znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 358/2013-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť Ing. J. B. a V. B., zastúpených spoločnosťou UNITED LAWYERS, advokátska kancelária,   s.   r.   o.,   Kolárska 8,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ JUDr. Jozef Štefánik, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 65/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 C 61/2004) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. B. a V. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 65/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 C 61/2004) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Piešťany p r i k a z u j e v   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 C 65/2008 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. B. a V. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 2 500 € (slovom   dvetisícpäťsto   eur),   ktoré   im j e   Okresný   súd   Piešťany p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Piešťany j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločne a nerozdielne Ing. J. B. a V. B. trovy konania v sume 291,56 € (slovom dvestodeväťdesiatjeden eur a päťdesiatšesť centov)   na   účet   ich   právneho   zástupcu,   spoločnosti   UNITED   LAWYERS,   advokátska kancelária,   s. r.   o.,   Kolárska   8,   Bratislava,   do dvoch   mesiacov   od doručenia   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013 doručená sťažnosť Ing. J. B. a V. B., (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 65/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 C 61/2004).

1. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia spolu s L. M. a H. R., (ďalej spolu aj ako „navrhovatelia“), doručili 25. februára 2004 okresnému súdu „Návrh na určenie   neplatnosti   Uznesenia   č.   3   zo   schôdze   vlastníkov   bytového   domu,   zo   dňa 25.11.2003“. Za odporcov označili 29 fyzických osôb. Vo svojom návrhu navrhovatelia tvrdili, že označené uznesenie zo schôdze vlastníkov bytov porušuje ich základné právo „na nerušený   výkon   vlastníckeho   práva,   priznané   im   Ústavou   Slovenskej   republiky   v čl.   20 a ďalej špecifikované v § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 11 ods. 1 Zák. č. 182/1993 Z. z. a je preto neplatné“. Citovaný názor vychádzal z toho, že sporným uznesením bolo rozhodnuté   o trvalej   odstávke   vykurovacieho   telesa   v bytovom   dome,   ktorý svojím umiestnením zabezpečoval normovanú tepelnú pohodu práve v bytoch navrhovateľov. Po doručení návrhu okresnému súdu bola veci pridelená sp. zn. 4 C 61/2004.

Sťažovatelia   v odôvodnení   sťažnosti   podávajú   stručnú   chronológiu   procesných úkonov konajúceho súdu v ich veci. Upozorňujú, že „po 01.01.2005 až do 31.12.2007 bol vo   veci   oprávnený   a povinný   konať   Okresný   súd   Trnava.   Konanie   bolo   vedené pod sp. zn. PN   4C/61/2004.   Počas   9-tich   rokov   boli   všetky   pojednávania   odročené a doposiaľ nebolo rozhodnuté vo veci samej. Okresný súd Piešťany ani Okresný súd Trnava nevykonávali procesné   úkony   efektívne   smerujúce   ku   skončeniu   konania vo veci   samej. Okresný súd Piešťany a Okresný súd Trnava vykonávali len štandardné administratívne úkony...“. Tvrdené prieťahy u sťažovateľov „spôsobujú a znásobujú stav právnej neistoty, nechuť   k zákonom   a rezignáciu   uplatňovať   akokoľvek   a kdekoľvek   svoje   práva... Sťažovatelia sú pod neustálym psychickým aj fyzickým tlakom, čo si už vyžiadalo aj vážne zdravotné   následky.   Tento   veľmi   nepriaznivý   zdravotný   stav   sťažovateľov   vyplýva z pripojených dôkazov – lekárskych správ...“.

Podľa   názoru   sťažovateľov „neexistuje   žiadna   skutočnosť   svedčiaca   o právnej zložitosti veci a taktiež o jej skutkovej zložitosti vyžadujúcu si vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania   (ďalšie   listinné   dôkazy,   výsluchy   svedkov,   atď.).   Ide   o bežnú   agendu prvostupňových   súdov...   Sťažovatelia   žiadnym   úkonom   neprispeli   k prieťahom alebo k spomaleniu postupu okresných súdov... Nečinnosť Okresných súdov, ako aj súčasný stav (po viac ako 9 rokoch od podania návrhu na začatie konania nebolo... rozhodnuté v merite   veci   a   súd   nevykonal   ani   jeden   skutočne   relevantný   úkon,   ktorý   by   viedol k odstráneniu   právnej   neistoty)   nemožno   podľa   názoru   sťažovateľov   ničím   ústavne ospravedlniť,   ústavne   tolerovať   a ústavne   udržať.   Neodôvodnené   prieťahy,   ktorým   sa konanie   nezmyselne   predĺžilo   a predlžuje,   viedli   i k porušeniu   základného   práva na prerokovanie   veci   sťažovateľov   bez   zbytočných   prieťahov.   Celé   konanie   vedené pred Okresnými   súdmi   je   tvorené   jedným   súvislým   viac   ako   9   ročným   prieťahom. Uskutočnené prieťahy nemožno konvalidovať proforma iba vytýčením pojednávania.“.

2. Ústavný súd si 13. júna 2013 po zistení, že v žalovanom konaní bolo podané dovolanie, vyžiadal od Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dotknutý súdny spis, ktorý mu bol doručený 28. júna 2013.

3.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 358/2013-23 z 28. augusta 2013 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

4. Následne ústavný súd 23. septembra 2013 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

5. Okresný   súd   doručil   14.   októbra   2013   ústavnému   súdu   oznámenie   o tom, že v predmetnej veci bolo podané dovolanie, a preto k vecnej stránke sťažnosti bude možné vyjadriť sa až po vrátení spisového materiálu z najvyššieho súdu.

6. Okresný súd doručil 17. marca 2014 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom súhlasil s upustením   od ústneho pojednávania o sťažnosti.   Pokiaľ ide   o vecnú   stránku   sťažnosti, okresný súd predložil takýto chronologický rozpis procesných úkonov v žalovanej veci:„-   Dňa   25.02.2004   bol   tunajšiemu   súdu   doručený   návrh   na   určenie   neplatnosti uznesenia zo schôdze vlastníkov bytového domu z 25.11.2003, v návrhu bolo označených pôvodne 29 odporcov,

-   Termín   pojednávania   bol   vytýčený   15.4.2005   na   10.6.2005,   pre   nedoručenie predvolania všetkým odporcom (u niektorých bolo zistené, že zomreli) bolo pojednávanie odročené na 14.10.2005, pričom boli zisťovaní dedičia,

- Dňa 14.10.2005 sa konalo ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom dohody, pričom výsledok rokovania účastníci oznámia v lehote 60 dní,

- Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené 12.7.2006 na 12.9.2006. Toto bolo odročené na neurčito   z dôvodu   neprítomnosti   všetkých   odporcov   a potreby   zámeny   účastníka na strane odporcu v 22. rade.

- Následne súd vyzval neprítomných účastníkov, aby oznámili dôvod neprítomnosti a zisťoval pobyt účastníkov, ktorým sa predvolanie nepodarilo doručiť.

-   Súd   uznesením   č.   k.   PN-4C/61/2004-164   z 14.2.2007   zastavil   konanie proti odporcovi v 22. rade.

-   Ďalší   termín   pojednávania   bol   vytýčený   26.3.2007   na   15.5.2007,   ktorý   bol odročený na neurčito z dôvodu zisťovania pobytu niektorých odporcov, ktorí si neprebrali predvolania na pojednávania, zásielky sa vrátili späť ako závady.

- OS Trnava uznesením č. k. PN-4C/61/2004-222 z 24.10.2007 vyzval navrhovateľov v zmysle § 42 ods. 3 O. s. p. na odstránenie vád podania.

- Navrhovatelia opravené podanie súdu doručili 29.11.2007.

- V rámci prechodu výkonu súdnictva bola daná právna vec dňa 1.1.2008 postúpená na   Okresný   súd   Piešťany   a pridelený   sudkyni   JUDr.   Lucii   Chrapkovej   spolu   s ďalšími asi 900 vecami v agende C a Cb,

- Súd vyzval odporcov dňa 27.11.2008 na oznámenie spoločného zástupcu, aby sa tak zefektívnil   postup   v konaní,   nakoľko   väčšia   vytýčených   pojednávaní   bola   zmarená pre nedoručenie.

- Z obsahu spisu súd zistil, že doposiaľ žiadneho spoločného zástupcu odporcovia (všetci) neoznačili.

-   Následne   súd   výzvou   z 13.3.2009   vyzval   Piešťanské   stavebné   bytové   družstvo oznámiť, či súhlasia so zastupovaním odporcov.

- Predmetná organizácia oznámila svoj nesúhlas z dôvodu, že oni už nevykonávajú správu domu, ktorého sa spor týka.

- Následne súd obdobnú výzvu zaslal 12.6.2009 na Bytový podnik Piešťany, s. r. o., ktorý dal súdu rovnakú negatívnu odpoveď.

- Súd na návrh navrhovateľov uznesením č. k. 7C/65/2008-308 z 11.2.2010 pripustil vstup do konania ďalších účastníkov na stranu odporcov, zastavil konanie proti niektorým odporcom.   Spolu   s doručovaním   predmetného   uznesenia   bolo   účastníkom   doručované (z dôvodu hospodárnosti a mysliac si že nikto z odporcov v dome byty neprevedie na inú osobu) predvolanie na pojednávanie na 13.5.2010. Pri vytyčovaní termínu bolo potrebné termín   vytyčovať   s dostatočným   časovým   predstihom,   keďže   sa   predvolanie   doručovalo veľkému počtu účastníkov (46 odporcov + navrhovatelia), pričom všetci nebývajú na tej istej adrese a v tom istom meste.

-   Proti   predmetnému   uzneseniu   podali   odvolanie   odporcovia   v 32.   a 33.   rade (čl. 343).

-   Dňa   21.4.2010   oznámili   súdu   odporcovia   I.   H.   a manželka  ,   že odpredali   byt v dome, ktorý sa týka sporu.

-   Dňa   13.5.2010   /čl.   520/   súd   zistiac   že   nemá   splnené   procesné   podmienky na konanie   (všetci   účastníci   nemali   vykázané   doručenie   riadne   a včas/,   odročil pojednávanie na 20.9.2010. Tým účastníkom,   ktorí sa dostavili položil otázku ohľadom súhlasu ustanoviť im spoločného zástupcu a resp. koho by navrhovali.

-   Prítomní   odporcovia   nesúhlasili   s zástupcom   z dôvodu,   že   chcú   byť   osobne prítomní   na   pojednávaní.   Zároveň   súd   prítomných   upovedomil   o podanom   odvolaní manželov D. proti uzneseniu z čl. 308.

-   Následne   súd   uznesením   č.   k.   7C/65/2008-530   z 15.6.2010   zastavil   konanie proti niektorým   odporcom   a pripustil   vstup   do   konania   ďalších   7   účastníkov   na   strane odporcov.

- Dňa 9.7.2010 bol spis predložený na KS v Trnave na rozhodnutie o odvolaniach manželov D. a odvolací súd odmietol ich odvolanie (čl. 549).

- Na pojednávaní 30.9.2010 súd konštatoval, že jednak nemajú všetci odporcovia vykázané   predvolanie   riadne   a včas   a taktiež   že   sa   z KS   nevrátil   spis   s rozhodnutím o odvolaní. To bol aj dôvod, prečo súd odročil pojednávanie na neurčito (čl. 578).

- Dňa 21.4.2011 bola daný pokyn na doručovanie uznesenia KS z čl. 541 účastníkom konania.

-   NS   SR   doručil   súdu   dňa   6.7.2011   dovolanie,   ktoré   mu   bolo   priamo   zaslané dovolateľmi (čl. 583).

-   Dňa   7.7.2011   bol   daný   pokyn   na   doručenie   súdnych   rozhodnutí   ostatným účastníkom,   ktorým   doposiaľ   doručené   neboli.   Z dôvodu   prehľadnosti   boli   do   spisu vypracované i tabuľky na vpisovanie dátumov doručovania rozhodnutí účastníkom (čl. 589, 607-608). Nakoľko je v spore 49 odporcov, z ktorých mnohí si zásielky súdu nepreberali, bolo   treba   riešiť   zisťovanie   ich   pobytu,   dodatočné   doručovanie,   či   ustanovenie   im opatrovníka.   Toto   sú   ale   všetko   skutočnosti,   s ktorými   museli   navrhovatelia   rátať pri podávaní návrhu (V prvom rade s tým, že v priebehu konania môžu vlastníci bytov v ich bytovke zomrieť alebo byty predať).

- Dňa 27.9.2011 bola daná úprava na odstránenie procesných nedostatkov (opätovné doručovanie,   zisťovanie   aktuálnych pobytov tých,   ktorí   nepreberajú   zásielky,   atď   – viď čl. 603-606).

-   Dovolatelia   oznámili   súdu   podaním   doručeným   22.11.2011   (čl.   624),   že   majú právneho   zástupcu,   advokáta   JUDr.   Vladimíra   Beňačku,   pritom   žiadnu   plnú   moc nedoručili. Preto bol súd obligatórne povinný vyzvať menovaných doručiť túto plnú moc a pokračovalo sa ešte v doručovaní súdnych listín zostávajúcim odporcom.

-   Dňa   2.3.2012   bol   predložený   spis   na   NS   SR   na   rozhodnutie   na   dovolanie, lebo i napriek   výzve   na   dovolateľov   pod   hrozbou   poriadkovej   pokuty   týmto   súdu nepredložili plnú moc JUDr. Beňačku, ktorého označovali za svojho zástupcu.

-   NS   SR   vrátil   spis   tunajšiemu   súdu   23.4.2012   s pokynmi,   ktoré   súd   následne realizoval.

-   Bol   vyzvaný JUDr.   Beňačka (v   zmysle   pokynov NS   SR,   aj   keď   jeho   plná moc od dovolateľov   v spise   nebola),   aby   súdu   poslal   vlastné   dovolanie   s náležitosťami podľa O. s. p. alebo aby doložil dovolanie svojich mandantov verifikované jeho podpisom.

- Súd realizoval i ďalšie úkony opísané na čl. 638. JUDr. Beňačka na prvú výzvu súdu   nereagoval,   žiadne   dovolanie   súdu   nepredložil.   Preto   súd   opakoval   výzvu na JUDr. Beňačku (čl. 668), lebo vyslovene NS SR (čl. 636) za tým účelom spis vrátil.

- Plnomocenstvo doručil JUDr. Beňačka súdu od dovolateľov až 3.1.2012 a spis bol zaslaný na NS SR, ktorý ho súdu vrátil (dňa 23.04.2012) ešte na vyznačenie právoplatnosti na rozhodnutí odvolacieho súdu a požiadanie JUDr. Beňačku o nahradenie dovolania jeho vlastným dovolaním (ako zástupca dovolateľov).

-   JUDr.   Beňačka   bol   vyzvaný   na   doplnenie   v zmysle   intencií   NS   SR   výzvou z 19.7.2012 a keďže nereagoval na výzvu, tak opakovane výzvou z 1.3.2013.

- Medzi týmto obdobím sa ešte doručovalo uznesenie z čl. 308 niektorým odporcom, zásielky sa od nich vracali ako závady, dodatočne sa zisťoval ich pobyty a niektorým sa dokonca zásielky doručovali cestou polície.

-   Následne   bola   vypracovaná   predkladacia   správa   na   NS   SR   bez   doplnenia dovolania advokátom dovolateľov, lebo tento ju súdu nedoručil.

-   Spis   bol   predložený   na   NS   SR   dňa   19.4.2013   a súdu   sa   vrátil   23.12.2013 s rozhodnutím, ktorým bolo dovolanie odmietnuté.

- 8.1.2014 súd žiadal NS SR o doručenie potrebného počtu rovnopisov rozhodnutia, aby mohli byť doručené všetkým účastníkom, čo bolo zrealizované 20.1.2013.

- 3.2.2014 bola vyhotovená fotokópia zo spisu 6Er/291/2008 a založená do spisu.

-   3.2.2014   bol   vytýčený   T   poj   na   15.5.2014,   pričom   úprava   bola   zrealizovaná 6.2.2014.“

Okresný   súd   prostredníctvom   svojej   predsedníčky   k predloženej   chronológii dotknutého sporu   uviedol, že „doposiaľ sa k meritu odporcovia nevyjadrili a taktiež sa nevyjadrili k odbornému posudku doloženého navrhovateľmi.

Pokiaľ ide o právnu zložitosť sporu, tu si dovolím podotknúť, že samotný právny zástupca navrhovateľov či navrhovatelia by mali byť aktívni a mať na vedomí, že žalujú ostatných vlastníkov bytov, ktorí nesúhlasia s ustanovením spoločného zástupcu.

K procesným prekážkam zákonná sudkyňa uviedla, že už na začiatku návrhu samotní navrhovatelia uviedli, že vo veci ide o nerozlučné pasívne procesné spoločenstvo... Súd vychádzajúc   z   §   29a   O.   s.   p.   vyzval   odporcov   výzvou   z 27.11.2008   na   oznámenie   ich spoločného zástupcu, pričom odporcovia žiadneho spoločného zástupcu neoznačili. Dňa 13.5.2010... súd odročoval pojednávanie pre doručenie predvolania všetkým účastníkom konania,   ale   prítomných   41   účastníkov   vyzval   súd   (ešte   pred   odročením   pojednávania na ďalší termín) aby si ustanovili spoločného zástupcu. Všetkých 41 účastníkov zhodne súdu uviedlo, že nesúhlasia s ustanovením spoločného zástupcu, lebo sa chcú osobne zúčastňovať na pojednávaní. Nakoľko v tomto konkrétnom konaní ide o nerozlučné pasívne procesné spoločenstvo súd pre nesúhlas účastníkov nemohol zvoliť postup v zmysle § 29a ods. 2 O. s. p.   (vylúčiť   prejednávanie   nároku   na   samostatné   konanie)   a musí   naďalej   všetkým doručovať listiny, predvolania na pojednávania. Žiadnemu účastníkovi nemožno nanútiť proti jeho vôli ustanovenie spoločného zástupcu. Medzitým dochádza k úmrtiam odporcov resp.   k predajom   bytov   odporcami,   odporcovia   si   na   prvý   raz   zásielky   nepreberajú, nepreberajú si zásielky na adresách svojich trvalých bydlísk, doručujú sa im predvolania a výzvy políciou a toto všetko sťažuje procesný postup súdu. Celý proces bol spomalený i odvolaním a dovolaním dovolateľov, lebo do rozhodnutia o týchto ich podaniach nemohol súd ďalej konať. Toto všetko sú objektívne dôvody, prečo je konanie spomalené.

Taktiež ešte dňa 30.9.2010 bol právny zástupca navrhovateľov oboznámený s tým, že dediči po pôvodnej navrhovateľke v 3. Rade (L. M.) nesúhlasia so vstupom do konania na stranu navrhovateľa... z dôvodu, že nehnuteľnosť predali, doložili i rozhodnutie z Správy katastra Piešťany o prevode vlastníckeho práva k bytu. Súd ich konkrétne i v zápisnici... uviedol.

Súd vo veci priebežne konal o keď niekedy v dlhších časových intervaloch, čo bolo spôsobené predovšetkým množstvom účastníkov na strane odporcov a potrebou opätovne prešetrovať   pobyt   niektorých   z nich,   či   zisťovať   ich   právnych   nástupcov.   Súd   sa   snažil osloviť   opakovane   odporcov,   aby   si   zvolili   spoločného   zástupcu,   čo   by   urýchlilo   celý priebeh konania, s čím však nesúhlasili. Súd si pre sprehľadnenie informácií o všetkých účastníkoch a zásielkach im doručených vyhotovil aj osobitý zoznam, kde uvádza aj dátumy doručenia zásielok, aby sa čo najviac zefektívnil postup. S ohľadom na počet účastníkov v konaní   je   potrebné   všetky   termíny   vytyčovať   s väčším   časovým   predstihom,   aby   bola možnosť odstrániť prípadné závady v doručení.

Na záver si dovoľujem poukázať na existenciu systémových nedostatkov v oblasti výkonu spravodlivosti vo vzťahu k dlhodobému nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť nástrojmi, ktorými   by   sami   disponovali   na   vyriešenie   tzv.   objektívnych   okolností   prieťahov v konaní...“.

7.   Vyjadrenie   okresného   súdu   zaslal   ústavný   súd   18.   marca   2014   právnemu zástupcovi sťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

8.   V stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu   7.   apríla   2014   sťažovatelia prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   vyjadrili   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania vo veci. K veci samej uviedli, že „nedostatočné personálne ani materiálne vybavenie štátneho orgánu – súdu, neospravedlňuje prieťahy v konaní. V predmetnej veci sa nejedná o zložitý prípad. Všeobecné súdy pri tak veľkom počte účastníkov konania mali postupovať efektívne najmä ohľadom doručovania. Celková dĺžka konania je neprijateľná a medzi jednotlivými úkonmi všeobecných súdov boli veľké časové odstupy.“.

9. Keďže účastníci konania vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   so   stanoviskami   účastníkov   konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“),   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote“, preto v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr. II.   ÚS   55/98, I. ÚS 132/03).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   žalovaného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95).

Žalované konanie nevykazuje podľa názoru ústavného súdu žiadnu právnu zložitosť. Ide o štandardnú určovaciu žalobu s petitom požadujúcim vyslovenie neplatnosti právneho úkonu (uznesenia prijatého na schôdzi vlastníkov bytového domu), pričom z odôvodnenia žaloby nevyplývajú žiadne signály naznačujúce možnú právnu náročnosť sporu.

Skutková   zložitosť   je   v posudzovanom   konaní   daná   veľkým   počtom   účastníkov na strane   odporcu.   V žalobnom   návrhu   navrhovatelia   označili   29   odporcov. Už pri doručovaní   žaloby   odporcom   na   vyjadrenie   a predvolávaní   na   prvé   nariadené pojednávanie okresný súd zistil, že traja odporcovia zomreli. V priebehu konania zomrela navrhovateľka   L.   M..   Úmrtia   účastníkov   konania   vyžadovali   ustálenie   okruhu   dedičov. K zisteniu dedičov dochádzalo s istým oneskorením po právoplatnom ukončení dedičských konaní,   pričom   vo   vzniknutom   medziobdobí   dedičia   predávali   byty   nachádzajúce   sa v bytovom dome. Scudzenia bytov, ku ktorým počas konania dochádzalo aj u viacerých ďalších   odporcov,   mali pravdaže   v žalovanom   konaní zásadný   vplyv   na   pasívnu   vecnú legitimáciu účastníkov.

Uvedené skutočnosti si od konajúceho súdu vyžadovali viaceré procesné rozhodnutia vymedzujúce   okruh   účastníkov   konania   (uznesenie   č.   k.   PN   –   4   C   61/2004-164 zo 14. februára   2007,   uznesenie   č.   k.   7   C   65/2008-308   z 11.   februára   2010,   uznesenie č. k. 7 C 65/2008-530 z 15. júna 2010), čo postupne viedlo k nárastu počtu odporcov na 48.Častým javom bola ospravedlnená neúčasť odporcov na nariadených pojednávaniach a problémy s doručovaním súdnych písomností.

2.   Sťažovatelia   neprispeli   zásadnou   mierou   k predĺženiu   konania.   Nariadených pojednávaní sa zakaždým zúčastňoval aspoň ich právny zástupca. Pojednávania teda nebolo potrebné   odročovať   pre   ich   neúčasť.   Súdom   určenú   lehotu   nedodržal   právny   zástupca navrhovateľov   pri   dopyte   okresného   súdu   na   subjekt   vykonávajúci   správu   dotknutého bytového domu (omeškanie zhruba jeden a pol mesiaca). Podiel sťažovateľov na predĺžení žalovaného konania je tak zanedbateľný.

3.   Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   pri   posúdení   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy. Vychádzal pritom z   prehľadu úkonov súdu vo veci obsiahnutého   vo   vyjadrení   okresného   súdu,   ako   aj z vlastných   zistení   z vyžiadaného súdneho spisu.

Bezdôvodnou nečinnosťou sa žalované konanie vyznačovalo v období od doručenia návrhu okresnému súdu (25. februára 2004) do nariadenia pojednávania vo veci, ku ktorému došlo až 12. apríla 2005, teda po takmer 14 mesiacoch.

Rovnako   v období   od   pojednávania   12.   septembra   2006   do   nariadenia   ďalšieho pojednávania 12. apríla 2007, teda v rozsahu 7 mesiacov, konajúci súd vykonal jediný úkon, a to   zastavenie   konania   proti   odporcovi   v 22.   rade   uznesením   zo   14.   februára   2007. Konajúci   súd   však   musel   už   od   mája   2006   disponovať   informáciou   o úmrtí   odporcu v 22. rade ešte pred začatím konania, čo bol dôvod, ktorý viedol k zastaveniu konania proti nemu.   Vyplýva   to   z oznámenia   doručeného   okresnému   súdu   notárom   9.   mája   2006, v ktorom uvádza dátum úmrtia odporcu v 22. rade, ako aj okruh jeho dedičov. Preto nebol dôvod čakať s rozhodnutím o zastavení konania proti tomuto zomrelému odporcovi viac ako 9 mesiacov.

Pred   rozhodnutím   o návrhu   navrhovateľov   z 29.   novembra   2007   okresný   súd požadoval od Správy katastra Piešťany relevantný list vlastníctva, ktorý mu bol doručený

3. júla 2009. Uznesenie, ktorým okresný súd o návrhu navrhovateľov rozhodol, však bolo vydané až 11. februára 2010 (po viac ako 7 mesiacoch).

Ústavný   súd   ku   skutočnostiam   uvedeným   okresným   súdom   v jeho   vyjadrení i zisteným z vyžiadaného súdneho spisu ďalej uvádza, že aj keď správanie štátneho orgánu spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   sa   obvykle   prejavuje nečinnosťou   orgánu   s právomocou konať o veci, pre splnenie účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je právne   významné   akékoľvek   správanie   štátneho   orgánu.   To   znamená,   že aj   nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   osoba   obrátila   na   štátny   orgán,   aby o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99, III. ÚS 24/09).

Okresný súd žiadal 23. júna 2009 oznámenie mena, priezviska a adresy opatrovníka nesvojprávnej dedičky zomrelého odporcu v 22. rade. No touto informáciou disponoval už od   9.   októbra   2006,   keď   mu   rozhodnutie   o ustanovení   opatrovníka   tejto   nesvojprávnej dedičky bolo doručené ako príloha procesného podania.

Chybný z hľadiska požiadaviek plynúcich zo základného práva zaručeného čl. 48 ods.   2 ústavy je aj postup   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o pripustení vstupu   ďalších účastníkov konania uznesením č. k. 7 C 65/2008-308 z 11. februára 2010. Týmto uznesením okresný súd pripustil   vstup odporkyne v 29. rade H. S., hoci v odôvodnení toho istého uznesenia okresný súd uvádza zistenie pochádzajúce z vyžiadaného listu vlastníctva, že H. S. už nie je vlastníčkou bytu, „ale byt je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov I. D. a M.   D.“.   Okresný   súd   nevysvetlil,   prečo   potom   vstup   H.   S.   ako účastníčky   na strane odporcu pripustil. Je potom len logické, že H. S. doručila okresnému súdu 8. marca 2010 oznámenie   o tom,   že   nie   je   vlastníčkou   bytu.   Okresný   súd   potom   uznesením č. k. 7 C 65/2008-530 z 15. júna 2010 musel okrem iných aj proti H. S. konanie zastaviť a pripustiť do konania na strane odporcov I. D. a M. D.

Neefektívny   bol   postup   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   nedostatkov   dovolania podaného   odporcami   v 26.   a 27.   rade.   Okresný   súd   totiž   oboch   dovolateľov

27. septembra 2011   vyzval,   aby   mu „oznámili...   právneho   zástupcu   –   konkrétneho advokáta, ktorý Vás bude zastupovať v dovolacom konaní na Najvyššom súde SR“. Po tom, ako dovolatelia tejto výzve vyhoveli a 22. novembra 2011 údaje o advokátovi oznámili, musel   ich   okresný   súd   opätovne   vyzvať   na   predloženie   splnomocnenia   pre   zvoleného právneho zástupcu.   Odporcovia   v 26. a 27.   rade   potom   druhej výzve vyhoveli podaním doručeným okresnému súdu 3. januára 2012.

Následne po predložení dovolania dovolaciemu súdu (2. marca 2012) bol spisový materiál   23.   apríla   2012   z najvyššieho   súdu   vrátený   okresnému   súdu   pre   nevyznačenú právoplatnosť na odvolacom uznesení krajského súdu a pre absenciu podpisu zvoleného právneho zástupcu na dovolaniach odporcov v 26. a 27. rade.

Okresný súd potom až 17. augusta 2012 doručil právnemu zástupcovi dovolateľov na odstránenie   nedostatku   (chýbajúci   podpis).   Išlo   pritom   o celkom   jednoduchý   úkon. Okresný súd však naň potreboval takmer 4 mesiace. Vo výzve bola právnemu zástupcovi určená   lehota   15   kalendárnych   dní.   Túto   lehotu   však   právny   zástupca   nerešpektoval. Napriek tomu okresný súd až 15. marca 2013 doručil právnemu zástupcovi dovolateľov opätovnú výzvu na doplnenie dovolania, teda po viac ako 6 mesiacoch od uplynutia prv určenej lehoty.

Okresný súd v značnej miere svoju obranu založil na zdôraznenom fakte neochoty účastníkov konania na strane odporcu dať sa zastúpiť spoločným zástupcom. Ústavný súd však   uvádza,   že   aj   pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v súvislosti   s aplikáciou   §   29a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), možno mať proti nemu výhrady.

Okresný súd 27. novembra 2008 vyzval odporcov, aby v lehote 40 dní od doručenia výzvy   oznámili meno a adresu   spoločného   zástupcu   a poučil   ich,   že v opačnom   prípade spoločného   zástupcu   navrhne   súd.   Na   túto   výzvu   v určenej   lehote   nereagoval   žiaden z odporcov napriek tomu, že ju okrem odporcu v 5. a 6. rade prevzali všetci. Okresný súd následne zisťoval ochotu Piešťanského stavebného bytového družstva vystupovať v konaní ako spoločný   zástupca   a po   zistení,   že   ono   už   správu   dotknutého   bytového   domu nevykonáva, sa okresný súd obrátil na Bytový podnik Piešťany, s. r. o., ktorý však 25. júna 2009 oznámil okresnému súdu svoj nesúhlas so zastupovaním odporcov. V nasledujúcom období okresný súd ďalšie možnosti postupu podľa § 29a OSP neskúmal, hoci sťažovatelia už v návrhu na začatie konania naznačili možnosť, že by odporcov „mohol reprezentovať odporca   v 20.   rade   V.   J.,   ktorý   zastáva   funkciu   predsedu   domovej   správy“.   Podľa navrhovateľov „radiátor v miestnosti č. 5... nebol, na príkaz odporcu v 20. rade (p. J.)... spustený,   čím   došlo   k výraznému   ochladeniu   obývacej   izby   v byte   č.   1.   Na vzniknutý problém   upozornil   navrhovateľ   v I.   rade   odporcov   prostredníctvom   listov   a opakovane žiadal   p.   J.,   aby zabezpečil   spustenie   predmetného   radiátora.“.   Z citovaných   dôvodov žalobného   návrhu   vyplýva,   že   odporca   V.   J.   bol   zrejme   so   skutkovými   okolnosťami tvoriacimi jadro sporu veľmi dobre oboznámený. Rovnaký záver platí o odporcovi Ing. Š. T., ako to vyplýva zo zápisnice z informatívneho výsluchu uskutočneného 15. mája 2007. Zostáva   tak   otázkou,   prečo   sa   okresný   súd   nepokúsil   navrhnúť ostatným   odporcom   za spoločného zástupcu práve niektorého z menovaných.

Okresný súd potom až 11. februára 2010 opätovne vyzval odporcov, aby oznámili meno,   priezvisko   a adresu   spoločného   zástupcu.   Odporcovia   prítomní   na   pojednávaní 13. mája 2010 vyjadrili nesúhlas s ustanovením spoločného zástupcu. Treba však dodať, že okresný súd po márnom uplynutí lehoty určenej v prvej výzve z 27. novembra 2008 a po negatívnych   vyjadreniach   oslovených   subjektov   vykonávajúcich   správu   bytového fondu mohol podľa § 29a OSP predložiť odporcom návrh konkrétneho ním preferovaného spoločného zástupcu. Takýto návrh konajúceho súdu bezpochyby predstavuje vhodnejšiu bázu pre   zhodu   odporcov   na spoločnom   zástupcovi   ako   opätovná výzva, aby oni sami navrhli   osobu   spoločného   zástupcu.   Aj   keď   ústavný   súd   si   je vedomý,   že   §   29a   OSP nemožno vykladať ako možnosť konajúceho súdu nanútiť účastníkom konania určitú osobu za   ich   spoločného   zástupcu,   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   okresný   súd podľa názoru   ústavného   súdu   nebol   dostatočne   aktívny   pri   využívaní   §   29a   OSP, i keď podiel   na   neúspechu   pri ustanovovaní   spoločného   zástupcu   nemožno   uprieť ani nesúhlasiacim odporcom.

5.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   žalovaného   konania   z hľadísk   daných   ustálenými kritériami používanými pre posúdenie rešpektovania základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súhrnne konštatuje, že v skutkovo zložitom a právne nenáročnom určovacom konaní, ktoré trvá už viac ako 10 rokov, sa okresný súd v podstate stále nedostal k prerokovávaniu veci samej. Celá jeho doterajšia aktivita sa sústredila na prekonávanie procesných prekážok plynúcich zo skutočnosti veľkého počtu účastníkov na strane odporcu. Aj   keď   ústavný   súd   akceptuje,   že   identifikovaný   faktor   skutkovej   náročnosti posudzovaného   konania   má   potenciál   priebeh   konania   spomaliť   (zvlášť   ak   odporcovia neboli prístupní ustanoveniu spoločného zástupcu podľa § 29a OSP), procesnú aktivitu, ktorú   okresný   súd   vyvinul   v priebehu   konania   na   elimináciu   objektívnych   procesných prekážok, nemožno považovať za dostatočnú. Ani veľký počet účastníkov konania na strane odporcu   nemôže   ospravedlniť   viac   ako   10   rokov   trvajúce   konanie,   v priebehu   ktorého sťažovatelia (navrhovatelia) boli v potrebnej miere súčinnostní.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   zložitosť   veci   zbavuje   súd   zodpovednosti za pretrvávanie právnej neistoty účastníka vtedy, ak súd priebežne robí úkony prispievajúce k odstráneniu príčin zložitosti veci (napr. II. ÚS 33/99). Musí   pritom ísť o úkony, ktoré disponujú reálnym potenciálom odstraňovať príčiny zložitosti. Z už uvedeného hodnotenia jednotlivých úkonov okresného súdu v žalovanej veci však podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že v postupe konajúceho súdu sa vyskytli tak obdobia bezdôvodnej nečinnosti, ako aj   úkony,   ktoré   svojou   neefektívnosťou   a nesústredenosťou   nielenže   neboli   spôsobilé prispieť k urýchleniu priebehu konania, ale dokonca ho v istých fázach aj spomaľovali.

K obrane   okresného   súdu   spočívajúcej   v poukazovaní   na   vysokú   zaťaženosť konajúcich sudcov ústavný súd už mnohokrát konštatoval, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v   súdnom   konaní (II.   ÚS   120/02,   IV.   ÚS   15/03).   Povahu objektívnych   príčin možno priznať právnym udalostiam, ale uplatnenie ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (I. ÚS 145/02, IV. ÚS 28/03).

Ústavný súd identifikoval v postupe okresného súdu viacero prípadov nenáležitého správania dosahujúceho v jeho súhrne ústavnú relevanciu, preto dospel k záveru, že zistená dĺžka   nečinnosti   okresného   súdu   i charakter   nesústredenosti   jeho   postupu   v pomere k celkovej   dĺžke   posudzovaného   konania   zakladá   právomoc   na   vyslovenie   porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

6. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovatelia   v petite   svojej   sťažnosti   rozhodnutie   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   navrhli, ústavný súd preto prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľov garantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

Sťažovatelia   navrhli   priznať   im   finančné   zadosťučinenie   v sume   10 000   €, čo zdôvodnili   argumentáciou,   podľa   ktorej   požadovaná   suma „zodpovedá   závažnosti a rozsahu porušenia takých práv a ich následkom,   keď úplnú nápravu už nie je možné dosiahnuť   iba   odstránením   prieťahov   v konaní,   vzhľadom   na   už   nezvratný   stav, ktorý vznikol v minulosti predovšetkým v emocionálnej a zdravotnej sfére sťažovateľov“.

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   finančnom   zadosťučinení   vzal   do úvahy   najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie počas predmetného konania, a aj skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného práva.

Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   berúc   do   úvahy   spomenuté determinanty považuje za primerané priznať každému sťažovateľovi sumu 2 500 € (bod 3 výroku nálezu). Pri určovaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu ochrany   ústavnosti   a zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva spravodlivé   zadosťučinenie   podľa čl. 41   dohovoru   aplikovaného   na konkrétne   okolnosti prípadu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   spoločnosťou UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., Kolárska 8, Bratislava. Sťažovatelia si uplatnili trovy právneho zastúpenia v sume 668,04 €, a to za „2 právne úkony vykonané v roku 2013 v zmysle § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 13 ods. 3 § 14 ods. 1 písm. a), b) a § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z...“.

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej   služby   vykonané   pre   každého   z   nich,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania a písomné   podanie   (sťažnosť).   Tieto   úkony   boli   vykonané   v roku   2013.   Stanovisko doručené ústavnému súdu 7. apríla 2014 vyhodnotil ústavný súd ako neprinášajúce nové skutkové tvrdenia alebo právnu argumentáciu, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť záverečný úsudok ústavného súdu o predmete konania. Sťažovatelia nepreukázali, že by ich právny zástupca   bol   platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty,   preto ústavný   súd   k vypočítanej   sume náhrady trov nemohol pripočítať 20 % daň z pridanej hodnoty.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   účinnom v čase vykonania úkonov právnej   služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha   ako základná tarifa   podľa   §   11   ods.   3   vyhlášky   1/6   z   výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky, t. j. zo sumy 781 € pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 7,81 € za každý úkon právnej pomoci.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

S poukazom na výsledok konania mali podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia nárok na náhradu   trov   konania za štyri   úkony   právnej   služby uskutočnené   v roku   2013 (dvakrát   prevzatie   a príprava   zastúpenia,   dvakrát   písomné   podanie   –   sťažnosť), preto základná   sadzba   tarifnej   odmeny   po znížení   podľa   §   13   ods.   2   vyhlášky   v   tomto prípade je 260,32 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej sume 31,24 € (štyrikrát 7,81 €). Spolu tak náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľov je 291,56 €. Okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014