znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 357/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., M., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., M., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/358/2007 z 9. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2008 doručená sťažnosť JUDr. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co/358/2007 z 9. júna 2008.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   k porušeniu   jeho   označených   práv   rozsudkom krajského súdu,   keďže „prakticky vôbec neodpovedal na odvolaciu   námietku Rozsudok Najvyššieho   súdu   M   Cdo   86/02   v ktorom   bolo   rozhodnuté   o podobnom   prípade, spochybňujúcu   zákonnosť   prvostupňového   súdu,   treba   absenciu   argumentácie   v tomto smere   považovať   za   prejav   arbitrárnosti“.   Okrem   toho   namietal,   že   všeobecné   súdy nerozhodli   o jeho   nároku   na   odmenu   za   právnu   pomoc   podľa   zákonného   predpisu,   pri hodnotení   dôkazov   sa   opreli   len   o výpoveď   žalovaného,   nie   sťažovateľa.   a taktiež neodôvodnili svoje rozsudky v súlade s § 157 a 211 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Konanie všeobecných súdov bolo podľa jeho názoru jednostranné, nedôvodné a arbitrárne.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. M. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/358/2007 z 9. júna 2008 porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/358/2007 z 9. júna 2008 a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania JUDr. M.K. v celkovej sume 6.732,- Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún) na adresu jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. R. S., Advokátska kancelária, M., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh (aj sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Medzi predpoklady konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   možno hovoriť vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu štátu   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo.   Za   zjavne   neopodstatnenú   preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, pretože krajský súd [aj   Okresný   súd   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)]   nechránili   a negarantovali   jeho základné práva podľa zákonného predpisu (vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov č. 163/2002 Z. z.) pri uplatnení jeho nároku na odmenu za poskytnutú právnu pomoc. Súčasne sťažovateľ   namietal   nerešpektovanie   vyhodnotenia   dôkazov   podľa   §   132   OSP   a neodôvodnenie ich rozsudkov v súlade s § 157 ods. 2 a 3 OSP.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde.   Právo   na   prístup   k   súdnej ochrane však nemá absolútnu povahu. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ústavy. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré   z   tohto   postavenia   vyplývajú.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu (II. ÚS 4/94,   II.   ÚS   3/97)   právo   na   súdnu   ochranu   sa   však   nestotožňuje   s procesným úspechom.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprocesnoprávnych   princípov   konania   (čl.   46   až   čl.   50   ústavy).   Táto   právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných   súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II.   ÚS   54/02).   Reálne   uplatnenie   a garantovanie   základného   práva   na   súdnu   ochranu neznamená nielen   právo   na úspech   v konaní,   ale ani nárok   na to,   aby   všeobecné   súdy preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý predkladá účastník konania.

Obdobne   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia neznamená, že na každý   argument sťažovateľa je súd   povinný dať podrobnú   odpoveď. Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom   na konkrétny   prípad   (porovnaj   napríklad   Georgidias   v. Grécko   z 29.   mája   1997,   Recueil III/1997). Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva však neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A, č. 288, § 61, správa Komisie vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Z predložených rozsudkov ústavný súd zistil, že okresný súd aj krajský súd podrobne a dostatočne   odôvodnili   svoje   rozsudky.   V rozsudkoch   sú   uvedené   skutkové   okolnosti sporu, vyhodnotenie dokazovania a právne posúdenie sporu.

Okresný súd v rozsudku z 11. septembra 2007 sp. zn. 7 C/89/2007 založil zamietavý výrok rozsudku (str. 2) na tom, že „žalovaný v odpore, podanom proti platobnému rozkazu tunajšieho súdu sp. zn. 10 Ro/365/2006 zo dňa 14. 2. 2007 uviedol, že odo dňa, kedy poveril žalobcu svojim zastupovaním vo veci vyporiadania BSM, žalobca vyzval bývalú manželku žalovaného a jej syna o vydanie poľnohospodárskych strojov s tým, že po týchto výzvach bol žalobcom   iba   informovaný   o   ich   stanoviskách.   Žiadne   ďalšie   úkony   žalobcom   neboli vykonané. Žalovaný vo svojej výpovedi pred súdom ďalej uviedol, že žalobcovi zložil zálohu vo výške 30.000,- Sk a dohodol sa so žalobcom, že jeden právny úkon bude stáť 1.500,- Sk. Odmietol   tvrdenie   žalobcu,   že   žalobca   mu   povedal,   že   za   jeden   úkon   bude   požadovať 10.000,- Sk. Po podaní žaloby o vyporiadaní BSM ako žalovaný uviedol, bol za žalobcom za účelom urýchlenia konania v predmetnej veci. Vzhľadom na to, že boli dohodnutí so žalobcom na odmene za jeden úkon v sume 1.500,- Sk, žalobca si mohol vyfakturovať sumu okolo   6.000,-   Sk   až   7.000,-   Sk.   O   dohodnutej   odmene   so   žalobcom   sa   zmienil   svojmu susedovi V. M. Ohľadom zistenia výšky odmeny za jeden právny úkony sa obrátil aj na Advokátsku komoru.

Svedok,   V.   M.   (na   čl.   57   spisu)   uviedol,   že   niekedy   pred   štyrmi   rokmi   v   rámci susedského rozhovoru so žalovaným sa od žalovaného dozvedel, že jeden úkon právnej pomoci stojí okolo 1 500,- Sk“.

Aj krajský súd na základe odvolania sťažovateľa založil zamietavý výrok rozsudku na tom, že v danom prípade ako žalobca „nepreukázal, resp. neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie pravdivosti svojho tvrdenia, že medzi ním a žalovaným nedošlo k uzavretiu zmluvnej odmeny - tarifnej odmeny vo výške 1.500,- Sk za 1 úkon, teda, že žalovaný bol povinný mu za poskytnutú právnu pomoc zaplatiť odmenu podľa základnej sadzby tarifnej odmeny v zmysle vyhl. č. 163/2002 Z. z...“.

Stotožnil sa v plnom rozsahu s rozhodnutím prvostupňového súdu na str. 2, ktorý mal „z účastníckych výpovedí žalobcu, žalovaného, výpovede svedka a listín na str. 51 - 53, ktorými   sa   obrátil   žalovaný   na   Slovenskú   advokátsku   komoru...   preukázané,   že   medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluvná odmena s tarifnou odmenou, dohodnutou inak   a to   za   jeden   úkon   vo   výške   1   500,-   Sk. Táto,   skutočnosť korešponduje,   so   skôr uvedenými   listinami,   ktoré   boli   zaslané   Advokátskej   komore   pred vystavením   faktúry žalobcom   pre   žalovaného,   následne   s   výpoveďou   samotného   žalovaného   a nepriamo   s výpoveďou svedka.   S poukazom na to, súd rozhodol v zmysle výroku tohto rozsudku, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p.“.

Odôvodnenia všeobecných súdov obsahujú nielen hodnotiace úvahy, ale opierajú sa aj   o   ustanovenia   citovaných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a tiež   o   listinné dôkazy, z ktorých vychádzali pri svojom rozhodovaní.

Krajský súd ako odvolací súd sa vyrovnal aj s odvolacími námietkami sťažovateľa (s. 4   a 5   rozsudku   krajského   súdu).   K   tvrdeniu   sťažovateľa,   že   krajský   súd „vôbec neodpovedal na odvolaciu námietku Rozsudok Najvyššieho súdu SR M Cdo 86/02 v ktorom bolo   rozhodnuté   o podobnom   prípade“,   ústavný   súd   zistil,   že   v spomínanej   veci na Najvyššom súde Slovenskej republiky nešlo o rovnakú, teda identickú vec, ktorá by mala mať za dôsledok rovnaké rozhodnutie všeobecných súdov. Ústavný súd nemal pochybnosti o tom, že rozsudok krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu neobsahuje také skutočnosti,   ktoré by svedčili   o porušení ústavnoprocesných   princípov v súdnom   konaní (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu takým postupom krajského súdu (aj okresného súdu), ktorý zjavne nie je v príčinnej súvislosti so žiadnym porušovaním základných   práv. Sťažovateľ bol žalobcom v označenom spore,   všeobecné súdy   v jeho   veci   konali   a rozhodli,   svoje   rozhodnutia   náležite   odôvodnili   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu(obdobne napr. II. ÚS 44/03).

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predložených rozsudkov   okresného   súdu   a krajského   súdu,   z právnych   východísk   a záverov,   odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú v celom   rozsahu   namietaného   porušenia   práv,   t.   j.   aj   v   rozsahu   tvrdení   o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2008