znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 357/2015-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RUMIT   SLOVAKIA,   spol.   s r.   o.,Nad Medzou 6,   Spišská   Nová   Ves,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ivanom   Jánošíkom,Klincová 35, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 12ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konanívedenom   pod   sp.   zn.   10   Cb   51/2009   a jeho   rozsudkom   z 26.   apríla   2012,   postupomKrajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cob   122/2012   a jehorozsudkom   zo 7.   februára   2013   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 26/2013 a jeho uznesením z 30. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RUMIT SLOVAKIA, spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RUMIT SLOVAKIA, spol. s r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Spišská NováVes   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Cb   51/2009   a jehorozsudkom z 26. apríla 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), postupom Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 122/2012a jeho rozsudkom zo 7. februára 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupomNajvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenompod sp.   zn.   4   Obdo   26/2013   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2014   (ďalej   aj   „uznesenienajvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa pred okresným súdom konečným návrhomdomáhala   od (ďalej   len   „žalovaná“)   vydania   motorovéhovozidla BMW X3 a zaplatenia sumy 43 695,18 € s príslušenstvom z titulu náhrady škodya bezdôvodného   obohatenia.   Rozsudkom   okresného   súdu   bola   žaloba   sťažovateľkyzamietnutá a sťažovateľka zaviazaná nahradiť žalovanej trovy konania v sume 4 048,07 € naúčet jej právneho zástupcu. V odvolacom konaní krajský súd rozsudok okresného súdupotvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Sťažovateľkou podanédovolanie proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obdo 26/2013z 30. mája 2014 z dôvodu jeho neprípustnosti odmietol.

Sťažovateľka „sa   domnieva,   že   postup   a   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa, odvolacieho súdu ako aj dovolacieho súdu bol v danom prípade nezákonný, a navyše pokiaľ sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú“. Následne odôvodňujezáver   o porušení   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1,   4   a 5   ústavyv spojení   s   čl.   12   ods.   1   ústavy   a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1dodatkového   protokolu.   V tejto   súvislosti   namieta,   že   súdy   v napadnutom   konaní„nerozlišovali   medzi   právami   spoločníka   a   právami   konateľa.   Ide   o   stav,   ktorý   bol spôsobený   skutočnosťou,   že   obaja   konatelia   navrhovateľa   mali   súčasne   postavenie spoločníkov. Uvedená skutočnosť však nemá význam k tomu, aby súd považoval práva konateľov za rovnaké s právami spoločníkov, a už vôbec nie k tomu, aby vyslovil názor, že pokiaľ   spoločník   nemá   právo,   ktoré   patrí   konateľovi,   dochádza   k   diskriminačnému správaniu, ktoré sa zakazuje.

Sťažovateľ je toho názoru, že pokiaľ súd rozdielnosť postavenia štatutárneho orgánu spoločnosti   a   spoločníka   spoločnosti,   ktoré   vyplýva   z   právnej   úpravy   vymedzenej Obchodným zákonníkom považuje za diskriminačné konanie a na takýto vzťah aplikuje úpravu vymedzenú ust. § 56a ods. 2 Obchodného zákonníka, ide o aplikáciu neprípustnú, v dôsledku ktorej dochádza k zásahu vlastníckeho práva sťažovateľa.“.

Následne   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľkino   vlastnícke   právo   k spornémumotorovému vozidlu nebolo v konaní spochybnené, a preto „ako jediný oprávnený vlastník má právo v medziach zákona predmet svojho vlastníctva držať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním...

Javí sa ako nemožné, aby bolo odmietnuté vydanie veci oprávnenému vlastníkovi s odôvodnením,   že   žalovaný   ako   vlastník   nepreukázal   porušenie   povinnosti   žalovanou. Žalovaná však nikdy za konania nepreukázala, že by mala právo predmetnú vec užívať a vo veci nebol jediný dôvod, pre ktorý by oprávnenému vlastníkovi, t. j. žalobcovi malo byť bránené v užívaní veci v medziach svojho vlastníckeho práva.

Žalovaná sa navyše po skončení dedičského konania nestala konateľkou spoločnosti a   vstúpila   do   majetkových   práv   poručiteľa   len   v   rozsahu   postavenia   a   k   tomu prislúchajúcich práv a povinností spoločníka spoločnosti. Na výkon funkcie konateľa však nie je právny nárok, rovnako ako nie je právny nárok na práva, ktoré podľa povahy patria a spájajú sa výlučne s funkciou konateľa, v danom prípade právo užívať motorové vozidlo na riadny výkon funkcie štatutárneho orgánu.

Vo veci však došlo k popretiu vlastníckeho práva v rozsahu práva vec užívať a týmto právam   sťažovateľa   nebola   poskytnutá   právna   ochrana.   Súdy   sa   danou   otázkou   vôbec nezaoberali a posúdenie daného vzťahu, na ktorý bolo konštantne poukazované, a ktorý vyvolával   zásah   do   vlastníckeho   práva   žalobcu,   subsumovali   pod   ust.   §   56a   ods.   2 Obchodného zákonníka a porušenie vlastníckeho práva bolo prehliadané. Práve naopak, žalovaná nikdy nepreukázala užívacie právo k hnuteľným veciam a súdy priznali ochranu neexistujúcemu užívaciemu právu žalovanej, a to napriek tomu, že takýto postup vylučuje Čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR   a   konštantná   judikatúra.“. Na   podporu   svojej   argumentáciesťažovateľka cituje z judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 29/2010), ako aj najvyššieho súdu(sp. zn. Obdo V 53/2003).

Porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy dávasťažovateľka do súvislosti s názorom, že „žalovaná nezískala užívaním hnuteľných vecí vo vlastníctve žalobcu bezdôvodné obohatenie, ktoré by mala vydať, nakoľko predmetné veci užívala sama, tieto neprenajímala, teda nemala z nich žiaden zisk a preto sa nemohla obohatiť.   Uvedený   názor   je   absurdný   a   rozporný   s   existujúcou   judikatúrou   vo   veci bezdôvodného   obohatenia.   Bezdôvodné   obohatenie   je   lége   artis   koncipované   podstatne širšie ako ho v predmetnej veci vykladá súd prvého stupňa. Bezdôvodné obohatenie je konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Je konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Má sa vydať   to,   o   čo   sa   doterajší   majetok   obohateného   rozmnožil   (nové   majetkové   hodnoty), prípadne to, o čo sa jeho doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu inak došlo, keby obohatený bol býval plnil svoje povinnosti. Bezdôvodné obohatenie je teda zamerané na to, aby sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. Ide pritom o vzťah, ktorý má objektívnu povahu (nevyžaduje sa zavinenie).“. V tejto súvislosti cituje z judikatúry najvyššieho súdu(napr. 5 Cdo 126/97, 3 Cdo 252/2007, 1 M Obdo 3/2007, stanovisko najvyššieho súduCpj 48/85) a judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 243/07, I. ÚS 198/07), pričom uvádza, žeprávne posúdenie všeobecných súdov v konaní nemalo v nej oporu a tiež ani v existujúcejprávnej úprave. Sťažovateľ považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za rozhodnutie, ktoré jev extrémnom   nesúlade   s vykonaným   dokazovaním   a skutkovými   zisteniami,   ktoré   bolipovažované za nesporné. Podľa jeho názoru „stav, ktorý bol vyvolaný súdmi v predmetnej veci, má závažný dopad na zmenu vnímania doterajšej konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR a vyvoláva stav, za ktorého sa každý spoločník či akcionár bude môcť domáhať rovnakých práv aké patria výlučne členom štatutárnych orgánov alebo dozornej   rady,   pretože   rozdiel   v   právach   bude   predstavovať   znevýhodnenie   spoločníka a takýto vzťah bude subsumovateľný pod ust. § 56a ods. 2 Obchodného zákonníka“.

Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje   vysloviť   porušeniezákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, práva na ochranu majetku podľačl. 1 dodatkového protokolu   a čl. 12 ods. 1   ústavy postupom   okresného súdu v konanívedenom   pod   sp.   zn.   10   Cb   51/2009   a „výrokom“ jeho   rozsudku   z 26.   apríla   2012,postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 122/2012 a „výrokom“ jehorozsudku   zo   7.   februára   2013   a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenompod sp. zn. 4 Obdo 26/2013 a „výrokom“ jeho uznesenia z 30. mája 2014. Nadväzne na tonavrhuje uznesenie najvyššieho súdu, rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súduzrušiť, vec vrátiť okresnému súdu na nové rozhodnutie a sťažovateľke uhradiť trovy konaniav sume 340,90 € na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtonálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich základných   práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne,   a   tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a zároveňby mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 10 Cb 51/2009-229 z 26. apríla 2012

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súdpri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci najej   prerokovanie   (napr.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktorésa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípusubsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákonao ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okreminého aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   ústavný   súd   vzhľadom   na   užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanieako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresnéhosúdu,   ako   aj   sťažovateľkou   namietaný   postup   tohto   súdu,   ktorý   vydaniu   rozhodnutiapredchádzal,   bol   teda   predmetom   súdneho   prieskumu   realizovaného   krajským   súdom.S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 122/2012-263 zo 7. februára 2013

Majúc   na   zreteli   účel   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46a nasl. Ústavy, ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, žev prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) jelehota   sťažovateľa   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiežrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolskáverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledkydovolacieho prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol,zostala   ústavnému   súdu   právomoc   posúdiť,   či   právne   závery   napadnutého   rozsudkukrajského súdu a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, možno z ústavného hľadiskapovažovať za udržateľné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenienávrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej mocivznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušovaluvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálnenepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupomorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II.ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s výkladom a aplikáciou § 56aObchodného zákonníka zakazujúceho zneužitie práv spoločníka alebo akékoľvek konanieznevýhodňujúce   niektorého   zo   spoločníkov   zneužívajúcim   spôsobom   v sťažovateľkinomprípade   a posúdením   sťažovateľkiných   nárokov   z   bezdôvodného   obohatenia,   ako   ajs tvrdením, že krajský súd rozhodol v rozpore s najvyšším súdom ustálenou judikatúrou,pokiaľ ide o ochranu jej vlastníckych práv.

Krajský súd sa v rozsudku č. k. 3 Cob 122/2012-263 zo 7. februára 2013 stotožnils právnym posúdením nároku sťažovateľky okresným súdom i s odôvodnením uvedenýmv jeho   rozsudku,   pričom   v relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozsudku   krajský   súduviedol:

„V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa vychádzal z toho, že hnuteľné veci, vydania ktorých sa žalobca domáha, sú vo vlastníctve žalobcu avšak mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie, že dve motorové vozidlá boli spoločnosťou dané do užívania a výlučne z titulu ich postavenia konateľov a mal preukázané, že uvedené vozidlá ako aj ďalšie dve vozidlá využívali uvedené osoby a ich   manželky   pre   súkromné   účely.   Žalobca   síce   v   konaní   tvrdil,   že   jeho   vôľa   bola prejavená   a   obmedzená   výlučne   na   užívanie   vozidiel   pre   výkon   funkcie   konateľa,   ako štatutárneho   zástupcu   spoločnosti,   avšak   na   toto   tvrdenie   nepredložil   žiaden   dôkaz. Takýmto   dôkazom   mohol   byť   napr.   záznam   o   odovzdaní   vozidiel   do   užívania,   alebo zápisnica   z   valného   zhromaždenia,   z   pracovnej   porady,   alebo   iný   dôkaz.   Pokiaľ   ide o manželky   uvedených   osôb,   žalobca   tvrdil,   že   im   boli   dané   osobné   motorové   vozidla zn. Honda do užívania z titulu   ich pracovného pomeru so   žalobcom, pričom pracovné zmluvy s nimi uzavreté boli pre neuvedenie druhu vykonávanej práce neplatné a okrem toho ani   nebolo   preukázané,   že   by   vôbec   nejakú   prácu   pre   spoločnosť   vykonávali,   pričom žalovaná výslovne uviedla, že žiadnu prácu pre spoločnosť nevykonávala a vozidlo užívala na súkromné účely. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovým zistením súdu prvého stupňa,   že   žalobca   neuniesol   dôkazné   bremeno   na   preukázanie,   že   vozidlá   boli   dané do užívania   z   titulu   výkonu   funkcie   konateľa   a   pracovníka   žalobcu,   ale   z   vykonaného dokazovania je potrebné vyvodiť, že spoločnosť dala súhlas na užívanie motorových vozidiel či už zn. BMW alebo Honda osobám v postavení spoločníkov a ich manželiek pre výkon nešpecifikovaných činností.

Odvolací   súd   sa   taktiež   stotožňuje   s   posúdením   konania   žalobcu   ako znevýhodňujúceho žalovanú podľa § 56a ods. 2 Obchodného zákonníka tým, že po smrti manžela, kedy s ňou rozviazal /aj tak neplatný/ pracovný pomer, nedal jej možnosť jedno z vozidiel odkúpiť, pričom jedno z vozidiel odpredal manželke druhého spoločníka. Žalobca v konaní tvrdí, že takúto ponuku žalovanej dal, ale ani na výzvu odvolacieho súdu zo dňa 11.10.2011 (č. l. 194) takýto dôkaz nepredložil a neuviedol ani kúpnu cenu, za ktorú bolo vozidlo odpredané, manželke druhého spoločníka a nepredložil ani znalecký posudok   na   túto   kúpnu   cenu,   i   keď   na   pojednávaní   dňa   26.4.2012   konateľ   žalobcu vypovedal,   že   vozidlo   bolo   predané,   za   cenu   podľa   znaleckého   posudku.   Okrem   toho odvolací súd z evidencie vozidiel zistil, že žalobca už nemá vo svojom vlastníctve druhé vozidlo BMW, ktoré malo byť pridelené druhému spoločníkovi, ale   toto   je   evidované   ako   vlastníctvo,   ako   fyzickej   osoby   - podnikateľa, a to od 9.3.2012. Z   uvedeného vyplýva,   že žalobca odpredal obe vozidla (zn. Honda   a   BMW)   spoločníkovi a   jeho   manželke,   pričom takýto postup nebol uplatnený aj voči žalovanej. Ako vyplýva z podania právneho zástupcu žalobcu zo dňa 7.9.2013 /č. l. 183/, žalobca vystavil kúpne zmluvy zo dňa 1.6.2011 aj na predaj vozidiel Honda a BMW, ktoré mala v držbe žalovaná a v ktorých je ako kupujúci uvedený, avšak pokiaľ ide o vozidlo BMW, toto nebolo kupujúcemu odovzdané, a preto kupujúci nenadobudol k nemu vlastnícke právo. Takýto postup   žalobcu   odvolací   súd   považuje   podľa   §   56a   ods.   2   Obchodného   zákonníka   za konanie znevýhodňujúce žalovanú a uvádza, že žalobca, ktorého konateľom je jeden zo spoločníkov,   by   mal   usporiadať   vzťahy   medzi   spoločníkmi   tak,   aby   nedochádzalo   k znevýhodňovaniu niektorého zo spoločníkov.

V   rámci   zabezpečenia   rovnakých   práv   pre   oboch   spoločníkov   spoločnosti a zamedzeniu zneužitia postavenia jedného spoločníka na úkor druhého spoločníka (§ 56a ods. 1, 2 Obchodného zákonníka), odvolací súd má za to, že ak spoločnosť dala do užívania svojim spoločníkom po dve motorové vozidlá, tak za situácie, že jeden spoločník zomrel, avšak do jeho práv a povinností vstúpila žalovaná, ako jeho manželka, pričom doposiaľ nedošlo k zániku jej postavenia ako spoločníčky žalobcu, tak i naďalej má právo na užívanie minimálne jedného motorového vozidla, a preto žalobcovi nevzniklo právo na jeho vydanie. Uvedené vozidlo je i naďalej vo vlastníctve žalobcu, keďže doposiaľ nedošlo k jeho predaju žalovanej, ako ani k nadobudnutiu vlastníckeho práva pre (§ 443 ods. 1 Obchodného zákonníka).

Nárok žalobcu na náhradu škody ako aj na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa §   373   Obchodného   zákonníka   a   §   451   Občianskeho   zákonníka   predpokladá   porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu alebo získanie bezdôvodného obohatenia. Keďže, ako vyplýva z vyššie uvedeného, žalovaná neporušila žiadnu povinnosť v súvislosti s užívaním motorového vozidla ani sa jeho užívaním neobohatila na úkor žalobcu, súd prvého stupňa dôvodne   posúdil   nárok   žalobcu   na   zaplatenie   sumy   43.695,18   eur   ako   nedôvodný. Ak žalovanej nevznikla povinnosť zaplatiť uvedenú sumu, tak s jej úhradou nie je v omeškaní a žalobcovi nevzniklo právo ani na úrok z omeškania.“

Okresný súd pritom k zásadnej sťažovateľovej námietke o spôsobe aplikácie § 56aods. 2 Obchodného zákonníka uviedol, že toto ustanovenie „zahŕňa nielen zneužitie práva zo   strany   spoločníka,   ale   aj   zo   strany   spoločnosti.   Pri   používaní   majetku   jednotlivými spoločníkmi   je   nevyhnutné,   aby   spoločnosť   postupovala   tak,   aby   nedošlo k znevýhodňujúcemu konaniu voči niektorému zo spoločníkov, pretože zákon takéto konanie zakazuje.

Spoločnosť zakúpila motorové vozidlá a tieto dala do užívania spoločníkom a ich manželkám. Po smrti spoločníka spoločnosti postupovala voči žalovanej, ako spoločníčke, ktorá postavenie nadobudla dedením, znevýhodňujúcim spôsobom. Dedič vstupuje smrťou spoločníka do všetkých jeho majetkoprávnych vzťahov v celej ich šírke, čo v súvislosti s obchodným podielom znamená, že vstupuje do všetkých práv a povinností voči spoločnosti v rozsahu, v akom tieto existovali ku dňu smrti poručiteľa. Žalovanej neumožnil vykonávať svoje práva na valnom zhromaždení, podieľať sa na chode spoločnosti a znemožňuje jej užívať motorové vozidlá, tieto práva má naďalej spoločník a konateľ spoločnosti. Toto konanie zjavne znevýhodňuje žalovanú.

Skutočnosť,   že   hnuteľné   veci   sú   vo   vlastníctve   spoločnosti   síce   samo   o   sebe neznamená, že spoločníkom vzniká právo užívania predmetných veci, ibaže by k tomuto stavu oprávňovala spoločníka spoločenská zmluva, zmluva o užívaní veci, alebo zmluva obdobného typu medzi spoločnosťou a spoločníkom. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že spoločnosť prejavila vôľu prenechať do užívania spoločníkom hnuteľné vecí - autá, resp. dala   súhlas   s   užívaním   hnuteľných   vecí,   keď   ich   po   zakúpení   dala   spoločníkom   a ich manželkám na užívame a tiež na súkromné účely a spoločník - žalovaná takto držanú vec užíva oprávnene a teda nemohla spôsobiť spoločnosti - žalobcovi škodu a ani nezískala bezdôvodné obohatenie, pretože, motorové vozidla sú naďalej vo vlastníctve žalobcu. V prípade, žeby spoločník závažným spôsobom porušoval svoje povinnosti, žalobca by sa mohol domáhať vylúčenia spoločníka zo spoločnosti. Žalobca mal najprv vyriešiť účasť žalovanej v spoločnosti, zvolať riadne valné zhromaždenie a pri vyrovnaní, tieto autá započítať, alebo žiadať vrátiť. Žalobca sa nesnažil vyriešiť vzťahy medzi spoločníkmi a preto toto konanie súd považuje za znevyhodňujúce žalovanú. Z uvedených dôvodov súd považuje nárok žalobcu na náhradu škody a bezdôvodné obohatenie za neodôvodnený, a čo sa týka vydania motorového vozidla považuje žalobu za predčasne podanú a na základe uvedeného žalobu v celom rozsahu zamietol.“

V zhode so svojou judikatúrou ústavný súd pripomína, že jeho ingerencia do výkonuprávomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jej nezlučiteľnosti s ústavoualebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasils interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“,   v   zmyslejudikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súduiba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam.

Pri   hodnotení   ústavnej   akceptovateľnosti   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súdv prvom   rade   upriamuje   pozornosť   na   jeho   záver   o neunesení   dôkazného   bremenasťažovateľkou, ktorej tvrdenia o obmedzení užívacieho práva k označenému motorovémuvozidlu len v prospech konateľov nemali byť v konaní preukázané. V dôsledku toho sa záverkrajského súdu o tom, že sporné motorové vozidlo užíval spoločník sťažovateľa, ktorý bolprávnym predchodcom žalovanej, nejaví ako extrémne nesúladný s ustálenými skutkovýmizisteniami (inými slovami, arbitrárny), a tak zasahujúci do obsahu základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto aj napriek nesúhlasu sťažovateľky možnoakceptovať právny záver o oprávnenom užívaní motorového vozidla patriaceho sťažovateľkejedným z jej spoločníkov. Ústavne akceptovateľne krajský súd odôvodnil aj poskytnutieprávnej ochrany žalovanej aplikáciou § 56a Obchodného zákonníka, keďže priebeh konaniapred   všeobecnými   sudmi   a v ňom   zistené   skutočnosti   priamo   svedčia   o sporoch   medzivlastníkmi (t. j. spoločníkmi) sťažovateľky. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nieje ďalšou (štvrtou) opravnou inštanciou všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnymorgánom ochrany ústavnosti, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byťpredmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné.

Posudzujúc obsah rozsudku krajského súdu v spojitosti s rozsudkom okresného súdu(odôvodnenie   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   totiž   aj   v zmysleustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno posudzovať izolovane – napr. III. ÚS 264/08,IV. ÚS 372/08 a iné) dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd pri svojom rozhodovanírešpektoval ústavné hľadiská vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu, keď sazaoberal   všetkými   relevantnými   námietkami   sťažovateľky   a poskytol   na   ne   ústavneakceptovateľné odpovede. Predložené sťažnostné námietky v skutočnosti len odzrkadľujúnespokojnosť sťažovateľky s výsledkom napadnutého konania, čo však samo osebe nemôževiesť k záveru o porušení sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V danom   prípade   teda v postupe   krajského   súdu   a jeho   rozsudku ústavný   súdnevzhliadol také relevantné skutočnosti, ktoré by popierali účel a zmysel právnej úpravya aplikovateľných   právnych   inštitútov   upravených   Obchodným   zákonníkom,   prípadneObčianskym   zákonníkom,   pričom   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názoromuvedeným   v   napadnutom   rozsudku   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveruo zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenieústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   Odôvodnenierozsudku krajského súdu spĺňa podľa názoru ústavného súdu požiadavky kladené na obsahsúdnych   rozhodnutí   a   z   ústavnoprávneho   hľadiska   ho   hodnotí   ako   ústavne   udržateľné.S prihliadnutím na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť, ktorou bolo namietané porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu,za zjavne neopodstatnenú.

2.3   K namietanému   porušeniu   základného   práva vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods.   1,   4   a 5   ústavy, práva   na   ochranu   majetku   podľa čl.   1   dodatkového protokolu a namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 122/2012-263 zo 7. februára 2013

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho právaje   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákonaa za primeranú náhradu.

Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ideo opatrenie   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   pre   bezpečnosť   štátu,   ochranuverejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   práv   zaručujúcich vlastníctvo   a užívanie majetkuz dôvodu, že všeobecné súdy jej nepriznali právo na vydanie veci, vo vzťahu ku ktorejnebolo jej vlastnícke právo spochybnené.

Vychádzajúc z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku krajského súdu ústavnýsúd poukazuje na to, že konajúce súdy pri svojom rozhodovaní o sťažovateľkou uplatnenomnároku   dospeli   k záveru   o   predčasnosti   podanej   žaloby,   prihliadajúc   pritomna neusporiadanie   právnych   vzťahov   medzi   spoločníkmi   disponujúcimi   obchodnýmipodielmi u sťažovateľky, ako aj na vzájomné spory medzi nimi odôvodňujúce priznanieprávnej   ochrany   spoločníkovi   obchodnej   spoločnosti   pred   konaním   druhého   spoločníkaalebo samotnej spoločnosti, pokiaľ toto malo znevýhodňujúci alebo zneužívajúci charakter.S ohľadom na dôvody uvedené v bode 2.2 tejto časti odôvodnenia uznesenia ústavný súdkonštatuje udržateľnosť aplikácie § 56a Obchodného zákonníka v danom prípade, a tým ajoprávnenosť   dočasného   obmedzenia   užívacích   práv   sťažovateľky   v prospech   jejspoluvlastníka, ktorého neoprávnenosť držby a užívania motorového vozidla nebola dôkaznepreukázaná. Prihliadajúc na uvedené ústavný súd nepovažoval krajským súdom zvolenúaplikáciu relevantných hmotnoprávnych predpisov za ústavne neakceptovateľnú a intenzitoujej následkov za rozpornú s obsahom základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20ústavy, resp. čl. 1 dodatkového protokolu.

V súvislosti   s porušením   označených   práv   navyše   ústavný   súd   pripomína   svojustabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťouje aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľomzákladných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria uvedené základné práva, aktoto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesnéprincípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takéto porušenieústavných princípov však ústavný súd nevzhliadol, pričom zvolenú aplikáciu a interpretáciurelevantných právnych noriem na zistený stav veci vyhodnotil ako ústavne udržateľnú,neodôvodňujúcu zásah ústavného súdu do výsledkov napadnutého konania.

Napokon,   pokiaľ   sa   sťažovateľka   v   posudzovanom   prípade   domáhala   vysloveniaporušenia   čl.   12   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   v zhode   so   svojou   doterajšou   judikatúrouzdôrazňuje,   že   uvedený   článok   neobsahuje   garanciu   konkrétneho   základného   právaa slobody, ale je akýmsi základným či všeobecným ustanovením limitujúcim zásahy štátuvo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy však ústavný súd rozhoduje vždy len o porušení konkrétneho základného práva aleboslobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnýmizmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom porušenie iného článkuústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať lenv spojení   s   namietaným   porušením   už   konkrétne   označeného   základného   práva   aleboslobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže namietanéporušenie označeného základného práva sťažovateľky (čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy) zistenénebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy, ako sa toho v petitesťažnosti sťažovateľka domáha.

Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru   o absencii   príčinnej   súvislosti   medzisťažovateľkou označeným základným právom vlastniť majetok zaručeným čl. 20 ods. 1, 4a 5 ústavy a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ako ajďalšieho ňou označeného ustanovenia ústavy a namietaným rozsudkom krajského súdu,bolo potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jej sťažnosť odmietnuť aj v tejtočasti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.4 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 26/2013 z 30. mája 2014

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľka neuvádza žiadneosobitné dôvody o ústavnej neakceptovateľnosti uznesenia najvyššieho súdu, okrem tých,ktorými namietal právne posúdenie veci krajským súdom a okresným súdom. Na tomtomieste je však nevyhnutné pripomenúť, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní obmedzil lenna preskúmanie prípustnosti dovolania, nie však na prieskum správnosti sťažovateľkinomnapádaného právneho posúdenia jej prípadu. Keďže krajský súd rozsudok okresného súdupotvrdil bez toho, aby svojím výrokom možnosť dovolania pripustil, najvyšší súd nemalv zmysle § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) právomoc preskúmavaťdôvodnosť dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inejvady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b)OSP] alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], pretožedovolanie bolo prípustné len z dovolacích dôvodov vymenovaných v § 237 OSP. Existenciatýchto dovolacích dôvodov však najvyšším súdom zistená nebola.

Ústavný súd pripomína, že samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočneniedovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je vecou zákonnostia jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmyslečl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnuochranu,   nemôže   v konečnom   dôsledku   viesť   k   záveru   o   porušení   označených   právsťažovateľky.

Vyhodnotiac napadnuté uznesenie najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru, ženajvyšší súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkouprípustnosti   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu,   v dostatočnej   miere   sa   zaoberaljednotlivými   námietkami   sťažovateľky,   pričom   odôvodnenie   napadnutého   uznesenianajvyššieho súdu dáva na jej argumentáciu uvedenú v dovolaní dostatočnú odpoveď, ktorejpodstatou však podľa názoru ústavného súdu bol rovnako ako v prípade sťažnosti podľačl. 127 ústavy nesúhlas s celkovým právnym posúdením veci vyznievajúcim v neprospechsťažovateľky.

Vzhľadom   na to,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu je   len   procesným   rozhodnutímkonštatujúcim   neprípustnosť   dovolacieho   prieskumu   v sťažovateľkinej   veci,   a nierozhodnutím   o v prípade   relevantných   meritórnych   otázkach   (ktorých   prijaté   riešeniesťažovateľka vo svojej argumentácii namieta), ústavný súd vyhodnotil sťažnosť z hľadiskanamietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, čl. 12 ods. 1 ústavya čl.   1   dodatkového   protokolu   označeným   uznesením   najvyššieho   súdu   za   zjavneneopodstatnenú a na základe toho ju aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietol.

Keďže   bola   sťažnosť   ako   celok   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesnýchnávrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015