znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 357/2013-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika o sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   PROTHERM   Profesional,   s.   r.   o.,   Dlhé   hony   4991, Poprad,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   SEDLAČKO   &   PARTNERS,   s.   r.   o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 MObdo 2/2012 z 29. novembra 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti PROTHERM Profesional, s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MObdo 2/2012 z 29. novembra 2012   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   MObdo   2/2012 z 29. novembra 2012   z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti PROTHERM   Profesional, s.   r. o., trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatštyri   centov)   na   účet   advokátskej   kancelárie SEDLAČKO   &   PARTNERS,   s.   r.   o.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 357/2013-16 z 28. augusta 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti   PROTHERM   Profesional,   s.   r.   o.,   Dlhé   hony   4991,   Poprad   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 MObdo 2/2012 z 29. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala žalobu na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) proti Psychiatrickej nemocnici Philipa Pinela Pezinok, Malacká   cesta   63,   Pezinok   (ďalej   len   „žalovaný“)   o náhradu   škody   vo   forme   ušlého zisku v sume   151   296,22   €   s príslušenstvom   v súvislosti   s odstúpením   sťažovateľky od zmluvy   o dielo   z dôvodov   na   strane   žalovaného,   o ktorej   rozhodol   okresný   súd rozsudkom   sp.   zn.   26 Cb   61/2008   z 24.   marca   2010   tak,   že   žalobe   čiastočne   vyhovel a žalovaného   zaviazal   na   zaplatenie   sumy   117 873,69   €   spolu   s úrokom   z omeškania vo výške 13 % od 9. septembra 2006 do zaplatenia, ako aj zaviazal ho na náhradu trov konania v sume 15 754,91 €. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Cob 258/2010 z 22. marca 2011 tak, že prvostupňový rozsudok v napadnutej časti potvrdil. Žalovaný nespokojný s výsledkom konaní podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania,   ktorý   Krajská   prokuratúra   v Bratislave   listom   z 18.   júla   2011   odložila   ako nedôvodný.   Žalovaný   následne   podal   opakovaný   podnet   na   preskúmanie   zákonnosti vybavenia jeho skoršieho   podnetu, na základe   ktorého generálny prokurátor   Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal mimoriadne dovolanie (21. marca 2012), pretože dospel k záveru, že konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu zrušil a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala,   že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej označených práv.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie 23. septembra 2013 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie   najvyššieho   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené   4.   novembra   2013. V jeho prílohe sa nachádzal súdny spis, vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu, ktorý k veci uviedol:

„V konaní nebolo spochybnené ani sporné, že žalobca bol úspešným uchádzačom verejnej súťaže, na ktorom základe mu vznikol nárok na uzavretie zmluvy o dielo, ktorú účastníci konania uzavreli 17. 10. 2001. Dovolací súd však zastal názor, že aj napriek povinnosti   uzavrieť   zmluvu   s   úspešným   subjektom   vo   verejnej   súťaži,   zároveň   platí,   že zmluva   musí   obsahovať   zákonom   predpokladané   náležitosti,   ako   dovolací   súd   uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia (§ 536 Obchodného zákonníka).

Dovolací súd sa stotožnil s názorom vysloveným v mimoriadnom dovolaní v tom, že v časti II bod 2.2.3 II. etapa je dojednanie zmluvných strán nejednoznačné a v podstate závislé   od   neistej   udalosti,   a   to   pridelenia   finančných   prostriedkov,   ktoré   sa   spravidla v štátnych príspevkových organizáciách prideľujú ako účelovo určené. V tejto časti, podľa názoru dovolacieho súdu, nebol jednoznačne vymedzený predmet plnenia, teda čo malo byť predmetom prác druhej etapy. Pokiaľ ide o lehotu plnenia, nejde o podstatnú náležitosť zmluvy, ani nebol v rámci odôvodnenia rozhodnutia vyslovený názor, že lehota plnenia je podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo.

Dovolací   súd   pri   posudzovaní   vychádzal   zo   zákonnej   úpravy   zmluvy   o   dielo, z hľadiska podstatných náležitosti   tohto   typu   zmluvy,   teda   či   zmluva   o   dielo,   od ktorej žalobca   odstúpil,   uvedené   náležitosti   spĺňa.   Odstúpiť   je   možné   len   od   platne   uzavretej zmluvy.

S názorom sťažovateľa sa najvyšší súd nestotožňuje.“

Predseda najvyššieho súdu v závere svojho vyjadrenia vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu 15. novembra   2013   súhlasil   s upustením   od   verejného   pojednávania   vo   veci   v   konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade je týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu   presvedčivo   a   správne vyhodnotiť dôkazy   a svoje rozhodnutia   náležite   odôvodniť [(§ 132 a § 157 ods. 1 OSP), m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia   (§   157   ods.   2   OSP)   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Všeobecný   súd   by   mal   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   dbať   tiež   na   to,   aby   premisy   zvolené   v   rozhodnutí,   rovnako   ako   závery, ku ktorým   na   základe   týchto   premís   dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú) verejnosť   prijateľné,   racionálne,   ale   v   neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé. Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z   toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovať v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné   aj   v   danej   veci.   A   preto   z   týchto   hľadísk   posudzoval   ústavný   súd   aj sťažovateľkou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   v   úvode   poznamenáva,   že   z početnej   judikatúry   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   je   možno   vyvodiť   kritický   postoj   ESĽP k mimoriadnym   opravným   prostriedkom,   ktoré   závisia   od   úvahy   príslušného   orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne   k vyneseniu   rozhodnutia,   ktorým   sa   zruší   právoplatné   konečné   rozhodnutie. V zmysle   judikatúry   ESĽP   je   však   prípustné   zasiahnuť   do nastolenej   právnej   istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo   závažnému   excesu,   ktorý   je   potrebné   napraviť,   ak   sú   tu   mimoriadne   okolnosti prípadu,   pričom   však   podľa   judikatúry   ESĽP   za   takúto   vadu   exces   však   nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právny istota   v sebe   zahŕňa požiadavku   rešpektovania   princípu   res iudicata,   ktorej   prejavom   je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahol znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. decembra 2003, sťažnosť č. 52854/99, § 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. januára 2007, sťažnosť č. 20887/03, § 29).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil súd   v   konaní   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pričom   zároveň   toto   odstránenie nezákonnosti   vyžaduje   ochrana   práv   a   zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb, právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho konania vyjadreným v § 1 OSP. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka   pred dôsledkami   nespravodlivého   procesu   (konania,   ktoré   trpí   základnými procesnými pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu).   Tento   záver   podľa   názoru   ústavného   súdu   potvrdzujú   dôvody   mimoriadneho dovolania ustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Pre účely komplexného posúdenia daného prípadu ústavný súd považuje za potrebné uviesť,   že generálny prokurátor   podal   mimoriadne dovolanie podľa   § 243e ods. 1   OSP výlučne z toho dôvodu, že rozhodnutia všeobecných súdov (t. j. rozsudky okresného súdu a krajského súdu) spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 243 ods. 1 písm. f) OSP], ktoré videl v tom, že tieto súdy na zistený skutkový stav neaplikovali ustanovenie § 37 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) s § 41 Obchodného zákonníka, teda neustálili, že zmluva o dielo je v časti dohody o zhotovení druhej etapy diela neplatná pre neurčitosť. Argumentoval tým, že je zo zisteného skutkové stavu zrejmé, že dohoda o zhotovení druhej etapy diela nie je dostatočne určitá a že neurčitosť písomnej dohody nie je možné prekonať ani metódami výkladu obsahu právneho úkonu. Ak by boli konajúce súdy vec správne právne posúdili a na   vec   aplikovali   ustanovenie   §   37   ods.   1   Obchodného   zákonníka,   potom   by   museli vyhodnotiť, že odstúpenie žalovaného od zmluvy je neplatné (odstúpiť možno iba od platnej zmluvy),   a teda   že   žalobca   nemá   nárok   na   náhradu   škody   založenej   na   ním   tvrdených skutkových okolnostiach. Z textu zmluvy podľa názoru generálneho prokurátora objektívne nie je možné určiť čas plnenia zmluvných záväzkov vo vzťahu k druhej etape dodávky. Ďalej tiež argumentoval tým, že z textu zmluvy nie je možné určiť právny osud zmluvných záväzkov pre prípad, že rozpočtové prostriedky nebudú obstarávateľovi nikdy pridelené. Pre prípad, že by sa dovolací súd nestotožnil s tým, že zmluvy o dielo je v časti druhej etapy plnenie   neplatná   pre   jej   neurčitosť,   potom   podľa   názoru   generálneho   prokurátora   bolo potrebné ustáliť, že záväzok týkajúci sa tejto druhej etapy je podmienený.

Ústavný súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ich ústavne konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi   ktoré   zaradil   aj   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   tak   potom   v prípade   podania mimoriadneho   dovolania   práve   z dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenia   je   potrebné pod porušením   zákona rozumieť   také   porušenie   procesného   práva   –   zákona,   ktoré v konečnom   dôsledku   znamená   zároveň   aj   nesprávne   právne   posúdenie   (či   už hmotnoprávneho   alebo   prípadne   procesného   charakteru).   K takémuto   interpretačnému záveru   dospel   ústavný   súd   v spojitosti   s kumulatívnym   predpokladom   prípustnosti mimoriadneho   dovolania,   ktorý   stanovuje   podmienku,   ak   to   vyžaduje   ochrana   práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade   ak   by   nesprávne   právne   posúdenie   bolo   spájané   výlučne   s porušením hmotnoprávnych   ustanovení   zákona   (ktoréhokoľvek),   tak   by   de facto   v takmer   každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania   a   bolo   by   len   na   svojvôli   generálneho   prokurátora,   do   ktorej   právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa na nesprávne právne   posúdenie   veci.   Takýto   výklad   dotknutých   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku   by   vo svojich   dôsledkoch   znamenal   porušenie   minimálne   základného   práva na súdnu   ochranu   jedného   z účastníkov   konania,   rovnosti   účastníkov   konania,   zásady nezmeniteľnosti   právoplatných   súdnych   rozhodnutí,   a to   treťou   stranou,   odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky, či ide   o prípustné   legitímne   zasahovanie   do   nezávislosti   súdov   a súdnej   moci   ako   takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva,   že   samotná   okolnosť   (možnosť)   existencie   dvoch   rôznych   právnych   názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   práve   na   stanovisko   najvyššieho   súdu, v ktorom najvyšší súd konštatuje,   že „snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na   nezmeniteľnosť   a   záväznosť   súdneho   rozhodnutia   je   legitímna   v   okamihu,   keď   sa v konaní   alebo   v   rozhodnutí   vyskytnú   také   pochybenia,   ktoré   sú   v   príkrom   rozpore s ústavnými   princípmi   platiacimi   v   civilnom   procese,   pričom   tieto   pochybenia   nie   sú riešiteľné   inak,   než   použitím   mimoriadneho   opravného   prostriedku;   majú   charakter narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by znamenali odopretie práva   na   súdnu   ochranu   v   duchu   čl.   46   ods.   1   ústavy   v   súvislosti   aj   s   podstatným (závažným) porušením práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je v čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej   republiky.   Z   toho   vyplýva   výnimočnosť   použitia   mimoriadneho   opravného prostriedku   a   jeho   aplikácia   len   vo   veciach,   v   ktorých   sa   súdne   rozhodnutie   dostalo do rozporu s oprávnenými záujmami alebo právami účastníkov konania, ďalších osôb, ktoré sú priamo dotknuté obsahom výroku súdneho rozhodnutia, prípadne takými osobami, ktoré mali byť účastníkmi konania, ale z dôvodu pochybenia súdu sa nimi nestali“ (stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. 36/2008).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 243e OSP je potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného v § 243f ods. 1 písm. c)   OSP   (nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by nebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka ochrany práv   a   zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb,   právnických   osôb   alebo štátu. Požiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa názoru ústavného súdu nie je legitímna   v prípade,   ak   generálny   prokurátor   napriek   záveru   o rešpektovaní   všetkých relevantných procesných pravidiel všeobecným súdom konajúcim o veci samej presadzuje využitím predmetného mimoriadneho opravného prostriedku výlučne svoj odlišný právny názor na hmotno-právne posúdenie právoplatne ukončenej kauzy. Totiž aj v prípade, ak by právny   názor   generálneho   prokurátora   rešpektoval   kritérium   vecnej   správnosti pri rozhodovaní   v merite   veci,   „porušenie“   zákona   pričítateľné   všeobecnému   súdu   by nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by neznamenalo odoprenie práva   na súdnu   ochranu v   duchu   čl.   46   ods.   1 ústavy,   pretože absentuje   podstatné   (závažné)   porušenie   práv   účastníkov   konania,   ktorých   ťažisko   je v čl. 46 až čl. 50 ústavy.

Ústavný súd po preskúmaní mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ako aj   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   a súvisiaceho   súdneho   spisu   konštatuje,   že v danom   prípade   absentuje   závažná   okolnosť   odôvodňujúca   podanie   mimoriadneho dovolania.   V   tejto   súvislosti   je   symptomatickým   aj   to,   že   sám   generálny   prokurátor „identifikoval“ porušenie zákona v alternatívach, čo samo osebe indikuje, že sám generálny prokurátor si nebol istým tým, že k akému porušeniu zákona došlo, respektíve tým, že v čom nesprávne právne posúdenie spočívalo.

Najvyšší   súd   pri   prerokovaní   podaného   mimoriadneho   dovolania   podľa   názoru ústavného   súdu   pochybil,   ak   nedostatočne   skúmal,   či   zákonom   ustanovené   podmienky na jeho podanie boli splnené. Ako už bolo konštatované, v posudzovanej veci absentovali akékoľvek mimoriadne okolnosti, závažné porušenie procesných pravidiel alebo   závažný exces, ktorým by generálny prokurátor odôvodnil použitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku.   Najvyšší   súd   pri   odôvodňovaní   svojho   rozhodnutia   nepreskúmateľným spôsobom lakonicky konštatoval, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie a že podľa   jeho   názoru   bol   porušený   zákon,   pričom   sa   vôbec   nezaoberal   otázkou,   či   boli zákonom   ustanovené   podmienky   na jeho   podanie   splnené.   Z tohto   uhlu   pohľadu   je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne.

Najvyšší súd tak nerešpektoval ani vlastnú judikatúru, podľa   ktorej   súd konajúci o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené   podmienky   na jeho   podanie   boli   splnené.   Pritom   je   aj   viazaný   dôvodmi uvedenými   v mimoriadnom   dovolaní (napr.   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. M-Sždo V 3/00 z 1. mája 2001).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti mimoriadneho dovolania v danej veci sa dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   týmto   mimoriadnym   opravným prostriedkom.   Princíp   stability   súdneho   rozhodnutia   vyjadrený   jeho   právoplatnosťou vyplýva   z princípu   právnej   istoty   ako jedného   zo základných   princípov   právneho štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil od ústavne súladného výkladu aplikovaného   zákonného   ustanovenia   o mimoriadnom   dovolaní   (§   243e   ods.   1   OSP), následkom   čoho   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým uznesením nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľky na súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   preto konštatuje,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo k neprípustnému   zásahu   do   označených   práv   sťažovateľky,   a   tým   aj   k   porušeniu   jej označených práv (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

V   ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   nad   rámec   dôvodov   uvedených   tohto   rozhodnutia   považoval za podstatné   uviesť,   že   najvyšší   súd   nedostatočne   prihliadal   na   podstatnú   okolnosť prípadu, a to   že   uzavretiu   zmluvy   o dielo   predchádzala   verejná   súťaž   podľa   zákona č. 263/1999 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na základe ktorej bola sťažovateľka vybratá ako úspešný uchádzač verejného   obstarávania.   Žalovaná   sama   koncipovala   v súťažných   podkladoch   podrobné podmienky   predmetu   obstarávania,   ako   aj určila   podmienky   určenia   termínu   dodávky predmetu   obstarávania.   Úspešný   uchádzač,   čiže   sťažovateľka   tieto   podmienky   musela rešpektovať, pričom samotná zmluva o dielo bola uzavretá podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka.   Zmluva   o   dielo   obsahuje   ustanovenia   odkazujúce   na   súťažné   podklady (čl. II zmluvy   o dielo   s názvom   „Východiskové   podklady   a údaje“,   pozn.).   Pokiaľ   ide o určitosť predmetu diela, ústavný súd poukazuje na čl. III zmluvy o dielo, kde je pomerne presne a jednoznačne určený predmet diela, čo sa týka jeho rozsahu, ako aj špecifikácie.

Podľa   §   536   Obchodného   zákonníka   podstatnou   náležitosťou   zmluvy   o dielo   je dohoda o predmete plnenia, o cene a záväzok cenu zaplatiť.

V zmysle uvedeného ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu, ktorý si nekriticky   osvojil   právny   názor   generálneho   prokurátora,   že   v zmluve   o dielo   nie   je dostatočne vymedzený predmet plnenia druhej etapy diela, s poukazom na už konkrétne ustanovenie zmluvy je povrchný, tendenčný a v rozpore aj so samotným textom zmluvy o dielo, ako aj okolnosťami, za ktorých bola zmluva koncipovaná, pretože ak by aj názor najvyššieho   súdu   obstál v tom,   že   najvyšším   súdom   citovaný text   jedného   z ustanovení zmluvy   o dielo   nie   je   dostatočne   určitý,   aplikáciou   §   266   Obchodného   zákonníka   by nepochybne   dospel   k záveru,   že   žalovaná   v súťažných   podmienkach   sama   určila podmienky,   za   ktorých   uzavrie   zmluvu   s úspešným   uchádzačom,   teda   prejav vôle   bolo potrebné   vykladať   na   ťarchu   strany,   ktorá   ako   prvá   v   konaní   tento   výraz,   respektíve podmienku použila, teda   na ťarchu žalovaného, ďalej že prejavenú vôľu   bolo potrebné vyložiť podľa úmyslu konajúcej osoby, pretože úmysel bol žalovanej strane (ktorej bol prejav   vôle   určený)   známy   alebo   jej   musel   byť   známy,   keďže   žalovaná   strana   bola obstarávateľom,   pričom   pri   výklade   vôle   bolo   potrebné   brať   náležitý   zreteľ   na   všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle vrátane rokovania o uzavretí zmluvy, ako aj súťažných podmienok,   z ktorých   zmluva   o dielo   vzišla.   Pri   rešpektovaní   týchto   interpretačných pravidiel,   ako   aj   komplexného   obsahu   zmluvy   o dielo   a podkladov,   na základe   ktorých došlo k jej uzavretiu, by potom nemohli vzniknúť pochybnosti o určitosti predmetu plnenia posudzovanej zmluvy o dielo, tak ako to v konečnom dôsledku ustálil okresný súd a krajský súd vo svojich rozsudkoch.

Úvahy o ďalších zmluvných dojednaniach v súvislosti s predmetom plnenia, ako je termín   realizácie   druhej   etapy   diela   a podmienenej   realizácie   v závislosti   od   pridelenia finančných   prostriedkov,   sú   nadbytočné   a nespôsobujú   neplatnosť   zmluvy   o dielo   ako celku, pretože z pohľadu „essentiala negotii“ právneho úkonu (v danom prípade zmluvy o dielo) podľa názoru ústavného súdu ide o perfektný právny úkon, preto význam ďalších dojednaní,   ktorých   výklad   by   mohol   byť   problematický,   v okolnostiach   prerokúvaného prípadu   ani   nie   je   potrebné   posudzovať,   keďže   sťažovateľkin   nárok   bol   uplatnený v súvislosti s odstúpením od zmluvy z dôvodu vyhlásenia žalovanej, že zmluvu pokladá „za ukončenú“.

Pokiaľ   ide   o námietku   absolútnej   neplatnosti   zmluvy   o dielo   vyjadrenú v mimoriadnom dovolaní ako dôvod zakladajúci nesprávne právne posúdenie, ústavný súd akceptuje notorietu, že všeobecné súdy majú povinnosť prihliadať na ňu ex offo, na druhej strane má pochybnosť o adekvátnosti podaného mimoriadneho dovolania z dôvodu, ktorý tu existoval údajne od počiatku a ktorého sa žalovaný počas konania na súde prvého stupňa, ako   aj   odvolacom   súde   nedovolával   (čo   okrem   iného   konštatoval   aj   najvyšší   súd v odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   s.   7).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   vyjadruje pochybnosť aj v tom smere, že oba konajúce súdy pri posudzovaní nároku sťažovateľky zo zmluvy o dielo by takýto elementárny predpoklad priznania nároku prehliadli, respektíve nesprávne právne posúdili.   Naopak, dôvody   a závery   o   nesprávnom   právnom   posúdení uvedené v mimoriadnom dovolaní, ako aj napadnutom uznesení sú všeobecné, strohé bez uvedenia   širších   súvislostí   a   náležitej   argumentácie   opretej   o vykonané   dokazovanie, ktorého   odrazom   je   aj   nedostatočné,   arbitrárne   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia. Už samotný záver najvyššieho súdu o nejednoznačnosti dojednania čl. II bod 2.2.3 II. etapa, na základe ktorého spochybnil platnosť zmluvy o dielo ako celku pre jej neurčitosť, je sám osebe   nepreskúmateľný   a   nelogický,   pretože   citovaný   článok   zmluvy   o dielo   sa   týka termínu realizácie, a nie predmetu plnenia. Ako už bolo uvedené, špecifikácia predmetu plnenia je upravená v čl. III zmluvy o dielo.

III.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa vyhlášky vykonané v roku 2012 po 7,81 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014