znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 358/05-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   MUDr.   R.   Š.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   T.   Š.,   K.,   ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Košice I v konaní sp. zn. P 118/98, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   MUDr.   R.   Š.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Košice I pod sp. zn. P 118/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e   vo veci sp. zn. P 118/98 konať bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. R. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   nahradiť MUDr. R. Š. trovy právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) jej právnemu zástupcovi JUDr. T. Š. na bankový účet (...), vedený v peňažnom ústave S., a. s., pobočka K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti MUDr. R. Š. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2005 doručená   sťažnosť   MUDr.   R.   Š.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. P 118/98.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 358/05-16 zo 14. decembra 2005 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 13. januára 2006 vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 17. januára 2006 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že je navrhovateľkou v konaní o zvýšenie výživného na dve maloleté deti, pričom okresný súd „... nepostupuje v konaní primerane razantne   aj   za   eventuálneho   použitia   donucovacích   prostriedkov,   ktoré   mu   umožňuje Občiansky súdny poriadok v § 53 a napokon nepostupuje ani podľa možností, daných mu § 63 Zákona o rodine.“

Sťažovateľka   podala   dve   sťažnosti   na   zbytočné   prieťahy   v   konaní   predsedovi okresného súdu, „... na ktoré dostala odpoveď, ktorá zo vzniku zbytočných prieťahov viní prakticky ju samu. Posledná odpoveď, ktorú pripájam, je z 3. júna 2005. Na Okresnom súde Košice I sa v poslednom období udomácnil zvyk rôznymi obštrukciami zabrániť štúdiu spisu v prípade predloženia plnomocenstva na zastupovanie pred Ústavným súdom pre zbytočné prieťahy v konaní. Po viacerých márnych pokusoch som preto pristúpil k podaniu sťažnosti po konzultácii so sťažovateľkou a jej právnou zástupkyňou. Keďže v dôsledku uvedeného nemôžem podať presný chronologický sled podstatných úkonov účastníkov a súdu vo veci, považujem za nevhodné uvádzať iba jeho torzo zistené z konzultácií.

V každom prípade Ústavný súd zo sporového spisu zistí, že okresný súd napríklad pri poslednom úkone, ktorým ustanovil znalca, si nevhodne uľahčil prácu, pretože okrem iného prikázal znalcovi objasniť okolnosti, ktoré si je schopný a povinný zistiť a objasniť sám. Tým   prirodzene   narastá   doba   prejednávania   veci,   ktorá   ku   dnešnému   dňu   predstavuje takmer sedem rokov.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného a Európskeho súdu ide o spor, ktorý treba zaradiť   medzi   urgentné   a ani   správanie   účastníkov   nemôže   byť   ospravedlniteľným argumentom pre fakt, že vo veci nebolo vydané žiadne rozhodnutie.“

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite) žiada, aby ústavný   súd vyslovil   porušenie   jej   základného práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní sp. zn. P 118/98   a prikázal okresnému   súdu   konať v   uvedenej   veci   bez zbytočných   prieťahov. Zároveň sťažovateľka požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 9. januára 2006 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľky. Predseda okresného súdu v stanovisku doručenom ústavnému súdu 10. mája 2006   uviedol   prehľad   úkonov   vykonaných   v   danej   veci   a   dodal,   že „Uznesením č. k. P 118/98-364 zo dňa 23. 5. 2005 súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom Ing. Ľ. G.

Doposiaľ však znalecký posudok vypracovaný nebol. Znalec dňa 27. 4. 2006 vrátil spis súdu s tým, že účastníci aj napriek dvom výzvam mu nedoručili ekonomické podklady pre spracovanie posudku.

Z vyššie uvedeného postupu je evidentné, že súd vo veci pravidelne a bez väčších prieťahov koná. Súdne konanie predlžujú predovšetkým účastníci konania tým, že sa riadne nezúčastňujú súdnych pojednávaní, nespolupracujú so znalcom a tiež svojím nepriateľským až mstivým správaním sa voči sebe, čo má za následok nemožnosť zistenia objektívneho stavu veci.

Z uvedeného dôvodu sťažnosť MUDr. R. Š. považujem za nedôvodnú.“

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedu okresného súdu, ako aj podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. P 118/98 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 7. mája 2001 návrh na zvýšenie výživného s prílohami   pre   maloleté   deti   proti   odporcovi   –   otcovi   maloletých.   Okresný   súd   vydal 28. januára 2002 pokyn na doručenie prípisu Daňovému úradu K. a Daňovému úradu K. a uznesením č. k. P 118/98-9 z 5. februára 2002 ustanovil Okresný úrad K. za kolízneho opatrovníka   pre   maloleté   deti   sťažovateľky   (ďalej   len   „kolízny   opatrovník“),   pričom zároveň určil termín pojednávania na 25. február 2002.

Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   14.   februára   2002   žiadosť   o odročenie pojednávania   z dôvodu   jej   vážneho   ochorenia.   Kolízny   opatrovník   maloletých   doručil okresnému   súdu   15. februára 2002   vyjadrenie   k   predmetu   konania.   Pojednávanie 25. februára 2002 bolo uznesením odročené na 29. apríl 2002.

Daňový   úrad K.   doručil   okresnému   súdu   18.   marca   2002   vyjadrenie   k predmetu konania. Kolízny opatrovník maloletých doručil okresnému súdu 22. apríla 2002 vyjadrenie k predmetu   konania.   Na   pojednávaní   29.   apríla   2002   právny   zástupca   sťažovateľky ospravedlnil jej neúčasť z vážnych zdravotných dôvodov a pojednávanie bolo uznesením odročené na 16. september 2002.

Odporca   doručil   okresnému   súdu   9. septembra 2002   žiadosť   o   odročenie pojednávania   z dôvodu   pobytu   mimo   územia   Slovenskej   republiky.   Pojednávanie 16. septembra   2002   bolo   z   dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   sťažovateľky   (dlhodobá práceneschopnosť),   neúčasti   odporcu   a   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   odročené na neurčito. Okresný súd nariadil 16. septembra 2002 termín pojednávania na 9. október 2002.

Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   8.   októbra   2002   ospravedlnenie   svojej neúčasti na pojednávaní z vážnych zdravotných dôvodov a požiadala o preročenie termínu pojednávania   na   január   2003.   Pojednávanie   9.   októbra   2002   bolo   z dôvodu   žiadosti sťažovateľky odročené na neurčito. Podpredsedníčka okresného súdu požiadala zákonnú sudkyňu listom z 26. júla 2004 o vyjadrenie k predmetnej veci a sťažnosti sťažovateľky.

Okresný súd vydal 26. júla 2004 pokyn na doručenie prípisu Daňovému úradu K. a nariadil termín pojednávania na 18. august 2004. Zákonná sudkyňa sa k predmetnej veci vyjadrila stanoviskom z 28. júla 2004. Daňový úrad K. doručil okresnému súdu odpoveď na prípis 6. augusta 2004.

Právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému súdu 9. augusta 2004 oznámenie o vypovedaní   splnomocnenia   sťažovateľkou.   Pojednávanie   18. augusta 2004   bolo uznesením   odročené   z dôvodu   telefonicky   ospravedlnenej   neprítomnosti   sťažovateľky. Právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému súdu 18. augusta 2004 oznámenie adresy pre   doručovanie   písomností   sťažovateľke   a   oznámenie   o   odvolaní   plnej   moci   pre zastupovanie v danom konaní (č. l. 165 spisu). Podpredsedníčka okresného súdu požiadala zákonnú   sudkyňu   listom   z 10.   augusta   2004   o vyjadrenie   k predmetnej   veci   a sťažnosti sťažovateľky. Zákonná sudkyňa sa k predmetnej veci vyjadrila stanoviskom z 22. septembra 2004.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 27. septembra 2004 ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní z dôvodu kolízie termínov jej právnej zástupkyne, pričom zároveň požiadala o nariadenie náhradného termínu pojednávania a predložila súdu písomné návrhy na doplnenie dokazovania – vyžiadanie písomností týkajúcich sa majetkových pomerov odporcu.

Okresný súd nariadil 28. septembra 2004 termín pojednávania na 14. október 2004. Pojednávanie   29.   septembra   2004   bolo   uznesením   odročené   na   14.   október   2004. Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   7.   októbra   2004   ospravedlnenie   svojej   neúčasti na pojednávaní z dôvodu kolízie termínov jej právnej zástupkyne, pričom zároveň požiadala o nariadenie náhradného termínu pojednávania.

Pojednávanie   14.   októbra   2004   bolo   uznesením   odročené   na   27.   október   2004. Na pojednávaní   27. októbra 2004   vypovedali   účastníci   konania   a pojednávanie   bolo uznesením odročené na 2. december 2004 za účelom ďalšieho dokazovania. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 12. novembra 2004 písomnosti týkajúce sa predmetu konania. Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   z 29.   novembra   2004   odporca   požiadal o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní nariadeného na 2. december 2004 a odročenie tohto pojednávania na iný termín.

Pojednávanie   2. decembra 2004   bolo   uznesením   odročené   na   20.   január   2005. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 6. decembra 2004 vyjadrenie k predmetu konania. Na   pojednávaní   20.   januára 2005   súd   vykonal   ďalšie   dokazovanie a pojednávanie bolo uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom   pripojenia   spisu   Okresného   súdu   Košice   – okolie   sp.   zn.   11   C   515/99   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov a nariadenia ďalšieho znaleckého dokazovania.

Okresný   súd   vydal   21.   januára   2005   pokyn   na   pripojenie   spisu   Okresného   súdu Košice   –   okolie   sp.   zn.   11   C   515/99.   Odpoveď   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   bola okresnému súdu doručená 31. januára 2005 (požadovaný spis sa nachádzal na Krajskom súde v Košiciach, ďalej len „krajský súd“).

Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   22. marca 2005   vyjadrenie   k predmetu konania. Okresný súd vydal 24. marca 2005 pokyn na doručenie prípisu Daňovému úradu K.   Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   z 30.   marca   2005   nahliadla   sťažovateľka v uvedený deň do posudzovaného spisu a 14. apríla 2005 doručila okresnému súdu žiadosť o nariadenie termínu pojednávania.

Okresný súd nariadil 18. apríla 2005 termín pojednávania na 4. máj 2005 a vydal pokyn na doručenie prípisu kolíznemu opatrovníkovi. Daňový úrad K. doručil okresnému súdu 26. apríla 2004 odpoveď na prípis. Na pojednávaní 4. mája 2005 vypovedali účastníci konania   a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia znaleckého dokazovania a zistenia ďalších skutočností týkajúcich sa predmetu konania.

Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   6.   mája   2005   písomnosti   týkajúce   sa predmetu konania. Okresný súd prípismi z 9. mája 2005 požiadal odporcu, Katastrálny úrad v K. a spoločnosť T., a. s., K., o poskytnutie informácií týkajúcich sa predmetu konania v určenej lehote.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   požiadala   zákonnú   sudkyňu   listom   zo 17.   mája 2005 o vyjadrenie k predmetnej veci na základe sťažnosti sťažovateľky. Odporca doručil

17. mája 2005 okresnému súdu požadované písomnosti v zmysle prípisu súdu z 9. mája 2005. Správa katastra K. doručila okresnému súdu 23. mája 2005 odpoveď na prípis.

Okresný súd uznesením č. k. P 118/98-364 z 23. mája 2005 ustanovil znalca z odboru ekonomika   a podnikanie,   odvetvie   účtovníctvo   a peňažníctvo   za   účelom   zistenia majetkových   pomerov   odporcu   a   vypracovania   znaleckého   posudku   v   lehote   45   dní od doručenia   uznesenia.   Zákonná   sudkyňa   sa   k predmetnej   veci   vyjadrila   stanoviskom z 30. mája 2005.

Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   6. júna 2005   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu č. k. P 118/98-364 z 23. mája 2005. Okresný súd vydal 7. júna 2005 pokyn na   doručenie   prípisov   sťažovateľke   za   účelom   uhradenia   súdneho   poplatku   za   podanie odvolania,   ako   aj   odporcovi   a kolíznemu   opatrovníkovi,   aby   sa   k podanému   odvolaniu vyjadrili v určenej lehote.

Kolízny opatrovník doručil okresnému súdu 15. júna 2005 vyjadrenie k odvolaniu podanému   sťažovateľkou,   v ktorom   navrhol,   aby   odvolací   súd   vychádzal   z dostupných dôkazných   materiálov.   Okresný   súd   vydal   27.   júna   2005   pokyn   na   doručenie   spisu poverenému súdnemu znalcovi a vypracovanie predkladacej správy krajskému súdu.

Krajský   súd uznesením   č.   k. 7 CoP 333/05-380 z 29. júla 2005 zrušil   uznesenie okresného   súdu   v časti   o výroku   povinnosti   sťažovateľky   zložiť   preddavok   na   trovy znaleckého dokazovania a vec vrátil v rozsahu zrušenia okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis bol vrátený okresnému súdu 28. októbra 2005. Okresný súd vydal 31. októbra 2005 pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom konania. Poverený súdny znalec doručil   okresnému   súdu   29.   novembra   2005   vyjadrenie   k   predmetu   konania   a vrátil posudzovaný   spis   bez   vypracovania   znaleckého   posudku   z dôvodu   časovej zaneprázdnenosti a zaslania prípisov týkajúcich sa potrebných údajov účastníkom konania. Okresný súd vydal 12. decembra 2005 pokyn na opätovné predloženie spisu poverenému súdnemu znalcovi za účelom vypracovania znaleckého posudku.

Podpredsedníčka okresného súdu požiadala zákonnú sudkyňu listom zo 16. januára 2006   o vyjadrenie   k predmetnej   veci   na základe   podania   ústavného   súdu.   Sťažovateľka doručila okresnému súdu 18. januára 2006 a 14. februára 2006 žiadosti o nariadenie termínu pojednávania. Poverený súdny znalec doručil okresnému súdu 9. marca 2006 „Oznámenie o prerušení prác na znaleckých posudkoch“ s prílohami z dôvodu nepredloženia písomností požadovaných od účastníkov konania potrebných pre vypracovanie znaleckého posudku.

Okresný   súd   vyzval   prípisom   zo   14.   marca   2006   sťažovateľku   a   odporcu   na poskytnutie   súčinnosti   poverenému   súdnemu   znalcovi   –   predloženie   požadovaných písomností   nevyhnutných   pre   vypracovanie   znaleckého   posudku.   Okresný   súd   požiadal prípisom   zo   7.   apríla   2006   príslušný   útvar   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky o doručenie súdnej zásielky sťažovateľke. Okresný súd požiadal prípisom z 21. apríla 2006 povereného súdneho znalca o vrátenie posudzovaného súdneho spisu. Odpoveď Obvodného oddelenia Policajného zboru K. bola okresnému súdu doručená 21. apríla 2006.

Poverený súdny znalec doručil okresnému súdu 27. apríla 2006 oznámenie o postupe prác   na   znaleckom   posudku so   súčasným   vrátením   predmetného   spisu.   Uvedeným záznamom (č. l. 409) predmetný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd vzal do úvahy právny   a   skutkový   stav   veci. Predmetom   konania   je   návrh   na   zvýšenie   výživného   pre maloleté deti, pričom tento typ konania vyžaduje osobitnú rýchlosť prerokovania, pretože ide   o rozhodovanie   spojené   so   zabezpečením   prostriedkov   na   živobytie   a práva   na primeranú   životnú   úroveň   maloletých   detí   porovnateľnú   so   životnou   úrovňou   oboch rodičov. Posudzovaná vec patrí po právnej stránke k štandardnej agende všeobecných súdov (rozhodovanie   v oblasti   rodinného   práva),   navyše   platná   právna   úprava   je   obsiahnutá v zákone o rodine v znení neskorších predpisov.

Skutkovú stránku predmetnej veci možno zaradiť k štandardným v rámci agendy patriacej do rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva, pretože zisťovanie finančných a majetkových pomerov zákonných zástupcov maloletých nemožno zaradiť medzi náročné úkony (požadované písomnosti je možné zabezpečiť v súčinnosti s príslušnými štátnymi orgánmi). Okresný súd navyše ani po viac ako päť ročnom trvaní predmetného konania nezabezpečil   dostatočné   písomné   podklady   týkajúce   sa   majetkových   pomerov   odporcu potrebné pre kvalifikované prvostupňové rozhodnutie.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj k   porušeniu   základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. Sťažovateľka podala viacero sťažností na prieťahy v konaní (30. júna 2004, 4. mája 2005), ako aj žiadostí o nariadenie termínu pojednávania (14. mája 2005, 18. januára 2006, 14. februára 2006), čím dala najavo nespokojnosť s rýchlosťou priebehu konania.

Ústavný   súd   však   vzal   pri   svojom   rozhodovaní   do   úvahy   aj   tú   skutočnosť,   že pojednávania nariadené okresným súdom na 25. február 2002, 29. apríl 2002, 16. september 2002   a 9.   október   2002   boli   odročené   z dôvodu   vážnych   zdravotných   problémov sťažovateľky. Práceneschopnosť účastníka konania je nepochybne objektívnou okolnosťou, ktorá   spôsobuje   predĺženie   posudzovaného   konania,   toto   predĺženie   však   nie   je   možné pripísať na ťarchu okresného súdu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného základného práva, ústavný súd zistil,   že   okresný   súd   nevykonal   v určitých   obdobiach   v predmetnej   veci   žiadne   úkony napriek skutočnosti, že sa v konaní nevyskytla žiadna zákonná prekážka (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 7. júla 2001 do   28. januára 2002   (6,5   mesiacov)   a   od   9. októbra 2002   do   26. augusta 2004 (22,5 mesiacov)   ako   postup,   v ktorom   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní,   pretože v uvedenom   období   okresný   súd   nevykonal   žiadne   úkony   smerujúce   k rozhodnutiu v posudzovanej veci.

Ústavný súd posúdil aj obdobie od 15. júla 2005, kedy mal poverený súdny znalec doručiť súdu znalecký posudok v zmysle uznesenia č. k. P 118/98-364 z 23. mája 2005 do 27. apríla 2006 (vrátenie spisu okresnému súdu), t. j. 9 mesiacov ako zbytočný prieťah v konaní,   pretože   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   už   viackrát   zdôraznil,   že   tolerovanie pasivity znalca je potrebné pripísať na vrub súdu (napr. rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 6/03, II. ÚS   59/03).   Neposkytnutiu   súčinnosti   znalcovi   účastníkmi   konania   pri   vypracovaní znaleckého posudku mohol okresný súd zabrániť aplikáciou ustanovenia § 53 OSP.

Ústavný   súd   preto   posúdil   uvedené   obdobia   ako   časové   úseky,   v ktorých   došlo k zbytočným   prieťahom   v danom   konaní   nečinnosťou   okresného   súdu   v celkovej   dĺžke 38 mesiacov.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 10. mája 2006   uviedol   prehľad   úkonov   súdu   v predmetnej   veci   a poukázal   na   to,   že   predmetné konanie   predlžujú   samotní   účastníci   svojou   neúčasťou   na   pojednávaniach   a nevraživým správaním sa voči sebe. Ústavný súd k uvedenej argumentácii poznamenáva, že súdy majú možnosť efektívneho využitia ustanovení OSP (napr. aplikáciou ustanovenia § 53), pričom ani vzájomne negatívne správanie účastníkov konania nemôže byť prekážkou plynulého prerokúvania a rozhodovania vo veci samej.

Právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 40/97, III. ÚS 299/04).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v uvedených obdobiach, tak ako jej ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo   nečinnosťou,   môže   ústavný   súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   po   vyslovení porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   prikázal   v   danej   veci   okresnému   súdu   konať   bez zbytočných prieťahov.

VI.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“

Ústavný súd pri stanovení rozsahu primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu,   ako   aj   okolnosť,   že   sťažovateľka   svojím správaním   neprispela   k   zbytočným   prieťahom   v predmetnom   konaní.   Ústavný   súd v okolnostiach   tejto   veci   považuje   sumu   50   000   Sk   pre   sťažovateľku   za   primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä dĺžku zbytočných prieťahov v danom konaní, ako aj mimoriadny význam predmetu konania pre sťažovateľku (návrh na zvýšenie   výživného   pre   maloleté   deti   –   zabezpečenie   základných   životných   potrieb). Z uvedeného   dôvodu   žiadosti   sťažovateľky,   ktorá   požadovala   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk, ústavný súd vo zvyšnej časti nevyhovel.

Pri určení rozsahu primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru, aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľky bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri   určení   sumy   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vychádzal z ustanovenia   § 11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, a podľa ktorého, ak predmet sporu nie je oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon   je   jedna   šestina   výpočtového   základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2005,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   15   008   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   2   501   Sk.   Ústavný   súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t.j. dvakrát 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 5 302 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2006