znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 358/06-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra 2006   predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   P.,   V.,   Mgr. R.   M.,   V.   a Mgr.   Z.   M.,   V., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., v ktorej namietali porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní sp. zn. 4 C 27/04 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 300/05 z 12. januára 2006, ako aj uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš   č. k.   D   524/84-76   zo   4.   februára   2005   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Cod 18/05 z 3. marca 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. P., Mgr. R. M. a Mgr. Z. M.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2006 doručená   sťažnosť   E.   P.   (ďalej   aj   „sťažovateľka   v 1.   rade“),   V.,   Mgr.   R.   M.   (ďalej   aj „sťažovateľka   v 2.   rade“),   V.   a Mgr.   Z.   M.   (ďalej   aj   „sťažovateľka   v 3.   rade“   alebo „sťažovateľky“), V., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., v ktorej namietali porušenie svojho   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   sp.   zn.   4   C   27/04   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 300/05 z 12. januára 2006, ako aj uznesením okresného súdu č. k. D 524/84-76 zo 4. februára 2005 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Cod 18/05 z 3. marca 2005.

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   uviedli,   že   Štátne   notárstvo   vo   Veľkom   Krtíši vydalo   12.   októbra   1984   v konaní   sp.   zn.   D   524/84   rozhodnutie   v dedičskej   veci po poručiteľovi P. V., ktorým bola schválená dedičská dohoda uzavretá medzi dedičkami A. V.   a T.   K.,   podľa   ktorej   dedička   A.   V.   nadobudla   všetky   poľnohospodárske nehnuteľnosti   uvedené   vo   výroku   tohto   rozhodnutia,   ktoré   tvorili   predmet   dedičstva   za podmienky, že v prípade obdržania výnosu z tejto pôdy vyplatí T. K. do 15 dní od obdržania výnosu peňažnú sumu vo výške 10 000 Sk. V prípade obdržania odchýlneho výnosu je povinná   jej   v uvedenej   lehote   vyplatiť   ½-icu.   Uvedené   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť   a   vykonateľnosť   a stalo   sa   titulom   pre   zápis   vo   vtedajšej   evidencii nehnuteľností.

V dedičskom   konaní   po   poručiteľke   A.   V.   osvedčením   o dedičstve   sp.   zn. 3 D 210/94, Dnot 578/95 z 15. augusta 1996 JUDr. P. T., notára so sídlom vo V. uvedené nehnuteľnosti nadobudli v rovnakom pomere sťažovateľka v 1. rade a Z.   M. ako právna predchodkyňa sťažovateliek v 2. a 3. rade.

Okresný súd vydal opravné rozhodnutie o dedičstve sp. zn. D 524/84 z 26. marca 1993   v dedičskej   veci   po   poručiteľovi   P.   V.   s tým,   že   v pôvodnom   rozhodnutí   opravil pisársku chybu pri uvedení podielu dedičky A. V., a to konkrétne pri poľnohospodárskej pôde v užívaní Štátneho majetku V., kat. úz. V., zapísaná vo vl. č. 212 ako parc. č. 691/1, 710, 829/3 a 928/4 pod B1, pričom uvedený podiel ¼-inu opravil na ½-icu. Toto opravné uznesenie   prvostupňového   súdu   bolo   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Cod   73/03 z 28. októbra 2003 zrušené.

Okresný súd uznesením sp. zn. D 524/84 zo 4. februára 2005 podľa ustanovenia § 164 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) opravil rozhodnutie č. k. D 524/84-13 z 12. novembra 1984 bývalého Štátneho notárstva vo Veľkom Krtíši tak, že z výrokovej časti tohto rozhodnutia sa vypúšťa tá časť, ktorá uvádza pozemnoknižné vložky č. 210, 211 a 212 kat. úz. V. Krajský súd uznesením sp. zn. 13 Cod 18/05 z 3. marca 2005 uvedené uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

V konaní, ktoré bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 C 27/04, súd rozsudkom z 28.   júla   2005   určil,   že   kúpna   zmluva   uzavretá   medzi   sťažovateľkou   v 1.   rade   ako predávajúcou   a S.   B.   ako   kupujúcim,   ktorej   predmetom   boli   poľnohospodárske nehnuteľnosti,   ktoré   boli   vypustené   z výrokovej   časti   rozhodnutia   bývalého   Štátneho notárstva vo Veľkom Krtíši sp. zn. D 524/84 z 12. novembra 1984, je neplatná a tým istým rozsudkom okresný súd určil, že kúpna zmluva z 11. júla 2000 uzavretá medzi právnou predchodkyňou sťažovateliek v 2. a 3. rade Z. M. a S. B. ako kupujúcim, ktorej predmetom boli poľnohospodárske nehnuteľnosti, ktoré boli vypustené z výrokovej časti rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva vo Veľkom Krtíši   sp. zn. D 524/84 z 12. novembra 1984, je neplatná. Uvedený rozsudok okresného súdu bol potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 300/05 z 12. januára 2006. Z odôvodnenia oboch uvedených rozsudkov podľa názoru sťažovateliek vyplýva, že súdy oboch stupňov navrhovateľke T. K. vyhoveli z toho dôvodu, že uvedeným opravným dedičským rozhodnutím sp. zn. D 524/84 zo 4. februára 2005, ktoré bolo potvrdené odvolacím súdom, boli vypustené pk. vložky č. 210, 211 a 212 v kat. úz. V. z uznesenia o dedičstve z 12. novembra 1984 po poručiteľovi P. V., a preto sťažovateľka   v 1.   rade   a právna   predchodkyňa   sťažovateliek   v 2.   a 3.   rade   predali   S. nehnuteľnosti, ktoré neboli v ich vlastníctve.

Sťažovateľky   podali   31.   mája   2005   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania, ktorým sa domáhali, aby generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 13 Cod 18/05 z 3. marca 2005 mimoriadne   dovolanie.   Sťažovateľky   podali   tiež   28.   apríla   2006   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania, ktorým sa domáhali, aby generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 C 300/05 z 12. januára 2006. Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) listom sp. zn. Kc 2065/06 zo 17. júla 2006 sťažovateľkám oznámila, že dôvody na podanie mimoriadneho opravného prostriedku nezistila a stotožňuje sa so závermi súdov v doterajšom konaní.

Sťažovateľky nesúhlasia s právnym názorom krajskej prokuratúry a domnievajú sa, že postupom súdov v doterajšom konaní došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces,   pretože súdy   sa   neriadili ustanovením § 159 ods.   2 OSP, podľa   ktorého výrok právoplatného   rozsudku   je   záväzný   pre   účastníkov   a pre   všetky   orgány,   ak   je   ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. Podľa ustanovenia § 159 ods. 3 OSP len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. V zmysle ustanovenia §   164 prvá   veta   OSP súd   kedykoľvek   aj bez návrhu   opraví   v rozsudku   chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti.

Podľa   názoru   sťažovateliek   rozhodnutie   bývalého Štátneho notárstva   vo   Veľkom Krtíši sp. zn. D 524/84 z 12. novembra 1984 je záväzným a právoplatným rozhodnutím, ktoré nie je možné meniť ďalším rozhodnutím, a preto nejestvuje žiadny právny podklad na to, aby sa opravným uznesením vypustila konštitutívna výroková časť rozhodnutia v celom rozsahu,   pretože   sa   tým   zasahuje   do   práv   účastníkov   konania   a opätovne   sa   rozhoduje o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo. Opravným uznesením nemôže dôjsť k zmene výroku rozhodnutia tak, že by tu nastal dôsledok v meritórnom rozhodnutí.

Nesprávna aplikácia ustanovení § 159 ods. 2 a 3, § 164 prvá veta OSP bola podľa názoru sťažovateliek jediným dôvodom ich neúspechu v konaní sp. zn. 4 C 27/04 o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv, pretože doterajšie rozhodnutia súdov sú v rozpore s osvedčením o dedičstve po A. V. sp. zn. D 210/94, D not 578/95 z 15. augusta 1996.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti sťažovateľky v návrhu výroku rozhodnutia (petite) svojej sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaní   sp.   zn.   4   C   27/04   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 12 Co 300/05 z 12. januára 2006, ako aj uznesením okresného súdu č. k. D 524/84-76   zo   4.   februára   2005   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Cod   18/05 z 3. marca 2005, ako aj zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 Cod 18/05 z 3. marca 2005 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Co 300/05 z 12. januára 2006. Sťažovateľky zároveň žiadajú o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateliek predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa   ustanovenia   §   25   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa ustanovenia § 243g OSP mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu za predpokladu splnenia podmienok uvedených v ustanoveniach § 243e a § 243F OSP. Ústavný súd zistil (úradný záznam zo 14. septembra 2006), že rozsudok krajského súdu č. k. 12 Co 300/05 z 12. januára 2006 nadobudol právoplatnosť 23. februára 2006, čím bolo konanie vedené okresným súdom sp. zn. 4 C 27/04 právoplatne skončené. Ústavný súd ďalej zistil (úradný záznam z 13. novembra 2006), že uznesenie krajského súdu č. k. 13 Cod 18/05 z 3. marca 2005 nadobudlo právoplatnosť 21. marca 2005.

V konkrétnych okolnostiach predmetnej veci bolo sťažnosť ústavnému súdu potrebné podať v lehote dvoch mesiacov od dátumu právoplatnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 300/05 z 12. januára 2006, čím bolo konanie okresného súdu sp. zn. 4 C 27/04 právoplatne   skončené   a   dátumu   právoplatnosti   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 13 Cod 18/05 z 3. marca 2005. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Táto lehota stanovená zákonom o ústavnom súde je objektívnou lehotou, čo znamená, že zmeškanie tejto   lehoty   nie   je možné odpustiť“   (napr.   rozh. sp.   zn. III.   ÚS   298/06). Sťažnosť   sťažovateliek   bola   podaná   na   poštovú   prepravu   7.   augusta   2006,   teda   od právoplatného vybavenia veci uplynulo nepochybne dlhšie časové obdobie ako zákonná dvojmesačná   lehota,   preto   ústavný   súd   odmietol   ich   sťažnosť   ako   podanú   oneskorene (napr. rozh. sp. zn. III. ÚS 310/04, III. ÚS 312/05, III. ÚS 221/06).

Ústavný   súd   zároveň   v tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   v danom   prípade   nie   je relevantná   ani   argumentácia   sťažovateliek   uvedená   v   sťažnosti,   v   ktorej   uviedli,   že „K zachovaniu   lehoty   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   poukazujeme   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (prípad Zvolenský a Zvolenská c/a Česká republika – rozhodnutie   zo dňa   12.   11.   2002,   týkajúce   sa   sťažnosti   č.   46129/99).   Tým,   že   sme   sa sťažovatelia rozhodli uplatniť mimoriadny opravný prostriedok sme iba využili možnosť, ktorú nám ponúka vnútroštátne právo a táto skutočnosť nás nemôže poškodiť. K možnosti súbežného   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   a ústavnej   sťažnosti   ESpĽP konštatoval, že by sa jednalo o riskantný postup, ktorý nemá oporu v zákone a neponúka adekvátne riešenie zlučiteľné s požiadavkami právnej istoty“.

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 a § 151 ods. 1 OSP ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2006