znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 357/2014-25

Ústavný súd Slovenskej republiky Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť R. V., zastúpeného advokátkou JUDr.   Tatianou   Polkovou,   advokátska   kancelária,   Na   Priekope   174/13,   Žilina,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 82/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 82/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. R. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť mu do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý uhradiť R. V. trovy konania v sume 284,08 € (dvestoosemdesiatštyri   eur   a osem   centov)   na   účet   jeho právnej   zástupkyne   advokátky JUDr.   Tatiany   Polkovej,   advokátska   kancelária,   Na Priekope   174/13,   Žilina,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 357/2014-7 z 10. júna 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť R. V. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 82/2007.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 30. apríla 2007 podal na okresnom súde žalobu, ktorou si uplatnil nároky podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov   (antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov.   Okresný   súd   vo   veci sťažovateľa   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   vo veci   nenariadil   ani   jedno pojednávanie.   Sťažovateľ   poukazoval   najmä   na   skutočnosť,   že   predmet   konania   pred okresným súdom nevykazuje takú skutkovú alebo právnu zložitosť, ktorá by odôvodňovala trvanie konania po dobu takmer sedem a pol roka. Sťažovateľ tiež vyslovil názor, podľa ktorého   jeho   správanie   v procesnom   postavení   účastníka   konania   nijak   neprispelo k celkovej doterajšej dĺžke konania.

Vo   vzťahu   k doterajšiemu   postupu   okresného   súdu   sťažovateľ   poukázal „na nesprávnu   činnosť   súdu,   ktorý   uznesením   č.   k.   14C/82/2007-43   zo   dňa 28.09.2011 zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku napriek tomu, že sťažovateľ riadne zaplatil súdny poplatok dňa 25.11.2010. Na podklade odvolania sťažovateľa potom súd musel   zrušiť   vlastné   nezákonné   rozhodnutie.   Súd   vydal   ďalšie   nesprávne   uznesenie z 15.03.2012,   ktoré   opravoval   na   žiadosť   sťažovateľa   ďalším   uznesením   z   25.09.2012 . Za nesprávnu činnosť súdu treba považovať aj nerešpektovanie lehoty upravenej § 10 ods. 1 veta tretia zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Na výzvu súdu sťažovateľ zaplatil súdny poplatok a v lehote upravenej v § 10 ods.1 veta tretia zákona č. 72/1991 Zb. v znení neskorších prepisov súd nenariadil pojednávanie a sťažovateľovi nebolo doručené rozhodnutie súdu o predlžení lehoty upravenej v označenom zákonnom ustanovení. Ďalšie zbytočné   prieťahy   sú   dôsledkom   nečinnosti   súdu,   ktorý   vydal   len   jednoduché   procesné uznesenia a rozhodol o návrhu na predbežné opatrenie.“.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3429/2014 doručeným ústavnému súdu 2. septembra 2014, v ktorom vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a uviedla sumár dosiaľ vykonaných úkonov okresného súdu:

«- dňa 30.04.2007 bol tunajšiemu súdu doručený žalobný návrh, pričom sťažovateľ ako odporcu označil Národnú radu Slovenskej republiky. Predmetom žaloby bolo určenie, podľa   ktorého   je   odmeňovanie   navrhovateľa   v   rozpore   so   zásadou   rovnakého zaobchádzania   (tzv.   antidiskriminačná   žaloba).   Spis   bol   podľa   elektronickej   podateľne pridelený náhodným výberom zákonnej sudkyni JUDr. Eve Tulejovej,

- dňa 09.05.2007 sudkyňa vydala pokyn pre VSÚ, aby vyzval navrhovateľa na odstránenie vád žalobného návrhu (označenie odporcu),

-   dňa   25.03.2008   vyšší   súdny   úradník   vyhotovil   uznesenie,   ktorým   vyzval   navrhovateľa na odstránenie vád podania. Uznesenie bolo doručené navrhovateľovi dňa 01.04.2008,

- dňa 04.04.2008 bolo súdu doručené podanie navrhovateľa, v ktorom za odporcu označil Slovenskú republiku - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,

- dňa 15.04.2008 vyšší súdny úradník na základe uznesenia vyzval odporcu, aby sa v lehote 15 dní vyjadril k žalobnému návrhu. Uznesenie bolo doručené odporcovi dňa 17.04.2008,

- dňa 08.07.2008 vyšší súdny úradník predložil spis sudkyni,

- dňa 25.08.2009 navrhovateľ doručil podanie, ktorým doplnil a rozšíril petit žaloby,

- dňa 24.02.2010 bolo vyhotovené uznesenie, na základe ktorého súd pripustil zmenu petitu. Uznesenie   bolo   doručené   navrhovateľovi   dňa   17.03.2010.   Namiesto   odporcovi   bolo uznesenie omylom doručené Národnej rade SR. Národná rada SR vrátila uznesenie dňa 19.03.2010. Odporcovi bolo uznesenie doručené dňa 04.05.2010,

-   dňa   07.05.2010   bol   spis   predložený   sudkyni   s   pokynom   pre   súdnu   tajomníčku,   aby 2 mesiace   pred   termínom   pojednávania,   avšak   najneskôr   v   decembri   2010   vyzvala navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podanie žalobného návrhu,

-dňa 28.10.2010 bol navrhovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podanie žalobného návrhu,

-dňa   06.12.2010   bolo   súdu   doručené   podanie   navrhovateľa,   na   základe   ktorého vzniesol námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni JUDr. Eve Tulejovej,

-dňa 12.01.2011 bola námietka zaujatosti predložená Krajskému súdu v Bratislave,

-dňa   24.01.2011   Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   č.   k.   UNcC   15/2011-40, rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená v tejto veci,

-dňa 28.09.2011 súd na základe uznesenia č. k. 14C 82/2007-43 zastavil konanie, pre nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Uznesenie   bolo   doručené   navrhovateľovi   dňa 28.10.2011 a odporcovi dňa 27.10.2011.

-dňa   04.11.2011   bolo   súdu   doručené   odvolanie   navrhovateľovi   proti   uzneseniu   o zastavení konania, a súčasne plná moc, ktorú udelil advokátke JUDr. Tatiane Polkovej,

-dňa 30.11.2011 súd uznesením č. k. 14C 82/2007-50, zrušil uznesenie o zastavení konania.   Uznesenie   bolo   doručené   navrhovateľovi   dňa   27.12.2011   (nie   právnemu zástupcovi navrhovateľa) a odporcovi dňa 22:12.2011,

-dňa   30.01.2012   bolo   doručené   podanie   navrhovateľa,   ktorým   a)   navrhol   súdu pripustiť zmenu žaloby, b) požiadal súd o vydanie predbežného opatrenia, c) doplnil dôvody žalobného návrhu,

-dňa 02.03.2012 bolo súdu doručené podanie navrhovateľa, ktorým žiadal vrátiť časť súdneho poplatku,

-dňa 14.03.2012 vyšší súdny úradník vyhotovil úradný záznam, v ktorom uviedol, že po návrate   do   práce   z   PN   našiel   v   spise   nevybavenú   žiadosť   o   vydanie   predbežného opatrenia s tým, že spis ihneď predložil sudkyni,

-dňa 14.03.2012 zákonná sudkyňa vyhotovila úradný záznam, v ktorom uviedla, že spis jej bol predložený s návrhom na vydanie predbežného opatrenia bez toho, aby bol vyznačený na spisovom obale odtlačok pečiatky „predbežné opatrenie“,

-dňa 15.03.2012 súd vydal vo veci a) uznesenie č.k. 14C 82/2007-73, na základe ktorého zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia a b) uznesenie č.k. 14C 82/07- 76,   ktorým   pripustil   zmenu   petitu.   Uznesenia   boli   doručené   právnemu   zástupcovi navrhovateľa dňa 26.03.2012 a odporcovi dňa 21.03.2012,

-dňa 27.03.2012 bola súdu doručená žiadosť navrhovateľa o opravu uznesenia z č.l. 76,

-dňa 30.04.2012 bolo súdu doručené podanie navrhovateľa, ktorým doplnil listinné dôkazné prostriedky a ktorým súčasne navrhol pripustiť zmenu petitu,

-dňa 29.05.2012 súd vydal vo veci uznesenie, ktorým opravil uznesenie z či. 76 a ktorým   súčasne   pripustil   zmenu   petitu.   Uznesenie   bolo   doručené   právnemu   zástupcovi navrhovateľa dňa 06.06.2012 a odporcovi dňa 01.06.2012,

-dňa   20.06.2012   došlo   súdu   podanie,   ktorým   navrhovateľ   opätovne   žiadal   súd rozhodnúť o vrátení časti súdneho poplatku,

-dňa 10.10.2012 došlo súdu podanie, ktorým navrhovateľ požiadal súd, aby urgentné rozhodol o vrátení časti súdneho poplatku,

-dňa   09.11.2012 zákonný   sudca vydal pokyn pre   vyššieho   súdneho úradníka,   aby rozhodol o vrátení časti súdneho poplatku,

-dňa 13.11.2012 bolo vo veci vydané uznesenie, ktorým súd rozhodol o pripustení zmeny petitu. Uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 12.12.2012 a odporcovi dňa 07.12.2012,

-dňa 10.12.2012 vyšší súdny úradník vyhotovil úradný záznam, v ktorom uviedol, že až po prekontrolovaní spisového materiálu našiel v prílohách (ako nezaevidovanú v spise) žiadosť navrhovateľa o vrátenie súdneho poplatku,

-dňa 10.12.2012 vyšší súdny úradník vyhotovil uznesenie, ktorým zamietol žiadosť navrhovateľa   o   vrátenie   časti   súdneho   poplatku.   Uznesenie   bolo   doručené   právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 21.12.2012,

- dňa 07.01.2013 bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu o zamietnutí

vrátenia súdneho poplatku,

-dňa 28.01.2013 vyšší súdny úradník vydal pokyn pre kanceláriu, aby bol doručený rovnopis odvolania odporcovi a aby kancelária vyriešila problém s doručenkami, pokiaľ ide o uznesenie o zmene petitu (zo dňa 13.11.2012) a uznesenie o zamietnutí vrátenia časti súdneho poplatku (zo dňa 10.12.2012),

-dňa   20.02.2013   vydal   vyšší   súdny   úradník   pokyn   pre   kanceláriu,   aby   bol   spis predložený sudkyni, z dôvodu podania odvolania voči rozhodnutiu, vyhotoveného vyšším súdnym úradníkom (ktorým zamietol navrhovateľovi vrátenie časti súdneho poplatku),

-dňa 21.02.2012 bola vypracovaná predkladacia správa pre odvolací súd - Krajský súd v Bratislave,

-dňa 28.03.2013 Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 5Co 144/2013-101 potvrdil rozhodnutie   prvostupňového   súdu,   ktorým   došlo   k   zamietnutiu   žiadosti   navrhovateľa o vrátenie   časti   súdneho   poplatku.   Uznesenie   bolo   doručené   právnemu   zástupcovi navrhovateľa dňa 23.05.2013 a odporcovi dňa 22.05.2013,

-dňa 17.06.2013 bolo súdu doručené podanie navrhovateľa, ktorý vzal v časti späť svoj žalobný návrh a súčasne požiadal súd o pripustenie zmeny petitu,

-dňa   27.06.2013   bolo   súdu   doručené   dovolanie   navrhovateľa   voči   uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, č.k. 5Co 144/2012-101, zo dňa 28.03.2013,

-dňa   19.08.2013,   bolo   vyhotovené   uznesenie,   č.k.   14C   82/2007-111,   ktorým   bolo zastavené   konanie   v   časti   o   zaplatenie   istiny   10   000,-   Eur.   Uznesenie   bolo   doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 05.09.2013 a odporcovi dňa 02.09.2013,

-dňa   26.08.2013,   bolo   vyhotovené   uznesenie,   č.k.   14C   82/2007-112,   ktorým   bola pripustená zmena petitu. Uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 05.09.2013 a odporcovi dňa 02.09.2013,

-dňa 26.08.2013 vyšší súdny úradník vyzval odporcu, aby sa vyjadril k dovolaniu navrhovateľa,

-dňa   06.09.2013   bola   vypracovaná   predkladacia   správa   pre   Najvyšší   súd   SR. Dovolanie   spolu   s   predkladacou   správou   bolo   predložené   Najvyššiemu   súdu   SR   dňa 12.09.2013,

-dňa 28.11.2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 2Cdo 292/2013- 120   rozhodol   o   dovolaní.   Spis   bol   spolu   s   uznesením   doručený   tunajšiemu   súdu   dňa 07.01.2014,

-dňa   27.01.2014   bol   spis   zapožičaný   predsedovi   Krajského   súdu   v   Bratislave,   z dôvodu vybavenia sťažnosti,

-dňa 17.02.2014 bolo súdu doručené podanie odporcu, na základe ktorého vzniesol námietku   zaujatosti   voči   zákonnej   sudkyni   JUDr.   Eve   Tulejovej   (podanie antidiskriminačnej žaloby voči odporcovi),

- dňa 24.02.2014 bol spis vrátený z Krajského súdu v Bratislave tunajšiemu súdu,

-dňa 27.02.2014 zákonná sudkyňa požiadala predsedníčku tunajšieho súdu, aby bola vec pridelená na rozhodnutie inému sudcovi, ktorý si antidiskriminačnú žalobu nepodal,

-   dňa   10.07.2014   predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava   I   na   základe   Opatrenia   č. 8/2014 zo dňa 17.06.2014 pridelila vec zákonnému sudcovi JUDr. René Miltákovi.»

K doterajšiemu priebehu konania predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení ďalej uviedla:

„Predmetom   konania je   tzv.   antidiskriminačná   žaloba.   Podávanie antidiskriminačných žalôb vychádza z nálezu z Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý je právne záväzný pre každý štátny orgán, keďže konštatoval protiústavnosť platovej úpravy sudcov   Špeciálneho   súdu   proti   sudcom   všeobecných   súdov,   preukázaním   existencie neprípustnej   platovej   diskriminácie   sudcov   v dôsledku   čoho   vzniká   nárok   na   peňažnú satisfakciu v zmysle tzv. antidiskriminačného zákona. Z tohto dôvodu sa predmetná vec nejaví ako skutkovo a právne zložitá.

Na celkovú dĺžku súdneho konania malo o. i. vplyv i to, že v danej veci došlo k zmene zákonného sudcu, zároveň účastníci opakovane realizovali svoje procesné práva (návrh na vydanie predbežného opatrenia, námietka zaujatosti voči konajúcemu sudcovi, 3x návrh na   zmenu   návrhu   na   začatie   konania,   čiastočné   späťvzatie   návrhu,   2x   odvolanie,   1x dovolanie), o ktorých bolo potrebné rozhodnúť, pričom rozhodnutia súdu boli následne napádané opravnými prostriedkami. V   prípade,   ak   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   dospeje   k   záveru,   že   právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, dovoľujem si požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky,   aby pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy vyššie uvedené objektívne dôvody, ktoré mali za následok, že predmetné konanie nebolo doposiaľ právoplatne skončené a sťažovateľke aby uplatnený nárok na finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške.“

K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujala na základe výzvy ústavného súdu stanovisko aj právna zástupkyňa sťažovateľa. Táto vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 23. septembra 2014 poukázala na skutočnosť, že z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu   sp.   zn.   Spr. 3429/2014   vyplýva,   že   prerokovávaná „vec   sa   nejaví   ako   skutkovo a právne zložitá“, pričom z chronológie procesných úkonov je možné „zistiť nekoncepčný postup pracovníkov“ okresného súdu. Opätovne upozornila na skutočnosť, že okresný súd vo veci dosiaľ nenariadil ani jediný termín pojednávania.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   tiež   vyjadrila   súhlas,   aby   ústavný   súd   vo   veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Z obsahu súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 82/2007 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané. Zároveň ústavný súd zistil, že v čase jeho rozhodovania nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré   smeruje   k   právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1.   Vo   vzťahu   k prvému   skúmanému   kritériu   ústavný   súd   konštatuje,   že   tzv. antidiskriminačná žaloba podaná sťažovateľom nepredstavuje z hľadiska predmetu konania vec   výnimočnej   skutkovej   a právnej   zložitosti.   Túto   skutočnosť   napokon   konštatovala vo svojom   vyjadrení   aj   predsedníčka   okresného   súdu.   Navyše,   z obsahu   súdneho   spisu predloženého ústavnému súdu je možné ustáliť, že okresný súd dosiaľ riešil len otázky procesného charakteru a nevykonával žiadne procesné úkony vo veci samej, preto nie je možné ani uvažovať o skutkovej či právnej zložitosti veci samej ako o príčine doterajšej dĺžky konania.

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska druhého kritéria ústavný súd zistil, že sťažovateľ v priebehu súdneho konania opakovane menil žalobný návrh (podaním zo 4. apríla 2008, z 25. augusta 2008, 30. januára 2012, 30. apríla   2012   a zo   17.   júna 2013).   Sťažovateľ tiež   žiadal o vrátenie časti   zaplateného súdneho poplatku, čomu   okresný   súd nevyhovel.   Sťažovateľ podal   odvolanie, o ktorom rozhodoval   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a uznesením č. k. 5 Co 144/2013-101 uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti uzneseniu krajského súdu podal   sťažovateľ   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky uznesením č. k. 2 Cdo 292/2013-120 z 28. novembra 2013 tak, že dovolanie odmietol. Uvedené procesné aktivity účastníka konania síce predĺžili celkovú dobu súdneho konania, ústavný súd však v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania oprávnená osoba zodpovednosť za predĺženie konania neznáša, nemožno ju ale v takomto prípade pripísať ani na vrub štátnemu   orgánu   konajúcemu   vo   veci   (m.   m.   III.   ÚS   242/03,   IV.   ÚS   218/04, III. ÚS 132/2012).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje   na   to,   že   trvanie   namietaného   súdneho   konania   v dĺžke   viac   ako   7   rokov bez nariadenia čo i len jediného pojednávania vo veci samej je už samo osebe neprimerané.

V postupe   okresného   súdu   zistil   ústavný   súd   viacero   období   nečinnosti.   Žaloba sťažovateľa bola okresnému súdu doručená 30. apríla 2007, pričom až 25. marca 2008 (11 mesiacov)   bol   sťažovateľ   ako   žalobca   vyzvaný   okresným   súdom   na   odstránenie nedostatkov žalobného návrhu. Ďalšie obdobie nečinnosti je možné identifikovať v čase medzi   doplnením   petitu   žaloby   sťažovateľom   podaním   doručeným   okresnému súdu 25. augusta   2009   a rozhodnutím   okresného   súdu   o pripustení   zmeny   petitu z 24. februára   2010   (6   mesiacov).   Ďalší   úkon   okresného   súdu   smerujúci   k rozhodnutiu vo veci samej bol vykonaný až po zmätočnom doručovaní rozhodnutia o pripustení zmeny petitu, a to 28. októbra 2010, keď bol sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku (7 mesiacov). Dňa 24. januára 2011 krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti podanej sťažovateľom voči konajúcej sudkyni a konštatoval, že konajúca sudkyňa nie je z konania vylúčená. Toto rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 29. marca 2011. Ďalší úkon okresný súd vo veci vykonal až 28. septembra 2011 (6 mesiacov), keď uznesením zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom.

Napokon k obdobiam významným z hľadiska nečinnosti okresného súdu je možné zaradiť aj obdobie od 27. februára 2014, keď konajúca sudkyňa požiadala o pridelenie veci inému sudcovi, do 10. júla 2014 (takmer 5 mesiacov), keď predsedníčka okresného súdu pridelila vec novému zákonnému sudcovi.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv,   kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

V postupe okresného súdu je možné identifikovať aj postup, ktorý bol nesústredený a neefektívny   a ktorý   mal   za   následok   predĺženie   celkovej   doterajšej   doby   konania. V prvom   rade   ide   o postup   pri   doručovaní   uznesenia   z   24.   februára   2010,   ktoré   bolo omylom   doručované   inému   subjektu   než   odporcovi,   a v dôsledku   tejto   chyby   bolo odporcovi doručené až 4. mája 2010 (teda po viac ako 2 mesiacoch). Taktiež neefektívnym a nesústredeným bol postup okresného súdu, ktorý uznesením z 28. septembra 2011 zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku napriek tomu, že sťažovateľ v súdom určenej lehote súdny poplatok v plnej výške uhradil na účet okresného súdu. Uznesenie o zastavení konania bolo zrušené až 30. novembra 2011 na základe odvolania sťažovateľa.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 14 C 82/2007 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 5 000 €.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 82/2007, berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci, ako aj podiel   sťažovateľa   na   celkovej   dĺžke   konania, považoval   priznanie   sumy   1   500   € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľa trovy konania nevyčíslil. Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) priznal sťažovateľovi náhradu trov konania. Základom pre výpočet náhrady za úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2013 v sume   804   €.   Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2014   (príprava   a   prevzatie   veci   a   písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného   paušálu   8,04   €   za   jeden   úkon   podľa   vyhlášky.   Náhrada   trov   konania,   ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje sumu 284,08 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014