SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 357/2015-30
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RUMIT SLOVAKIA, spol. s r. o.,Nad Medzou 6, Spišská Nová Ves, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Jánošíkom,Klincová 35, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 12ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konanívedenom pod sp. zn. 10 Cb 51/2009 a jeho rozsudkom z 26. apríla 2012, postupomKrajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 122/2012 a jehorozsudkom zo 7. februára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 26/2013 a jeho uznesením z 30. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti RUMIT SLOVAKIA, spol. s r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RUMIT SLOVAKIA, spol. s r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Spišská NováVes (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 51/2009 a jehorozsudkom z 26. apríla 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), postupom Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 122/2012a jeho rozsudkom zo 7. februára 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 4 Obdo 26/2013 a jeho uznesením z 30. mája 2014 (ďalej aj „uznesenienajvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa pred okresným súdom konečným návrhomdomáhala od (ďalej len „žalovaná“) vydania motorovéhovozidla BMW X3 a zaplatenia sumy 43 695,18 € s príslušenstvom z titulu náhrady škodya bezdôvodného obohatenia. Rozsudkom okresného súdu bola žaloba sťažovateľkyzamietnutá a sťažovateľka zaviazaná nahradiť žalovanej trovy konania v sume 4 048,07 € naúčet jej právneho zástupcu. V odvolacom konaní krajský súd rozsudok okresného súdupotvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Sťažovateľkou podanédovolanie proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obdo 26/2013z 30. mája 2014 z dôvodu jeho neprípustnosti odmietol.
Sťažovateľka „sa domnieva, že postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa, odvolacieho súdu ako aj dovolacieho súdu bol v danom prípade nezákonný, a navyše pokiaľ sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú“. Následne odôvodňujezáver o porušení základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavyv spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1dodatkového protokolu. V tejto súvislosti namieta, že súdy v napadnutom konaní„nerozlišovali medzi právami spoločníka a právami konateľa. Ide o stav, ktorý bol spôsobený skutočnosťou, že obaja konatelia navrhovateľa mali súčasne postavenie spoločníkov. Uvedená skutočnosť však nemá význam k tomu, aby súd považoval práva konateľov za rovnaké s právami spoločníkov, a už vôbec nie k tomu, aby vyslovil názor, že pokiaľ spoločník nemá právo, ktoré patrí konateľovi, dochádza k diskriminačnému správaniu, ktoré sa zakazuje.
Sťažovateľ je toho názoru, že pokiaľ súd rozdielnosť postavenia štatutárneho orgánu spoločnosti a spoločníka spoločnosti, ktoré vyplýva z právnej úpravy vymedzenej Obchodným zákonníkom považuje za diskriminačné konanie a na takýto vzťah aplikuje úpravu vymedzenú ust. § 56a ods. 2 Obchodného zákonníka, ide o aplikáciu neprípustnú, v dôsledku ktorej dochádza k zásahu vlastníckeho práva sťažovateľa.“.
Následne poukazuje na to, že sťažovateľkino vlastnícke právo k spornémumotorovému vozidlu nebolo v konaní spochybnené, a preto „ako jediný oprávnený vlastník má právo v medziach zákona predmet svojho vlastníctva držať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním...
Javí sa ako nemožné, aby bolo odmietnuté vydanie veci oprávnenému vlastníkovi s odôvodnením, že žalovaný ako vlastník nepreukázal porušenie povinnosti žalovanou. Žalovaná však nikdy za konania nepreukázala, že by mala právo predmetnú vec užívať a vo veci nebol jediný dôvod, pre ktorý by oprávnenému vlastníkovi, t. j. žalobcovi malo byť bránené v užívaní veci v medziach svojho vlastníckeho práva.
Žalovaná sa navyše po skončení dedičského konania nestala konateľkou spoločnosti a vstúpila do majetkových práv poručiteľa len v rozsahu postavenia a k tomu prislúchajúcich práv a povinností spoločníka spoločnosti. Na výkon funkcie konateľa však nie je právny nárok, rovnako ako nie je právny nárok na práva, ktoré podľa povahy patria a spájajú sa výlučne s funkciou konateľa, v danom prípade právo užívať motorové vozidlo na riadny výkon funkcie štatutárneho orgánu.
Vo veci však došlo k popretiu vlastníckeho práva v rozsahu práva vec užívať a týmto právam sťažovateľa nebola poskytnutá právna ochrana. Súdy sa danou otázkou vôbec nezaoberali a posúdenie daného vzťahu, na ktorý bolo konštantne poukazované, a ktorý vyvolával zásah do vlastníckeho práva žalobcu, subsumovali pod ust. § 56a ods. 2 Obchodného zákonníka a porušenie vlastníckeho práva bolo prehliadané. Práve naopak, žalovaná nikdy nepreukázala užívacie právo k hnuteľným veciam a súdy priznali ochranu neexistujúcemu užívaciemu právu žalovanej, a to napriek tomu, že takýto postup vylučuje Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a konštantná judikatúra.“. Na podporu svojej argumentáciesťažovateľka cituje z judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 29/2010), ako aj najvyššieho súdu(sp. zn. Obdo V 53/2003).
Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dávasťažovateľka do súvislosti s názorom, že „žalovaná nezískala užívaním hnuteľných vecí vo vlastníctve žalobcu bezdôvodné obohatenie, ktoré by mala vydať, nakoľko predmetné veci užívala sama, tieto neprenajímala, teda nemala z nich žiaden zisk a preto sa nemohla obohatiť. Uvedený názor je absurdný a rozporný s existujúcou judikatúrou vo veci bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie je lége artis koncipované podstatne širšie ako ho v predmetnej veci vykladá súd prvého stupňa. Bezdôvodné obohatenie je konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Je konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Má sa vydať to, o čo sa doterajší majetok obohateného rozmnožil (nové majetkové hodnoty), prípadne to, o čo sa jeho doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu inak došlo, keby obohatený bol býval plnil svoje povinnosti. Bezdôvodné obohatenie je teda zamerané na to, aby sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. Ide pritom o vzťah, ktorý má objektívnu povahu (nevyžaduje sa zavinenie).“. V tejto súvislosti cituje z judikatúry najvyššieho súdu(napr. 5 Cdo 126/97, 3 Cdo 252/2007, 1 M Obdo 3/2007, stanovisko najvyššieho súduCpj 48/85) a judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 243/07, I. ÚS 198/07), pričom uvádza, žeprávne posúdenie všeobecných súdov v konaní nemalo v nej oporu a tiež ani v existujúcejprávnej úprave. Sťažovateľ považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za rozhodnutie, ktoré jev extrémnom nesúlade s vykonaným dokazovaním a skutkovými zisteniami, ktoré bolipovažované za nesporné. Podľa jeho názoru „stav, ktorý bol vyvolaný súdmi v predmetnej veci, má závažný dopad na zmenu vnímania doterajšej konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR a vyvoláva stav, za ktorého sa každý spoločník či akcionár bude môcť domáhať rovnakých práv aké patria výlučne členom štatutárnych orgánov alebo dozornej rady, pretože rozdiel v právach bude predstavovať znevýhodnenie spoločníka a takýto vzťah bude subsumovateľný pod ust. § 56a ods. 2 Obchodného zákonníka“.
Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje vysloviť porušeniezákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, práva na ochranu majetku podľačl. 1 dodatkového protokolu a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 10 Cb 51/2009 a „výrokom“ jeho rozsudku z 26. apríla 2012,postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 122/2012 a „výrokom“ jehorozsudku zo 7. februára 2013 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenompod sp. zn. 4 Obdo 26/2013 a „výrokom“ jeho uznesenia z 30. mája 2014. Nadväzne na tonavrhuje uznesenie najvyššieho súdu, rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súduzrušiť, vec vrátiť okresnému súdu na nové rozhodnutie a sťažovateľke uhradiť trovy konaniav sume 340,90 € na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtonálezu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
2.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 10 Cb 51/2009-229 z 26. apríla 2012
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci najej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktorésa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípusubsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okreminého aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanieako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresnéhosúdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup tohto súdu, ktorý vydaniu rozhodnutiapredchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom.S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 122/2012-263 zo 7. februára 2013
Majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46a nasl. Ústavy, ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, žev prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) jelehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiežrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolskáverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledkydovolacieho prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol,zostala ústavnému súdu právomoc posúdiť, či právne závery napadnutého rozsudkukrajského súdu a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, možno z ústavného hľadiskapovažovať za udržateľné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej mocivznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušovaluvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálnenepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupomorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II.ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s výkladom a aplikáciou § 56aObchodného zákonníka zakazujúceho zneužitie práv spoločníka alebo akékoľvek konanieznevýhodňujúce niektorého zo spoločníkov zneužívajúcim spôsobom v sťažovateľkinomprípade a posúdením sťažovateľkiných nárokov z bezdôvodného obohatenia, ako ajs tvrdením, že krajský súd rozhodol v rozpore s najvyšším súdom ustálenou judikatúrou,pokiaľ ide o ochranu jej vlastníckych práv.
Krajský súd sa v rozsudku č. k. 3 Cob 122/2012-263 zo 7. februára 2013 stotožnils právnym posúdením nároku sťažovateľky okresným súdom i s odôvodnením uvedenýmv jeho rozsudku, pričom v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku krajský súduviedol:
„V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa vychádzal z toho, že hnuteľné veci, vydania ktorých sa žalobca domáha, sú vo vlastníctve žalobcu avšak mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie, že dve motorové vozidlá boli spoločnosťou dané do užívania a výlučne z titulu ich postavenia konateľov a mal preukázané, že uvedené vozidlá ako aj ďalšie dve vozidlá využívali uvedené osoby a ich manželky pre súkromné účely. Žalobca síce v konaní tvrdil, že jeho vôľa bola prejavená a obmedzená výlučne na užívanie vozidiel pre výkon funkcie konateľa, ako štatutárneho zástupcu spoločnosti, avšak na toto tvrdenie nepredložil žiaden dôkaz. Takýmto dôkazom mohol byť napr. záznam o odovzdaní vozidiel do užívania, alebo zápisnica z valného zhromaždenia, z pracovnej porady, alebo iný dôkaz. Pokiaľ ide o manželky uvedených osôb, žalobca tvrdil, že im boli dané osobné motorové vozidla zn. Honda do užívania z titulu ich pracovného pomeru so žalobcom, pričom pracovné zmluvy s nimi uzavreté boli pre neuvedenie druhu vykonávanej práce neplatné a okrem toho ani nebolo preukázané, že by vôbec nejakú prácu pre spoločnosť vykonávali, pričom žalovaná výslovne uviedla, že žiadnu prácu pre spoločnosť nevykonávala a vozidlo užívala na súkromné účely. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovým zistením súdu prvého stupňa, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie, že vozidlá boli dané do užívania z titulu výkonu funkcie konateľa a pracovníka žalobcu, ale z vykonaného dokazovania je potrebné vyvodiť, že spoločnosť dala súhlas na užívanie motorových vozidiel či už zn. BMW alebo Honda osobám v postavení spoločníkov a ich manželiek pre výkon nešpecifikovaných činností.
Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s posúdením konania žalobcu ako znevýhodňujúceho žalovanú podľa § 56a ods. 2 Obchodného zákonníka tým, že po smrti manžela, kedy s ňou rozviazal /aj tak neplatný/ pracovný pomer, nedal jej možnosť jedno z vozidiel odkúpiť, pričom jedno z vozidiel odpredal manželke druhého spoločníka. Žalobca v konaní tvrdí, že takúto ponuku žalovanej dal, ale ani na výzvu odvolacieho súdu zo dňa 11.10.2011 (č. l. 194) takýto dôkaz nepredložil a neuviedol ani kúpnu cenu, za ktorú bolo vozidlo odpredané, manželke druhého spoločníka a nepredložil ani znalecký posudok na túto kúpnu cenu, i keď na pojednávaní dňa 26.4.2012 konateľ žalobcu vypovedal, že vozidlo bolo predané, za cenu podľa znaleckého posudku. Okrem toho odvolací súd z evidencie vozidiel zistil, že žalobca už nemá vo svojom vlastníctve druhé vozidlo BMW, ktoré malo byť pridelené druhému spoločníkovi, ale toto je evidované ako vlastníctvo, ako fyzickej osoby - podnikateľa, a to od 9.3.2012. Z uvedeného vyplýva, že žalobca odpredal obe vozidla (zn. Honda a BMW) spoločníkovi a jeho manželke, pričom takýto postup nebol uplatnený aj voči žalovanej. Ako vyplýva z podania právneho zástupcu žalobcu zo dňa 7.9.2013 /č. l. 183/, žalobca vystavil kúpne zmluvy zo dňa 1.6.2011 aj na predaj vozidiel Honda a BMW, ktoré mala v držbe žalovaná a v ktorých je ako kupujúci uvedený, avšak pokiaľ ide o vozidlo BMW, toto nebolo kupujúcemu odovzdané, a preto kupujúci nenadobudol k nemu vlastnícke právo. Takýto postup žalobcu odvolací súd považuje podľa § 56a ods. 2 Obchodného zákonníka za konanie znevýhodňujúce žalovanú a uvádza, že žalobca, ktorého konateľom je jeden zo spoločníkov, by mal usporiadať vzťahy medzi spoločníkmi tak, aby nedochádzalo k znevýhodňovaniu niektorého zo spoločníkov.
V rámci zabezpečenia rovnakých práv pre oboch spoločníkov spoločnosti a zamedzeniu zneužitia postavenia jedného spoločníka na úkor druhého spoločníka (§ 56a ods. 1, 2 Obchodného zákonníka), odvolací súd má za to, že ak spoločnosť dala do užívania svojim spoločníkom po dve motorové vozidlá, tak za situácie, že jeden spoločník zomrel, avšak do jeho práv a povinností vstúpila žalovaná, ako jeho manželka, pričom doposiaľ nedošlo k zániku jej postavenia ako spoločníčky žalobcu, tak i naďalej má právo na užívanie minimálne jedného motorového vozidla, a preto žalobcovi nevzniklo právo na jeho vydanie. Uvedené vozidlo je i naďalej vo vlastníctve žalobcu, keďže doposiaľ nedošlo k jeho predaju žalovanej, ako ani k nadobudnutiu vlastníckeho práva pre (§ 443 ods. 1 Obchodného zákonníka).
Nárok žalobcu na náhradu škody ako aj na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 373 Obchodného zákonníka a § 451 Občianskeho zákonníka predpokladá porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu alebo získanie bezdôvodného obohatenia. Keďže, ako vyplýva z vyššie uvedeného, žalovaná neporušila žiadnu povinnosť v súvislosti s užívaním motorového vozidla ani sa jeho užívaním neobohatila na úkor žalobcu, súd prvého stupňa dôvodne posúdil nárok žalobcu na zaplatenie sumy 43.695,18 eur ako nedôvodný. Ak žalovanej nevznikla povinnosť zaplatiť uvedenú sumu, tak s jej úhradou nie je v omeškaní a žalobcovi nevzniklo právo ani na úrok z omeškania.“
Okresný súd pritom k zásadnej sťažovateľovej námietke o spôsobe aplikácie § 56aods. 2 Obchodného zákonníka uviedol, že toto ustanovenie „zahŕňa nielen zneužitie práva zo strany spoločníka, ale aj zo strany spoločnosti. Pri používaní majetku jednotlivými spoločníkmi je nevyhnutné, aby spoločnosť postupovala tak, aby nedošlo k znevýhodňujúcemu konaniu voči niektorému zo spoločníkov, pretože zákon takéto konanie zakazuje.
Spoločnosť zakúpila motorové vozidlá a tieto dala do užívania spoločníkom a ich manželkám. Po smrti spoločníka spoločnosti postupovala voči žalovanej, ako spoločníčke, ktorá postavenie nadobudla dedením, znevýhodňujúcim spôsobom. Dedič vstupuje smrťou spoločníka do všetkých jeho majetkoprávnych vzťahov v celej ich šírke, čo v súvislosti s obchodným podielom znamená, že vstupuje do všetkých práv a povinností voči spoločnosti v rozsahu, v akom tieto existovali ku dňu smrti poručiteľa. Žalovanej neumožnil vykonávať svoje práva na valnom zhromaždení, podieľať sa na chode spoločnosti a znemožňuje jej užívať motorové vozidlá, tieto práva má naďalej spoločník a konateľ spoločnosti. Toto konanie zjavne znevýhodňuje žalovanú.
Skutočnosť, že hnuteľné veci sú vo vlastníctve spoločnosti síce samo o sebe neznamená, že spoločníkom vzniká právo užívania predmetných veci, ibaže by k tomuto stavu oprávňovala spoločníka spoločenská zmluva, zmluva o užívaní veci, alebo zmluva obdobného typu medzi spoločnosťou a spoločníkom. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že spoločnosť prejavila vôľu prenechať do užívania spoločníkom hnuteľné vecí - autá, resp. dala súhlas s užívaním hnuteľných vecí, keď ich po zakúpení dala spoločníkom a ich manželkám na užívame a tiež na súkromné účely a spoločník - žalovaná takto držanú vec užíva oprávnene a teda nemohla spôsobiť spoločnosti - žalobcovi škodu a ani nezískala bezdôvodné obohatenie, pretože, motorové vozidla sú naďalej vo vlastníctve žalobcu. V prípade, žeby spoločník závažným spôsobom porušoval svoje povinnosti, žalobca by sa mohol domáhať vylúčenia spoločníka zo spoločnosti. Žalobca mal najprv vyriešiť účasť žalovanej v spoločnosti, zvolať riadne valné zhromaždenie a pri vyrovnaní, tieto autá započítať, alebo žiadať vrátiť. Žalobca sa nesnažil vyriešiť vzťahy medzi spoločníkmi a preto toto konanie súd považuje za znevyhodňujúce žalovanú. Z uvedených dôvodov súd považuje nárok žalobcu na náhradu škody a bezdôvodné obohatenie za neodôvodnený, a čo sa týka vydania motorového vozidla považuje žalobu za predčasne podanú a na základe uvedeného žalobu v celom rozsahu zamietol.“
V zhode so svojou judikatúrou ústavný súd pripomína, že jeho ingerencia do výkonuprávomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jej nezlučiteľnosti s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasils interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmyslejudikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súduiba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam.
Pri hodnotení ústavnej akceptovateľnosti rozsudku krajského súdu ústavný súdv prvom rade upriamuje pozornosť na jeho záver o neunesení dôkazného bremenasťažovateľkou, ktorej tvrdenia o obmedzení užívacieho práva k označenému motorovémuvozidlu len v prospech konateľov nemali byť v konaní preukázané. V dôsledku toho sa záverkrajského súdu o tom, že sporné motorové vozidlo užíval spoločník sťažovateľa, ktorý bolprávnym predchodcom žalovanej, nejaví ako extrémne nesúladný s ustálenými skutkovýmizisteniami (inými slovami, arbitrárny), a tak zasahujúci do obsahu základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto aj napriek nesúhlasu sťažovateľky možnoakceptovať právny záver o oprávnenom užívaní motorového vozidla patriaceho sťažovateľkejedným z jej spoločníkov. Ústavne akceptovateľne krajský súd odôvodnil aj poskytnutieprávnej ochrany žalovanej aplikáciou § 56a Obchodného zákonníka, keďže priebeh konaniapred všeobecnými sudmi a v ňom zistené skutočnosti priamo svedčia o sporoch medzivlastníkmi (t. j. spoločníkmi) sťažovateľky. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nieje ďalšou (štvrtou) opravnou inštanciou všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnymorgánom ochrany ústavnosti, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byťpredmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné.
Posudzujúc obsah rozsudku krajského súdu v spojitosti s rozsudkom okresného súdu(odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu totiž aj v zmysleustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno posudzovať izolovane – napr. III. ÚS 264/08,IV. ÚS 372/08 a iné) dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd pri svojom rozhodovanírešpektoval ústavné hľadiská vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu, keď sazaoberal všetkými relevantnými námietkami sťažovateľky a poskytol na ne ústavneakceptovateľné odpovede. Predložené sťažnostné námietky v skutočnosti len odzrkadľujúnespokojnosť sťažovateľky s výsledkom napadnutého konania, čo však samo osebe nemôževiesť k záveru o porušení sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V danom prípade teda v postupe krajského súdu a jeho rozsudku ústavný súdnevzhliadol také relevantné skutočnosti, ktoré by popierali účel a zmysel právnej úpravya aplikovateľných právnych inštitútov upravených Obchodným zákonníkom, prípadneObčianskym zákonníkom, pričom skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názoromuvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenieústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Odôvodnenierozsudku krajského súdu spĺňa podľa názoru ústavného súdu požiadavky kladené na obsahsúdnych rozhodnutí a z ústavnoprávneho hľadiska ho hodnotí ako ústavne udržateľné.S prihliadnutím na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť, ktorou bolo namietané porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu,za zjavne neopodstatnenú.
2.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 122/2012-263 zo 7. februára 2013
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho právaje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákonaa za primeranú náhradu.
Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ideo opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranuverejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Sťažovateľka namieta porušenie práv zaručujúcich vlastníctvo a užívanie majetkuz dôvodu, že všeobecné súdy jej nepriznali právo na vydanie veci, vo vzťahu ku ktorejnebolo jej vlastnícke právo spochybnené.
Vychádzajúc z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku krajského súdu ústavnýsúd poukazuje na to, že konajúce súdy pri svojom rozhodovaní o sťažovateľkou uplatnenomnároku dospeli k záveru o predčasnosti podanej žaloby, prihliadajúc pritomna neusporiadanie právnych vzťahov medzi spoločníkmi disponujúcimi obchodnýmipodielmi u sťažovateľky, ako aj na vzájomné spory medzi nimi odôvodňujúce priznanieprávnej ochrany spoločníkovi obchodnej spoločnosti pred konaním druhého spoločníkaalebo samotnej spoločnosti, pokiaľ toto malo znevýhodňujúci alebo zneužívajúci charakter.S ohľadom na dôvody uvedené v bode 2.2 tejto časti odôvodnenia uznesenia ústavný súdkonštatuje udržateľnosť aplikácie § 56a Obchodného zákonníka v danom prípade, a tým ajoprávnenosť dočasného obmedzenia užívacích práv sťažovateľky v prospech jejspoluvlastníka, ktorého neoprávnenosť držby a užívania motorového vozidla nebola dôkaznepreukázaná. Prihliadajúc na uvedené ústavný súd nepovažoval krajským súdom zvolenúaplikáciu relevantných hmotnoprávnych predpisov za ústavne neakceptovateľnú a intenzitoujej následkov za rozpornú s obsahom základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20ústavy, resp. čl. 1 dodatkového protokolu.
V súvislosti s porušením označených práv navyše ústavný súd pripomína svojustabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťouje aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľomzákladných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria uvedené základné práva, aktoto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesnéprincípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takéto porušenieústavných princípov však ústavný súd nevzhliadol, pričom zvolenú aplikáciu a interpretáciurelevantných právnych noriem na zistený stav veci vyhodnotil ako ústavne udržateľnú,neodôvodňujúcu zásah ústavného súdu do výsledkov napadnutého konania.
Napokon, pokiaľ sa sťažovateľka v posudzovanom prípade domáhala vysloveniaporušenia čl. 12 ods. 1 ústavy, ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrouzdôrazňuje, že uvedený článok neobsahuje garanciu konkrétneho základného právaa slobody, ale je akýmsi základným či všeobecným ustanovením limitujúcim zásahy štátuvo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy však ústavný súd rozhoduje vždy len o porušení konkrétneho základného práva aleboslobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnýmizmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom porušenie iného článkuústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať lenv spojení s namietaným porušením už konkrétne označeného základného práva aleboslobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže namietanéporušenie označeného základného práva sťažovateľky (čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy) zistenénebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy, ako sa toho v petitesťažnosti sťažovateľka domáha.
Keďže ústavný súd dospel k záveru o absencii príčinnej súvislosti medzisťažovateľkou označeným základným právom vlastniť majetok zaručeným čl. 20 ods. 1, 4a 5 ústavy a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ako ajďalšieho ňou označeného ustanovenia ústavy a namietaným rozsudkom krajského súdu,bolo potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jej sťažnosť odmietnuť aj v tejtočasti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2.4 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 26/2013 z 30. mája 2014
Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľka neuvádza žiadneosobitné dôvody o ústavnej neakceptovateľnosti uznesenia najvyššieho súdu, okrem tých,ktorými namietal právne posúdenie veci krajským súdom a okresným súdom. Na tomtomieste je však nevyhnutné pripomenúť, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní obmedzil lenna preskúmanie prípustnosti dovolania, nie však na prieskum správnosti sťažovateľkinomnapádaného právneho posúdenia jej prípadu. Keďže krajský súd rozsudok okresného súdupotvrdil bez toho, aby svojím výrokom možnosť dovolania pripustil, najvyšší súd nemalv zmysle § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) právomoc preskúmavaťdôvodnosť dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inejvady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b)OSP] alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], pretožedovolanie bolo prípustné len z dovolacích dôvodov vymenovaných v § 237 OSP. Existenciatýchto dovolacích dôvodov však najvyšším súdom zistená nebola.
Ústavný súd pripomína, že samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočneniedovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je vecou zákonnostia jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmyslečl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnuochranu, nemôže v konečnom dôsledku viesť k záveru o porušení označených právsťažovateľky.
Vyhodnotiac napadnuté uznesenie najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru, ženajvyšší súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkouprípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu, v dostatočnej miere sa zaoberaljednotlivými námietkami sťažovateľky, pričom odôvodnenie napadnutého uznesenianajvyššieho súdu dáva na jej argumentáciu uvedenú v dovolaní dostatočnú odpoveď, ktorejpodstatou však podľa názoru ústavného súdu bol rovnako ako v prípade sťažnosti podľačl. 127 ústavy nesúhlas s celkovým právnym posúdením veci vyznievajúcim v neprospechsťažovateľky.
Vzhľadom na to, že uznesenie najvyššieho súdu je len procesným rozhodnutímkonštatujúcim neprípustnosť dovolacieho prieskumu v sťažovateľkinej veci, a nierozhodnutím o v prípade relevantných meritórnych otázkach (ktorých prijaté riešeniesťažovateľka vo svojej argumentácii namieta), ústavný súd vyhodnotil sťažnosť z hľadiskanamietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, čl. 12 ods. 1 ústavya čl. 1 dodatkového protokolu označeným uznesením najvyššieho súdu za zjavneneopodstatnenú a na základe toho ju aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietol.
Keďže bola sťažnosť ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015