znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 357/2011-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011   predbežne prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   V.,   zastúpenej spoločnosťou   B.   advokátska   kancelária,   s.   r.   o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   konateľka a advokátka Mgr. O. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 19/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 25. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 19/2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   D.   V.   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   vydal   3.   apríla   2009 dodatočný platobný výmer č...., ktorým bola sťažovateľke vyrubená daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie september 2007 v sume 6 981,57 €. DPH bola dorubená sťažovateľke z dôvodu odopretia oslobodenia od dane pri vývoze tovaru, pretože sťažovateľka nepredložila písomné colné vyhlásenie o prepustení tovaru do colného režimu vývoz v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).

Proti uvedenému rozhodnutiu daňového úradu z 3. apríla 2009 podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)   rozhodnutím   č.   1/224/10916-73529/2009/990268-r   z 23.   júla 2009   tak,   že označené rozhodnutie daňového úradu v celom rozsahu potvrdilo.

Sťažovateľka nesúhlasiac s označeným rozhodnutím daňového riaditeľstva z 23. júla 2009 podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa § 247 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 115/2009 rozhodol rozsudkom zo 16. februára 2010 o žalobe sťažovateľky tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že sťažovateľka nesplnila podľa § 47 ods. 3 zákona o DPH obligatórnu povinnosť preukázať   daňový   doklad   (písomné   vyhlásenie   o prepustení   tovaru   do   colného   režimu vývoz,   ktorým   colný   orgán   potvrdzuje   výstup   tovaru   z územia   Európskej   únie,   pozn.), na uplatnenie nároku na oslobodenie dane.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie z dôvodu, že   napadnuté   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádzalo   z nesprávneho právneho posúdenia veci. O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 19/2010 z 25. mája 2011 tak, že rozsudok krajského súdu zo 16. februára 2010 zmenil tak, že rozhodnutie č. 1/224/10916-73529/2009/990268-r z 23. júla 2009 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namieta, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný, arbitrárny, pretože najvyšší súd vôbec nereagoval a nevyhodnotil   žiaden   z „argumentov sťažovateľky   uvedených   v odvolaní   ako   aj   v samotnej   žalobe,   ani   výkladom   práva v súvzťažnosti s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, bezprecedentne porušil jej právo konať pred súdom a celkovo jej právo na súdnu ochranu“.

Porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy sťažovateľka vidí v skutočnosti, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s jej návrhom na položenie   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   napriek   tomu, „že v priebehu   konania,   ako   aj   v samotnej   žalobe“   to   navrhla.   Sťažovateľka   tvrdí,   že „v odôvodnení, ani v inej časti rozsudkov sa nenachádza žiadna veta, z ktorej by čo i len nepriamo vyplývalo, z akého dôvodu odmietli otázku predložiť“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   postupom   a   rozhodnutím   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 19/2010 porušil základné právo sťažovateľky, spoločnosti M. s.r.o..., na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy..., na zákonného sudcu zaručené v článku 48 ods. 1 Ústavy..., ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu... zo dňa 25.05.2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 19/2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke, spoločnosti M. s.r.o..., primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.500,-EUR..., ktoré jej je Najvyšší súd... povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd (...) je povinný zaplatiť sťažovateľke, spoločnosti M. s.r.o..., trovy právneho zastúpenia v sume 314,18 EUR... za [(2x úkon právnej služby á 123,50 EUR a 2x režijný   paušál   vo   výške   7,41   EUR)   +   20%   DPH]   na   účet   jej   právneho   zástupcu,   B. advokátskej kancelárie, s.r.o... vedený... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

1. V okolnostiach prípadu sťažovateľka predovšetkým namieta, že najvyšší súd ako odvolací súd porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nereagoval   na   žiadnu   z jej   odvolacích   námietok,   čím spôsobil arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť svojho napadnutého rozhodnutia.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu však vyplýva, že najvyšší súd zmenil   rozhodnutie   krajského   súdu   (ako   prvostupňového   súdu)   sp.   zn.   11   S   115/2009 zo 16.   februára   2010   tak,   že   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   č.   1/224/10916-73529/2009/990268-r z 23. júla 2009 zrušil (podľa § 250ja ods. 3 OSP, pozn.) a vec vrátil správnemu   orgánu   na   ďalšie   konanie,   čo   bez   akýchkoľvek   pochybností   znamená, že napadnutým   rozhodnutím   sa   konanie   o dodatočnom   platobnom   výmere   neskončilo. V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší   súd   neodmietol   sťažovateľke   poskytnutie   súdnej   ochrany,   vecou   sa   zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred správnym orgánom alebo neskôr aj pred všeobecným súdom uplatniť ochranu označených práv, aj svoju argumentáciu o skutkovej a právnej stránke predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa konanie o dodatočnom platobnom výmere nachádza ešte v štádiu predsúdnom,   teda   konaní   pred   správnym   orgánom,   ktorý   bude   v súlade   s názorom dovolacieho   súdu   vykonávať   ďalšie   dôkazy   na   dostatočné   zistenie   skutkového   stavu. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred správnym orgánom, ako aj následne pred všeobecným súdom vyjadriť za tých istých podmienok, ako druhý účastník konania.   Čo   sa   záväzného právneho   názoru   najvyššieho   súdu   týka,   ten   je   záväzný   pre správny   orgán   za   predpokladu,   že   nedôjde   k zmene   alebo   ustáleniu   iných   rozhodných skutočností,   z ktorých   tento   záväzný   názor   vychádzal.   Ústavný   súd   preto   nevidí v tvrdeniach sťažovateľky žiadnu takú okolnosť alebo dôvod, pre ktorý by právny názor formulovaný   najvyšším   súdom   mal   sťažovateľku   dostať   do   podstatne   nevýhodnejšej situácie,   v ktorej   bude   v prípade   žaloby   proti   rozhodnutiu   a postupu   správneho   orgánu v správnom súdnictve druhý účastník konania. V tejto súvislosti aj poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu publikovanú v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 68/1971, v zmysle ktorej „OSP nemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť súdu, ktorý pôvodný právny názor   vyslovil,   ak   sa   vec   v dôsledku   opravného   prostriedku   podaného   proti   ďalšiemu rozhodnutiu   znova   stane   predmetom   opravného   konania“. Ústavný   súd   ďalej tiež konštatuje, že v prípade zaujatia rovnakého právneho názoru v konečnom, respektíve právoplatnom   rozhodnutí   všeobecného   súdu,   proti   ktorému   sťažovateľka   nebude disponovať účinným prostriedkom ochrany svojich základných práv a slobôd, nič nebude brániť   sťažovateľke, aby   proti   takémuto   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu podala sťažnosť ústavnému súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu   sp.   zn.   2   Sžf   19/2010   z 25.   mája   2011   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   procesných   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

2. Sťažovateľka svojou sťažnosťou namietala aj porušenie práva na zákonného sudcu podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   postupom   a napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd nepoložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s týmto jej návrhom.

Ústavný súd tu poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označila   sťažovateľka   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   O   zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Sťažovateľka v argumentácii vychádzala z premisy, že najvyšší súd mal povinnosť položiť   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie,   pretože   rozhodoval   ako vnútroštátny   súd,   proti   ktorého   rozhodnutiu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok s poukazom   na   rozhodnutie   „CILFIT“   (pozri   rozsudok   vo   veci   283/81   Srl   CILFIT a Lanificio di Gavardo Spa proti ministerstvu zdravotníctva zo 6. októbra 1982).

Ústavný súd k tomu uvádza, že skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný žiaden opravný prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor alebo inú právnu vec, rešpektujúc platný Občiansky súdny poriadok, jeho systém opravných prostriedkov   a súčasne   aj judikatúru   najvyššieho   súdu   riešiacu   prípustnosť   opravných prostriedkov, najmä dovolania (m. m. IV. ÚS 206/08).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka však opomenula skutočnosť, že najvyšší súd   svojím   rozsudkom   zmenil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   11   S   115/2009 zo 16.   februára   2010   tak,   že   rozhodnutie   č.   1/224/10916-73529/2009/990268-r z 23. júla 2009 zrušil a vec vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Týmto   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   vlastne   došlo   k zrušeniu   rozhodnutia   správneho orgánu a vráteniu veci späť na ďalšie konanie, teda nešlo o konečné a meritórne rozhodnutie vnútroštátneho   súdu   vo   veci,   ktorým   by   rozhodoval   v poslednej   inštancii,   preto   podľa názoru ústavného súdu na základe uvedenej argumentácie ani nemohlo dôjsť k porušeniu označeného   základného   práva.   Ústavný   súd   tak   dospel   k záveru   o nedostatku   ústavne relevantnej súvislosti medzi označeným postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým rozsudkom   a základným   právom   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy, preto sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú bez toho, aby sa bližšie zaoberal tým, či v posudzovanom prípade boli   splnené   podmienky   obligatórneho   položenia   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru Európskej únie v súlade s povinnosťou všeobecného súdu podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011