znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 358/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Fajčákom, Advokátska   kancelária,   Š.   Kukuru   14,   Michalovce,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 504/13 a jej uznesením zo 4. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. januára 2014 doručená sťažnosť M. H.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala porušenie základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresnej   prokuratúry   Trebišov   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 504/13 a jej uznesením zo 4. decembra 2013.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   vyšetrovateľ   Oddelenia   všeobecnej kriminality,   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru   Trebišov   (ďalej   len „vyšetrovateľ PZ“) uznesením sp. zn. ORP-443/OVK-TV-2013 z 11. novembra 2013 podľa § 215 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 158 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), v ktorom sa so sťažovateľkou konalo ako s poškodenou (následkom skutku bola smrť jej manžela), zastavil, pretože skutok,   pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, nie je trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pv 504/13-18 zo 4. decembra 2013 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú.

Podľa názoru sťažovateľky okresná prokuratúra svojím postupom, ako aj uznesením porušila jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svoje presvedčenie odôvodnila takto:

«Bola som prekvapená, keď som obdŕžala uznesenie vyšetrovateľa, ktorý... trestné stíhanie   zastavil...   Na   druhej   strane   sa   mimo   iného   uvádza   stanovisko   znalca,   kde   sú uvádzané porušenia, ktoré porušil žeriavnik... Ďalej sú tam uvádzané ďalšie porušenia, ktoré zistil inšpektorát práce, nie je absolútne žiaden dôvod, prečo bolo trestné stíhanie zastavené. Jednoznačne išlo o porušenie právnych predpisov zo strany p. H...

... prokurátor Okresnej prokuratúry v Trebišove... Vo svojom odôvodnení uviedol, že...   „v   dostatočnom   rozsahu   vykonané   úkony   v rámci   vyšetrovania   sú   podrobné a zrozumiteľne   uvedené   v odôvodnení   uznesenia   vyšetrovateľa   o zastavení   trestného stíhania... spolu s jeho právnymi závermi, ktoré ho viedli k takému rozhodnutiu, s ktorým sa po preskúmaní spisového materiálu stotožnil a na ktoré poukazuje.“

Toto konštatovanie ma nesmierne prekvapilo, že ide o rozhodnutie prokurátora a ja tvrdím,   že vyšetrovateľ   absolútne   sa   nezaoberal   žiadnymi   právnymi   úvahami,   naopak... urobil iba popis ako sa to stalo, čo porušil a iba cituje ust. § 149 a že nebola príčinná súvislosť medzi konaním a následkom, čo absolútne nie je pravdou, lebo hrubým spôsobom porušil   pracovné   povinnosti.   Zvlášť   ma   zarazilo   konštatovanie   prokurátora,   citujem: „z uvedeného   je   zrejme,   že   obaja   menovaní   postupovali   podľa   vzájomne   dohodnutého a zabehnutého spôsobu, pričom túto prácu vykonávali viac krát dobrovoľne, bez výhrad a že   H.   nevedel   uviesť,   čo   mohlo   by   príčinou   pádu   plechov   a nie   je   si   vedomý   svojho pochybenia“ a že neboli pochybnosti takého charakteru, ktoré by bezprostredne mali vplyv na vznik usmrtenia... Toto je absolútne nepresvedčivé, nezákonné a veľmi jednostranné. Zároveň tvrdí, že najpravdepodobnejšou príčinou bolo rozkmitanie plechov a ich následný pád. Teda opäť tvrdím, že „rozhodnutie prokurátora je nesprávne a týmto rozhodnutím som ako   poškodená   bola   obmedzená   na   riadne   vyšetrenie   prejednania   veci   nestranným a nezávislým súdom.“

Vôbec sa nezaoberal tým právnym predpisom, ktorý jednoznačne určoval spôsob ukladania   plechov.   Rozhodnutie prokurátora považujem za   predčasné,   vo   veci sa   malo vzniesť   obvinenie   a náležitým   spôsobom   vec   vyšetriť   a predložiť   nezávislému   súdu na rozhodnutie... rozhodnutie prokurátora považujem za nezákonné a predčasne vydané... Rozhodnutie prokurátora považujem za porušenie mojich ústavných práv ako poškodenej predovšetkým v tom, že aj ja mám nárok na spravodlivé prejednanie tejto trestnej veci.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresná prokuratúra v Trebišove porušila čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Okresnej   prokuratúry   v Trebišove   zo   dňa 4. 12. 2013, sp. zn. 1 Pv 504/13 a Okresnému prokurátorovi prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

3. Priznáva navrhovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 150,08 €.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 504/13 a jej uznesením zo 4. decembra 2013.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V   prvom   rade   ústavný   súd   poukazuje na   svoju   stabilnú judikatúru,   podľa   ktorej ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 277/09).

Podstatou námietok sťažovateľky bolo tvrdenie, že uznesenie okresnej prokuratúry, ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania, je predčasné a nezákonné.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh   alebo   iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (ďalej   len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd považuje podnet, ako aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorého   vyčerpaním   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému súdu sa možno domôcť ochrany svojich práv (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05).

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach (napr. III. ÚS 235/07, III. ÚS 157/08, III. ÚS 112/2012, III. ÚS 56/2013) vyslovil opakovane právny názor, že vynechanie tohto prostriedku   nápravy   (podnetu,   opakovaného   podnetu)   v   sústave   orgánov   prokuratúry Slovenskej   republiky   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľka, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu namietaného porušenia práv,   ku ktorému   malo   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   dôjsť   v   súvislosti   s postupom a rozhodnutím okresnej prokuratúry (m. m. napr. I. ÚS 186/05).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej rozhodla okresná prokuratúra tak, že ju ako nedôvodnú zamietla. Zo sťažnosti podanej ústavnému súdu ani z jej príloh však nevyplýva, že   by   sťažovateľka   podala   podnet   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   o prokuratúre o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia prokurátora okresnej prokuratúry, hoci tak mohla   a mala   urobiť   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu.   V okolnostiach   prípadu možno   podľa   názoru   ústavného   súdu   totiž   podnet   (a   prípadne   aj   opakovaný   podnet) považovať za iný právny prostriedok ochrany podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej práv poskytuje a na ktorého použitie je oprávnená podľa zákona o prokuratúre.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014