znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 357/2010-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   októbra   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. F. N., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Zvolen z 8. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Er 858/2008 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 60/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2010 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Okresného   súdu   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   25   Er   858/2008-22 z 8. decembra 2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 60/2010-31 z 15. apríla 2010.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   v   exekučnej   veci   sp.   zn. 25 Er 858/2008   vydal   8.   decembra   2009   rozhodnutie,   ktorým   vyhovel   námietkam povinného   a   exekúciu   vykonávanú   súdnym   exekútorom   v   prospech   oprávneného (sťažovateľky) zastavil, pričom v odôvodnení označil exekúciu za neprípustnú. Krajský súd ako   súd   odvolací   uznesením   č.   k.   15   CoE   60/2010-31   z   15.   apríla   2010   uvedené prvostupňové rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Exekučným titulom malo v tomto prípade byť vykonateľné rozhodnutie – platobný výmer na vymoženie dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení – poistného v sume 63 532,23 € s príslušenstvom.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd „rozhodoval vo veci na základe skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správneho rozhodnutia, resp.   danú   skutočnosť   bol   za   zákonom   taxatívne   stanovených   podmienok   oprávnený posudzovať iný orgán“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej označených práv.

Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy konali tiež v rozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 ústavy, „keďže rozhodovali vo veci, v ktorej im toto oprávnenie právny poriadok nepriznával,   resp.   za   taxatívne   vymedzených   zákonných   podmienok   zveroval   túto rozhodovaciu právomoc inému orgánu“, čím porušili „dôležité zásady právneho štátu, a to zásadu zákonnej limitácie právomoci orgánov štátnej moci, ako aj zásadu právnej istoty sťažovateľa“.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že „Povinný svoje právo domáhať sa súdneho preskúmania Platobného výmeru v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote nevyužil, ako aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím toto právo Povinného zaniklo. OS ZV ako prvostupňový exekučný súd a KS BB ako odvolací exekučný súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty dodatočne preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu – Platobného výmeru.

... V čase vydania Platobného výmeru bolo na majetok zdravotnej poisťovne vedené konkurzné   konanie.   V   zmysle   ust.   §   14   ods.   1   písm.   a)   Zákona   o   konkurze   tak   dňom vyhlásenia   konkurzu   prešlo   na   správcu   konkurznej   podstaty   oprávnenie   nakladať s majetkom   konkurznej   podstaty,   ako   aj   výkon   práv   a   povinností,   ktoré   súviseli   s nakladaním   s   majetkom   konkurznej   podstaty.   Počas   trvania   konkurzu   sa   na   činnosť   a právny stav úpadcu prioritne aplikoval Zákon o konkurze, ako jednoznačne vyplýva aj z... ust. § 66e ods. 2 Zákona o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca konkurznej podstaty zdravotnej   poisťovne   oprávnený   vydať   Platobný   výmer.   Platobný   výmer   predstavuje exekučný titul v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku.

... Pohľadávka   z   titulu   Platobného   výmeru   bola...   postúpená   na   Sťažovateľa   ako postupníka. Keďže Povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú Platobným výmerom... Sťažovateľ   inicioval   na   OS   ZV   exekučné   konanie,   predmetom   ktorého   bolo   vymoženie dlžného poistného...“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza:„Samotné   vyhlásenie   nulity   správneho   rozhodnutia   by   však   z   pohľadu hmotnoprávnych   účinkov   danej   absolútnej   neplatnosti   správneho   rozhodnutia   nebolo postačujúce a bolo by potrebné vydanie zrušujúceho rozhodnutia, právoplatnosťou ktorého by boli účinky Platobného výmeru zrušené ex tunc. Do vydania takéhoto rozhodnutia je však Platobný výmer považovaný za verejnú listinu a platí prezumpcia jeho správnosti. … Uznesením 1 a následne Uznesením 2 tak prvostupňový OS ZV ako aj odvolací KS BB zasiahli do ústavného vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku síce   absentuje   legálna   definícia   majetku   ako   podstatného   súkromnoprávneho   inštitútu, avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok zahrňuje hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené s týmto majetkom, ktorými sú napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky.

... Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR v Náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   415/08-19   zo   dňa   10.12.2008   uvádza   v   súvislosti   s   údajnou neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že ‚absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo   skúmať   jedine   na   základe   opravného   prostriedku   smerujúceho   voči   tomuto rozhodnutiu   príslušným   odvolacím   orgánom   a   nie   okresnému   súdu   v   posudzovanom exekučnom konaní.‘.“

Sťažovateľka   považuje   tiež   uznesenia   okresného   súdu   a   krajského   súdu za „arbitrárne a ako také ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia“.

Vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15CoE/606/2010-31 zo dňa 15.04.2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 25Er/858/2008-22 zo dňa 08.12.2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15CoE/606/2010-31 zo dňa 15.04.2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 25Er/858/2008-22 zo dňa 23.11.2009 (správne mylo byť „08. 12. 2009“, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd vo Zvolene sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   označených   základných   práv garantovaných   ústavou   a   listinou,   ako   aj   práva   garantovaného   dohovorom   uznesením okresného súdu sp. zn. 25 Er/858/2008 z 8. decembra 2009 a uznesením krajského súdu sp. zn. 15 CoE 60/2010 z 15. apríla 2010.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

K   predloženej   sťažnosti   sťažovateľka   nepripojila   kópiu   právoplatného   uznesenia okresného súdu z 8. decembra 2009 ani kópiu právoplatného uznesenia krajského súdu z 15. apríla   2010.   Tým   nielen   nesplnila   požiadavku   plynúcu   z   §   50   ods.   2   zákona o ústavnom súde, ale nesplnila ani svoju dôkaznú povinnosť podľa § 20 ods. 1 toho istého zákona,   pretože   ak v   konaní podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   sťažovateľka   tvrdí   porušenie svojich základných práv a slobôd právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, dôležitým dôkazom o ústavne relevantnom zásahu je práve kópia takého rozhodnutia. Sťažovateľka je pritom zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom.

Ústavný súd v prípade nedostatkov návrhu typických aj pre predloženú sťažnosť sťažovateľky zásadne pristupuje k výzve na doplnenie návrhu [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 43 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)]. Záujem na hospodárnosti a efektívnosti konania bez akýchkoľvek pochybností sa uplatňujúci aj v konaní pred ústavným súdom však za určitých   okolností   ústavnému súdu   umožňuje odmietnuť sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy pri jej predbežnom prerokovaní aj bez predchádzajúcej výzvy na doplnenie sťažnosti sťažovateľa. Takýto postup ústavný súd môže využiť v prípade, keď vzhľadom na obsah podkladov,   ktoré   má   k   dispozícii,   niet   žiadnych   pochybností   o   tom,   že   ani   prípadné doplnenie   sťažnosti   na   základe   výzvy   by   nemohlo   viesť   k   meritórnemu   prerokovaniu predloženej sťažnosti. Inými slovami, ak je na základe obsahu doručenej sťažnosti isté, že ústavný súd napriek vyhoveniu požiadavke na jej doplnenie túto odmietne z procesných dôvodov, nie je jeho povinnosťou vyzývať sťažovateľa na doplnenie neúplnej sťažnosti.Odôvodnenie sťažnosti sťažovateľky vychádza zo skutkových a právnych tvrdení a argumentov, ktoré sú ústavnému súdu známe z jeho predchádzajúcej činnosti. Ústavný súd už   totiž   o   viacerých   sťažnostiach   sťažovateľky   (viac   ako   40)   založených   v   porovnaní s prerokúvanou   sťažnosťou   na   obdobných   skutkových   okolnostiach   a   na   rovnakých právnych   argumentoch   rozhodoval.   Všetky   tieto   sťažnosti   boli   pri   ich   predbežnom prerokovaní odmietnuté, a to čiastočne pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie   (v   častiach   namietajúcich   porušenie   základných   práv   a   slobôd prvostupňovými súdnymi rozhodnutiami) a čiastočne ako zjavne neopodstatnené (vo vzťahu k namietaným druhostupňovým súdnym rozhodnutiam). Zjavnú neopodstatnenosť sťažností ústavný súd zdôvodnil zisteniami, že závery všeobecných súdov o nepríslušnosti správcu konkurznej podstaty na vydávanie platobných výmerov zdravotnej poisťovne v konkurze, a teda aj o nulite jeho „rozhodnutí“, ktoré nemohli mať žiadne účinky ani nikoho zaväzovať, boli   úplne správne   a   celkom   logicky   a   rozumne reflektovali   právnu   úpravu   obsiahnutú v relevantných   právnych   predpisoch.   Preto   ani   závery   prezentované   v   odôvodneniach súdnych rozhodnutí, že platobné výmery vydané správcom   konkurznej podstaty   úpadcu nemohli byť exekučnými titulmi, na základe ktorých by bolo možné vykonať exekúciu, nepovažoval ústavný súd za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Ústavný   súd   tak   na základe   skutočností   známych   z   jeho činnosti   (§   31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 121 OSP) v spojení s obsahom odôvodnenia predloženej sťažnosti dospel k jednoznačnému záveru, že ani doplnenie sťažnosti sťažovateľky o kópiu právoplatného uznesenia okresného súdu z 8. decembra 2009 a uznesenia krajského súdu z 15.   apríla   2010   a   ani   následné   preukázanie,   že   skutkové   tvrdenia   sťažovateľky zodpovedajú   skutočnosti,   by nemohli po predbežnom   prerokovaní predloženej   sťažnosti viesť k jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd predloženú sťažnosť odmietol bez výzvy na jej doplnenie pre nesplnenie predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010