znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 358/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej spoločnosťou H., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   vydaným   pod   č.   k. 16 CoE/46/2010-43 z 31. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE/46/2010-43 z 31. marca 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere z 20. januára 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla sťažovateľka fyzickej osobe úver v   sume   398,33   €,   ktorý   spolu   s   ďalšími   poplatkami   bol   povinný   dlžník   vrátiť   v   13 dvojtýždňových splátkach v sume 47,47 € od 3. februára 2003. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi   zmluvného   vzťahu   priamo   v   zmluve   dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca dlžníka, priamo v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu   o   uznaní dlhu,   ktorá   má povahu exekučného titulu.   Keďže dlžník   neuhradil   dve   po sebe   idúce   splátky, 16.   júna 2003 bola notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka. Následne, 12. decembra 2003 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) 27.   februára   2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Na   základe   návrhu   sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora okresný súd uznesením č. k.14 Er 45/2004-28 z 28. decembra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom súdov, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na   konkrétne   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   ústavného   súdu a v podstatnom   uviedla: „Podľa   názoru   sťažovateľa,   v   posudzovanom   prípade,   došlo k zásahu do jeho vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že odmietol zmenu exekútora... a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie v prospech sťažovateľa, na ktorý   sťažovateľovi   vznikol,   na   základe   zmluvy   o   úvere   nárok.   Uvedený   zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej   vety   a   predstavuje   zásah   do   pokojného   užívania   majetku   sťažovateľa...   Podľa názoru sťažovateľa, tým,   že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak,   že exekučné konania   bez   ďalšieho   zastavil,   porušili   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   v   zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález: „1   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE/46/2010-43 zo dňa 31.3.2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE/46/2010-43 zo dňa 31.3.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 3079,59 Eur (92775,73 Sk), ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho   zastúpenia   v   sume   271,26   EUR   s   DPH   (za   dva   úkony   právnej   služby   každý za 135,63 EUR s DPH) na účet jeho právneho zástupcu J. H., advokáta H., spol. s r.o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľka svojím návrhom žiadala, aby ústavný súd v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vyslovil (iba) porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a   zrušil   toto   rozhodnutie.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   nesúhlas   s   vyhlásením exekúcie za neprípustnú a zastavením konania v jej exekučnej veci, čím bolo podľa jej názoru porušené právo „vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

K   sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   jej   práva   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu napadnutým uznesením ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“). O prípadnom porušení práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Zo   strany   sťažovateľky   však   nebolo   namietané   porušenie   ústavnoprocesných princípov vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. práv spojených so spravodlivým súdnym procesom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nevyplýva to z petitu sťažnosti, ale ani z jej odôvodnenia),   a preto   nie je možné uvažovať o prípadnom   porušení   označeného práva sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd v medziach predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal aj obsah napadnutého uznesenia krajského súdu a nad rámec už uvedených dôvodov konštatuje, že toto   rozhodnutie   už   prima   facie   nenesie   znaky   svojvoľnosti   ani   arbitrárnosti,   nie   je v nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou   ani   nepopiera   zmysel   interpretovaných a aplikovaných   právnych   noriem   a   obsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov vo väzbe na jeho výrok. Ústavný súd v takýchto prípadoch (ak sa neopomenie namietanie porušenia základného práva na súdu   ochranu alebo práva na spravodlivý   proces)   nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania,   ktoré   skončilo   pre   ňu   nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno   spájať s porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju   právomoc   (podobne II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95).

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky   v   tom   zmysle,   že   odmietnutím návrhu na zmenu súdneho exekútora a zastavením exekúcie došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmluvy o úvere, pretože zmluva o úvere napadnutým uznesením nebola vôbec dotknutá a jej posúdenie nebolo ani pre rozhodovania okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť notárskej zápisnice, ktorou bol uznaný záväzok dlžníka z tejto   zmluvy o   úvere.   Aj   keď   krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie okresného   súdu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú   z   dôvodu   neplatnosti exekučného   titulu   (a   tým   absencie   jedného   z   predpokladov   exekúcie),   uvedené   nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle úverovej zmluvy.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010