej   len   „okresný   úrad“) „sa domáhal postavenia účastníka v konaní podľa § 81 ods. 3 a 4 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch,   v ktorom   sa   preskúmavali   rozhodnutia   –   súhlasy   orgánov   odpadového hospodárstva   vydané   na   prevádzkovanie   zariadenia   na   zneškodňovanie   odpadov skládkovaním“. V tejto súvislosti sťažovateľ postupoval podľa ustanovenia všeobecného právneho predpisu, teda podľa ustanovenia § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny   poriadok)   v platnom   znení   (ďalej   len   „Správny   poriadok“).   Podľa   vyjadrenia sťažovateľa   však   okresný   úrad   k nemu   nepristupoval   ako   k účastníkovi   konania,   o čom svedčí   aj   skutočnosť,   že   rozhodnutie   v danej   veci   mu   zaslal   len   na   vedomie.   Proti rozhodnutiu okresného úradu sa sťažovateľ odvolal, pričom o odvolaní rozhodoval odbor životného prostredia Krajského úradu v B. (ďalej len „krajský úrad“). Sťažovateľ uviedol, že   krajský   úrad „vo   veci   účastníctva   v konaní   vydal   dňa   15.   02.   2003   rozhodnutie č. W/2003/211/20WNR   o tom,   že sťažovateľ   nie   je   účastníkom   konania,   v ktorom sa preskúmavajú súhlasy na prevádzkovanie skládky v P. v zmysle § 81 ods. 3 a 4 zákona o odpadoch.“

Sťažovateľ   uviedol,   že   proti   rozhodnutiu „vo   veci   účastníctva“ podal   odvolanie Ministerstvu životného prostredia   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), ktoré svojím   rozhodnutím   č.   k.   615/1/2003-6.3   z 13.   mája   2003   potvrdilo   prvostupňové rozhodnutie krajského úradu. Proti rozhodnutiu ministerstva ako ústredného orgánu štátnej správy podal sťažovateľ na najvyššom súde žalobu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa najvyšší súd 19. februára 2004 vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodnutie ministerstva a krajského úradu zrušil a vec vrátil ministerstvu na ďalšie konanie. Proti rozsudku najvyššieho súdu podalo ministerstvo odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací senát najvyššieho súdu. Ten svojím rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 67/2004 z 19. apríla 2005 zmenil rozsudok prvostupňového senátu najvyššieho súdu tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ uviedol, že namietaný rozsudok mu bol doručený 27. júna 2005.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd neposkytol právnu ochranu ním označenému základnému právu, ale rozhodol v rozpore so zákonom, čím porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Sťažovateľ argumentoval tým, že k porušeniu označeného základného práva došlo aj preto, že odvolací senát najvyššieho súdu uviedol: „Správny poriadok síce vymedzuje, kto je účastníkom konania, ale odpoveď na to, na koho sa táto definícia   vzťahuje,   dávajú   predpisy   hmotného   práva   (...).   V prejednávanej   veci je hmotnoprávnym predpisom zákon o odpadoch, ktorý vo vyššie citovanom ustanovení § 74 ods.   4   jednoznačne   vymedzuje,   kto   je   účastníkom   konania.   Zakotvuje,   že   účastníkom konania je obec. (...)“

Sťažovateľ sa domnieva, že s týmto tvrdením odvolacieho senátu najvyššieho súdu sa nemožno   stotožniť,   pretože „tvrdenie,   že   účastníkov   konania   definujú   iba   predpisy hmotného práva a že osobitné správne predpisy na úseku životného prostredia majú vlastné vymedzenie účastníkov konania, sa nezakladá na pravde. Dôkazom je napr. samotný zákon o odpadoch,   ktorý   v   §   74   ods.   1   upravujúcom   konanie   podľa   tohto   zákona   odkazuje, v prípade   absencie   osobitnej   úpravy,   na   použitie   všeobecných   predpisov   o správnom konaní“. Podľa názoru sťažovateľa, keďže zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o odpadoch“) v danom prípade otázku účastníctva výslovne nerieši, je potrebné aplikovať ustanovenie § 74 ods. 1 citovaného zákona a otázku účastníctva riešiť podľa Správneho poriadku. V tejto súvislosti sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   v danom   konaní   sa   malo   naňho   hľadieť   ako na účastníka konania.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že odvolací senát najvyššieho súdu v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Eventuálne možným jednostranným výkladom zákona (podľa ducha zákona) postavenie účastníka správneho konania je možné priznať aj vtedy, ak sa konanie a rozhodovanie bezprostredne dotýka práv a oprávnených záujmov príslušného subjektu. Posledne   spomenutú   skutočnosť   v prípade   žalobcu   odvolací   súd   nezistil.“ Sťažovateľ argumentoval   aj   tým,   že   počas   celého   konania   sa   snažil   poukázať   na   skutočnosť, že rozhodnutím vydaným v konaní o nakladaní s odpadmi môže byť priamo dotknuté jeho základné právo na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, ako aj základné právo podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a základné právo podľa čl. 8 dohovoru. Podľa názoru sťažovateľa sa však správne orgány jeho tvrdeniami nezaoberali.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   rozhodnutie   odvolacieho   senátu   najvyššieho   súdu je „zjavne   arbitrárne   a neodôvodnené“,   keďže   najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   neuviedol,   ktoré   skutočnosti   považuje za   preukázané a ktoré   nie,   z ktorých dôkazov   vychádzal   a akými úvahami sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil   a ako   vec právne posúdil.   Sťažovateľ   vyjadril   názor,   že „odvolací   senát   Najvyššieho   súdu   SR   rozhodol arbitrárne, úplne ignoroval jednu z definícií účastníka správneho konania, čím poprel účel a význam nielen inštitútu účastníctva, ale aj jeho vymedzenie v § 14 správneho poriadku (...).   Odvolací   senát   Najvyššieho   súdu   SR   svoje   rozhodnutie   neodôvodnil   tak,   ako   to predpokladá skutočné naplnenie obsahu práva na súdnu ochranu“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal následovný nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 67/2004 zo dňa 19. 04. 2005 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 67/2004 zo dňa 19. 04. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   ústavný   súd   návrh   predbežne prerokuje   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   sťažnosti vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jej odmietnutie.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   tohto   zákona   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, ako aj „princípu právnej istoty“ podľa čl. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 67/2004 z 19. apríla 2005.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa odseku 2 citovaného článku Slovenská   republika   uznáva   a   dodržiava   všeobecné   pravidlá   medzinárodného   práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 2 citovaného článku kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu   však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich   sa   základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Ústavný   súd   zistil,   že   najvyšší   súd   namietaným   rozsudkom   zmenil   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž 103/03 z 19. februára 2004 tak, že žalobu zmietol. Najvyšší súd   tak   rozhodol   o odvolaní,   ktoré   podalo   ministerstvo.   Z odôvodnenia   rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že ministerstvo v odvolaní argumentovalo tým, že „občania mesta P. nemajú vlastný súhlas na prevádzkovanie skládky odpadov. Možnosť prevádzkovať skládku   odpadov   odvodzujú   od   práva   prevádzkovateľa   skládky   odpadov,   P.,   a.   s.   P.“. Najvyšší súd ďalej uviedol, že ministerstvo v odvolaní poukázalo na to, že občania mesta P. môžu   byť   v súvislosti   so   zrušením   súhlasov   udelených   podľa   predchádzajúcej   právnej úpravy   odpadového   hospodárstva,   respektíve   udelením   nových   súhlasov   podľa   zákona o odpadoch   dotknutí   na   svojich   právom   chránených   záujmoch   len   sprostredkovane,   nie priamo. Na základe toho ministerstvo žiadalo, aby odvolací senát najvyššieho súdu zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že žaloba sa zamieta. K odvolaniu ministerstva sa vyjadril aj sťažovateľ, ktorý navrhol prvostupňové rozhodnutie najvyššieho súdu ako vecne správne potvrdiť.

Najvyšší súd v rámci odvolacieho konania zistil, že okresný úrad na základe žiadosti P., a. s., P. (ďalej len „P.“) podľa § 81 ods. 6 zákona o odpadoch prehodnotil jednotlivé rozhodnutia   týkajúce   sa   P.   vydané   podľa   predchádzajúcej   právnej   úpravy   odpadového hospodárstva a následne vydal rozhodnutie č. ŽP/ODP/2339/2002-Sch z 24. októbra 2002. Týmto rozhodnutím okresný úrad zrušil skoršie rozhodnutia, ktorými bol P. udelený jednak súhlas   na prevádzkovanie   zariadenia   na   zneškodňovanie   odpadov   skládkovaním,   ako   aj súhlas   na vydanie   prevádzkového   poriadku   na   zneškodňovanie   odpadov.   Daným rozhodnutím okresný úrad podľa zákona o odpadoch neudelil P. súhlas na prevádzkovanie zariadenia na zneškodňovanie odpadov a zároveň udelil súhlas na uzavretie skládky. Proti rozhodnutiu   okresného   úradu   podali   odvolanie   P.   a občania   mesta   P.,   medzi   nimi   aj sťažovateľ.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia poukázal na to, že krajský úrad, ktorý   v rámci   odvolacieho   konania   preskúmaval   rozhodnutie   okresného   úradu,   skúmal okrem   iného   aj   skutočnosť,   či   sťažovateľ   je   účastníkom   konania   oprávneným   podať odvolanie   proti   rozhodnutiu   okresného   úradu.   Najvyšší   súd   uviedol,   že   krajský   úrad vo svojom   rozhodnutí   konštatoval,   že   v „prvostupňovom   konaní   sa   rokovalo   o práve P., a. s.   P.   prevádzkovať   skládku   a o práve   prevádzkovať   ju na základe   vydaného prevádzkového poriadku,   nie o právach alebo právom chránených záujmoch Ing.   J.   P., ktoré ani neboli dotknuté prvostupňovým rozhodnutím“. Proti rozhodnutiu krajského úradu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že v namietanom konaní môžu byť dotknuté jeho práva, predovšetkým základné právo na priaznivé životné prostredie a že v rozhodnutí krajského úradu, ktorý mu nepriznal postavenie účastníka konania, nebol preukázaný opak. Na základe toho navrhol, aby ministerstvo zrušilo rozhodnutie krajského úradu a aby mu vrátilo vec na ďalšie konanie. Ministerstvo rozhodnutím č. k. 615/1/2003-6.3 z 13. mája 2003 potvrdilo rozhodnutie krajského úradu a odvolanie sťažovateľa zamietlo.

Z dôvodu, že sťažovateľ nebol spokojný s rozhodnutím ministerstva, využil právny prostriedok, ktorý mu ponúka Občiansky súdny poriadok, a podal žalobu, ktorou sa v rámci správneho   súdnictva   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu (ministerstva).   Na   základe   podanej   žaloby   rozhodol   najvyšší   súd   rozhodnutím   sp.   zn. 7 Sž 103/03 z 19. februára 2004, ktorým zrušil rozhodnutie ministerstva a krajského úradu a vrátil vec ministerstvu na ďalšie konanie. Najvyšší súd v tejto súvislosti dospel k záveru, že „správny orgán už v čase začatia konania mohol posúdiť, či konanie vo veci mohlo a môže   mať   negatívny   vplyv   na   životné   prostredie,   a to   v lokalite,   v ktorej   žalobca   žije a či takýto negatívny vplyv sa ho môže priamo dotknúť“.

Namietaným rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 67/2004 z 19. apríla 2005 odvolací senát najvyššieho   súdu   rozhodol   o odvolaní   ministerstva   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu najvyššieho   súdu   z 19.   februára   2004   tak,   že   ho   zmenil   a žalobu   sťažovateľa   zamietol. Najvyšší súd pritom vychádzal z ustanovenia § 74 ods. 4 zákona o odpadoch, podľa ktorého účastníkom konania o udelení súhlasu podľa § 7 ods. 1 písm. a), c) až e), k), m) a n) je vždy aj obec (...).

Najvyšší   súd   v odôvodnení   namietaného   rozsudku   vychádzal   aj   zo   základného zákona štátu, teda z prvej vety čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská republika zvrchovaný,   demokratický   a právny   štát.   V rámci   odôvodnenia   sa   najvyšší   súd   oprel aj o čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval, že „štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci   neumožňujú,   aby   samostatne   rozhodovali   v konaní   nad   rámec   zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci   zákon   upravuje,   nie   je   preto   oprávnený   z vlastného   rozhodnutia   a podľa vlastnej   úvahy   konať   nad   rozsah   svojich   zákonných   právomocí,   keďže   takéto   konanie príslušný   právny   predpis   neupravuje.“ Najvyšší   súd   v namietanom   rozhodnutí   dôvodil aj tým, že právo na životné prostredie je samostatným základným právom fyzickej osoby, je subjektívnym právom verejnoprávnej povahy.

Z obsahu   namietaného   rozhodnutia   je   zrejmé,   že   najvyšší   súd   posudzoval   právo sťažovateľa na priaznivé životné prostredie, ktoré podľa vyjadrenia sťažovateľa mohlo byť v namietanom konaní dotknuté, z hľadiska čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Najvyšší súd v tejto súvislosti konštatoval: „Keďže sa toto právo zaručuje ústavou len v rozsahu, ktorý vymedzí zákon, predpokladom reálneho presadenia ústavného práva na priaznivé životné prostredie v právnej   praxi   je   nielen   existencia   adekvátnej   hmotnoprávnej   úpravy,   ale   aj procesnoprávnej   úpravy   tohto   mechanizmu   v konkrétnom   právnom   predpise“. Podľa vyjadrenia   najvyššieho   súdu   je   súčasný   stav   zákonov   týkajúcich   sa   ochrany   životného prostredia koncipovaný tak, že ochrana životného prostredia je daná do pôsobnosti orgánov štátnej   správy   a samosprávy   a v konaniach   pred   nimi   vystupuje   občan   len   vtedy,   ak   je účastníkom   konania.   Aj   keď   najvyšší   súd   rešpektoval   znenie   §   14   ods.   1   Správneho poriadku, podľa ktorého je účastníkom konania aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak, vychádzal z ustanovenia § 14 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.   Na   základe   uvedeného   dospel   najvyšší   súd   k záveru,   že   Správny   poriadok vymedzuje,   kto   je   účastníkom   konania,   ale   odpoveď   na   to,   na koho   sa   táto   definícia vzťahuje, dávajú až predpisy hmotného práva. Zároveň dodal, že občan sa stáva účastníkom konania   na   úseku   životného   prostredia   spravidla   len   vtedy,   ak je   sám   navrhovateľom daného správneho   konania.   Najvyšší   súd   konštatoval,   že hmotnoprávnym   predpisom v prejednávanej   veci   je   zákon   o odpadoch,   ktorý   vo   vyššie   citovanom   ustanovení   §   74 ods. 4   zakotvuje,   že   účastníkom   konania   je   aj   obec.   Odvolací   senát   najvyššieho   súdu vyslovil názor, že osobitné právne predpisy (v posudzovanom prípade zákon o odpadoch) majú   v procese   aplikácie   prednosť   pred   predpismi   všeobecného   charakteru   (Správny poriadok), a preto „vychádzajúc z interpretácie § 14 správneho poriadku, ako aj § 74 ods. 4 zákona o odpadoch rozhodol, že žalobca nemal postavenie účastníka konania“.

Najvyšší súd dôvodil aj tým, že aj keď mal sťažovateľ záujem na úprave právnych pomerov v súlade s posudkami, ktoré v konaní aj predložil, neznamená to automaticky, že bol účastníkom konania. Pri odôvodnení svojho názoru vychádzal najvyšší súd z čl. 30 ods.   1   prvej   vety   ústavy,   podľa   ktorého   občania majú právo zúčastňovať sa   na správe verejných   vecí   priamo   alebo   slobodnou   voľbou   svojich   zástupcov.   V tejto   súvislosti poukázal na zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v platnom znení (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), ktorý vo svojich jednotlivých ustanoveniach zakotvuje právo obyvateľa obce zúčastňovať sa na samospráve obce, jeho právo zúčastniť sa miestneho referenda, ako aj právo podieľať sa na rozvoji a zveľaďovaní obce, ako aj povinnosť podieľať sa na ochrane a zveľaďovaní životného prostredia.

Vychádzajúc   z čl.   27   ods.   1   prvej   vety   ústavy,   podľa   ktorého   petičné   právo sa zaručuje,   najvyšší   súd   poukázal   aj   na   skutočnosť,   že   jedným   z právnych   inštitútov, ktorým   môžu   občania   ovplyvňovať   činnosť   príslušných   orgánov   na   úseku   životného prostredia,   sú   petície,   ktorých   právna   úprava   je   obsiahnutá   v zákone   č.   85/1990   Zb. o petičnom práve v platnom znení.

Najvyšší   súd   v závere   konštatoval,   že   na   sťažovateľa   nemožno   aplikovať   ani ustanovenie § 15a Správneho poriadku zakotvujúce postavenie zúčastnenej osoby, pretože aj jej účasť v konaní musí upraviť osobitný zákon.

Na základe uvedených skutočností najvyšší súd konštatoval, že prvostupňový súd správne   zistil   skutkový   stav   veci,   ale   dospel   k nesprávnemu   právnemu   záveru,   preto odvolací senát zmenil prvostupňový rozsudok tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Podľa   ustanovenia   §   14   ods.   1   Správneho   poriadku   účastníkom   konania   je   ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 2 Správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Podľa ustanovenia § 74 ods. 4 zákona o odpadoch účastníkom konania o udelení súhlasu podľa § 7 ods. 1 písm. a), c) až e), k), m) a n) je vždy aj obec, na ktorej území sa zariadenie   na   zneškodňovanie   odpadov   alebo   zariadenie   na   zhodnocovanie   odpadov nachádza   alebo   sa   zamýšľa   umiestniť   alebo   na   ktorej   území   sa   dekontaminácia   alebo zneškodňovanie použitých polychlórovaných bifenylov alebo kontaminovaných zariadení vykonáva alebo sa zamýšľa vykonávať.

Podľa ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o odpadoch orgány štátnej správy odpadového hospodárstva udeľujú súhlas na

a) prevádzkovanie zariadenia na zneškodňovanie odpadov okrem spaľovní odpadov a zariadení   na   spoluspaľovanie   odpadov   a   vodných   stavieb,   v   ktorých   sa   zneškodňujú osobitné druhy kvapalných odpadov,

c) prevádzkovanie zariadenia na zhodnocovanie odpadov okrem spaľovní odpadov a zariadení   na   spoluspaľovanie   odpadov   a   vodných   stavieb,   v   ktorých   sa   zhodnocujú osobitné druhy kvapalných odpadov,

d)   prevádzkovanie   zariadenia   na   zber   odpadov,   ak   ide   o   zariadenia,   na   ktorých prevádzku nebol daný súhlas podľa písmen a) a c),

e) na zmenu a rekonštrukcie zariadení na zhodnocovanie odpadov, zneškodňovanie odpadov a zber odpadov alebo ich častí, na ktorých prevádzkovanie sa vydáva súhlas podľa tohto zákona, ak majú vplyv na nakladanie s odpadmi v zariadení, (...)

k) uzavretie skládky odpadov alebo jej časti, vykonanie jej rekultivácie a jej následné monitorovanie, (...)

m) dekontamináciu,

n) zneškodňovanie použitých polychlórovaných (...).

Domáhať sa nápravy porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy možno len v rámci rozsahu zákonnej úpravy vykonávajúcej toto ústavné ustanovenie (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy), v danom prípade v rámci právnej úpravy vyplývajúcej z príslušných ustanovení zákona o odpadoch (lex specialis), ako aj Správneho poriadku (lex generalis).

V rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 64/00 ústavný súd vyslovil, že v Slovenskej republike pôsobia súdy na základe ústavy a zákonov, čiže na základe právneho poriadku Slovenskej republiky,   a sú   teda   povinné   rozhodovať   na   základe   aplikácie   noriem   tohto   právneho poriadku alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť umožňuje. Je vecou všeobecného   súdu,   ktorú   normu   z právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   a z noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť umožňuje, v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje.   Súčasťou   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   to,   aby   súd rozhodol   o práve toho,   kto sa   naň obrátil, podľa   práva   platného v Slovenskej republike alebo podľa noriem, ktorých použitie právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje.

Ústavný súd je s prihliadnutím na obsah namietaného rozhodnutia, ako aj na vyššie citované   ustanovenia   ústavy,   Správneho   poriadku,   zákona   o odpadoch,   ako   aj   iných právnych predpisov toho názoru, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 67/2004 z 19.   apríla   2005   spĺňa   požiadavky   zákonného   rozhodnutia.   Ústavný   súd   konštatuje, že je dôležité, aby všeobecný súd pamätal na všetky náležitosti zákonného rozhodnutia tak, ako   ich   predpokladá   zákon,   a tieto   pri   jeho   tvorbe   prakticky   aj   aplikoval.   Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie. Na základe toho dospel   ústavný súd k záveru, že namietaný rozsudok   najvyššieho súdu takým rozhodnutím nepochybne je (obdobne napr. III. ÚS 162/05).

Ústavný súd v obdobnej veci sp. zn. II. ÚS 22/02 konštatoval: „Tomu, kto tvrdí, že môže   byť   rozhodnutím   priamo   dotknutý   vo   svojom   právnom   postavení,   musí   sa postavenie účastníka konania priznať a za účastníka konania ho treba považovať až do času, kým   sa   preukáže   opak,   a to   rozhodnutím   správneho   orgánu.   Treba   ho   teda   považovať za účastníka konania až do právoplatnosti rozhodnutia o tom, že účastníkom konania nie je. O tom,   že   niekto,   kto   sa   domáha   účastníctva   v konaní,   nie   je   účastníkom   konania, je potrebné rozhodnúť v správnom konaní rozhodnutím so všetkými náležitosťami podľa § 47   Správneho   poriadku   s tým,   že   proti   tomuto   rozhodnutiu   možno   podať   odvolanie. Účastníkom je však až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o tom, že účastníkom konania nie je. Či ide o účastníka konania, skúma správny orgán z úradnej povinnosti počas celého konania. Ak zistí, že niekto účastníkom nie je, vydá o tom rozhodnutie. Naopak, ak zistí,   že   niekomu   patrí   postavenie   účastníka   konania,   začne   s ním   ihneď   jednať   ako s účastníkom (...).“

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   v posudzovanom   prípade   nedošlo   zo   strany najvyššieho   súdu   k odmietnutiu   spravodlivosti,   pretože   ten   rozhodol   o sťažovateľovom statuse. Najvyšší súd vyslovil záver, že sťažovateľ nie je účastníkom konania, v ktorom sa preskúmavali   rozhodnutia   –   súhlasy   orgánov   odpadového   hospodárstva   vydané na prevádzkovanie   zariadenia   na   zneškodňovanie   odpadov   skládkovaním.   Najvyšší   súd pritom vychádzal z ústavy, zákona o odpadoch a Správneho poriadku.

V namietanej veci ústavný súd nezistil jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/04 konštatoval, že „právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s jeho   právnymi   názormi.   Z opačného pohľadu   možno   povedať,   že   neúspech   v súdnom   konaní   nie   je   možné   považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.   Pokiaľ   tento   výklad   nie   je   arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   Ústavný   súd Slovenskej republiky nemá dôvod doň zasahovať.“

Na základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

K rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2005