znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 358/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. E., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. V.,   P., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   časťou uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Sžnč 9/2009 z 27. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. E.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2009 doručená sťažnosť M. E., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Sžnč   9/2009   z 27.   augusta   2009   v časti o náhrade trov konania.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 1. decembra 2008 Sociálnej poisťovni, pobočka P. (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) žiadosť o úrazový príplatok podľa § 85 až § 87 zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o sociálnom poistení“). Žiadosť mala byť podľa sťažovateľa vybavená v zákonnej lehote 60 dní, teda do 31. januára 2009. Sociálna poisťovňa v súlade s ustanovením § 210 ods. 2 zákona o sociálnom poistení predĺžila lehotu na vydanie rozhodnutia na ďalších 60 dní   z dôvodu   prehodnocovania   zodpovednosti   za   vzniknutú   chorobu   z povolania zamestnávateľom.   Podľa   sťažovateľa   bola   zodpovednosť   zamestnávateľa   jednoznačná a nesporná, a preto namietal predĺženie lehoty na rozhodnutie listom z 9. februára 2009, na ktorý nedostal žiadnu odpoveď. Sťažovateľ bol presvedčený, že Sociálna poisťovňa mala o   jeho   žiadosti   rozhodnúť   do   31.   januára   2009   a lehotu   na rozhodnutie   si   predĺžila neopodstatnene. Preto sa v zmysle § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) žalobou z 23. februára 2009 domáhal, aby súd uložil Sociálnej poisťovni povinnosť doručiť   mu   rozhodnutie   do   30   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia   súdu.   Rozhodnutím č.   310-2317/2008 zo 4. marca 2009 Sociálna poisťovňa sťažovateľovi v plnom rozsahu vyhovela,   a preto   podaním   z 5.   mája   2009   sťažovateľ   vzal svoj   návrh   na   konanie proti nečinnosti sociálnej poisťovne späť. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Najvyšší súd uznesením č. k. 3 Sžnč 9/2009-26 z 27. augusta 2009 konanie vo veci zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:„Trovy   konania   mi   nesporne   mali   byť   priznané   podľa   §   146   ods.   2   druhá   veta O. s. p., lebo Sociálna poisťovňa pobočka P. mi nepriznala nárok na úrazový príplatok v zákonnej   60   dňovej   lehote,   bezdôvodne   túto   lehotu   predlžovala   a   preto   som dôvodne podal žalobu proti jej nečinnosti, čo zhodne so mnou konštatuje aj Generálna prokuratúra SR - viď pripojené dôkazy č. 6, 7 a teda ak sa pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je odporca povinný uhradiť trovy konania.

Bolo by nelogické a nezákonné, aby som ja ako navrhovateľ v spore o nečinnosť orgánu verejnej správy musel znášať trovy konania, hoci odporca v tomto konaní nesporne postupoval v rozpore so zákonom, pričom podotýkam, že som bol nútený podať žaloby proti nečinnosti sociálnej poisťovne v 5 prípadoch, takže trovy konania spolu predstavujú sumu 1.438,45 €.

Opätovne zdôrazňujem, že súd podľa môjho názoru nemal dôvod na rozhodnutie, že navrhovateľovi   náhradu   trov   konania   nepriznáva   a   konštatovanie,   že   žaloba   nebola podaná   dôvodne,   keď   zo   všetkých   dôkazov   je   zrejmé,   že   moja   žaloba   bola   dôvodná a opodstatnená a súd mi teda nárok na ochranu a spravodlivé rozhodnutie neposkytol, pričom toto právo mi zaručuje Ústava SR i Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 s dodatkovým protokolom a protokolmi č. 4, 6, 7, 12 a 13.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Právo   M.   E.   na   spravodlivé   rozhodnutie   veci   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   časťou   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 27. augusta 2009 sp. zn. 3 Sžnč 9/2009-26, ktorou súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. augusta 2009 sp. zn. 3 Sžnč   9/2009-26   sa   v   časti,   ktorou   súd   rozhodol,   že   žiaden   z   účastníkov   nemá   právo na náhradu trov konania zrušuje.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   M.   E.   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia v sume 245,70 € slovom dvestoštyridsaťpäť eur 70 centov k rukám advokáta JUDr. J. V. (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd absolútne nesprávne zhodnotil skutkový stav po právnej stránke, pretože jeho žaloba bola opodstatnená a súd mu mal priznať trovy konania.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   namietajúcej   porušenie sťažovateľom   označeného   základného   práva   v   prvom   rade   skúmal   jej opodstatnenosť, t. j. či uvedeným rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu ním označeného základného práva.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu a dôvody, pre ktoré nepriznal účastníkom   právo   na   náhradu   trov   konania.   V odôvodnení   uznesenia   najvyššieho   súdu je uvedené:

„O trovách konania rozhodol súd podľa § 250t ods. 8 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p., keďže neboli dané podmienky pre použitie § 146 ods. 2 O. s. p. Najvyšší súd dospel k záveru, že predmetný návrh nebol podaný dôvodne, pretože dňa 01. 12. 2008 bola odporcovi doručená žiadosť o úrazový príplatok   spolu   s   príslušnými   dokladmi   a   odporca   listom   zo   dňa   02.   02.   2009 zn. 310-2317/2008 oznámil navrhovateľovi v súlade s ust. § 210 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia o ďalších 60 dní z dôvodu prehodnocovania   zodpovednosti   za   vzniknutú   chorobu   z   povolania   zamestnávateľom. Dňa 04.   03.   2009 odporca rozhodnutie vydal,   teda rozhodol pred uplynutím predĺženej lehoty. Súd preto navrhovateľovi náhradu trov konania proti odporcovi nepriznal.“

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezákonnom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Ústavný súd už skôr vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi   je   zásadne   výsadou   týchto   súdov.   V tom   sú   vyjadrené   atribúty   ich   nezávislého súdneho   rozhodovania.   Právomoci   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia všeobecných súdov   a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti,   pretože ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom.   Ústavný   súd   preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v   prípade   extrémneho   vybočenia   z   pravidiel   upravujúcich   toto   konanie,   k čomu by mohlo dôjsť   najmä   na   základe   takej   interpretácie   a aplikácie   príslušných   ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. IV. ÚS 170/08).

Podľa názoru ústavného súdu rozhodol najvyšší súd potom, ako zastavil konanie na základe   späťvzatia   návrhu   sťažovateľa   v napadnutej   časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov konania v súlade s procesnými možnosťami ustanovenými Občianskym súdnym poriadkom (čl. 2 ods. 2 ústavy). Najvyšší súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP a aplikáciu tohto ustanovenia odôvodnil v rozsahu, ktorý vylučuje, že výrok o náhrade trov konania bol vynesený v zrejmom omyle alebo v rozpore so zákonnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ sa domnieva, že najvyšší súd mal posudzovať trovy konania podľa druhej vety   ustanovenia   § 146   ods. 2   OSP,   pretože   k   späťvzatiu   žaloby   došlo   pre   správanie žalovaného, pričom žaloba bola podaná dôvodne, čo mu zakladalo právo na náhradu trov zastaveného konania. Sťažovateľ však vzal v tejto veci svoj návrh na začatie konania späť bez toho, aby išlo o prípad podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP, keďže žaloval odporcu pre nečinnosť   za   obdobie,   v ktorom   konal   v predĺženej   lehote,   ktorú   mu   umožňoval § 210 ods. 2 zákona o sociálnom poistení.

Ústavný   súd   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nepriznať   náhradu   trov   konania sťažovateľovi   považuje   za ústavne   akceptovateľné,   ktoré   nie   je   v rozpore   s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a spôsob, akým najvyšší súd rozhodol o trovách   konania,   nemožno   považovať   ani   za   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený a ako taký odporujúci základnému právu zaručenému v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   v súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľa   obsiahnutou   v sťažnosti poukazuje na podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorú   možno   vyvodiť   predovšetkým z ustanovenia § 250t ods. 1 prvej vety OSP a spočíva v možnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej   správy,   ktorý   vo veci   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným príslušným   právnym   predpisom.   Úloha   súdu   v tomto   konaní   spočíva   v povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy v napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu   a na tomto   základe   rozhodnúť   buď   tak,   že   dotknutému   orgánu   verejnej   správy uznesením   uloží,   aby v primeranej   lehote   vo   veci   rozhodol,   alebo   ak   dospeje   k záveru, že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne. Ak najvyšší súd dospel   k záveru,   že   návrh   sťažovateľa   nebol   podaný   dôvodne,   pretože   žalovaný   orgán verejnej správy vo veci sťažovateľa konal a napokon aj pred uplynutím zákonom dovolenej predĺženej   lehoty   rozhodol,   rozhodol   tak   v súlade   s ustanoveniami   procesného   práva a v súlade   s podstatou   a účelom   konania   proti   nečinnosti   verejnej   správy.   Ak   je   orgán verejnej správy viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vydanie rozhodnutia a zákon mu umožňuje danú lehotu predĺžiť, pričom uplatnenie tejto možnosti osobitne neobmedzuje (resp. pripúšťa pre zložitosť veci, čo však je otázka, ktorú posudzuje orgán verejnej správy), jej   využitie   potom   nemôže   mať   za   následok   také   porušenie   zásad   správneho   konania, ktoré by dovolilo posúdiť návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy ako dôvodný.

Ústavný   súd   vo svojej   judikatúre   tiež   konštatoval,   že   postup   súdu   vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť k záveru o porušení označeného základného práva sťažovateľa, a rovnako nezistil ani príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn.   3 Sžnč 9/2009   z 27.   augusta   2009   a   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   sťažnosť   odmietol po jej predbežnom   prerokovaní   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009